Dni a noci povstaleckej republiky 

Život v rytme kanonád a cukor na prídel

Ktosi nazval územie, ktoré pred 80 rokmi obsadili odporcovia Tisovho režimu, „povstaleckou republikou“. Mala svoj parlament - Slovenskú národnú radu, koaličnú vládu - Zbor povereníkov a miestne samosprávne orgány - národné výbory. Bola štátom v štáte: demokratickým štátom v štáte fašistickom, ľudáckom. Štátom, ktorý musel od prvých dní vzdorovať nepriateľskej presile a po dvoch mesiacoch urputných bojov zanikol. Zanechal však trvalú stopu v našich dejinách.

V prvých dňoch ozbrojeného ľudového vystúpenia zahŕňalo povstalecké územie niečo vyše polovice plochy vtedajšieho Slovenska, presnejšie 22-tisíc z 38-tisíc kilometrov štvorcových. Žilo tam vtedy 1,7 milióna ľudí, dve tretiny celkového počtu obyvateľstva vojnového slovenského štátu. Na začiatku októbra 1944, po takmer šiestich týždňoch bojov v obkľúčení, sa územie „povstaleckej republiky“ síce výrazne zmenšilo, ale stále mala rozlohu 6 000 štvorcových kilometrov s 340-tisíc obyvateľmi.

Samozrejme, veľkosť povstania spočívala v niečom inom. Svojho času sme o tom hovorili s českým historikom Vilémom Prečanom. Jeho zbierky dokumentov o SNP spred 60 rokov sú doteraz neprekonané. „Povstalecké Slovensko sa stalo jedným z najväčších bojísk európskeho protinacistického odporu a držalo sa osem týždňov,“ upozornil Prečan a pokračoval:

„Napriek zlyhaniu pôvodných plánov či ilúzii o bleskovej pomoci Červenej armády toto bojisko viazalo takmer všetku bojovú kapacitu nemeckej skupiny armád na severe a východe od povstaleckého územia. V zložitej a neprehľadnej situácii plnej rizík to povstalci nevzdali.“

Stále sa zmenšujúce zázemie Povstania pripomínalo obliehanú pevnosť, ktorá postupne prichádzala o svoje mínové polia, vodné priekopy, protitankové zátarasy a nakoniec – obrazne povedané – i o hradby. Na frontových líniách sa bojovalo a umieralo, vnútri pevnosti však pulzoval civilný život. Ako sa žilo v povstaleckej republike?

Pivo len vojakom a partizánom
Život sa ani v drsných vojnových podmienkach nezastavil, pokračoval svojím chodom. Ženy mali na krku domácnosť, bolo treba nakúpiť, navariť, nakŕmiť deti. Nakúpiť, ale čo a za čo? Muži bojovali na fronte, ktorý sa neustále približoval. Armádu bolo treba dozbrojiť, ale takisto nasýtiť, obuť i ošatiť. Ako?

O peniaze sa postaral jeho financmajster Imrich Karvaš, ináč guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý často zasadal vo vláde, radil prezidentovi Tisovi. Nečudujte sa, to bol iba jeden z mnohých paradoxov vojnového „slovákštátu“. Karvaš takto sedel na dvoch stoličkách, kým ho v nedeľu 3. septembra 1944 nezatklo gestapo. Našťastie, niekoľko mesiacov predtým sa guvernérovi podarilo predisponovať z Bratislavy do filiálky národnej banky v Banskej Bystrici takmer tri a pol miliardy korún, čo boli – ako zistil ešte historik Samuel Cambel – dve tretiny všetkej celoslovenskej finančnej hotovosti.

Už po vyhlásení Povstania začala pôsobiť na oslobodenom území Poštová sporiteľňa, ktorá spravovala všetky účty pre celý civilný sektor. A to vrátane Robotníckej sociálnej poisťovne, ktorá zase zabezpečovala výplatu dôchodkov a nemocenských dávok. Horšie to bolo s výplatou rodinných dávok, kde často chýbali potrebné podklady.

Na zásobovanie povstaleckej armády i civilného obyvateľstva v jej tyle myslel v značnom predstihu ďalší „muž dvoch tvárí“, národohospodár Peter Zaťko. Bol poradcom ministra hospodárstva a zároveň členom ilegálnej SNR. Postaral sa o tajné premiestnenie časti materiálov a zásob zo západného na stredné Slovensko.

