Ako Slováci bojovali v spoločnom štáte za svoju autonómiu

Vymyslený tajný dodatok aj Tuka vo väzení. 

Martin Groman
Michal Stehlík

Tri pokusy, z nich dva skôr pre potechu voličov než ako reálna možnosť úspechu. Tak vyzeral slovenský boj o autonómiu začiatkom 20. storočia. Ukazujú, ako skreslene sa v politike používajú slová a ako dokáže niektorým snahám pomôcť aj medzinárodná kríza.

Vzťahy Čechov a Slovákov v spoločnom štáte mali v každej epoche svoj vlastný charakter. Od politického súboja za prvej republiky, oddelenia sa od seba počas druhej svetovej vojny cez krátke hľadanie sa v takzvanej tretej republike a komunistický centralizmus a federalizáciu až po definitívne rozdelenie sa na dva samostatné štáty po Nežnej revolúcii.

Je zaujímavé pozrieť sa na počiatočných dvadsať rokov prvej republiky, keď sa hľadala cesta k reciprocite a keď obdobie nebolo ovplyvnené dvoma diktatúrami. Napriek tomu, že toto obdobie považujeme za akýsi štandardný vzťah, už v ňom sa objavili pokusy časti slovenského politického spektra o vymedzenie, pričom kľúčovým slovom sa stala autonómia.

Tento pojem, rovnako ako varianty hovoriace o „zvrchovanosti“, sa stal zaklínadlom predovšetkým pre Slovenskú ľudovú stranu, ktorá si neskôr pridala do názvu meno svojho predstaviteľa Andreja Hlinku. Vznikla tak Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS).

Počas spoločného spolužitia v rokoch 1918 až 1938 sa objavili tri konkrétne iniciatívy, ktoré vyniesli tému autonómie až do snemovne, aj keď prvé dve nemali žiadnu šancu na úspech.

Bližší pohľad na ne pekne ilustruje, že podobné iniciatívy sú často skôr politickým kalkulom a nástrojom než seriózne mieneným návrhom s nádejou na skutočné presadenie a úspech.

Z podrobnejšej analýzy týchto pokusov je zároveň zrejmé, že pojem autonómia trochu miatol, čo sa podobným pojmom stáva veľmi často aj dnes. Nehľadiac na to, že niektoré vlastnosti týchto prvorepublikových návrhov sa prepísali aj do diskusie po roku 1990.

Kto reprezentuje Slovákov?
V našej – z hľadiska znalosti slovenských dejín, bohužiaľ, chatrnej – českej pamäti sa slovenská politika prvej republiky často koncentruje do jednoduchého obrazu Andreja Hlinku a jeho strany, ktorá doslova zahltila priestor. Slovenskú politiku prvej republiky si tak stotožňujeme len s ňou. Ako každý podobný zjednodušený obraz má aj tento svoje trhliny.

Výsledky prvých parlamentných volieb z roku 1920 pritom ešte nenaznačovali, že sa ľudová strana v budúcnosti stane najsilnejším politickým subjektom. V povojnovej atmosfére sociálneho napätia na Slovensku zvíťazila sociálna demokracia so ziskom viac ako pol milióna hlasov, kým hlasy pre ľudovú stranu sa pohybovali na polovičnom čísle.

Lenže sociálna situácia v celej republike sa ďalej vyhrocovala, čo nakoniec viedlo k vzniku KSČ, k oslabeniu sociálnej demokracie a k posilňovaniu ľudovej strany na Slovensku. Práve v tomto okamihu celoštátnej krízy roku 1921 vyhlásila Slovenská ľudová strana autonómiu za tému svojho politického boja.

Táto prvá vlna témy autonómie priniesla dokonca niekoľko variantov, ktoré predkladali vrcholní politici ľudovej strany. Medzi nimi bol napríklad návrh kňaza a veľkého búrliváka Ferdiša Jurigu, ktorý hovoril o autonómii už na revolučnom Národnom zhromaždení v novembri 1918.

Jeho myšlienka nemala čisto právnický rukopis a objavovali sa v nej nelogické veci, ktoré však nájdeme aj počas rokovania slovenskej reprezentácie po voľbách 1992.

Kľúčovým bol totiž bod umožňujúci slovenskej časti štátu samostatne uzatvárať zahraničné zmluvy a záväzky bez toho, aby ich museli schváliť spoločné orgány. Vznikol by tak vychýlený stav, v ktorom by sa z podstaty spochybňovala medzinárodná suverenita štátu ako celku.

