Čo treba vedieť o sovietskom maršalovi z druhej svetovej vojny, ktorému chce Fico stavať pamätník

Ficov dar Putinovi
Stavať u nás sochu sovietskemu maršalovi Konevovi je nezmysel ako voda v koši

Lukáš Krivošík

Diaľnicu do Košíc síce Robert Fico do roku 2010 nevybudoval (ako sľuboval ešte v roku 2007), no možno Slovákom postaví aspoň sochu sovietskeho maršala. Konkrétne maršala Ivana Stepanoviča Koneva (1897 – 1973).

Túto myšlienku predseda vlády spomenul už vlani v októbri počas osláv 80. výročia karpatsko-duklianskej vojenskej operácie. Ruský prezident Vladimir Putin mu ju pripomenul počas jeho minulotýždňovej návštevy v Moskve.

„Viem o vašom návrhu postaviť pamätník maršalovi Konevovi vo vašej krajine,“ povedal Putin Ficovi. „Je to ušľachtilá vec, sme vďační. Keby ste potrebovali akúkoľvek pomoc, sme pripravení.“

Konevov podiel na oslobodení Slovenska? Minimálny
No stavať v 21. storočí na Slovensku pamätník Ivanovi Konevovi je problematické. A to hneď z viacerých dôvodov.

Predovšetkým zásluhy Koneva o oslobodenie Slovenska sú s výnimkou karpatsko-duklianskej operácie, ktorá prebiehala od 8. septembra do 28. októbra 1944 a neúspešne sa pokúšala pomôcť Slovenskému národnému povstaniu, takmer zanedbateľné.

Po potlačení SNP bola karpatsko-duklianska operácia ukončená, keďže stratila vojenský zmysel. Československé jednotky prešli po prekročení Karpát do podriadenosti 4. ukrajinského frontu, ktorému velil generál Petrov a neskôr maršal Jeriomenko. Tieto jednotky oslobodzovali naše územie na sever od Nízkych Tatier.

Slovensko na juh od Nízkych Tatier bolo zase oslobodzované jednotkami 2. ukrajinského frontu, ktorému velil maršal Malinovskij. V jeho zostave oslobodzovala naše územie aj u nás nezaslúžene opomínaná 1. a 4. rumunská armáda.

Naproti tomu Konev, ktorý velil 1. ukrajinskému frontu, postupoval južným Poľskom cez Sliezsko až k Odre. Zúčastnil sa aj na bitke o Berlín.

Až po dobytí Berlína vstúpili Konevom vedené sovietske vojská na územie severných a severozápadných Čiech, ktoré oslobodili od Nemcov. Cieľom bolo pomôcť Pražskému povstaniu. K tomu sa viaže aj jeho príchod do Prahy a z tohto dôvodu Konevovi českí komunisti v tomto meste odhalili v roku 1980 sochu. Avšak územie Slovenska bolo už vtedy oslobodené.

O tom, ktoré časti Slovenska oslobodili ktoré jednotky a pod čím velením, názorne nad mapou rozpráva náš spolupracovník Andrej Žiarovský v našom poslednom videu. Hovorí o tom doslova v prvých minútach.

Andrej Žiarovský zároveň argumentuje, že ak by si už niektorý zo sovietskych maršalov zaslúžil u nás sochu, tak Rodion Malinovskij. Jednak zachránil Bratislavu pred zničením Nemcami v rámci ním bravúrne vedenej bratislavsko-brnianskej operácie. A súčasne najviac (na pomery sovietskych vojvodcov) dbal o životy svojich vojakov i civilistov.

Konev už má bustu
Robert Fico zrejme nevie ani to, že na Slovensku už jedno pietne miesto maršal Konev má. A to tam, kde to má aj vojenskohistorický zmysel. Konevova busta je od roku 1981 súčasťou Aleje hrdinov v priestoroch niekdajšieho duklianskeho bojiska v okrese Svidník.

Je možné, že premiér to nevie. V apríli totiž na Facebooku predseda hnutia Slovensko Igor Matovič upozornil na geografický lapsus, ktorého sa predseda Smeru dopustil počas tlačovej besedy s chorvátskym premiérom.

Robert Fico začal poučovať novinárku o dejinách druhej svetovej vojny a spomenul pritom dukliansky pamätník, ktorý sa podľa neho nachádza na hraniciach Slovenska s Ukrajinou. V skutočnosti sa tento pamätník nachádza na slovenskej hranici s Poľskom! Ukrajina je od Dukly vzdialená 70 kilometrov vzdušnou čiarou juhovýchodným smerom.

Spomínate si, ako sa Robert Fico posmieval exprezidentke Čaputovej, keď za hydroelektráreň namiesto Gabčíkova označila Vojany? Nuž, mýliť sa je ľudské.

Dodajme len, že v okrese Svidník, ktorý sa podľa predsedu Smeru nachádza na hraniciach s Ukrajinou (a nie s Poľskom), volilo jeho stranu skoro 30 percent ľudí (ďalších 20 percent volilo Hlas).

