ČERVENÁK ANDREJ *1932 †2012

Книги да, танки нет - Knihy áno, tanky nie: Andrej Červeňák medzi odvahou a nesmrteľnosťou

Rusista európskeho formátu, ktorý zaplatil za štyri slová miestom, slobodou tvorby aj kontaktom so študentmi — a napriek tomu vybudoval dielo, za ktoré ho ocenili prezidenti dvoch štátov.

Prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc. (22. 5. 1932 Šarišský Štiavnik – 11. 2. 2012 Nitra)







STRUČNÝ PROFIL
Narodenie  22. mája 1932, Šarišský Štiavnik
Úmrtie  11. februára 2012, Nitra
Vedné odbory  rusistika, komparatistika, semiotika, literárna teória
Pôsobisko  UKF Nitra (1977 – 2012)
Kľúčový prínos  esteticko-antropologická koncepcia literatúry
Monografie / štúdie  27 kníh, vyše 500 vedeckých štúdií

JESEŇ V KNIŽNICI
Jeseň roku 1969. V prešovskej fakultnej knižnici prebieha nenápadná ceremónia: z Kyjeva prichádza delegácia, aby odovzdala dar sovietskych kníh. Za katedrou stojí prodekan doc. PhDr. Andrej Červeňák a vo svojej ďakovnej reči vysloví štyri slová, ktoré navždy zmenia jeho osud: „Книги да, танки нет/Knigi da, tanki net — knihy áno, tanky nie." Veta, ktorá v atmosfére čerstvej normalizácie zaznela ako výbuch, ho stála miesto na univerzite, členstvo v strane aj právo stretávať sa so študentmi.

A predsa — o tridsať rokov neskôr mu ruský prezident Vladimír Putin udelí Medailu Puškina za veľký osobný prínos pre rozvoj rusko-slovenských vzťahov. Slovenský prezident Rudolf Schuster mu o dva roky neskôr udelí Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za rozvoj esteticko-antropologickej koncepcie literatúry. Nie paradox — dôkaz, že skutočná láska k ruskej kultúre a literatúre nezávisí od politickej konjunktúry a že statočnosť má dlhšiu životnosť ako moc, ktorá ju trestá.

RUSÍNSKE KORENE, PREŠOVSKÉ GYMNÁZIUM
Andrej Červeňák sa narodil 22. mája 1932 v Šarišskom Štiavniku, malej obci v okrese Svidník, do rusínskej roľníckej rodiny. Rodičia Anna a Michal Červeňákovci boli miestne hudobné srdce — bez ich spevu sa nezaobišla žiadna svadba ani bohoslužba v kostole. Tento živý vzťah ku kultúre a tradícii si syn niesol celý život.

V roku 1944, v roku ukončenia druhej svetovej vojny, nastúpil na gréckokatolícke cirkevné gymnázium v Prešove, z ktorého neskôr vzniklo gymnázium s ruským vyučovacím jazykom. Práve tu ho brigáda pri katalogizácii knižničného fondu odmenila niekoľkými opotrebovanými zväzkami Puškina a Dostojevského — títo dvaja spisovatelia sa stali jeho celoživotnými spoločníkmi. Po maturite v roku 1952 nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde vyštudoval dvojkombináciu ruský a slovenský jazyk. Záujem o folklór ho priviedol do súboru Lúčnica; vďaka jeho vystúpeniam mohol ako dvadsaťročný navštíviť aj západné krajiny, čo bolo v päťdesiatych rokoch mimoriadnou raritu.

