Akoby som v triede vždy nachádzala a učila svoje deti

UBĽA. Minulý týždeň sme vám priblížili súťažnú šou NAJ dedinka Slovenka, v ktorej sa predstavila obec Ubľa. Jednou z disciplín bolo spoznanie Naj rodinky. Stali ňou Lesovci. Nadežda Sirková, starostka obce, sa v rámci nej rozhodla pripraviť prekvapenie pre Annu Lesovú, ktorá vo svojej profesii – pani učiteľky pôsobila 37 rokov a učila niekoľko generácií Ubľanov. „Je to veľmi veselá žena, ktorá zbožňuje folklór, piesne, tance a vtipkovanie. Skvelý človek, preto sme sa jej s folklórnou skupinou prišli poďakovať za všetko, čo pre nás urobila,“ takto opí sala Anku Lesovú starostka obce. My vám prinášame rozhovor s touto energickou a usmiatou dámou, ktorá má zmysel pre humor a srdce na správnom mieste.

Anna LESOVÁ (nar. 1.5.1937) ... „Pochádzam z roľníckej rodiny, pričom otec neskôr pracoval v lesnej správe, bol hájnikom. Mama pracovala v hospodárstve, doma, no pomáhali sme jej my, deti, mali nás spolu sedem. Dievčence sme boli tri, takže som mala aj štyroch bratov. Najstaršia sestra ešte žije, no je chorá, od nej mladšia už zomrela, moji bratia žijú v Čechách. Tam sa oženili, založili si rodiny i ostali.“ Takmer tri desaťročia ste boli v Ubli učiteľkou. Ako ste sa dostali k tomuto povolaniu, ktoré sa následne stalo aj vaším životným poslaním? „Pedagogickú školu som skončila v roku 1956, bolo to pre 1.- 5. ročník, veľ ká vďaka patrí tunajšiemu riaditeľovi Suchému, ktorý prehovoril mojich rodičov, aby mi umožnili študovať. Veľ mi som túžila stať sa učiteľkou. Mamka sa obávala, či to doma zvládnu, lebo nás detí bolo veľa, peňazí málo. Napokon, ale rodičia pristali a ja som sa veľmi snažila, aby mi vyšlo štipendium. Škola sa nachádzala v Medzilaborciach, po roku nás presťahovali do Prešova, kde som aj úspešne štúdium ukončila.“

Kde ste mali svojich prvých žiačikov?

„Prvú miestenku učiť som dostala do Ruskej Volovej, dvojtriedku. Stala som sa hneď riaditeľkou, pretože som mala pedagogické vzdelanie, učila tam so mnou aj Biľová, ktorá mala ukončené Gymnázium. Bola som tam iba rok, ale bolo to veľmi pekné obdobie. Triedy sme mali v drevenom „baráku“, v zime bolo potrebné sa teplo obliekať, kožúšok, teplé čižmy, cez prestávku sme stále kládli do pece, aby nám bolo teplejšie. Po roku som prišla do Kalnej Roztoky, pretože do Ruskej Poruby prišiel učiť manželský pár. V Kalnej Roztoke bola škola na kopci, kde je teraz postavený kostol. Zažila som tam štyri školské roky.“

Aj Anna Lesová sa však vydala, ako nevesta sa prisťahovala do Uble...

