Dva návrhy riešenia národnostného postavenia Ukrajincov (Karpatorusov) v ČSR 

Ivan Roháľ-Iľkiv: K národnostnej otázke Ukrajincov v ČSR (november 1948)
Štefan Bunganič: Národnostná otázka Ukrajincov (Karpatorusov) v ČSR (január 1949)

Úloha riešiť ukrajinskú otázku pripadla vedeniu Komunistickej strany Slovenska, ktoré, osobitne počas rokovaní s vedúcimi činiteľmi menšiny, reprezentoval vtedajší predseda KSS a podpredseda vlády Československej republiky Viliam Široký. Riešenie aktuálnych problémov rusínskej a ukrajinskej menšiny, najmä jej rozhodujúcej časti žijúcej na severovýchode Slovenska, ale predovšetkým koncepčných otázok jej budúceho postavenia a národnej a kultúrnej orientácie konzultoval hlavne s členmi KSČ v Predsedníctve UNRP, a to s P. Babejom, Dr. I. Rohaľom-Iľkivom, V. Kapišovským a s A. Rudlovčakom, ale aj so Š. Bunganičom. Práve z iniciatívy Vilaima Širokého boli dvaja z nich, Dr. I. Rohaľ-Iľkiv a Š. Bunganič postupne poverení vypracovaním návrhu zásad riešenia ukrajinskej otázky na Slovensku (BAJCURA, Ivan: Ukrajinská otázka v ČSSR, s. 109.)

Prvý návrh pod názvom K národnostnej otázke Ukrajincov v ČSR vypracoval počas novembra roku 1948 vtedy hlavný organizačný tajomník Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny Dr. Ivan Rohaľ-Iľkiv. V jeho úvode stručne analyzoval alternatívy štátoprávneho riešenia otázky Rusínov a Ukrajincov na Slovensku. Zásadne pritom odmietol myšlienku oddelenia ich sídelného územia od republiky, z praktických dôvodov za v podstate nereálne označil tiež vytvorenie oblastnej autonómie v rámci Československa a priklonil sa k poslednej z možností: „osobitnými zákonmi zaručiť ďalší slobodný rozvoj Ukrajincov v ČSR.“

V ďalších častiach Dr. I. Rohaľ-Iľkiv sformuloval viaceré opatrenia, ktoré v tejto súvislosti navrhoval realizovať po straníckej línii aj z úrovne vládnej a zákonodarnej moci, ale i prostredníctvom budúcej ukrajinskej národnej inštitúcie. V oblasti straníckeho života od komunistov ukrajinskej národnosti plán okrem iného vyžadoval dôsledne podriadiť všetky národnostné problémy budovateľským úlohám a viesť rozhodný boj proti ukrajinskému nacionalizmu práve tak, ako je povinnosťou slovenských komunistov bojovať proti slovenskému nacionalizmu. Je evidentné, že si aspoň dosť narýchlo preštudoval základné tézy Leninovej teórie o práve národov na sebaurčenie, z ktorých jednu vo svojom elaboráte aktuálne aplikoval. Straníckym orgánom zároveň odporúčal starať sa aj o zvyšovanie politickej uvedomelosti funkcionárov ukrajinskej národnosti, zabezpečiť, aby jedna tajomnícka funkcia v Krajskom výbore KSS i v ÚV KSS bola obsadená Ukrajincom a k potieraniu ukrajinského nacionalizmu využiť aj pripravované previerky členov strany.

Opatrenia, ktoré boli v kompetencii vládnych orgánov, autor uvedeného návrhu rozdelil do troch častí: do oblastí hospodárskej politiky, administratívy a kultúry. Postupné likvidovanie faktickej ekonomickej nerovnosti regiónu obývaného Ukrajincami, a to najmä v porovnaní s inými oblasťami Slovenska, spájal so zriadením ukrajinského oddelenia pri Plánovacom a štatistickom úrade pre Slovensko, resp. aj pri obdobnej inštitúcii v budúcom Prešovskom kraji, s obnovou vojnou poškodených obcí v severovýchodných okresoch, s vybudovaním priemyselných podnikov a komunikácií v tomto regióne, ale tiež s rozvojom poľnohospodárstva, zvlášť rozšírením siete družstiev.

