Bola pravoslávnou kráľovnou Poľska. Obvinená zo špionáže

Helena Moskovská, manželka kráľa Alexandra Jagelonského, bola krásna a inteligentná žena, ktorá sa snažila zmierniť napäté vzťahy medzi Poľskom a Litvou a Moskovským veľkokniežatstvom. Nikdy si však nezískala priazeň dvora. Čo bolo príčinou tohto stavu?

Marek Teler

Manželstvo Alexandra Jagelonského a Heleny Rurikovičovej, známej aj ako Helena Moskovská, bolo jedným z najúspešnejších v histórii poľskej monarchie. Panovník podporoval svoju pravoslávnu manželku, keď bojovala s kritikou poľského duchovenstva a svojej nábožensky založenej svokry Alžbety Rakušanky.

Ona sa zasa snažila upokojiť napäté vzťahy svojho manžela s jeho svokrom Ivanom III. Krutým a počas litovsko-moskovskej vojny sa za každú cenu usilovala o ich zmierenie. Manželom však nebol súdený dlhý a šťastný život. Po jedenástich rokoch manželstva Helena ovdovela a potom sama predčasne zomrela za nevyjasnených okolností.

Ťažká cesta Heleny Rurikovičovej k manželstvu
Helena Rurykovičova sa narodila 19. mája 1476 v Moskve ako dcéra veľkokniežaťa Ivana III. Krutéhoa Žofie Paleologovej. Jej matka bola neterou posledného byzantského cisára Konštantína XI, ktorého smrť počas obliehania Konštantínopolu Turkami v roku 1453 je jedným z dohodnutých dátumov označujúcich koniec stredoveku.

Helena mala jedenásť súrodencov vrátane moskovského veľkokniežaťa Vasilija III. a kniežaťa Andreja Starického. Detstvo a dospievanie strávila v Moskve pod dohľadom svojej matky, ktorá sa postarala o to, aby jej dcéra získala vzdelanie hodné potomka Rurykovičovcov a Paleológovcov.

Po prevzatí moci v Litovskom veľkokniežatstve po smrti svojho otca Kazimíra Jagelonského v júni 1492 sa Alexander Jagelonský rozhodol zabezpečiť zlepšenie vzťahov s Moskovským veľkokniežatstvom, ktoré sa už roky nevyvíjali dobre.

Už v októbri 1492 litovský parlament schválil myšlienku jeho sobáša s moskovskou kňažnou Helenou, ale cesta k realizácii týchto plánov sa ukázala ako dlhá a komplikovaná. Na jar roku 1493 totiž vypukla litovsko-moskovská vojna, ktorá sa skončila uzavretím mierovej zmluvy 5. februára 1494 a zasnúbením Alexandra a Heleny nasledujúci deň.

Poľskí vyslanci, ktorí prišli do Moskvy, boli ohromení krásou dcéry moskovského veľkokniežaťa. „Deva vyšla k svojmu otcovi a s úklonom sa postavila. A keď ju poslanci uvideli, pochopili, že je to anjel v ľudskom tele, a zarazení jej krásou zostali stáť ako uhranutí,“ opísala stretnutie Heleny s poslancami Kronika Litovská i Zmojská.

Moskovský veľkoknieža Ivan III. drsný však stanovil, že jeho dcéra „si má zachovať svoj grécky poriadok“ a nikdy jej nedovolí prestúpiť z pravoslávia na katolicizmus. Keď teda veľkokniežacia rada Litvy doplnila do svadobnej zmluvy ustanovenie, že ak si princezná „želá dobrovoľne vstúpiť do rímskokatolíckeho obradu, je to jej vôľa“, panovník rozhodne vyhlásil, že s tým nesúhlasí.

Nakoniec však od plánov na sobáš svojej dcéry neustúpil a 6. januára 1495 prišli do Moskvy poľskí vyslanci na čele s Alexandrom Juriewiczom Holšanským, kastelánom z Vilňusu, a Jánom Juriewiczom Zabrzezinským, kastelánom z Trok, aby Helenu vzali so sebou na dlhú cestu do Vilniusu.

Mecenáš pravoslávnej cirkvi
Svadba Alexandra Jagelonského a Heleny Moskovskej sa konala 15. februára 1495 v katolíckej Katedrále svätého Stanislava vo Vilniuse. Oddával ju vilniuský biskup Vojtech Tábor, ale v blízkosti stál pravoslávny duchovný Toma. Keďže Alexander nechcel riskovať hnev svojho mocného svokra, nikdy netlačil na Helenu, aby zmenila vierovyznanie.