LENINGRAD, PREŠOV, VZOSTUP
Po promócii nastúpil Červeňák na Katedru rusistiky Vysokej školy pedagogickej v Prešove (1957). V akademickom roku 1962 – 63 absolvoval ročný vedecký pobyt na Štátnej univerzite v Leningrade a v roku 1964 obhájil v Prahe kandidátsku prácu Vajanský a Turgenev. Slovenská akadémia vied ju okamžite vydala knižne — v odborných kruhoch vzbudila pozornosť práve tým, že nepodľahla ideologickému rusofilstvu, no preukázala hlboké pochopenie témy. V roku 1966 sa habilitoval na docenta a v rokoch 1967 – 1969 pôsobil ako prodekan FF UPJŠ pre vedecký výskum. Inicioval vydávanie prvých zborníkov a monografií o ruskej literatúre, zaslúžil sa o vznik edície Acta facultatis philosophicae. Všetko nasvedčovalo tomu, že kariéra nádejného literárneho vedca bude napredovať bez prekážok.

PÁD A DIVADELNÝ EXIL
Čierny august 1968 zmenil všetko. Jedna veta o knihách a tankoch spustila lavínu: Červeňák bol vylúčený z Komunistickej strany, zbavený miesta na fakulte a na sedem rokov mu bol zakázaný vstup na pôdu vysokej školy aj právo publikovať. Monografia o Dostojevskom, pripravená do tlače v roku 1969, zostala zamrznutá v šuplíku — jej metodologický prístup nezodpovedal binárnemu videniu normalizačnej ideológie. Protestujúci študenti museli nakoniec neslávne poľaviť.

V rokoch 1971 – 1977 pracoval Červeňák ako dramaturgický lektor v Ukrajinskej národnom divadle v Prešove a vo východoslovenských divadlách v Košiciach. Toto vynútené divadelné vyhnanstvo nepremárnil. Intenzívna práca s dramatickými textami, rozbory hier a spolupráca s divadelnými časopismi hlboko ovplyvnili jeho ďalšie uvažovanie o literatúre: od Shakespeara a Čechova sa dobral až k Aristotelovi — k prvým systematickým úvahám o podstate umenia. Tu niekde sa začala rodiť jeho esteticko-antropologická koncepcia: literatúra ako posolstvo človeka o človeku — pre človeka.

Vylúčenie z KSS sa mu nakoniec podarilo zmeniť na vyškrtnutie, čo mu otvorilo cestu späť do akademického prostredia. Výrazne mu pomohol dekan Pedagogickej fakulty v Nitre Michal Soták, ktorý osobne pricestoval do Prešova, aby zaňho orodoval.

NITRA: NOVÁ VLASŤ, NOVÝ ZAČIATOK
V roku 1977 nastúpil Červeňák na Pedagogickú fakultu v Nitre — ako politicky nespoľahlivý, bez práva byť školiteľom doktorandov, bez práva zapájať sa do verejného diania. Sám o sebe hovoril ako o vyhnancovi z rodného kraja, ktorý si v Nitre, Pribinovom meste, nakoniec našiel nový domov — s analógiou k ruským dekabristom, čo si odpykávali vyhnanstvo na Sibíri a tam objavili zmysel života.
Nitra v ňom uvoľnila tvorivú energiu, ktorú roky nečasu držali zamknutú. V roku 1989 získal profesorskú hodnosť v odbore teória a dejiny ruskej literatúry; v roku 1990 doktorát vied na FF UK v Bratislave. V rokoch 1989 – 1993 viedol Katedru rusistiky UKF. Od roku 2000 pôsobil ako emeritný profesor.

V Nitre sa stal aj kultúrnym organizátorom: zakladal semináre o súčasných slovenských autoroch, vydával zborníky, objavoval mladé literárne talenty. Po vyše 150-ročnej prestávke na jeho podnet opäť vyšiel hurbanovský almanach Nitra. Spoluzaložil Klub F. M. Dostojevského, centrum literárneho a vedeckého dialógu. Ako regionálny tajomník Spolku slovenských spisovateľov urobil z nitrianskej odbočky jednu z najaktívnejších v krajine.