„Bolo to v roku 1959, z Kalnej Roztoky ma preložili do Berezovca, kde bola jednotriedka. Mala som v nej až 40 detí, vyučovanie bolo takzvané rozší- rené, lebo jedni žiaci prichádzali ráno o siedmej, ďalší o deviatej, vyučovanie sa končilo o druhej popoludní. Aj manžel pracoval v Berezovci a spolu sme tam „bačovali“ päť rokov. A boli to pekné časy, s ľuďmi, ktorí tam žili ako jedna rodina. Pripravovali sme rôzne akcie, z Uble sme často volali muzikantov, nacvičovali sme programy s deťmi, vzťah k tomu mal aj môj manžel, takže stále mi pomáhal. Zmena prišla v roku 1965, keď k starej ublianskej škole pribudla nová a nás z Berezovca aj s deťmi stiahli do Uble. Prišla som sem počas zimných prázdnin v roku 1965 a učila až do dôchodku, do roku 1992. Ani neviem, koľko pokolení ublianskych rodín som prešla. Zdravia sa mi starší i mladší, chlapci, ženy, často im však musím povedať, že ich už nespoznávam. Z chlapca či dievčiny vyrástli dospelí ľudia, bolo ich veľmi veľa. Učilo sa mi dobre, problémy som nemala žiadne, aj som bola učiteľkou skôr prísnejšou, lebo som nechcela, aby si deti – žiaci robili v triede, čo chcú. Keď sa skúšali, vysvetľovala sa nová látka, muselo byť v triede ticho, keď prišla na rad výtvarná výchova alebo pracovné vyučovanie, mohlo sa rozprávať, prejsť sa po triede. Už síce ubehlo od tých čias veľa rokov, no stále sa mi to vybaví v pamäti akoby to bolo včera, minulý týždeň.“

A bola pani učiteľkou prváčikov. Tých, ktorí si usadali do drevených lavíc prvýkrát...

„Mala som najmenších, prvákov, druhákov. Tretiaci a štvrtáci boli pri mne iba výnimočne. Učiť staršie ročníky bolo ľahšie, pretože prváčikov bolo potrebné naučiť všetko. Dnes už je iná doba, do školy prichádzajú deti s návykmi zo škôlky, v rámci predškolskej výchovy už veľa vecí poznajú. Keď som učila ja, nevedeli ani čo je ceruzka. Bolo ich potrebné učiť, ako držať pero, ceruzu, ťahať čiary, písať písmenká. Mňa však táto trpezlivá práca bavila, mala som ju rada, vždy ma zahrialo pri srdci, keď ma rodičia zastavili na ulici a ďakovali, že sa venujem ich deťom. Bola som rada, na druhej strane, ak bolo potrebné, vždy mi rodičia aj pomáhali. A stáli pri mne, aj keď som deti potrestala, zväčša za zlé správanie, napríklad, keď sa chlapci pobili.“

Nebola to však iba práca v triedach, ktorou ublianske deti Anna Lesová vychovávala...

„Nemohli chýbať ani vystúpenia, prváci, druháci vždy spievali, pamätám pesničky „Vysoká lisočka“ alebo „A koli ja na hrunočku byvala...“, pretože na tieto pesničky sa dobre tancovala „karička“. Vždy som to vnímala tak, ako by som učila vlastné deti. Veď to boli deti Uble, z našej obce, deti mojich susedov, či už bývali pri našom dome bližšie alebo ďalej...“

Okrem učiteľského povolania vás Ubľania poznajú aj z činnosti vo folklórnom súbore...

„Čo sa folklórneho súboru týka, bola som jeho spoluzakladateľkou spolu s manželom. Už som spomínala, že mal k tejto činnosti vzťah, pomáhal mi s vystúpeniami detí. Vždy mu bolo ťažko, keď chodil po vystúpeniach v regióne, iné obce mali zastúpenie a Ubľa nie. Často vravel, že naše ženy krásne spievajú, no dlho sa mu nedarilo folklórne teleso založiť. Až po zmene zamestnania, keď prišiel na Štátne majetky, dal dokopy 16 žien, dievčat. Dostali sme miestnosť na skúšanie, hudobníci boli naši ublianski, harmonikár Janko Pyda, ktorý nám stále robil sprievod. Kroje sme si šili samy, boli jednoduché, sukňa, šatka, pár vzorov. Naše pásma opisovali najmä poľnohospodársku prácu, žnivá, dojenie kráv, hrabanie sena, programovo to boli aj večerné sedenia žien, úryvok zo svadby, teda aj obyčajný život na dedine. Také začiatky mala folklórna skupina Ubľanka, ktorá sa postupne rozrástla aj o štyri tanečné páry...“

A v tej chvíli náš rozhovor prerušila dcéra Anny Lesovej, ktorá oznámila, že čoskoro zavíta do dvora návšteva. Martin Nikodým, Katka Brychtová, ženská spevácka skupina Ubľanka – čo ste mohli vidieť aj v televíznej obrazovke zábavnej šou „Naj dedinka Slovenska“.

(mšk)