90 rokov od založenia prvého gymnázia Rusínov na Prešovsku

Rok 1936 patrí medzi najvýznamnejšie medzníky v novodobých dejinách Rusínov na Prešovsku. Práve vtedy sa zavŕšilo niekoľkoročné úsilie rusínskej inteligencie, učiteľov, kňazov, rodičov i širokej verejnosti o vznik vlastného stredného školstva. Výsledkom tohto zápasu bolo založenie Gréckokatolíckeho ruského reálneho gymnázia v Prešove, prvého gymnázia v dejinách Rusínov na Prešovsku, ktoré začalo svoju činnosť v školskom roku 1936/1937.
Tomuto úspechu predchádzala dlhá a neľahká cesta.





Už od 20. rokov 20. storočia Rusíni opakovane žiadali, aby ich deti mali možnosť študovať vo vlastnom jazyku aj na vyššom stupni vzdelávania. Štát však takéto požiadavky sústavne odmietal. Vtedajšie verejné školské zariadenie mohol zriadiť iba štát, okres alebo cirkev. Keďže štát o založenie takejto školy nejavil záujem a okres neprichádzal do úvahy, jedinou reálnou cestou zostával cirkevný zriaďovateľ.

Dôležitým impulzom sa stalo Memorandum ôsmich rusínskych organizácií, ktoré bolo vyhlásené 1. marca 1936 z iniciatívy „Obščestva ruskoj moloďoži“ a „Sojuzu ruskich učitelej“. Memorandum bolo adresované predsedovi československej vlády Milanovi Hodžovi a jednoznačne formulovalo požiadavku Rusínov na vlastné stredné školstvo. Nešlo o nijaký prejav politickej výnimočnosti ani o neprimerané nároky. Išlo o základné právo národa na vzdelanie vo vlastnom jazyku.

Výbor na založenie gymnázia sa preto obrátil na prešovského gréckokatolíckeho biskupa Pavla Petra Gojdiča so žiadosťou, aby sa zriaďovateľom školy stalo Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. Biskup Gojdič túto výzvu s potešením prijal. Patril k najvýznamnejším osobnostiam, ktoré sa o vznik gymnázia zaslúžili, a jeho podpora mala pre celý projekt rozhodujúci význam.
O duchu celej iniciatívy výstižne svedčia slová z listu, ktorý bol adresovaný T. G. Masarykovi:

„Neprosíme zlaté hory, lesy, nežiadame odpustenie daní, ani pomoc pre nezamestnaných, nežobreme o nijakú almužnu. Žiadame len to, čo nám na základe Ústavy a prírodného práva patrí – aby sa rusínske deti v rusínskych obciach mohli učiť po rusínsky.“

Práve tento citát azda najlepšie vystihuje podstatu celého zápasu: nešlo o privilégium, ale o spravodlivosť, o právo na jazyk, kultúru a vzdelanie.

Za rozhodujúci dátum možno považovať 27. apríl 1936, keď Ministerstvo školstva ČSR v Prahe schválilo projekt na založenie gymnázia pre Rusínov na Prešovsku. Tým sa otvorila cesta k vzniku školy, ktorá mala v nasledujúcich rokoch zohrávať mimoriadne dôležitú úlohu v kultúrnom a spoločenskom živote Rusínov.

Tak vzniklo Gréckokatolícke ruské reálne gymnázium v Prešove. Vyučovacím jazykom sa stal ruský jazyk, ako sa uvádzalo v dobovej terminológii. Prvým riaditeľom gymnázia sa stal Mikuláš Bobák. Po druhej svetovej vojne, od polovice mája 1945 až do roku 1953, školu viedol Alexej Farinič.

Na vzniku gymnázia sa najvýraznejšie podieľali biskup Pavol Peter Gojdič, advokát Ivan Pješčak, lekári Dionýz Rojkovič a Pavol Dubaj. Ich zásluhou sa podarilo nielen pripraviť organizačné a právne predpoklady na vznik školy, ale aj získať pre tento projekt širokú podporu verejnosti.

