Blaho Uhlár (*26. 8. 1951 – †13. 7. 2024) 

Zaslúžil sa o etablovanie rusínskeho jazyka na javisku

Blaho to dal na frajera. Tak, ako žil, tak aj zomrel, zlyhalo mu srdce, lebo už nevládal ďalej.

My všetci, čo sme s ním boli v intenzívnom kontakte, vieme, že už nechcel a nevládal. Hovoril to na rovinu a nemalo vôbec zmysel ho prehovárať. V tomto momente cítim okrem smútku ešte veľkú úľavu, že zomrel takto bezbolestne.

Posledné prenájmy vo svojom Divadle Stoka platil z peňazí, ktoré zdedil z bytu po rodičoch; pri každom stretnutí mi vravel, že ho uštvali a už nemá silu ani dôvod žiť. On, ktorý zmenil celú slovenskú, nielen divadelnú kultúru, nikdy nemal ani jednu istotu, že môže zaplatiť aspoň nájom vo svojom divadle.

Je to hanba.

Keď sa celá kultúrna obec stretávala za Mečiara v Stoke, jediné, čoho sa od Dzurindovej vlády dočkal, bolo poďakovanie a ďalšie finančné živorenie. A tak to bolo, nech bol pri moci hocikto.

Pôrodník všetkého, čo má zostať skryté
Každý, kto spolupracoval s Blahom, prežíval to isté – oslobodenie od všetkých vlastných sebazväzujúcich mechanizmov. Ja som mu posledné roky robila hudbu do predstavení a vždy to bol pre mňa zážitok.

Ľudia, ktorí pri divadle čerpali len zo seba, siahali si do vlastných tráum a šialených zákutí a Blaho bol ako pôrodník toho všetkého, čo má zostať skryté, ale keď vyjde na povrch v nejakej komickej alebo hororovej podobe, neskutočne oslobodzuje: ako svojho autora – herca, tak publikum.

To boli tie zázračné momenty. Na všetkých nás to intenzívne dýchalo a ja som sa aj posledné roky pri robení hudby pre Blahove predstavenia len hrala ako dieťa. Takto oslobodiť človeka dokázal len Blaho Uhlár.

Preto ho všetci, čo s ním prišli do styku, tak zbožňovali; Blaho mal vzácny dar mať rád ľudí takých, akí sú. Pomôcť im k sebe. Stačilo nešpekulovať, nekalkulovať.

„Prstami lusknem, zapália sa marhule“
My sme mali ešte jeden taký sen posledný mesiac: že spolu urobíme predstavenie. Lebo sme sa stále stretávali z času na čas, aj pri tvorbe, aj len tak, niekedy prišiel k nám do nášho bytu do Petržalky a rozprávali sme sa dlho o všetkom.

Vedela som, že už nemá chuť žiť, tak som mu navrhla, či by so mnou nechcel spraviť to predstavenie, čo sme si roky plánovali, bol to taký náš dávny sen, on tomu hovoril „Laurie Anderson“, lebo by sa vybláznil vo svojej túžbe po avantgardnom svietení.

Keď sme kedysi dávno robili koncert s Maťkom Burlasom v Stoke, Blaho dal podo mňa do diery pod pódium reflektor a ja som mala dlhé červené šaty. A keď som povedala vetu „Prstami lusknem, zapália sa marhule“, on ten reflektor zažal a vyzeralo to, akoby som vzbĺkla.

Odvtedy z času na čas spomínal, že takéto niečo avantgardné by sme spolu spravili. Konečne sme sa na tom dohodli. Stihli sme mať len dve skúšky.

Ale to je jedno. Blahovi vďačím za toľko! Okrem iného za všetku tú odvahu tvoriť po svojom a nedať sa odradiť. Kašlať na systém, kašlať na meštiacku slovenskú náturu. Robiť veci napriek všetkému. A je nás takých naozaj dosť, ktorým Blaho Uhlár dal krídla.

Ja som Blaha milovala od prvej chvíle v roku 1990 a myslím, že také niečo sa po tých rokoch nemôže niekam vypariť. Stále si tu so mnou, v duchu, Blahuško. Som šťastná, že si aspoň v tej poslednej chvíli netrpel.