Ďalšie dva návrhy mali v sebe predsa len viac z „právnického jazyka“. Okrem Ľudovíta Labaja predstavil svoj variant ústavný právnik Vojtech Tuka (zároveň agent maďarského ministerstva obrany), ktorý z veľkej časti vychádzal z rakúsko-uhorskej skúsenosti. A to až do takých absurdít, že o spoločných záležitostiach mali spolu ustanovené delegácie a deputácie rokovať písomne s tým, že sa materiály budú úradne prekladať z češtiny do slovenčiny a naopak.

Podľa historika Jana Rychlíka v prípade autonomistických návrhov vlastne nemôžeme hovoriť o autonómii, ale o praktickom vytvorení samostatného slovenského štátu, len s neúplnou suverenitou. Už od začiatku je teda tento pojem zneprehľadnený celkom iným obsahom.

K téme sa počas svojej návštevy Slovenska v roku 1921 vyjadroval aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý považoval za dostatočnú samostatnosť župné zriadenie a takzvanú autonómiu zdola.


foto: Tomáš Garrigue Masaryk so slovenskými vápenkármi.  zdroj – TASR


Tento názor nemohol ľudovú stranu uspokojiť, pretože jej zástupcovia cítili fatálny rozdiel medzi svojím vnímaním slovenského územia ako kvázi štátneho celku a vnímaním Masaryka a veľkej časti českých politikov, ktorí chápali slovenské snahy skôr ako prejav svojrázneho regionalizmu.

Z hľadiska zákonodarného postupu bol návrh procesne „utopený“ vo výboroch snemovne bez toho, aby sa dostal do jej pléna. Hýbateľ vlády, agrárnik Antonín Švehla, nepovažoval túto tému za nosnú. Ľudová strana však musela vopred tušiť neúspech už len preto, že prípadný úspech návrhu by znamenal zmenu ústavy. Na to skutočne neexistovala na slovenskej strane politická sila.

Do vlády a zase späť
Napriek všetkým počiatočným problémom znamenali dvadsiate roky skutočne úspešnú dekádu novej republiky.

Podarilo sa jej etablovať na medzinárodnom poli, zabezpečiť fungovanie inštitúcií a ustála hrozby radikálnych zmien. Hlavne silné komunistické ľavice či národnostné trenice s nemeckou, maďarskou a poľskou menšinou sa nezdali byť pre život štátu fatálne.

Zložitý česko-slovenský vzťah, ktorý však nikdy nebol stredobodom českých úvah, sa javil pokojnejšie. Čisto politickým dokladom aj gestom bol vstup ľudovej strany do vlády v januári roku 1927.

Ministrom zdravotníctva sa stal Jozef Tiso, budúci prezident fašistického Slovenského štátu, a ministrom pre unifikáciu bol najprv krátko Marek Gažík, ktorého neskôr vystriedal autor jedného z autonomistických návrhov Labaj.

Na prvý pohľad to bol pre ľudovú stranu politický úspech – svoj vstup do vlády vyvážili požiadavky na novelu župného zákona a kľúčovým bol nový krajinský zákon. Súčasťou vládneho angažmánu bolo aj klasické rozmiestňovanie svojich straníkov do funkcií v štátnej správe.

Logickým, aj keď možno v prvej chvíli nečakaným dôsledkom vstupu do vlády však bola strata podpory u voličov. Niečo iné bolo rozprávať z opozičných lavíc, kritizovať vládu a sľubovať voličom „slovenskejšiu politiku“ a niečo iné niesť vládnu zodpovednosť s vedomím, že väčšina sľubov sa reálne nedá presadiť.

Voliči to dali ľudovej strane najavo hneď počas volieb v roku 1928, keď zrazu stratila viac ako 150-tisíc voličov. S rokom 1928 sa spája aj aféra, ktorá nakoniec ľudovú stranu dostala z vlády.

Tukov proces
Začiatkom roka vydal Vojtech Tuka článok „V desiatom roku Martinskej deklarácie“, v ktorom spochybňoval slovenskú prítomnosť v spoločnom štáte.

Opisoval údajnú existenciu tajného dodatku deklarácie, ktorý vraj hovoril o tom, že po desiatich rokoch má dôjsť k úprave česko-slovenského vzťahu. Keď k nemu nedôjde, moc spoločného štátu sa nad Slovenskom končí.

Pre nacionalistickú časť ľudovej strany možno išlo o lákavý argument dokazujúci potrebu slovenskej autonómie, ale Tuka pracoval ako maďarský agent. Každé spochybnenie slovenskej reality vnútri Československa by bolo vodou na mlyn Maďarsku, aby si niekdajšie „Horné Uhry“ opäť pripojilo k sebe.