Veľmi výrečná je aj kapitola o financovaní gymnázia. Po uverejnení výzvy v rusínskej tlači prišlo na účet gymnázia už počas prvých dvoch týždňov 20-tisíc korún. V ďalších týždňoch sa táto suma vďaka zbierkam, sponzorom, rodičom, inteligencii, živnostníkom, roľníkom a obciam ešte výrazne zvýšila. Koncom roka bolo na účte už 50-tisíc korún. Tento údaj jasne ukazuje, že gymnázium nebolo dielom úzkej skupiny jednotlivcov, ale výsledkom širokej spoločenskej solidarity rusínskeho prostredia. Ľudia z rôznych vrstiev pochopili, že bez vlastnej školy nebude možné zabezpečiť vzdelanú budúcnosť národa.

Je príznačné, že štát začal školu čiastočne podporovať až od školského roka 1942/1943. V prvých rokoch teda gymnázium stálo predovšetkým na obetavosti cirkvi a vlastného spoločenstva.

Po rozpade Československa v roku 1939 sa gymnázium dostalo do úplnej nemilosti štátu. Podmienky pre jeho existenciu sa prudko zhoršili. Biskup Gojdič však školu nenechal padnúť. Dve triedy umiestnil do svojej rezidencie a ďalšie dve do nájomného domu, len aby sa vyučovanie mohlo zachovať. Aj tento fakt patrí k najvýrečnejším dôkazom jeho osobnej obetavosti a odhodlania zachrániť školu za každú cenu.

Od školského roka 1939/1940 sa názov školy zmenil na Gréckokatolícke ruské gymnázium. Po skončení vojny bola škola opäť premenovaná, tentoraz na Štátne ruské gymnázium. Tieto zmeny názvu odrážali meniace sa štátne a politické pomery, no napriek nim zostávala základná úloha školy rovnaká: poskytovať kvalitné stredoškolské vzdelanie a vychovávať novú generáciu vzdelaných ľudí z rusínskeho prostredia.

Osud školy sa definitívne zmenil v roku 1953, keď v rámci reformy československého školstva gymnázium zaniklo. Jeho posledné triedy boli pripojené k Jedenásťročnej strednej škole s vyučovacím jazykom slovenským na Konštantínovej ulici. Ruský jazyk bol v týchto triedach zmenený na ukrajinský, hoci niektoré predmety sa ešte istý čas vyučovali aj naďalej po rusky.

Vývoj však pokračoval ďalej. Od roku 1956 bolo z ukrajinského oddelenia tejto školy vytvorené samostatné Jedenásťročné stredné školy s vyučovacím jazykom ukrajinským, z ktorého neskôr vyrástlo ukrajinské Gymnázium Tarasa H. Ševčenka. Aj preto má prešovské ruské gymnázium svoje pevné miesto nielen v dejinách Rusínov, ale aj v dejinách školstva národnostných menšín na Slovensku.

Ruské gymnázium v Prešove bolo prvým gymnáziom v dejinách Rusínov na Prešovsku. Úspešne fungovalo plných sedemnásť rokov a vychovalo množstvo absolventov, ktorí sa neskôr úspešne zapojili do života spoločnosti. Jeho význam preto nemožno merať iba počtom ročníkov či zmenami názvu. Bolo to dielo národného sebauvedomenia, občianskej solidarity a viery vo vzdelanie ako základ budúcnosti.

Pri príležitosti 90. výročia založenia gymnázia je preto namieste pripomenúť si nielen samotný dátum 27. apríla 1936, ale aj ľudí, ktorí stáli pri jeho zrode. Bez biskupa Gojdiča, Ivana Pješčaka, Dionýza Rojkoviča, Pavla Dubaja, bez učiteľov, rodičov, darcov a celej rusínskej verejnosti by táto škola nevznikla. Dejiny prešovského ruského gymnázia sú svedectvom o tom, že aj v ťažkých časoch možno vybudovať inštitúciu, ktorá prežije svoj vek a stane sa symbolom kultúrnej a vzdelanostnej emancipácie celého spoločenstva.

zostavil: jL

foto: Obálka výročnej správy Gréckokatolíckeho ruského reálneho gymnázia v Prešove za školský rok 1942/1943. Na fotografii je budova školy.
zdroj: archív Michala Kapráľa