Lucia Piussi

zdroj:
https://dennikn.sk/4096628/je-nas-takych-naozaj-dost-ktorym-dal-blaho-uhlar-kridla/

*******

S Blahom Uhlárom sme si nikdy celkom nevedeli rady

ANNA GRUSKOVÁ

Blahoslav Uhlár, legenda už počas svojho života, opustil slovenské divadlo v čase, keď sa mu dostalo rôznych pôct – vyšiel teatrologický zborník o jeho tvorbe, vyznamenala ho pani prezidentka Čaputová aj poslanci Trnavského samosprávneho kraja.

Ako už to v našich končinách (aj v Uhlárových inscenáciách) býva, zároveň mu divadelný systém prostredníctvom dotácií, z ktorých sa nedalo jeho divadlo udržať, odkazoval: dáme ti iba trošku, aby si nepovedal, že sme nedali nič, ale na nájom priestorov, reprízy či na novú inscenáciu to ani zďaleka nebude dosť. Blahoželáme, ale zároveň ťa kopneme do zadku.

Blaho Uhlár bol divadelník, akých je málo. Niesol tú dávnu tradíciu histriónov, skomorochov, kočovných komediantov, ľudí posadnutých doskami, ktoré znamenajú svet. Do smrti nemal vlastný byt, žiaden majetok, zato, ako sa rád pochválil, postavil štyri divadlá. Z nedivadelných priestorov vybudoval Divadlo Stoka, ktoré mu zbúrali, vybudoval novú Stoku v Cvernovke, ktorú mu tiež zbúrali, vybudoval divadlo pre trnavský súbor Disk, ktorý našťastie funguje.

Ostatné divadlo, ktoré „postavil“, je útulný a veľmi dobre fungujúci priestor v budove YMCA na prvom poschodí. Jeho osud je teraz v rukách majiteľov budovy. Nerobím si ilúzie, lebo mu vyrubili komerčný nájom, ktorý nevládal platiť.

Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení začínal v Divadle pre deti a mládež v Trnave, kde spolu s Jurajom Nvotom vytvárali dve takmer protikladné dramaturgické línie. Klasické divadlo postavené na texte ho čoskoro prestalo napĺňať a spolu s ľuďmi, ktorí boli ochotní ísť do experimentu, začal tvoriť metódou fixovaných improvizácií najskôr v štruktúrach klasického divadla.

Zaslúžil sa o etablovanie rusínskeho jazyka na javisku. Krátko po páde železnej opony založil divadlo Stoka. Stal sa tak priekopníkom autorského nezávislého divadla (devised theatre) a nezávislej kultúry na Slovensku.

Ministerstvo kultúry si s ním nevedelo rady, s financovaním zásadne pomohla Pro Helvetia, a tak vďaka peniazom švajčiarskych daňových poplatníkov mohlo prvé nezávislé divadlo vybudovať svoj priestor. Ten istý, ktorý bratislavskí poslanci nechali v roku 2006 zrovnať so zemou, hoci na jeho mieste dodnes nič nestojí.

Vždy dosiahol veľa
Divadelník Uhlár však logicky nemohol žiť bez divadla. Znova a znova hľadal, zakladal, tvoril. Divadelné manifesty, ktoré začiatkom 90. rokov napísal spolu so svojím vtedajším spolupracovníkom Milošom Karáskom, zmenili chápanie divadla na Slovensku, oslobodili ho spod diktátu dopredu napísaného textu aj ideológie, dali dôveru tvorivému tímu i diváctvu.

Učil ľudí na javisku aj v hľadisku slobode. Mnohí a mnohé vrátane mňa dodnes čerpajú z toho, čo vďaka nemu pochopili. S veľmi úspornými výrazovými prostriedkami vždy dosiahol veľa – vedel vzbudiť silnú emóciu, smiech, zimomriavky, nedidakticky vysielal podstatné správy o tejto krajine.

Uhlárova metóda, zo začiatku okrajová, sa postupne aj prostredníctvom mnohých workshopov, ktoré viedol, dostala do klasických kamenných divadiel. Dnes je už bežnou divadelnou praxou. Jeho inscenácie boli oceňované, pravidelne pozývané na rôzne festivaly. Pre slovenské divadelníctvo je veľká škoda, že nebol pedagógom na žiadnej umeleckej škole.

