Ako prezident  T. G. Masaryk pózoval sochárke Olene Mandičovej

Na Zakarpatsku stále existuje niekoľko pamätníkov, ktoré vytvorila mladá, ale veľmi talentovaná sochárka Olena Mandičová rod. Šinály. Najznámejším jej dielom však zostáva pamätník Tomáša Masaryka – prezidenta Československej republiky, ktorý stál v Užhorode na Masarykovom námestí (dnes Námestie P. Š. Petöfiho) od roku 1928 do roku 1938. Aký teda bol vzťah Oleny Mandičovej a Užhorodu?

Olena Šinály sa narodila 25. septembra 1902 v mestečku Diósfalva (dnes Džuleš, Rumunsko). Rodina nebola rumunská, jej otec Štefan Šinály, ktorý pochádzal z okolia Bardejova, bol vyslaný pracovať ako učiteľ do tejto oblasti. Budúcu sochárku v rodine nazývali Jolkou (od Ilona, Jolána), okrem nej mali rodičia ešte syna Karola, ktorého rodina v neskorších rokoch vždy podporovala umelkyňu.

Keď sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, rodina Ilony sa vrátila na Slovensko. Jej otec zložil prísahu učiteľa Československej republiky a začal pracovať v malej dedine Kováčovce. Niektorí bádatelia jej života a tvorby uvádzajú, že Jolka študovala na gymnáziu v Košiciach, iní tvrdia, že študovala aj v Košiciach, aj v Budapešti. Po ukončení gymnázia odišla do Prahy, kde už žil jej brat Karol – budúci učiteľ. Tam v roku 1922 študovala na Škole úžitkového umenia a toho istého roku nastúpila na Akadémiu výtvarných umení, kde študovala sochárstvo u významného českého sochára, profesora Jána Štursu. Ešte ako študentka sa Olena Šinály prejavila ako mimoriadny talent, vyhrávala študentské súťaže a bola nádejou svojich učiteľov.

Po získaní diplomu veľa cestovala, navštívila Francúzsko a Taliansko. Zoznámila sa a rýchlo sa vydala za mladého právnika, ktorý tiež študoval v Prahe – Ivana Mandiča, pôvodom z obce Ňaňkovo, dnes okres Chust. Hovorí sa, že keď po prvýkrát navštívila naš kraje, Oľga sa zamilovala do Podkarpatskej Rusi. Spolu s manželom, ktorý veľmi podporoval rusínsku myšlienku, vstúpila sochárka do kruhov miestnej inteligencie a získala jednu z prvých svojich zákaziek – vytvoriť bustu kňaza, vzdelanca a spisovateľa Eugena Fencika. Túto bustu musela sochárka vytvoriť podľa fotografií a obrazov, pretože Fencik v tom čase už nežil. Iba rok po ukončení Akadémie, v roku 1926, bola práca 24-ročnej Olenyy Mandičovej slávnostne odhalená na Novom námestí v Užhorode. Slávnosti boli veľkolepé, na odhalenie prišli popredné osobnosti kraja a všetci vysoko ocenili prácu mladej umelkyne. Tu sa začal jej tvorivý vzostup, a zdalo sa, že zákazky nebudú mať konca.

V roku 1926 vytvorila na objednávku Spoločnosti A. Duchnoviča bustu vtedajšieho guvernéra Podkarpatskej Rusi Antona Beskyda. Táto práca sa veľmi líšila od zobrazenia Fencika, dokonca aj vtedajšie noviny písali o živosti a úžasnej ušľachtilosti línií diela. Možno bol Beskydov portrét taký "živý" práve preto, že tentoraz sochárka pracovala so živým modelom – samotným guvernérom, a nie iba s jeho fotografiou, ako to bolo v prípade Fencika.

V tom istom roku mladá Oľga Mondič vytvorila portrét vtedajšieho starostu (primátora) Mukačeva Petra Petrihallu.