Ale nestačilo by to, keby na Povstanie od prvých jeho dní nepracovali všetky významnejšie priemyselné firmy a poľnohospodárske podniky v jeho zázemí.

Vyše 20-tisíc párov vojenskej obuvi dodali závody v Baťovanoch, o poškodenú vojenskú techniku sa starali železničné opravovne na Vrútkach.

Chýbali však pohonné hmoty, lebo štátnu rafinériu v Dubovej zbombardovali spojenecké lietadlá týždeň pred vypuknutím povstania.

S tým, ako na povstaleckom území pribúdalo utečencov z Nemcami okupovaných okresov, prehlbovali sa ťažkosti v zásobovaní základnými potravinami. Úradne sa museli zaviesť ich maximálne ceny.

Dôležitú úlohu zohralo rozhodnutie o výkupe obilia z čerstvej úrody po nedávnej žatve. Predpísané množstvo obilia mali pestovatelia odviesť ihneď, najneskôr však do 15 dní od prijatia výmeru. Kompetentné orgány mysleli aj na to, ako zamedziť ukrývaniu prebytkov obilia a trestne stíhať čierny obchod s ním.

Začal platiť zákaz používať zemiaky na pálenie liehu. Mali slúžiť v prvom rade ako dôležité potraviny. Začalo sa piť viac vína a piva. Po 10. októbri sa však na trhu prejavil už aj nedostatok piva. Povstalecká Pravda informovala, že sa bude vydávať len jednotkám armády a partizánom na písomný príkaz.

Cukor sa dostal medzi luxusnejší tovar a bol iba na prídel. Zásobovanie trhu mäsom sa menilo podľa situácie na fronte. Kým spočiatku bolo uspokojivé, neskôr sa muselo prikročiť k regulačným opatreniam. Podrobne sa im venuje v jednej svojej štúdii historik Róbert Arpáš. Napríklad od konca septembra mali jedálne a reštaurácie zákaz podávať mäsové jedlá v utorok a piatok. O čosi neskôr vyšla vyhláška, ktorá upravila predaj ovčieho mäsa. Slaninu museli sedliaci po zabíjačkách povinne odovzdávať štátnym orgánom.

Partizánov nebolo možné zastaviť
Na začiatku Povstania bolo síce veľa nadšenia, odhodlania, ale aj neorganizovanosti až chaosu. S tým, že sa ozbrojený boj začne už koncom augusta 1944, nikto z organizátorov povstania totiž nepočítal.

Deň D mal podľa predstáv vodcov domáceho odboja nastať o tri-štyri mesiace. Podplukovník Ján Golian, ktorý viedol vojenské prípravy povstania, odhadoval, že ideálny čas nastane až niekedy 20. januára 1945, keď by sovietske jednotky mohli obsadiť Krakov (zmýlil sa len o jeden deň, Červená armáda oslobodila Krakov 19. januára 1945).

Nepredvídané okolnosti však spôsobili, že povstanie vypuklo už v utorok 29. augusta 1944. Predchádzali tomu unáhlené a nedomyslené činy niektorých partizánskych jednotiek. Partizánska „svojvôľa“ vyvrcholila ráno 28. augusta 1944 zajatím a zmasakrovaním vojenskej skupiny podplukovníka Waltera Ottu. Na nádvorí martinských kasární ostalo ležať okolo 24 Nemcov, medzi vojakmi i niekoľko civilistov. Mŕtvych nahodili na nákladiak a odviezli do Sklabine, kde sídlila partizánska brigáda Piotra Veličku.

Prvé správy o tom, že nemecké jednotky, pripravené v protektoráte Čechy a Morava, prekročili hranice Slovenska, sem dorazili v ranných hodinách 29. augusta. Začiatok nemeckej intervencie znamenal, že sa spúšťa mechanizmus náhradného, takzvaného defenzívneho variantu povstania. Podplukovník Ján Golian, ktorý velil povstaleckým jednotkám, vydal rozkaz postaviť sa na odpor okupantom. Mal ho skonzultovať s politickým vedením, ale spomedzi predstaviteľov SNR sa v tom čase nachádzal v Bystrici iba jeden – Ján Ursíny.