S Blahom Uhlárom sme si nikdy celkom nevedeli rady – nezapadal do kolónok, nevedel držať jazyk za zubami, pokloniť sa a byť vďačný. Bol asi najväčším vlastencom, akých som kedy stretla, hrdým Slovákom s koreňmi v Prešove a Ružomberku, umelcom s vrúcnou a hlbokou láskou k svojej vlasti. Bol vzdelaný a jeho slovenčina bola bohatá a dokonalá. Na svojej slovenskosti však nikdy neparazitoval.

Bol slobodný. A taký aj zomrel. Život pre divadlo, život za divadlo.

zdroj:
https://dennikn.sk/4097307/s-blahom-uhlarom-sme-si-nikdy-celkom-nevedeli-rady/

-----------------

Stokársky oxymoron

ALEXANDER BALOGH

Neraz sme sa o tom s Blahom rozprávali a on mi vždy – niekedy s úsmevom a inokedy expresívnym (a kto Uhlára zažil, vie, že to je eufemizmus) jazykom – vysvetľoval čaro vzniku svojich inscenácií. Tú originálnu metódu kolektívnej tvorby bez scenára, ktorá sa od roku 1991 stala synonymom avantgardného bratislavského divadla Stoka.

„Po svojich režisérskych začiatkoch som už v 80. rokoch postupne nadobúdal presvedčenie, že divadlo sa dá robiť aj bez dramatika,“ vravieval s obdivuhodnou istotou. „Skutočnosť, že pracovať môžem len s takými ľuďmi, akých v súbore mám, je tým hlavným obmedzením a súčasne aj hlavnou výhodou. Inak povedané, základ divadelnej tvorby spočíva v divadelnom kolektíve.“

Samozrejme, v minulom režime sa také niečo mohlo diať len v ochotníckych súboroch, v rámci tvorivých dielní či neskôr v trnavskom Disku, kde mu ponúkli spoluprácu a prijali jeho nečakanú podmienku, že sa bude pracovať bez scenára. Výsledok bol natoľko presvedčivý, že po úspešných ochotníckych predstaveniach nakoniec v čase, keď sa schyľovalo k pádu režimu, dostal možnosť využiť túto metódu aj v profesionálnom Divadle pre deti a mládež v Trnave či v ukrajinskom divadle v Prešove.

Vzápätí sa na tomto tvorivom princípe naplno a úžasne rozbehla Stoka. „Znie to neuveriteľne, ale na začiatku skúšania som nielenže nikdy nemal žiadny scenár, ale ani len predstavu, o čom by budúca hra mala byť.“ A, samozrejme, už vôbec to netušil ani nikto v divadle. „Všetko sa začínalo rodiť z nezáväzných debát, hádok, rozprávania o všetkom možnom,“ hovoril principál s visačkou rebela. „Z rôznych hier a improvizácií, ktoré sme si postupne zapisovali, som sa potom pokúsil vyhmatnúť námet alebo okruh tém, ktoré sú zaujímavé.“ Až potom sa vytvoril scenár a nastali chvíle, ktoré sa už nelíšili od práce v iných divadlách. „Mojou hlavnou úlohou potom bolo to dorežírovať.“

Blaho Uhlár v hlavnej úlohe inscenácie Z diaľky (1999). Foto – Ctibor Bachratý
Dnes už každý vie, že sa takto v divadle pracovať dá, no nie každý to dokáže. Blaho Uhlár to vedel znamenite. A tento duch kolektívnej tvorby sa z inscenácií akoby preniesol aj do hľadiska, kde sa vnímavý divák cítil súčasťou fenoménu zvaného Stoka.

Pre návštevníkov divadla bola Stoka na Pribinovej ulici až do svojho nezmyselného zbúrania v roku 2006 doslova chrámom. Oxymoron? Iste, ale účastníci predstavení, ako aj koncertov, výstav či spoločensko-politických diskusných večerov vedia svoje.

Stoka bola kultúrnym komunitným centrom a tým skôr narodeným pripomínala atmosféru legendárneho bratislavského korza 60. rokov, kde ste večer čo večer v priestore od Michalskej brány po staré národné divadlo nemohli nestretnúť kopu spriaznených duší.

Taká bola Stoka a taká zostane v krásnych spomienkach. Vďaka, Blaho.

zdroj:
https://dennikn.sk/4097397/stokarsky-oxymoron/


foto: Blaho Uhlár 
autor: Ctibor Bachratý