A v roku 1927 predstavila na výstave v Prešove niekoľko svojich diel: „Kozák“ (bronz), „Akt“ a „Busta chlapca“ (katarský mramor).

V tom istom roku 1927 vyhrala sochárka súťaž na vytvorenie pamätníka Tomášovi Masarykovi, ktorý mal byť odhalený v hlavnom meste Podkarpatskej Rusi – Užhorode – na jeseň 1928 pri príležitosti osláv 10. výročia vzniku Československej republiky.

Výskumník života sochárky, Vladimír Jancura zo Slovenska, písal, že keď sa 25-ročná Olena Mandičová prvýkrát stretla s Masarykom na Pražskom hrade, ten bol úplne očarený a povedal: "Ak je také pekné dievča aj dobrou sochárkou, príroda bola k vám veľmi štedrá." Po vypočutí týchto slov sa Oľga odvážila požiadať prezidenta, aby bol niekoľko dní jej modelom, pretože chcela vytvoriť pamätník opäť podľa živého vzoru, a nie podľa fotografií. Bola nesmierne prekvapená, keď Masaryk súhlasil s tým, že jej bude pózovať.

Na prácu sa stretli opäť v Lánoch, kde sa nachádza známy zámok, ktorý slúži ako letná rezidencia českých prezidentov. Masaryk tento zámok veľmi miloval a nazýval ho svojím druhým domovom. Práve tam pozval Olenu Mandičovú. Dievča strávilo v Lánoch 5 dní, počas ktorých modelovala bustu pána prezidenta. Neskôr vo svojom liste neteri Olena písala, že Masaryk bol stále nadšený tým, ako dokáže svojimi malými ručičkami vytvoriť z hliny takéto zázraky.

Neskôr hodnotiaca komisia veľmi ocenila prácu Oleny Mandičovej a zdôraznila, že sochárka veľmi presne zachytila charakteristickú pózu Masaryka. Vtedajšie noviny Podkarpatskej Rusi písali, že taký veľký pamätník (spolu s podstavcom vysoký 7 metrov) ešte nevytvorila žiadna žena, nielen v Československu, ale ani na celom svete. Monument bol považovaný za vzor a získal pozitívne ohlasy od Pražskej akadémie umení.

Pamätník bol slávnostne odhalený v Užhorode 28. októbra 1928, ale na dnešnom námestí Sándora Petőfiho, rodený stál len krátko – iba 10 rokov. Keď územie Podkarpatskej Rusi pripadlo Maďarsku, pamätník bol demontovaný. Výskumník Vladimír Jancura napísal, že Olena Mandičová sa po tomto odstránení ešte raz podarilo svoju prácu vidieť, a to úplne náhodou. Sochárka netušila, kam bol z Užhorodu monument odvezený, takže keď v 60. rokoch navštívila svoju neter v meste Hranice na Morave, bola šokovaná, keď na mestskom námestí uvidela toho istého Masaryka. Podľa slov jej netere bola Olena natoľko dojatá, že sa pri svojom diele rozplakala, pretože už nedúfala, že ho ešte niekedy uvidí. V roku 1974 pamätník z námestia v meste Hranice zmizol, bol odvezený do železiarni na roztavenie.

Ale vráťme sa späť do obdobia, keď Olena Mandičová dokončila prácu na pamätníku Masarykovi a stala sa jednou z najznámejších mladých umelkýň Československa. Nie je známe, či bola prítomná na odhalení pamätníka v Užhorode, avšak počas svojho života bola v hlavnom meste Podkarpatskej Rusi dosť často. Koncom 20. rokov pracovala na bustách Adolfa Dobrjanského, z ktorých jednu v roku 1929 umiestnili v Užhorode, druhú v Michalovciach. Užhorodský pamätník zničili promaďarsky naladení obyvatelia, no busta v Michalovciach stojí dodnes.

V tom istom období Olena Mandičová vytvorila bustu Alexandra Mytraka, ktorá bola odhalená v Mukačeve 7. júna 1931.