Československé úrady zareagovali a postavili Tuku pred súd za aktivity proti celistvosti štátu a za špionáž. Andrej Hlinka najprv veril, že Tuka je nevinný, a strana chcela proces politicky využiť.

Keď však bolo zrejmé, že Tuku môžu odsúdiť, strana, naopak, robila maximum pre to, aby sa proces zastavil, vrátane intervencie u prezidenta. To sa nepodarilo a Tuka si odniesol v tom čase drastický trest pätnásť rokov väzenia. Ľudová strana na protest vystúpila v októbri 1929, len dvadsať dní pred parlamentnými voľbami, z vlády.

A práve vtedy prišiel na rad druhý pokus o autonómiu, ktorý mal ukázať, že strana stále háji slovenské záujmy a slovenskú zvrchovanosť. Opäť išlo skôr o symbolický krok bez šance na úspech, ktorý necielil na úspech v snemovni, ale primárne na slovenských voličov.

Navyše bol formálne veľmi jednoduchý a chcel „iba“ autonómny štatút, ktorý mala podľa ústavy Podkarpatská Rus, rozšíriť aj na Slovensko. Centrálna vláda a strany v nej zastúpené zareagovali podobne ako pri prvom návrhu – iniciatívu skrátka ignorovali.

Slovami politika ľudovej strany Karola Sidora „nastalo veľké mlčanie“. Pre vládu to nebola téma, ktorou by sa mala zaoberať.

Pri pohľade na túto iniciatívu historik Jan Rychlík pripomína, že akokoľvek subjektívne väčšina ľudovej strany nechcela rozbiť štát, objektívne smerovali jej snahy a vyvolávanie protičeských nálad proti integrite Československa.

Celú situáciu vyostrili sociálne problémy vyvolané veľkou hospodárskou krízou, keď sa na Slovensku tak ako v nemeckom pohraničí začali prepájať sociálne a národné argumenty.

Na verejnosti všetko vyvrcholilo slávnosťami v Nitre, nad ktorými síce vláda prevzala patronát, ale jej predstavitelia boli vypískaní a hlavný prejav tu mal bojovný Andrej Hlinka. Z davu potom zneli výkriky typu: „Choďte do Česka! Na Slovensku nech žijú Slováci a Česi nech skapú!“

Úspech v tieni doby
Riešenie česko-slovenského vzťahu bolo koncom tridsiatych rokov témou ešte pred mníchovskou krízou. Premiér Milan Hodža chcel presadiť decentralizáciu štátu a hovorilo sa o takzvanom národnostnom statuse.

Predstavitelia ľudovej strany opäť pripravovali návrh na autonómiu. Keby sa nezmenila medzinárodná situácia, zrejme by sa aj tieto návrhy opäť stratili niekde v procese administrácie a nedostali sa do pléna snemovne.

Mníchov, odstúpenie pohraničia, rezignácia prezidenta Beneša – to všetko boli radikálne momenty, ktoré pomohli tomu, aby sa návrh na slovenskú autonómiu stal reálnou témou.

Kombinácia depresie z doterajšieho vývoja a obáv z rozbitia štátu nakoniec viedli k tomu, že sa 19. novembra 1938 v pléne bez diskusie hlasovalo o návrhu autonómie. Návrh bol prijatý masovou podporou 144 : 25, pričom proti boli najmä komunisti. O tri dni neskôr hlasoval aj senát za, a to pomerom 78 : 0.

Po všetkých politických bojoch a hľadaní formy vzájomného vzťahu sa autonómia stala skutočnosťou, no v štáte, ktorý sa už nepodobal tomu predchádzajúcemu. A to nielen pokiaľ ide o hranice, ale aj politickú realitu, atmosféru, verejný priestor.

Slovensko nežilo v autonómii dlho a pod tlakom Adolfa Hitlera vyhlásila jeho politická reprezentácia v marci 1939 samostatný štát. Ale to je už trochu iná história.

Je však zjavné, že žiadny z návrhov a z plánov slovenskej autonómie nebol počas prvej republiky a na začiatku druhej republiky tak celkom štandardný, skôr kopírovali politickú pozíciu ľudovej strany a komunikáciu s voličmi, prípadne využívali medzinárodnú krízu na posilnenie vlastných pozícií.

zdroj:
https://dennikn.sk/4794882/vymysleny-tajny-dodatok-aj-tuka-vo-vazeni-ako-slovaci-bojovali-v-spolocnom-state-za-svoju-autonomiu/

foto: Andrej Hlinka vo Veľkej Fatre
zdroj – archív mesta Ružomberok