August '68: Veľa nechýbalo a Nemci by opäť okupovali Prahu

Československú hranicu prekročili vojská varšavského bloku, medzi ktorými boli jednotky Ľudovej armády NDR. Túto informáciu priniesli v noci z 20. na 21. augusta 1968 všetky svetové tlačové agentúry. Historici dodnes nemajú celkom jasno: Zúčastnili sa na vojenskej intervencii proti "kontrarevolučným silám" v ČSSR skutočne aj východní Nemci alebo išlo o neoverenú správu?

Svetové médiá si pred 56 rokmi nevymýšľali. Vychádzali z prvého oficiálneho vyhlásenia Kremľa, sprostredkovaného sovietskou tlačovou agentúrou TASS. Okrem iného sa v ňom uvádzalo: „Vláda ZSSR a vlády spojeneckých krajín – Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska – sa rozhodli vyhovieť žiadosti straníckych a vládnych činiteľov ČSSR o poskytnutie neodkladnej pomoci bratskému československému ľudu, a to vrátane ozbrojených síl. Sovietske vojenské jednotky spolu s jednotkami menovaných krajín vstúpili 21. augusta na územie Československa.“

Inými slovami – aj s útvarmi Ľudovej armády NDR. Existuje o tom množstvo svedectiev priamych účastníkov „Operácie Dunaj“ (kódové označenie vpádu spojeneckých vojsk do ČSSR). Uvedieme aspoň jedno.

„Viackrát som počul od Čechov výčitku na našu adresu: dobre, že ste prišli, ale načo ste brali so sebou Nemcov?!“ spomína právnik Jurij Sineľščikov, vtedy seržant Sovietskej armády, dnes poslanec Štátnej dumy RF, teda ruského parlamentu. „Nemeckí vojaci však bezchybne plnili všetky rozkazy svojich aj sovietskych veliteľov.“

Sineľščikov slúžil v tom čase ako spojár pri štábe jednej z divízií Sovietskej armády, dislokovaných na území NDR. Táto divízia sa zúčastnila vpádu do Československa a obsadzovala Prahu. Z výpovedí bývalého seržanta Sovietskej armády, dnes poslanca ruského parlamentu, vyplýva, že súčasťou ich divízie bola aj spojárska jednotka armády NDR.

Niektoré historické výskumy svedectvá tohto druhu potvrdzujú, ďalšie vyvracajú a iné spresňujú.

Nemci sa nepozreli Čechom do očí
Podľa zistení Dr. Rudigera Wenzkeho z Centra pre vojenskú históriu pri Bundeswehre sa na Operácii Dunaj podieľal 2. spravodajský regiment Ľudovej armády NDR. Prišiel do ČSSR so sovietskymi jednotkami dislokovanými v Poľsku. Z ďalších dochovaných dokumentov na tomto vojenskom výskumnom pracovisku vyplýva, že so sovietskymi divíziami, rozmiestnenými v NDR, prišla do Československa jedna nemecká „operatívna skupina“, pravdepodobne pozorovateľská. Pozostávala z „niekoľkých desiatok“ dôstojníkov a vojakov. A tiež spojárska jednotka, ktorá sa postupne rozrástla na spojársky pluk.

Ale v časti populárnej historizujúcej literatúry, predovšetkým ruskojazyčnej, koluje údaj, že okupácie sa zúčastnili prinajmenšom dve divízie Ľudovej armády NDR. Obe údajne stiahli z Československa už v septembri 1968 späť do miest ich trvalej dislokácie v NDR.

Zhodou okolností práve v tom čase uverejnil západonemecký denník Die Welt článok, v ktorom informoval, že „východonemecký kontingent sa ukrýva v lesoch a bojí sa vystrčiť nos pred zákazom vychádzania“. Jeden z farárov v českom pohraničí, v bývalých Sudetách mal reportérovi denníka povedať: „Títo Nemci sa boja pozrieť miestnym Čechom do očí, lebo sa hanbia za to, čo tu napáchali v rokoch 1938 – 1945 ich rodáci.“

Poslanec ruskej Dumy Sineľščikov sa to pokúša vyvracať. Podľa neho sa vojaci armády NDR nebáli použiť ani silu, ak narazili na odpor. Uvádza konkrétny prípad, keď v Mělníku (mesto 30 km severne od Prahy) skupina „nepriateľsky naladených“ miestnych obyvateľov protestovala proti príchodu spojeneckých vojsk. „S nákladným automobilom chceli strhnúť z podstavca sovietsky tank T-34, ktorý tam bol vystavený na pamiatku oslobodenia mesta v máji 1945,“ spomína. „Zabránili tomu práve nemeckí vojaci a keď neskôr ktosi polial tank farbou, postavili k nemu stráž.“

Ale nakoľko zodpovedajú tieto a podobné spomienky skutočnosti a nakoľko ide len o legendy či mýty?