DIELO: OD KOMPARATISTIKY K ANTROPOLÓGII
Červeňákova vedecká dráha má niekoľko zreteľných osí. Prvou je slovensko-ruská komparatistika: od monografie Vajanský a Turgenev (1968) cez Slovensko-ruské literárne relácie (1986) až po päťzväzkovú sériu Ruská moderna (1992 – 1995). Druhou osou je celoživotné fascinovanie Fiodorom Michajlovičom Dostojevským — knihy Človek v literatúre (1986), Tajomstvo Dostojevského (1991) a Dostojevského sny (1998) skúmajú nielen filozofickú hĺbku jeho prózy, ale aj iracionálne, snové vrstvy tvorby. Treťou — a najpôvodnejšou — osou je esteticko-antropologická koncepcia, rozvinutá v trojzväzkovej monografii Zázračno literatúry (1994 – 1996): literatúra nie je ideologický nástroj ani formálna hra, ale hlas človeka adresovaný človeku.

Celkovo vydal 27 samostatných literárnovedných monografií a vyše 500 štúdií v domácich aj zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Bol vedeckým garantom 25 vedeckých seminárov, editorom 25 zborníkov o slovenských autoroch a hlavným editorom 10 ročníkov Almanachu Nitra. Posledná jeho kniha Na margo ruskej moderny vyšla posmrtne v roku 2012.

RODINNÁ KONTINUITA
Červeňákovo vedecké dedičstvo nezostalo bez pokračovateľov ani v rodine. Jeho dcéra Natália Muránska sa stala rusistkou na rovnakej katedre UKF, kde celý profesionálny život pôsobil jej otec, a od roku 2017 vedie toto pracovisko ako jeho priama nástupkyňa. Napísala predhovor k ruskej edícii otcových esejí vydanej v Tveri v rámci medzinárodného festivalu slovanskej poézie — kruh, ktorý tak symbolicky uzatvára spojenie medzi otcom a dcérou, medzi Nitrou a Ruskom, medzi literárnou vedou a živou kultúrou.

REHABILITÁCIA A ODKAZ
V roku 2008 — takmer štyridsať rokov po pamätnej vete v knižnici — bola Červeňákova spoločenská rehabilitácia symbolicky zavŕšená Pamätným listom za občianske a vlastenecké postoje, intelektuálne výkony a obranu hodnôt demokracie a slobody. Bol to úkon spravodlivosti, ktorý prišiel neskoro, no prišiel.

Andrej Červeňák zomrel 11. februára 2012 v Nitre. Zanechal za sebou dielo, ktoré odolalo ideológii, vyhnanstvu aj zabudnutiu — pretože bolo postavené na presvedčení, že literatúra je vec ľudskosti, nie politiky. A že knihy — naozaj — vydržia dlhšie ako tanky.

CHRONOLÓGIA
1932    Narodenie v Šarišskom Štiavniku
1944    Gréckokatolícke gymnázium, Prešov
1952    Maturita; FF Univerzity Komenského, Bratislava
1957    Katedra rusistiky VŠP Prešov
1962–63 Vedecký pobyt, Leningrad
1964    Kandidát vied; Vajanský a Turgenev
1966    Docent; prodekan FF UPJŠ (1967–69)
1969    Книги да, танки нет / Knigi da, tanki net — vylúčenie z fakulty
1971–77 Dramaturgický lektor divadiel, Prešov a Košice
1977    Pedagogická fakulta Nitra
1989    Profesor; vedúci Katedry rusistiky UKF (do 1993)
1990    DrSc., FF UK Bratislava
1994–96 Zázračno literatúry I–III
2000    Emeritný profesor; Medaila Puškina od Putina
2002    Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
2008    Pamätný list — symbolická rehabilitácia
2012    Zomrel 11. februára v Nitre

VYBRANÉ OCENENIA
1997  Pocta Alexandra Matušku  —  minister kultúry SR Ivan Hudec
2000  Medaila (Rad) A. S. Puškina  —  prezident RF V. Putin — za rozvoj rusko-slovenských vzťahov
2002  Rad Ľudovíta Štúra II. triedy  —  prezident SR R. Schuster — za esteticko-antropologickú koncepciu
2008  Pamätný list  —  za postoje roku 1968 — symbolická rehabilitácia


Zostavil: jLai