V skutočnosti to nebol jediný prejav kráľovskej zhovievavosti. V liste otcovi totiž Rurykovičova chválila svojho manžela za to, že sa rozhodol prijať svoju manželku bez vena. Jej vyhlásenie však netreba brať príliš doslovne. Hoci veno skutočne nebolo veľmi štedré, na cestu dostala od otca množstvo strieborných a pozlátených nádob, kožušín, látok a šiat, ako aj vzácne ikony osadené zlatom, diamantmi a perlami.

Po svadbe sa veľkokňažná aktívne zapojila do činnosti pravoslávnej cirkvi v Litovskom veľkokniežatstve a neskôr aj v Poľskom kráľovstve. Viedla obnovu Chrámu Prečistej Bohorodičky a kláštora Najsvätejšej Trojice vo Vilniuse, ako aj podporovala výstavbu pravoslávneho chrámu v Minsku a štedro dotovala kláštor v Suprašli.

Počas niekoľkých nasledujúcich rokov boli Alexander a Helena vydarený pár, ale k úplnému šťastiu im chýbal potomok. S najväčšou pravdepodobnosťou v lete 1497 Helena otehotnela a v liste z 15. októbra 1497 sa jej matka pýtala, či skutočne čaká dieťa a kedy sa narodí. Po niekoľkých mesiacoch však veľkokňažná o dieťa prišla, lebo sa ukázalo, že prehľadla príznaky choroby, ktoré mylne považovala za prejavy tehotenstva.

Ďalšia nádej na vytúženého dediča prišla na jar roku 1500, ale aj toto tehotenstvo sa skončilo potratom a následnou ťažkou chorobou. Ďalším problémom pre Helenu bol aj odmietavý postoj jej svokry Alžbety Rakušanky, ktorá nesúhlasila s vierovyznaním svojej nevesty a ostentatívne dávala najavo svoju nevôľu. Ivan III. Krutý svoju dcéru poučil: „Ak je matka tvojho manžela vo Vilniuse a prikáže ti, aby si s ňou išla do kostola, zaveď ju k dverám a zdvorilo povedz, že ideš do svojho pravoslávneho chrámu“.

Kráľovná bez koruny
Po smrti kráľa Jána I. Olbrachta bez dediča, ktorý zomrel 17. júna 1501 v Toruni, panovali obavy, že si šľachta nezvolí Alexandra za jeho nástupcu kvôli pravoslávnej viere jeho manželky. Veľkoknieža však nemal v úmysle Helenu opustiť. Naopak, 28. augusta 1501 jej dedičným právom udelil panstvá Kňažice, Teteryn, Smolňany, Hradište a Łosice a o dva roky neskôr aj hrad Mohylev s príslušenstvom. Napokon ho 3. októbra 1501 generálny snem v Piotrkowe zvolil za nového kráľa, ale cirkevní hodnostári nesúhlasili s korunováciou kráľovne iného náboženstva. Helena preto zostala vo Vilniuse, keď 12. decembra 1501 vo wawelskej katedrále Alexander prijal kráľovskú korunu z rúk svojho brata, hniezdenského arcibiskupa a poľského prímasa, kardinála Fridricha Jagelonského.

Rurikovičová prišla na Wawel až 4. februára 1502 a okamžite vyvolala pobúrenie poľského duchovenstva, pretože v jednej z katedrálnych kaplniek sa za ňu konala pravoslávna bohoslužba. Samotný pápež Alexander VI - mimochodom otec niekoľkých nemanželských detí - sa vyslovil v neprospech kráľovnej a nariadil Jagelonskému, aby ju „vylúčil z lôžka, z domu a z celého manželského zväzku“ a skonfiškoval jej veno a majetok.

Až 22. augusta 1505 jeho nástupca Július II. povolil monarchovi spolužitie s manželkou a Helene slobodne vyznávať pravoslávnu vieru. Duchovenstvo ju však naďalej označovalo len ako „manželku kráľa Alexandra, veľkokňažnú litovskú“, čím jej upieralo právo na kráľovský titul. Ona sama sa so súhlasom svojho manžela, alebo možno dokonca na jeho žiadosť, dôsledne titulovala ako „kráľovná Poľska“ a podobne to robili aj poľskí kronikári 16. storočia, napríklad autor „Kroniky Poliakov“ Maciej Miechowita. Preto by nemalo byť prekvapením, že panovníčka sa v Krakove necítila dobre a väčšinu času trávila v Litovskom veľkokniežatstve.