A tak sa teda improvizovalo…

Historik Stanislav Mičev pred niekoľkými rokmi zdokumentoval prvé štyri dni povstania v jeho centre – v Banskej Bystrici.

Málo sa vie, že dve povstalecké proklamácie – k vojsku a k slovenskému národu – pomáhal zoštylizovať predvojnový československý politik, vtedy už 77-ročný Vavro Šrobár. Po vzniku Slovenského štátu sa utiahol do ústrania v Trenčianskych Tepliciach. Ibaže udržiaval spojenie s občianskym odbojom, a tak bol neustále v hľadáčiku štátnej bezpečnosti (ÚŠB). V lete 1944 sa preto presťahoval do konšpiračného bytu na Donovaloch.

„Bol v pravej chvíli na pravom mieste a podľa všetkého aj zhodou okolností sa stal ústrednou politickou osobnosťou prvých dní Povstania,“ tvrdí Mičev. Čo je zaujímavé, pod oboma proklamáciami nie je podpísaná SNR, ktorá v ilegalite pripravovala Povstanie už od Vianoc 1943, ale Ústredný revolučný národný výbor. Kde sa vzal a koho zastupoval?

Národné výbory neboli – ako sa mnohí mylne nazdávajú – „vynálezom“ SNP, ale mali dlhšiu tradíciu. Šrobár si nemohol nespomenúť, že sám bol ako jediný Slovák členom Národného výboru, ktorý 28. októbra 1918 vydal v Prahe vyhlásenie (proklamáciu) o vzniku Československej republiky.

Navyše, na povstaleckom území sa obnovovala táto republika takpovediac v malom. Na budovách v Banskej Bystrici viali československé zástavy, povstalecké vojsko dostalo oficiálny názov 1. československá armáda na Slovensku. Najvyššie povstalecké orgány udržiavali spojenie s československou exilovou vládou v Londýne a v mnohom sa jej podriaďovali.

Ale podľa Šrobárových predstáv sa mal okruh pôsobnosti revolučného národného výboru vzťahovať nielen na Banskú Bystricu, ale na „celé oslobodené územie“. Jeho právomoci sa teda mali vzťahovať na celú „povstaleckú republiku“, čím by sa SNR dostala na vedľajšiu koľaj.

To však muselo naraziť na odpor jej predstaviteľov a v prvom rade komunistov. Gustáv Husák neskôr Šrobára obvinil, že chcel týmto spôsobom vytvoriť „pre Beneša spoľahlivý centrálny politický orgán na povstaleckom území“.

Ale kde bol na začiatku Povstania Husák?

Kamaráti stáť, čelom späť!?
Gustáv Husák, podobne ako demokrat Jozef Lettrich, sa v tom čase nachádzal ešte v Bratislave, ktorej vojenská posádka sa nepridala k Povstaniu. O tom, že vypuklo, sa dozvedel až okolo poludnia 30. augusta, aj to úplne náhodou.

Práve prechádzal cez Hitlerovo námestie (dnešné Hlavné námestie), keď stretol vysmiatu Františku Hrubiškovú, známu v odboji ako Biela pani. Tá mu radostne zvestovala, že povstanie sa už začalo. Vraj to vysielal banskobystrický rozhlas. Husák zostal stáť ako obarený.

Okolo šiestej večer prišiel Husák do bytu Imricha Karvaša, guvernéra Národnej banky, ktorý spolupracoval s odbojom a financoval prípravy povstania. Informoval Husáka o tom, čo sa hovorí vo vláde – že nemecké jednotky prekročili západné hranice Slovenska na troch miestach a začal sa ich nástup na východ.

„Doktor Husák mi povedal, že o tom, čo sa robí v Bystrici, nič nevie,“ spomínal Karvaš, „preto s Jozefom Lettrichom a s Matejom Joskom (ďalšími členmi SNR – pozn. red.) sa tam chystajú odísť cez Nitru. Žiadal šoféra, ale nemohol som mu vyhovieť.“

Odcestovali až okolo polnoci 30. augusta, ale v pokazenom aute a s nespoľahlivým vodičom. „S tým autom sme mali vôbec smolu,“ popisuje Husák vo svojom Svedectve o SNP. „Každých 10 minút zastalo, bolo treba vystúpiť, roztláčať. Ukázalo sa, že šofér cestu vôbec nepozná, nik z nás nevedel, kde sme. Blúdili sme takto celú noc po dedinách medzi Bratislavou a Trnavou – desať minút jazdy, štvrť hodiny tlačenie auta.“

Po piatich (!) hodinách cesty sa dostali do Trnavy, odkiaľ cestovali radšej vlakom. Okolo obeda 31. augusta konečne boli v Banskej Bystrici.