Brežnev: Zadržali sme ich na hranici
Podľa nemeckých historikov dve divízie NDR skutočne boli pripravené na vpád do Československa. Aj sa s nimi spočiatku počítalo pri plánovaní operácie. Nakoniec, krátko pred dňom D, fakticky v jeho predvečer, sa rozhodlo, že nepôjdu v prvom slede a budú tvoriť rezervu pre prípad, že sa situácia po intervencii ostatných vojsk skomplikuje.

Kto o tom rozhodol? Podľa všetkého sovietsky líder Leonid Brežnev na naliehanie žiadateľov o „internacionálnu vojenskú pomoc“ z Československa. Čiže signatárov tzv. pozývacieho listu, oponentov politiky Alexandra Dubčeka. Údajne presviedčali Brežneva, že prítomnosť nemeckých vojakov a tankov v uliciach českých a slovenských miest by pôsobila negatívne.

Keď prezident ČSSR Ludvík Svoboda priletel 22. augusta 1968 do Moskvy, aby tam rokoval so sovietskym vedením, prvé, na čo sa spýtal Brežneva, bolo, či medzi interventmi sú aj nemeckí vojaci. „Nie, zadržali sme ich na hranici,“ odpovedal šéf Kremľa a očividne to vydával za svoju zásluhu: „Nemeckí súdruhovia k vám veľmi chceli vstúpiť s nami. Pravdupovediac, urazili sa, ale my vieme, aké sú ešte čerstvé spomienky na vojnu a nechceli sme uraziť vašich ľudí.“

Ešte týždeň pred inváziou, 13. augusta 1968 vykonal minister obrany ZSSR Andrej Grečko spolu s veliteľom intervenčných vojsk Ivanom Jakubovským inšpekčnú cestu po sovietskych jednotkách dislokovaných na juhu NDR. Tamojší minister obrany Heinz Hoffmann potom sovietskej delegácii dohováral, prečo neuskutočnili inšpekciu aj v zmienených dvoch nemeckých divíziách, ktoré od 29. júla podliehali sovietskemu veleniu a mali plnú pohotovosť.

„Ak dostanú rozkaz vstúpiť na územie ČSSR, budú tam so všetkým za 24 hodín,“ tvrdil Hoffmann. „Za 24 hodín? To by bolo zlé plánovanie,“ namietol Grečko. Záznam tejto výmeny názorov objavil v nemeckých archívoch český historik Tomáš Vilímek.

A tak 7. tanková divízia z Drážďan a 11. motostrelecká divízia z Hale opustili síce pred začiatkom Operácie Dunaj svoje kasárne a sústredili sa pozdĺž hranice s ČSSR v bezprostrednej blízkosti od dotyku hraníc Československa, NDR a NSR. Hranicu však neprekročili, s výnimkou operatívnej skupiny a spojárskej jednotky, ktoré sme už spomenuli.

Minister Hoffmann to zrejme bral ako potupu. A musel si klásť otázky: ako je možné, že Sovieti so sebou do Československa vzali dve maďarské divízie? To si nepomysleli, že urazia Slovákov? Keď však vystupoval 30. augusta pred bezpečnostným výborom východonemeckého parlamentu, tak radšej zahmlieval. Poslancom odmietol prezradiť rozmiestnenie dvoch inkriminovaných divízií armády NDR. Odvolal sa na nevyhnutnosť utajenia niektorých skutočností.

„Sovietsky zväz a NDR sa tajne dohodli na obmedzenom a nejasnom informovaní verejnosti,“ myslí si Vilímek.

