Čo urobiť s povojnovým Nemeckom?

Diskusie trvali takmer počas celej vojny

Medzi spojeneckými nápadmi na povojnové Nemecko bol aj taký, aby sa celá kedysi hrdá Ríša zmenila na krajinu polí a pastvín. Kto vie, či by k tomu nedošlo, keby nehrozilo nebezpečenstvo zo strany Sovietov.

Jakub Korus

Archívna nahrávka z ulíc Berlína v júli 1945. Pod zničenou kostrou Reichstagu sa prechádzajú okoloidúci, vrátane toho jedného v samom srdci záberu – kráčajúceho bez bariel, bez nohy. Strih. Na zrúcanine Brandenburskej brány tabuľa "You are now leaving British sector" (Opúšťate britský sektor).

Medzi stĺpmi sa už črtá obrovský plagát Stalina, zavesený na druhej, sovietskej strane. Kameramanovi sa podarilo zachytiť moment, keď sa priečelie jednej zo zničených kamenných budov v oblaku prachu mení na trosky. Strih. Dlhé rady žien oblečených v domácich plášťoch si podávajú vedrá naplnené sutinou. Z rúk do rúk idú zvyšky toho, na čo sa po vojnových akciách zmenilo nemecké hlavné mesto. Prebieha veľké odpratávanie trosiek. Strih. Na uliciach strašia ohoreté plechy, ktoré boli predtým autami a vojenskými vozidlami. Míňajú ich nákladné autá plné spojeneckých vojakov.

Toho leta 1945 Nemci, ktorých vidno na filme – porazení a ponížení vo vojne, ktorú sami rozpútali – nemôžu si byť istí svojou budúcnosťou. Víťazné mosnoti stále diskutujú o budúcom osude budúceho nemeckého štátu. Koncepcie sú rôzne – od premeny ešte nedávno hrdej Ríše na chudobnú pastiersku krajinu zbavenú priemyslu, po čo najrýchlejšie postavenie ju na nohy vďaka dolárovým injekciám.

Súčasne – hoci rôznym tempom v každej zo štyroch okupačných zón – sa rozbieha denacifikácia. V americkej zóne sa občanom predkladá formulár vypracovaný Luciusom Clayom, ktorý na základe otázok umožňuje zaradiť Nemcov do 136 kategórií (podľa stupňa zapojenia). V kinách sa Nemcom premieta film "Mlyny smrti" – krátky film Billyho Wildera natočený po oslobodení koncentračných táborov. "V tieni nacistických pochodov a divadla boli milióny mužov, žien a detí umučené na smrť v rámci najväčšej genocídy v dejinách ľudstva," pripomína divákom rozprávač.

Porúrie pod dohľadom OSN

Diskusie o tom, čo urobiť s povojnovým Nemeckom, trvali takmer počas celej vojny, ale konečné rozhodnutia padli v Postupime. Než Winston Churchill (ktorého neskôr nahradí Clement Attlee), Harry Truman a Jozef Stalin zapózovali na slávnej fotografii, rozvalení v prútených kreslách, dohodli najdôležitejšie veci (o atmosfére medzi spojencami nech svedčí výrok Trumana, ktorý na otázku jedného z amerických námorníkov o Stalinovi ho nenazval inak ako "sukinsynom").

Po prvé, zodpovednosť za rozpútanie druhej svetovej vojny v celom rozsahu nesie Nemecko. Po druhé, jeho budúcnosť určia písmená D: demilitarizácia, denacifikácia, demokratizácia, decentralizácia a dekartelizácia. Po tretie, uskutoční sa presídlenie nemeckého obyvateľstva z území Československa, Poľska a Maďarska, a európske hranice budú stanovené v takej podobe, v akej ich poznáme dnes (s východnou hranicou Nemecka na línii Odry a Nisy).

Nemuselo to tak však byť. Keď ešte vojská krvácali na frontoch, plánovači pracovali v tichu kancelárií. Jedným z najhlasnejších – pretože možno aj najkontroverznejších – bol plán Henryho Morgenthaua, amerického štátneho tajomníka, predstavený na konferencii v Quebecu na jeseň 1944. Tretia ríša – navrhoval blízky spolupracovník Roosevelta – by mala byť rozdelená na dva štáty. Južné Nemecko (s Bavorskom a Bádenskom) a Severné Nemecko (okrem iného bývalý pruský štát a Sasko). Hospodárske srdce Nemecka, teda Porúrie, sa má dostať pod správu OSN – Nemci by mali byť odtiaľ vysídlení a ich miesto by zaujali robotníci zo západnej Európy. K tomu úplná demilitarizácia, denacifikácia a likvidácia veľkých pozemkových majetkov. Nápad uavrhli ešte v novembri, no ale je vynikajúcim svedectvom toho, koľko možností ležalo na konci vojny na stole.