Veľa pracovala na sochách, ktoré zobrazovali život jednoduchých obyvateľov Podkarpatskej Rusi.

Jej bronzovú bustu Masaryka zakúpilo Ministerstvo zahraničných vecí, kompozíciu "Karpatouruská pieseň" – Ministerstvo školstva Juhoslávie, bronzové busty Antona Beskyda a Grigora Žatkoviča – Múzeum pamätníkov oslobodenia v Prahe, bustu chlapca – kancelária prezidenta. Neter sochárky spomínala, že jej manžel Ivan Mandič v tom čase pôsobil ako manažér a staral sa o finančnú stránku úspešnej činnosti Oľgy Mondič. Avšak manželia nemali k peniazom márnotratný vzťah: keď dostali ďalší slušný honorár, vybrali sa do zahraničia, kde si užívali a nič si neodopierali, až kým sa im peniaze neminuli. Potom sa vrátili do Československa a znova pracovali. Manželia nemali deti ani vlastný dom, dlhodobo sa nikde neusadili – taký bol ich životný štýl.

V roku 1930 dostala Olena Mandičová od Ministerstva osvety možnosť zúčastniť sa umeleckého programu s návštevou Paríža a stretnutia sa so známymi umelcami. V roku 1932 podpísala zmluvu na vytvorenie pamätníka A. Duchnovičovi. Sochárka ponúkla niekoľko návrhov, v ktorých zobrazila Duchnoviča sediaceho s otvorenou knihou. Neskôr však zmenila názor a vytvorila kompozíciu s Duchnovičom v plnej výške, držiacim pero a hladiacim chlapca s knihou.

Odhalenie trojmetrového pamätníka Duchnovičovi v Prešove sa uskutočnilo v júni 1933 počas osláv Dní ruskej-ruínskej kultúry. Pamätník tam stojí dodnes (len na inom mieste).

Posledným z známych diel Oleny Mondičovejje "Okrídlené koleso", ktoré v roku 1938 vytvorila pre železničnú stanicu v českom meste Olomouc a v Bratislave.

Počas druhej svetovej vojny žili manželia Mandičovci v Prahe, Mukačeve a Budapešti. Neter Oľgy spomínala, že sa zdalo, akoby utekali od všadiaľ, hoci nebolo jasné, prečo. Ivan Mandič počas vojny zastupoval záujmy závodov Škoda na území dnešného Zakarpatska a v Juhoslávii. Po vojne sa manželia presťahovali do Košíc, kde žila Olenina mama.

Tam sa sochárka pokúsila otvoriť svoje ateliér, no nedostala žiadne objednávky. V Zväze výtvarníkov jej pripomenuli buržoáznu minulosť a ponúkli jej vytvoriť sochu dojičky. Oľga s úsmevom odmietla. Neúspešné boli aj pokusy nájsť prácu. Nemohla sa zamestnať ani ako učiteľka výtvarnej výchovy, takže išla pracovať do bežného obchodu, kde predávala textil.

V tom čase sa prejavili aj veľké zdravotné problémy ženy. Dni a noci strávené v chladných ateliéroch viedli k tomu, že Oľga trpela reumatizmom kĺbov, ktorý najviac postihoval ruky sochárky. Keď už nemohla pracovať rukami, musela opustiť aj obchod. Manžel Oľgy Ivan Mondič pracoval ako právnik na železnici, zatiaľ čo sochárku v posledných rokoch života tešili knihy, nad ktorými stále sedela s cigaretou. Rodina spomínala, že Oľga si sama zvolila cestu zabudnutia a hovorila, že v umení je potrebné byť buď všetkým, alebo nikým. 

Autorka mnohých pamätníkov, ktoré zdobili mestá medzivojnového Československa, zomrela zabudnutá v Košiciach v roku 1975.

Tatiana Literati, "Pro Zakhid"
Zabudnutý Užhorod

zdroj:
https://prozahid.com/content-31864-html/

foto: Ohalenie busty Fencika v Užhorode  (1926)