Až tam získali presnejšie informácie o hektickom vývoji situácie v posledných troch dňoch. K povstaniu sa nepripojila nielen bratislavská, ale ani viaceré posádky v ďalších mestách na západnom Slovensku, napríklad v Nitre, ale povedzme ani posádka v Žiline, čo značne oslabilo povstaleckú armádu.

Úder do chrta Golianovi a spol. uštedril svojím rozhlasovým prejavom večer 30. augusta generál Augustín Malár. Hoci sa sám podieľal na prípravách Povstania, teraz vyzýval vojakov a dôstojníkov slovenskej armády na zdržanlivosť.

„Mládenci, kamaráti, stáť! Čelom späť! Pochod do materských posádok k svojím jednotkám!“ A dôvod? „Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné a doposiaľ vojnou málo dotknuté drahé Slovensko priviesť tam, kde nechceme ho mať, to jest do vojnovej vravy,“ vysvetľoval 50-ročný generál, bývalý legionár.

Mnohých veliteľov to prinajmenšom dezorientovalo. Ďalší hneď zavelili „čelom vzad!“… A tak na začiatku mala povstalecká armáda len 18 000 vojakov a spolu s partizánmi okolo 31 000 mužov v zbrani. Ale už o týždeň, po vyhlásení prvej mobilizácie, sa ich počet zvýšil na 47 000, a po druhej stúpol až na 60 000.

„Hoci bola mobilizácia len do 45 rokov veku, prihlasovali sa aj starší, ktorí dôvodili, že sú starí fronťáci a vedia, ako Nemcom na kožku,“ spomínal pri prvom výročí SNP Július Bél, učiteľ z Vaľkovne, ktorý sa vyznamenal v bojoch pri neďalekom Telgárte.

Ďalších však nebrali, lebo nemali pre nich zbrane. Nemali ich pre štvrtinu tých, ktorých povolali do povstaleckej armády na druhý termín – 26. septembra.

Kým na začiatku chýbali povstalcom najmä ťažké zbrane, vojenská technika, po mesiaci už nebolo dosť ani pušiek či automatov. A munície, samozrejme.

Inšpirácia pre súčasnú politiku
Živelnosti a chaosu ubudlo, keď sa usporiadali pomery v politickom vedení Povstania. Po príchode členov SNR do Bystrice a po jej legalizácii prišlo k jej dohode s Ústredným revolučným výborom. Šrobár sa stal predsedom SNR, mala ich zrazu dvoch – druhým bol komunista Karol Šmidke. Hoci o 30 rokov mladší a svetonázorovo celkom ináč orientovaný, so starým pánom si celkom rozumeli.

Päťdesiatčlenná Národná rada a jej osemčlenné predsedníctvo boli vôbec ukážkou konsenzuálneho riadenia, hoci ich vytvorili takmer protikladné politické zoskupenia: občiansky a socialistický blok. Z prvého sa po vojne sformovala Demokratická strana, zatiaľ čo komunisti a sociálni demokrati sa ešte počas Povstania zjednotili.

Vládnu povstaleckú moc reprezentovalo aj 11 povereníctiev – fakticky ministerstiev – ktoré si oba bloky rozdelili na základe parity. Napríklad vnútro viedol komunista Husák a financie demokrat Viliam Paulíny. Na čele rezortu národnej obrany stál formálne nestraník Mikuláš Ferjenčík, ale mal bližšie k občianskemu blo­ku.

Napriek tomu ani v Národnej rade, ani vo „vláde“ nevznikali vážnejšie politické spory. Každý si uvedomoval vážnosť chvíle a nevyhnutnosť obhajovať existenčné záujmy národa. Lebo išlo naozaj o všetko. Ak sa má dnešná slovenská politika niečím inšpirovať, má v činnosti povstaleckej politickej reprezentácii nepochybne jeden z veľkých vzorov.