Ulbricht prvý proti Pražskej jari

Nielen generál Hoffmann, ale i jeho politickí šéfovia z vedenia komunistickej strany (SED) mohli byť urazení. Veď ich Moskva vylúčila z účasti na „vojenskej internacionálnej pomoci“ Čechom a Slovákom, hoci Berlín pre ňu od začiatku pripravoval pôdu. Východonemecký líder Walter Ulbricht predsa ako prvý začal s útokmi proti politike Dubčekovho vedenia KSČ už v prvých dňoch a týždňoch Pražskej jari.

Lubomír Štrougal (neskôr dlhoročný premiér ČSSR) si spomínal, že Ulbricht kritizoval československé reformy už počas návštevy Prahy vo februári 1968. Pravda, vtedy to odznelo v užšom kruhu.

O mesiac sa konala schôdzka najvyšších predstaviteľov šiestich členských štátov varšavského paktu, a zrejme nie náhodou sa stretli v Drážďanoch. Prvýkrát na nej zaznela otvorená kritika „antisocialis­tických javov“ a „plazivej kontrarevolúcie“ v Československu.

Ulbricht obvinil Dubčekovo vedenie, že rezignovalo na stranícku kontrolu médií, ktoré si vraj dovoľujú čoraz viac.

Vyzval najvyššie stranícke a štátne orgány v ČSSR, aby si „urobili poriadok v redakciách novín, rozhlasu a televízie“. V opačnom prípade budú média NDR nútené reagovať na toto „zasahovanie do našich vnútorných záležitosti“ rovnakým spôsobom.

Generálny tajomník SED však išiel v kritike ďalej a obvinil Dubčeka, že v KSČ pod jeho vedením prestali platiť stranícke stanovy, že prebiehajú „bezhlavé“ čistky medzi osvedčenými funkcionármi strany a že Československá ľudová armáda prestala byť bojaschopná. Dubček sa cítil ako na lavici obžalovaných. Možno aj preto sa schôdzka zapísala do historických análov pod názvom "drážďanský tribunál“.

Z Dubčekových memoárov ďalej vyplýva, že práve Ulbricht bol spolu s poľským komunistickým lídrom Wladyslawom Gomulkom najostrejším kritikom obrodného procesu u nás. A Brežnev? „Ten si nasadil masku ustarosteného rodiča, ale v podstate bol rovnako pichľavý,“ poznamenal Dubček.

Generálna skúška na inváziu
Pritom Ulbricht bol medzi straníckymi lídrami štátov sovietskeho bloku ďaleko najstarší. Mal už 75 rokov, zatiaľ čo Brežnev – 62, Gomulka – 63 a Dubček len 47 rokov (bol najmladší). Keď sa Dubček narodil, Ulbricht už zasadal v ústrednom výbore Komunistickej strany Nemecka (KPD), ako sa vtedy volala.

Vojnu prežil podobne ako Hoffmann v sovietskom exile. Po založení NDR v roku 1949 sa dostal na čelo SED a neskôr aj Štátnej rady, najvyššieho orgánu štátnej moci vo východnej časti rozdeleného Nemecka. O Ulbrichtovi bolo známe, že sa ako čert kríža bojí čo i len náznakov liberalizácie svojho režimu. Preto keď v polovici 60. rokov prišlo k politickému odmäku v susednom Československu, v NDR, naopak, prituhlo, nastala "doba ľadová“. Okrem iného sa sprísnil tlačový dozor, čiže cenzúra v oblasti médií, literatúry a vôbec v kultúre.

„Hudobné skupiny museli zmeniť svoje anglické názvy na nemecké a bezpečnostné orgány postupovali veľmi tvrdo voči každému, kto mal dlhé vlasy alebo sa obliekal v západnom štýle,“ približuje Vilímek. Pražskú jar vnímali Ulbricht a jeho korunný princ (od roku 1971 nástupca) Erich Honecker ako nebezpečnú nákazu. Ich kroky sa riadili obavami, aby „bacil kontrarevolúcie“ neprenikol cez hranice do NDR.

Začiatkom júla 1968 považoval Ulbricht vojenské riešenie „nebezpečnej situácie“ v ČSSR za jediné možné. Dával to nepokryte najavo nielen moskovským patrónom, ale aj Prahe. Svedčí o tom list ÚV SED súdruhom v ÚV KSČ zo 4. júla. Politické vedenie NDR v ňom situáciu v Československu hodnotilo ako kontrarevolučnú a ostro kritizovalo „povoľnosť“ Dubčekovho vedenia.