Konev bol lump aj na sovietske pomery
Maršal Ivan Konev je problematický aj z ľudskej a charakterovej stránky. Od konca 30. rokov písal udania na svojich kolegov v armáde. Hovoríme o období stalinských čistiek, keď takéto udania mohli mať pre obete hrdelné následky.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom sa Konev sprvu v boji príliš nevyznamenal. Pri Viazme utrpeli sovietske sily na jeseň 1941 katastrofálnu porážku, pre ktorú chcel Stalin dať Koneva popraviť. Život mu vtedy zachránil Žukov.

„Koneva do roku 1943, do bitky pri Kursku, stíhal neúspech za neúspechom,“ hovorí Andrej Žiarovský. „Aj jeho memoáre sa začínajú až rokom 1943.“

Konev sa súčasne spomedzi všetkých sovietskych maršalov vyznačoval asi najväčšou bezohľadnosťou, pokiaľ išlo o straty jeho vlastných vojakov v duchu hesla „nas mnogo“. V tomto bol presným opakom už spomenutého Malinovského.

Kontroverzné bolo aj jeho povojnové pôsobenie. V roku 1956 velil Konev sovietskym vojskám, ktoré krvavo potlačili protikomunistickú maďarskú revolúciu. Iba toto samotné absolútne Koneva diskvalifikuje, aby mu premiér demokratického štátu odhaľoval sochu.

Nájdu sa aj iné veci. Hoci mu Žukov zachránil cez vojnu život, Konev proti nemu intrigoval u Stalina a neskôr i u Chruščova.

Len na doplnenie kontextu, maršal Žukov bol nielen spolubojovník z vojny, ale aj minister obrany, ktorého za Chruščova, v roku 1957, pomohol Konev zvrhnúť (obvinenie z bonapartizmu a „nesúdružského správania“). Sám sa však ministrom obrany nestal. Chruščov bol natoľko z Koneva znechutený, že po Žukovovom páde vymenoval za ministra obrany Malinovského.

Konev tiež velil sovietskym vojskám vo východnom Nemecku, keď v roku 1961 pristúpil tamojší socialistický režim k stavbe Berlínskeho múru. Aj keď tu treba dodať, že rozhodnutie o stavbe múru padlo zrejme medzi Chruščovom a Ulbrichtom, vodcom východonemeckých komunistov...

V každom prípade, Robert Fico prejavil nesmierny talent, aby si pre svoje úvahy o pamätníku vybral spomedzi sovietskych maršalov neomylne toho najväčšieho darebáka.

Únosy našich ľudí do gulagov
Hroby sovietskych vojakov, ktorí padli na území Slovenska počas druhej svetovej vojny, sú realitou. Rovnako ako rôzne pamätníky a sochy, ktoré boli vztýčené na ich počesť najmä počas komunistického režimu a často v centrách našich miest.

Čo bolo, bolo. Stavať im však ďalší pamätník dnes by bolo doslova nosením dreva do lesa. Navyše ide o bezočivosť aj v súvislosti s udalosťami, ktoré sprevádzali vytlačenie nemeckých vojsk zo Slovenska sovietskou armádou.

Keď Konev v máji 1945 dorazil na čele sovietskych vojsk do Prahy, stovky ľudí Sovieti odtiaľ hneď odvliekli do gulagov. Išlo zväčša o príslušníkov bielej ruskej emigrácie, ktorí do Československa postupne ušli po boľševickom prevrate v roku 1917 či počas nadväzujúcej občianskej vojny. Medzi nimi takto v gulagu skončil aj generál československej armády Sergej Vojcechovský, ktorý bol ruského pôvodu. Zomrel na Sibíri v roku 1951.

Aj pre takéto príbehy, o ktorých sa po roku 1989 začalo opäť slobodne hovoriť, pristúpila pražská samospráva v roku 2020 k odstráneniu tamojšej Konevovej sochy. Je absurdné, že o päť rokov neskôr chce premiér slovenskej vlády novú sochu Konevovi stavať u nás.

Hoci bol Konevov podiel na oslobodení Slovenska minimálny a presadili sa tu iní velitelia, sovietska tajná polícia, kráčajúca bezprostredne za oslobodzujúcou armádou, odvliekla z nášho územia na konci vojny skoro 13-tisíc ľudí, ako nedávno upozornilo Múzeum obetí komunizmu v Košiciach i historik Tomáš Klubert v našom rozhovore.

Predstavitelia opozičných strán by vzhľadom na tieto okolnosti mali vyslať Robertovi Ficovi jasný signál, nech sa stavať Konevovi nejaký nový pamätník ani neunúva. Lebo ak vznikne, po zmene vlády bude ako symbol sovietskeho imperializmu a totalitarizmu zrovnaný buldozérom so zemou.

Lukáš Krivošík

zdroj:
https://www.postoj.sk/175415/stavat-u-nas-sochu-sovietskemu-marsalovi-konevovi-je-nezmysel-ako-voda-v-kosi

foto: Medzičasom odstránená socha Ivana Koneva v Prahe. 
zdroj: Gampe/Wikimedia Commons