Úloh na riešenie – a neodkladných! – mali viac ako dosť. Medzi prvými bol zákaz ľudáckej strany a jej polovojenských zoskupení (HG, HM a pod.) na povstaleckom území a izolácia či eliminácia kolaborantov. Málokto to vie, ale povstalecká republika mala okrem dvoch väzníc aj svoj internačný tábor na Ľupčianskom hrade. Už na začiatku Povstania sa tam dostal nemecký antropológ Karl V. Müller a robil si o priebehu väznenia poznámky. Až na prvé tri týždne, keď bol správcom tábora istý sadista, považoval Müller správanie sa bacharov za „uspokojujúce“. Napokon, po potlačení Povstania ho vypustili s ďalšími Nemcami na slobodu bez akejkoľvek ujmy na zdraví.

Podobne pochodili väzni vo Zvolene a Banskej Bystrici. Najprv ustupovali s povstalcami do hôr v „pochodovej väznici“, potom ich vypustili na slobodu pod podmienkou: „Nebudú proti nám bojovať!“ Aspoň tak o tom píše povstalecký poľný prokurátor Anton Rašla.

Revolučná moc však dokázala aj tvrdo trestať, ak si to žiadala spravodlivosť, a to i „svojich“. V nedeľu 17. septembra 1944 našli v obci Hájniky na brehu Hrona mŕtvoly 11 postrieľaných ľudí, medzi nimi aj jednej ženy a miestneho farára, ináč ľudáckeho poslanca Antona Šaláta. Zavraždených vrahovia olúpili. Bratislavský rozhlas hneď spustil pokrik, že SNR je „bezmocná hračka v rukách boľševických banditov“ a pripúšťa na obsadenom partizánmi území anarchiu. Vyšetrovanie dožadované Rašlom čoskoro odhalilo páchateľov – dvoch partizánov z brigády Veličku a jedného ich pomocníka. Všetkých troch onedlho verejne popravili.

Iný príklad: v čase vypuknutia Povstania sa na oslobodenom území nachádzali tisícky detí z Nemecka v letných táboroch. Povstalci mohli situáciu využiť, resp. zneužiť a nepriateľa vydierať. Nestalo sa, naopak. Dopravu detí z kúpeľov v Liptovskom Jáne do Nemecka organizoval už novozvolený revolučný národný výbor.

Mimochodom, revolučné národné výbory, či už obecné alebo okresné, vznikali v povstaleckej republike ako huby po daždi. Mnohé už pred Povstaním, a v jeho prvých dňoch sa len legalizovali. „Prebrali všetku moc v našich obciach a okresných sídlach,“ napísala povstalecká Pravda v polovici septembra. „Obecné zastupiteľstvá sa oslobodili od tútorstva notára, okresné zastupiteľstvá – od vplyvu okresného náčelníka. Uskutočnili štátny prevrat vo svojom obvode. Zakázali činnosť ľudovej strany a prevzali celú politickú moc do svojich rúk.“

Pravda ťala do živého
Listujeme v zožltnutých vydaniach povstaleckej Pravdy a nevychádzame z údivu, aký pestrý bol život na oslobodenom území. Bojovalo sa, pracovalo, ale našiel sa čas aj na oddych, zábavu. Vystupovalo Frontové divadlo Andreja Bagara, premietali sa sovietske filmy. Pravda uverejňovala recenzie. Niekedy ťala do živého. Stačí si prečítať titulky „Členstvo v národnom výbore neoslobodzuje od vojenskej služby“, „Práca v SNR nie je honorovaná“, „Výzva evakuantom, aby sa hlásili na úradoch práce“, „Zákaz zvyšovania cien a dodržiavania akosti“, „Výzva k pedagógom, aby sa pridali k odboju“ atď.

Mimochodom, v čase Povstania sa, samozrejme, nevyučovalo, lebo aj „obloky redakcie sa neraz otriasali hrmením kanónov od Čremošného alebo Ružomberka a bomby z nemeckých lietadiel padali do nášho najbližšieho susedstva“.

To už citujeme zo spomienok Michala Horvátha, spisovateľa a prekladateľa francúzskej literatúry, vtedy redaktora Pravdy.

Vladimír Jancura

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/721634-dni-a-noci-povstaleckej-republiky-zivot-v-rytme-kanonad/


foto: Proklamácie a nariadenia počas Povstania v B. Bystrici.
zdroj: Jozef Jablonický, Z ilegality do Povstania