No nielen to. ÚV SED v liste oznamoval, že je pripravený podporiť – v zmysle ustanovení Varšavskej zmluvy – všetky opatrenia na „posilnenie robotnícko-roľníckej moci v Československu“. Podľa nemeckého historika českého pôvodu Jana Pauera išlo o priamu hrozbu nevyžiadanou vojenskou intervenciou.

V tom čase sa už sformovala päťčlenná koalícia (ZSSR, NDR, Poľsko, Maďarsko a Bulharsko), rozhodnutá zájsť pri potlačení demokratizačného procesu v ČSSR až do krajnosti. Najprv skúšali Dubčekovo vedenie zastrašiť. Vrcholom tejto taktiky bolo vojenské cvičenie pod kódovým označením Šumava. Ešte na májovom stretnutí „päťky“ v Moskve navrhol Ulbricht, aby trvalo čo najdlhšie. Návrh ostatní lídri koalície prijali a súhlasili aj s účasťou východonemeckých jednotiek.

Pôvodne mali manévre trvať od 20. do 30. júna, prvé sovietske jednotky však začali prichádzať už 27. mája 1968. Len štyri dni predtým navštívil Prahu maršal Grečko a rokoval aj s Dubčekom. „Tvrdil, že prišiel s delegáciou prediskutovať štábne cvičenie, nemohol som tušiť, že naň privedú 27-tisíc vojakov a po manévroch dajú jasne najavo, že nemajú v úmysle sa ponáhľať s odchodom,“ spomínal po 20 rokoch Dubček.

Namiesto dohodnutých desiatich dní trvalo cvičenie napokon vyše dvoch mesiacov. "Viac ako dva mesiace robili u nás rekognoskáciu terénu, uskutočňovali prieskum komunikácií. A zanechali tu spojovaciu sieť pre Operáciu Dunaj. O 18 dní sa vrátili v podstate na tie isté miesta,“ prízvukoval v našom rozhovore slovenský historik Michal Štefanský, ktorý po nežnej revolúcii pracoval vo vládnej komisii pre analýzu obdobia rokov 1967 až 1970. Cvičenie Šumava s prieťahmi, ktoré po jeho skončení nasledovali, bolo podľa Štefanského generálkou na inváziu, čo plne zodpovedalo pôvodným predstavám Ulbrichta a spol.

„Ulbricht je zradca, nech žije Dubček!“
Operácia Dunaj prebehla z vojenského hľadiska viac-menej hladko, politicky však nesplnila vytýčené ciele. V Prahe sa nepodarilo vytvoriť robotnícko-roľnícku vládu, na čom už pred vpádom piatich armád tak nástojil práve Ulbricht.

Mimochodom, on na tom trval ešte aj 24. augusta 1968, keď Brežnev zvolal do Kremľa poradu šéfov intervenčnej koalície. Informoval ich, že o normalizácii situácie v ČSSR bude musieť sovietske vedenie rokovať s uneseným Dubčekom a Oldřichom Černíkom (vtedajším premiérom ČSSR). Ulbricht namietal, že tých dvoch nemožno v žiadnom prípade vrátiť do ich starých funkcií a ešte s nimi aj vyjednávať. Sovietsky líder musel vysvetľovať, že to je ultimátum prezidenta Ludvíka Svobodu a že podľa neho len tak možno predísť občianskej vojne v Československu.

Moskovský protokol potom podpisoval aj Dubček, ktorého prepustili z niekoľkodňovej intervencie na tajnom mieste pri Užhorode. Vznikol tým zmluvný základ na „normalizáciu“ situácie a na „dočasný pobyt“ sovietskych vojsk v Československu, ktorý trval vyše 20 rokov.

Ako na potlačenie Pražskej jari reagovali bežní východní Nemci? Z ich spomienok, ale aj z hlásení tajnej polície Stasi vyplýva, že pre mnohých to bol šok. Lebo s obrodným procesom v Československu spájali nádeje na postupné uvoľnenie pomerov aj v NDR.