Helena Moskovská bola zástankyňou mieru
Helena sa snažila nezapájať do politických záležitostí, ale keď v roku 1500 vypukla trojročná vojna medzi Litovským veľkokniežatstvom a Moskovským veľkokniežatstvom, pomáhala svojmu manželovi pri rokovaniach s Ivanom III. Dňa 2. januára 1503 napísala svojmu otcovi dojímavý list: „Môj pán, poľský kráľ, so svojou matkou, bratmi a švagrami pochopil, že z Moskvy prinesiem so sebou do Litvy všetko dobré, večný mier, príbuzenskú lásku, priateľstvo a pomoc proti pohanom.

Dnes sú naopak všetci presvedčení, že so mnou prišlo všetko najhoršie: vojna, nájazdy, plienenie, pohltenie miest, prelievanie kresťanskej krvi, ovdovenie žien, osirelé deti, zajatie, nárek, plač a škrípanie zubami.“ Preto sa jej veľmi uľavilo, keď sa 28. marca 1503 dozvedela o uzavretí šesťročného prímeria, hoci túto radosť zatienila smrť jej matky o necelé dva týždne neskôr. Na smrteľnej posteli poslala Žofia Paleologna svojej dcére posledné požehnanie a zlatý kríž s relikviami.

Kráľovná Helena bdela pri svojom manželovi, keď v lete 1506 ochorel, a starala sa o neho až do jeho smrti 19. augusta 1506 vo Vilniuse. Alexander, cítiac blížiaci sa koniec, spísal závet, v ktorom svojmu mladšiemu bratovi Žigmundovi I. Starému a prelátom a radom Poľska a Litvy prikázal, aby „veľkokňažná Helena, jeho manželka, a jej záležitosti a želania, ako ich za jeho života bránila a zachovávala, zostali v náležitej úcte aj po skončení jej života“.

Žigmund, ktorý sa stal novým poľským kráľom, spočiatku bratovu poslednú vôľu rešpektoval. V roku 1507 udelil svojej švagrinej Suraž, Bielsk a Braňsk ako doživotný majetok a vo svojich listoch ju vždy tituloval kráľovnou. Ako vdova sa Helena naďalej snažila zmierniť zložité vzťahy medzi Poľskom i Litvou a Moskvou, kde sa v roku 1505 ujal moci jej mladší brat Vasilij III.

Záhadná smrť Heleny Moskovskej
Láskavosť kráľa Žigmunda I. Starého k Helene Rurikovičovej mala pravdepodobne aj druhý význam - svojimi štedrými darmi chcel za každú cenu udržať svoju švagrinú v poľských a litovských krajinách. Ešte počas manželovho života bola kráľovná podozrievaná zo sprisahania v prospech moskovského veľkokniežatstva, takže panovník sa obával, že svoje vedomosti využije proti nemu. Medzitým sa Helena od začiatku svojho pobytu v Poľsku rôznymi spôsobmi dištancovala od svojho otca.

Krátko po svadbe s Alexandrom poslala späť do Moskvy kaplána Tomu, ktorý jej „nebol po chuti“, a na presviedčanie Ivana III., aby manžel postavil vo Vilniuse pravoslávny chrám špeciálne pre ňu, odpovedala, že jej je blízky chrám Prečistej Bohorodičky. Ani toto však nestačilo na utíšenie klebiet. Keď kráľovná plánovala v roku 1511 odísť do Moskvy, Žigmund jej kategoricky zakázal opustiť územie Poľského kráľovstva a Litovského veľkokniežatstva. Jej pokus o tajný útek do vlasti zase zmaril veľký litovský kancelár Mikuláš Radziwill.

Na konci roku 1512 Helena Moskovská odišla do Braslavi, kde po krátkej chorobe 20. januára 1513 vo veku necelých 37 rokov zomrela. Bola pochovaná v Katedrále Prečistej Bohorodičky vo Vilniuse, ale jej hrob bol zničený počas Kościuszkovho povstania v roku 1794. Náhla smrť Rurykovičovej spôsobila, že na kráľovskom dvore sa rozšírila fáma, že bola otrávená na príkaz Mikuláša Radziwiłła.

Je možné, že dôvodom jej otravy bola snaha udržať si jej značný majetok v Litve. Po kráľovninej smrti sa v bernardínskom kláštore vo Vilniuse našlo jej štrnásť truhlíc so 400 000 florénmi. Iróniou osudu je, že hoci Helena zostala po celý život oddanou pravoslávnou veriacou, svoj životný majetok odkázala práve katolíckemu duchovenstvu.

Marek Teler

zdroj:
https://www.onet.pl/turystyka/national-geographic-polska/helena-moskiewska-byla-prawoslawna-krolowa-polski-oskarzano-ja-o-szpiegostwo/r6wdkqf,30bc1058


Obraz:  Helena Moskovská (Елена Московская)
zdroj: https://ru.wikiital.com/wiki/Elena_di_Mosca