Na úseku administratívy I. Rohaľ-Iľkiv navrhoval prostredníctvom menovaného referenta ukrajinskej národnosti na personálnom odbore Povereníctva vnútra zaistiť, aby v národných výboroch ukrajinských obcí a okresov „sedeli miestni ľudia, ktorí ovládajú jazyk a miestne obyčaje“ a zároveň sa postarať o náležité zastúpenie Ukrajincov v pripravovanom KNV v Prešove, a to vo volených aj v úradníckych funkciách. Návrhy na opatrenia vo sfére kultúrneho života Rusínov a Ukrajincov na Slovensku ukazujú, že ich autor bol celkom isto prívržencom používania ukrajinského jazyka a ukrajinskej národnej, resp. kultúrnej orientácie menšiny. Jazykové spory sa mali riešiť „analogicky, ako to urobili naši bratia za hranicou.“ Zdôrazňoval pritom potrebu zriadiť samostatnú odbočku pri Slovenskej pedagogickej fakulte pre prípravu ukrajinských učiteľov a pri zamýšľanej národnej inštitúcii Ukrajincov vybudovať pracovný odbor s obdobnou náplňou, akú mala Matica slovenská Na úseku zákonodarnej činnosti autor predpokladal prijatie jazykového zákona, ktorý by zaručoval jazykové práva Ukrajincov v úradoch a školách, zákonnú kodifikáciu existencie ukrajinských škôl a Referátu pre ukrajinské školstvo i vydanie normy o zriadení ukrajinskej odbočky pri Slovenskej pedagogickej fakulte.

Pokiaľ išlo charakter a postavenie plánovanej národnej inštitúcie Ukrajincov, bol plán I. Rohaľa-Iľkiva poznamenaný vtedajšími diskusiami o ďalšom osude UNRP. V pláne sa tak na jednej strane objavila požiadavka očisty UNRP od „nepriateľov“, spresnenia jej názvu a štruktúry i zmeny zamerania a finančného zabezpečenia, ale na druhej strane vôbec nevylučoval ani vznik novej organizácie. Návrh I. Rohaľa-Iľkiva bol prerokovaný na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSS v Bratislave 9. decembra 1948, avšak ako základ pre záväzný dokument nebol akceptovaný.

Inú koncepciu riešenia ukrajinskej otázky na Slovensku zaslal V. Širokému v januári 1949 Štefan Bunganič, vtedajší predseda Okresného výboru KSS (OV KSS) a tiež riaditeľ Štátneho ruského gymnázia v Humennom. V istom zmysle polemizoval s predchádzajúcim návrhom, mal omnoho viac alternatívny charakter a vo väčšej miere bral do úvahy potrebu prirodzeného a demokratického procesu národného konštituovania rusínskeho obyvateľstva na severovýchodnom Slovensku.

Dokument Národnostná otázka Ukrajincov (Karpatorusov) v ČSR vychádzal z rozboru ekonomických, politických a kultúrnych podmienok jeho života, a hoci všetky prezentované závery neboli bez chýb, v podstate poskytoval výstižný obraz situácie a primerane zohľadňoval aj politickú realitu. V úvode priamo deklaroval nevyhnutnosť marxisticko-leninského chápania a riešenia národnostnej otázky, aj keď v stalinistickom variante, a rešpektovania princípu proletárskeho internacionalizmu. Konštatoval hospodársku i sociálnu zaostalosť regiónu a jeho obyvateľov, absentovanie proletariátu aj národnej buržoázie, ale aj etnickej uvedomelosti menšiny. Ostrej kritike podrobil koncepciu kultúrnej autonómie minority, ktorú videl v pláne I. Rohaľa-Iľkiva a v jeho snahe presadiť právne kodifikovanie kultúrnych inštitúcií ukrajinskej menšiny. Tie považoval za formálne ustanovizne, ktoré automaticky národnostnú rovnoprávnosť minorít nezabezpečujú.

Základom konceptu Š. Bunganiča bolo preto vytvorenie Karpatoruskej (ukrajinskej) autonómnej oblasti na teritóriách s väčšinou rusínskeho obyvateľstva. Jednoznačne odmietol odtrhnutie severovýchodného Slovenska od Československej republiky, a to vraj v záujme jej progresívneho vývoja, na druhej strane územnú autonómiu pokladal za vhodnú formu riešenia ukrajinskej otázky, argumentujúc vznikom autonómnych útvarov v Sovietskom zväze. Pokiaľ išlo o otázky národnej orientácie a jazyka, návrh síce pripúšťal identifikáciu tunajšej minority s ukrajinským národom, ale tiež sformovanie osobitného karpatoruského národa, rovnako ako aj používanie ukrajinčiny, ruského jazyka i možné postupné vytvorenie karpatoruského jazyka na základe miestnych nárečí. Násilnú ukrajinizáciu menšiny považoval Š. Bunganič za postup nedemokratický i nesocialistický a stanoviská I. Rohaľa-Iľkiva za nacionalistické.