Vízie – hoci oveľa fantastickejšie – snovali aj Poliaci. S národným táborom spojený prof. Karol Stojanowski odporúčal posunúť hranice na západ a vytvoriť dva slovanské štáty. Jeden v Lužici a druhý v Polabsku, kde by sa uskutočnila rozsiahla a brutálna akcia reslavizácie.

Padnutý štát

Nevyhnutnosť rýchleho konania si vynucovala hospodárska a sociálna situácia. Nemecko, podobne ako za jeho pričinenia celá Európa, bolo po máji 1945 oceánom ruín.

V spomenutom skorom lete 1945 mali spojenci v zajateckých táboroch až 5 miliónov väzňov. V nemeckých mestách zničených vojnovými akciami (na ktoré len počas posledných 14 dní vojny spojenci zhodili 40 tisíc ton granátov) vládol hlad a zločinnosť. Na jeseň v Berlíne vypukla epidémia dyzentérie a v Hannoveri nahnevaní robotníci plienili mesto.

Nakoniec je Nemecko v nových hraniciach rozdelené najprv na tri, potom na štyri okupačné zóny (na žiadosť Churchilla je k veľkej trojke pridružené aj Francúzsko). To isté sa deje aj s hlavným mestom, čiže Berlínom. Rozdelenie bude fungovať od roku 1945 do roku 1949. Okupáciou má riadiť tzv. Spojenecká kontrolná rada.

Dve priority? Odškodnenie a stíhanie hitlerovských zločincov. A tak napríklad spojenci stanovujú, že nároky ZSSR budú uspokojené vývozom tovaru zo sovietskej okupačnej zóny, plus 10 percent nadbytočného priemyselného vybavenia zo západných zón, plus 15 percent vybavenia výmenou za dodávku surovín a potravín (Stalin to nebude dodržiavať a stane sa to zárodkom budúcich konfliktov). O nič lepšie nepôjde zúčtovanie s nacistickou mocou. Hoci v norimberskom procese bude odsúdených 12 prominentných činiteľov NSDAP, súdenie menej známych zločincov rýchlo uviazne na mieste.

Profesor Štetínskej univerzity dr. hab. Pierre-Frederic Weber v podcaste Deutsche Welle "Na troskách" nazýva toto povojnové obdobie u Nemcov "kolektívnym šokom". – Treba pamätať, že počas niekoľkých predchádzajúcich rokov sa Nemcom vštepovalo, že sú panskou rasou a ich osudom je vládnuť nad inými, najmä na východe.

Železná opona

Spravovanie podrobenej krajiny – bez ohľadu na to, čo si o tom mysleli samotní Nemci – znamená aj rôzne priority spojencov. Francúzi čo najdlhšie smerujú k oslabovaniu nemeckého hospodárstva a najradšej by videli susedov ako poľnohospodársku krajinu (po tom, čo si pripojili priemyselné územia). Rusi dlho veria, že Nemecko môže byť jednou krajinou – potom by bolo ľahšie vtiahnuť ho celé do svojej sféry vplyvu. Veľká Británia a USA chcú rozvinuté Nemecko – nie je im po chuti úplná dominancia skorších spojencov na starom kontinente.

1. januára 1947 sa Washington a Londýn rozhodli spojiť svoje okupačné zóny – na ich mieste vznikla tzv. Bizónia. O niečo neskôr došlo k prvej veľkej kríze medzi bývalými členmi protihitlerovskej koalície – v dôsledku menovej reformy uskutočnenej západnými spojencami vypukla prvá berlínska kríza a Rusi začali blokádu mesta. Potraviny a tovary potrebné pre mesto sú západní spojenci nútení dodávať viac ako 10 mesiacov pomocou leteckých mostov. V roku 1949, spolu so začlenením francúzskej zóny, bola vytvorená Trizónia a do jej vlády boli pozvaní Nemci. Tri spojené fragmenty mali dať základ pre neskoršiu Spolkovú republiku Nemecko.

Zaujímavé je, že málo známym faktom z tohto obdobia je fungovanie tzv. poľskej okupačnej zóny v rámci území obsadených Britmi. Od roku 1945 do roku 1948 pôsobila v severozápadnom Nemecku, hneď pri hranici s Holandskom, a spravovali ju hlavne poľskí vojaci a bývalí väzni. Za jej hlavné mesto sa považovalo bývalé mesto Haren, ktoré na počesť 1. pancierovej divízie premenovali na Maczków. Poliaci ho opustili až 10. septembra 1948.