V niektorých mestách sa na domoch objavili nápisy „Nech žije Dubček“ a „Ulbricht je zradca“. Do novembra 1968 zachytili bezpečnostné orgány NDR okolo 2 000 prejavov tzv. nepriateľského konania, čiže prejavov sympatií s Čechmi a so Slovákmi. Išlo najmä o letáky, ktoré sa len vo východnom Berlíne objavili na 400 miestach. Najčastejšie sa v nich písalo: „Rusi preč z Prahy, slobodu Československu!“

Čo je mimoriadne zaujímavé, medzi zadržanými účastníkmi protestných akcií sa intelektuáli a študenti vyskytovali len sporadicky. Prevažovali napodiv robotníci, ktorí pochopili – ako píše nemecký historik Michael Hoffman – že "za rečami o socialistickom internacionalizme sa v skutočnosti skrývala nečestná a nesolidárna politika“.

„Fuj, hanba!“ kričali na maďarských vojakov slovenskí Maďari
Spolu so sovietskymi jednotkami vpadlo v noci z 20. na 21. augusta 1968 do južných okresov Slovenska maďarské vojsko: 8. posilnená divízia a letecká jednotka (asi stovka lietadiel) ako súčasť 36. sovietskej leteckej armády. Maďarskí interventi sa čudovali, že ich nikto u nás nevíta.

Podľa zistení českého historika slovenského pôvodu Antonína Benčíka Maďari postupovali tromi prúdmi cez Komárno – Nové Zámky, Štúrovo – Nitra a Šahy – Levice.

Obyvateľom prihraničnej oblasti to pripomenulo udalosti spred troch desaťročí, krátko po Viedenskej arbitráži v roku 1938. V tom čase sa Hortyho Maďarsko podieľalo na delení Československa. Jeho vojsko obsadilo aj 102 obcí s prevažnou väčšinou obyvateľov slovenskej národnosti.

O 30 rokov neskôr vládli v Budapešti komunisti na čele s Jánosom Kádárom. Ten sa dostal k moci po potlačení maďarského povstania sovietskymi tankami v októbri 1956. Bolo to situácia dosť podobná tej našej v auguste 1968. Akurát že u južných susedov vyústili krízové javy až do ozbrojeného konfliktu medzi odporcami a stúpencami komunistického režimu. A Sovieti tam nastoľovali poriadok sami, bez vojenskej podpory spojencov.

Kádár podľa dochovaných archívnych materiálov dlho presviedčal Dubčeka, aby „brzdil“ a nedráždil Moskvu, lebo dopadne ako ich reformátor Imre Nagy v roku 1956.

Sám Kádár bol dlho proti invázii do Československa a prosil sovietskych vodcov, aby s vojenským zákrokom ešte počkali. Nakoniec sa však pridal k väčšine.

Okolo 30-tisíc príslušníkov Maďarskej ľudovej armády sa teda podieľalo v rámci koaličných síl na potlačení „kontrarevolúcie“ v ČSSR. Problém bol v tom, že sa ocitli na juhu Slovenska, na národnostne zmiešanom území.

Vojenskí stratégovia v Moskve si zrejme mysleli, že Maďari si ľahšie porozumejú so slovenskými Maďarmi. Skutočnosť však bola iná, a najmä v prvých dňoch okupácie sa nezaobišla ani bez incidentov.

Jeden z najvážnejších zažilo Štúrovo, keď maďarská jednotka násilne obsadila miestne oddelenie Verejnej bezpečnosti, čiže policajnú stanicu. Rozbili vchodové dvere, odzbrojili službu, zatkli veliteľa a všetkých policajných dôstojníkov.

V niekoľkých obciach s prevahou obyvateľov maďarskej národnosti ľudia zastavili kolóny tankov, bránili im v postupe a presvedčili vojakov, aby sa vrátili odkiaľ prišli. Velitelia mali príkaz v takýchto prípadoch nasadiť všetky prostriedky, odmietli však ich použiť proti „svojim“. Potvrdila to správa maďarského konzulátu v Bratislave pre rezort diplomacie v Budapešti z prvých dní okupácie: „Naše jednotky nezískali žiadnu podporu od slovenských Maďarov.“

Maďarské jednotky sa zo slovenského územia stiahli aj s vojskami Poľska a Bulharska po 18. októbri 1968. Boli tu už zbytočné, v ten deň sa podpísala dohoda o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk v Československu.

Vladimír Jancura

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/720842-august-68-vela-nechybalo-a-nemci-by-opat-okupovali-prahu/

foto: Ruské tanky v uliciach Prahy
zdroj: wikipédia