Od Marshalla po RVHP

V dôsledku rozdelení do konca roku 1949 definitívne vznikajú dva nemecké štáty. Prvý, západný, čiže Spolková republika Nemecko s hlavným mestom v Bonne, a druhý – Nemecká demokratická republika s vládou v Berlíne. Prezidentom prvej sa stáva Theodor Heuss a kancelárom Konrad Adenauer. Prezidentom druhej Wilhelm Pieck a premiérom Otto Grotewohl.

Od okamihu vzniku oba štáty prijímajú dva modely rozvoja. Hybnou silou hospodárstva SRN sa stáva Marshallov plán (1947-1951) vypracovaný USA pre Európu v odpovedi na hrozbu komunizmu. Washington si uvedomoval, že ak sa starý kontinent nedvihne z biedy, budú tam silnieť komunistické hnutia (čo sa už dialo v Taliansku a Grécku). V rámci pomoci Európe sa nakoniec poskytlo 13 miliárd dolárov.

– Je logické, že Spojené štáty museli urobiť všetko, čo bolo v ich silách, aby pomohli návratu k normálnemu hospodárskemu zdraviu vo svete, bez ktorého nemôže byť politická stabilita a zaistený mier. Náš spôsob postupu nie je namierený proti žiadnemu štátu, ale proti hladu, chudobe, zúfalstvu a chaosu. Každá vláda, ktorá prejaví ochotu pomôcť pri obnove, sa stretne s plnou spoluprácou zo strany USA – deklaroval 5. júna 1947 na Harvardskej univerzite minister zahraničných vecí George Marshall.

Krajiny východného bloku – pod hrozbou sovietskych tankov – do programu nevstúpili. V odpovedi na americký plán Sovieti ponúkli krajinám - satelitom – vrátane NDR – Radu vzájomnej hospodárskej pomoci /RVHP/.

Rok 1949 bol tiež – bohužiaľ – symbolickým koncom denacifikačnej akcie. Hoci ešte v roku 1946 nemecké úrady zasiahli masové čistky (boli situácie, keď za príslušnosť k NSDAP prepúšťali po 500 osôb), so začiatkom nového desaťročia sa na previnenia zabúdalo a ľudia sa vracali na pozície. V decembri 1950 Bundestag oficiálne vyhlásil koniec denacifikácie. Časť nacistických zločincov už bola v zahraničí, časť, ako napríklad zodpovedný za zločiny počas varšavského povstania Heinrich Reinefarth, sa stávali starostami.

Pohodlný život

V roku 1950 časopis "The Times" ako prvý použil termín "Wirtschaftswunder" na označenie nemeckého hospodárskeho zázraku povojnového desaťročia.

Za rýchle postavenie nemeckého hospodárstva na nohy mala zodpovedať okrem iného menová reforma, ktorá v roku 1948 prispela k berlínskej kríze. Okrem nej sa za zdroje ekonomického skoku považuje aj zrušenie prídelového systému, uvoľnenie cien a daňová reforma. Otec tohto úspechu, minister hospodárstva vo vláde Konrada Adenauera Ludwig Wilhelm Erhard, vraj však toto označenie nemal rád. Považoval to za žiadny zázrak – stačilo dať ľuďom možnosť pracovať a zarábať, zvyšok sa udial sám.

V roku 1963 novinár časopisu "Life" Terence Prittie mohol hlásiť zo SRN: "Dnes nemecký robotník vedie pohodlný život. Dobre sa naje, a jeho jedlo – hoci nemeckej kuchyni chýba elegancia francúzskej – je zdravé a chutné. Kupuje si kvalitné oblečenie a dobre oblieka manželku aj deti. Môže si dovoliť televízor, víkendový výlet a futbalový zápas. A nebojí sa príležitostne oslavovať vo väčšom štýle."

Povojnovú traumu nahradil hospodársky zázrak, ale tešilo sa z neho iba Západné Nemecko. V roku 1961 Sovieti postavili berlínsky múr a na zjednotenie krajiny bolo treba počkať 30 rokov.

zdroj:
https://www.onet.pl/informacje/newsweek/zaglebie-ruhry-oddac-onz-moze-doszloby-do-tego-gdyby-nie-zagrozenie-ze-strony/fp3q3fk,452ad802

foto: Postupimská konferencia, júl 1945. Zľava: Winston Churchill, Harry Truman a Josif Stalin
zdroj: fot. UPPA/Photoshot/REPORTER