V súlade s vtedajším politickým systémom Š. Bunganič navrhoval na autonómnom území zriadiť Oblastný výbor KSS s primeraným počtom tajomníkov a príslušným aparátom, ktorý by bol podriadený priamo ÚV KSS alebo KV KSS v Prešove, ako aj oblastné výbory spoločenských organizácií s podobnou subordináciou, ktoré by tvorili sprostredkujúce články medzi okresnými štruktúrami na tomto teritóriu a celoslovenskými, resp. krajskými orgánmi. Autonómna oblasť by sa nemala vytvoriť len na etnickom podklade, ale jej vymedzenie by malo rešpektovať i hospodárske záujmy a možnosti komunikačného prepojenia. Jej najvyšším orgánom by bol Oblastný výbor na čele s radou, ktorý by utvoril úrad s jednotlivými odbormi pre správu školských a kultúrnych, sociálnych a zdravotníckych, ako aj administratívnych, hospodárskych a finančných záležitostí.

Na úseku legislatívnej činnosti by v tomto zmysle postačovalo vydanie zákona SNR o tejto autonómnej oblasti a prijatie celoštátneho zákona o národnostnej rovnoprávnosti. V závere elaborátu autor reaguje na niektoré pripomienky, ktoré asi odzneli aj počas jeho rozhovoru s V. Širokým. Tvrdí, že precitlivenosť často vyčítaná menšine charakterizuje len časť jej reprezentácie, ktorá si neosvojila a neakceptovala marxisticko-leninské učenie. Zdôrazňuje, že nebezpečenstvo zo strany banderovcov a ruskej emigrácie sa často preceňuje, ich idey nemajú reálny vplyv na postoje pracujúcich a ani podpora utečencov nemá hlboké korene. Podľa Š. Bunganiča zriadením územnej autonómie sa skončí aj činnosť UNRP, a tým, že Prešov nebude jej súčasťou, vyrieši sa aj zbytočný a dlhotrvajúci spor o používaní termínu Prjaševščina, ktorý slovenské národné orgány kritizovali už od roku 1945.

K predkladaným koncepciám riešenia rusínskej a ukrajinskej otázky možno zaradiť aj trochu nesystémový návrh na vytvorenie tzv. národnostného okruhu ako istej voľnejšej formy územnej autonómie ukrajinskej menšiny na Slovensku, ktorý nečakane zaznel na zasadnutí UNRP 10. novembra 1948 bez presnejšej špecifikácie a širšej diskusie. Je symptomatické, že vychádzal tiež zo sovietskeho modelu uplatňovania národnostnej politiky a využíval sa viac-menej pre malé neruské národy vtedy, ak sa nedali realizovať vyššie formy autonómie: autonómna oblasť, prípadne autonómna republika. Pravda, v podmienkach sovietskeho Ruska a neskôr ZSSR mali tieto národnostné okruhy v podstate formálny charakter, pretože všetky národné a regionálne orgány boli len realizátormi rozhodnutí politického centra – Ústredného výboru Všeruskej, neskoršie Všezväzovej komunistickej strany boľševikov [VKS(b)]. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že uvedené návrhy sa u najvyšších miest nestretli s porozumením, ba ani v kruhu vedúcich činiteľov menšiny neboli prijaté úplne jednoznačne. Nestali sa platformou pre riešenie ukrajinskej otázky, ktoré sa stalo záležitosťou centrálnych politických a štátnych orgánov bez priamej ingerencie predstaviteľov minority, ako to bolo aj v prípade ostatných etnických menšín v republike. Napokon, ukrajinskú otázku nebolo možné riešiť diametrálne odlišným spôsobom vo vzťahu k postaveniu ďalších menšín na Slovensku, najmä omnoho početnejšej a kompaktnejšej maďarskej minority, čo v podstate aj vylučovalo možnosť priznania autonómie ktorejkoľvek z nich. To zároveň vyvolalo vcelku logickú snahu postavenie všetkých národnostných menšín upraviť a definovať analogickou formou.

zdroj:
Marián Gajdoš – Stanislav Konečný
UKRAJINSKÁ MENŠINA NA SLOVENSKU AKO OBJEKT A SUBJEKT POLITIKY (1945 – 1953) II., Prešov 2014


******


21. január 1949, Humenné. 11 s., strojopis, A4, kópia, j. slovenský. Návrh na riešenie postavenia ukrajinského a rusínskeho obyvateľstva na Slovensku v oblasti politickej, ekonomickej, kultúrnej a legislatívnej, ktorého autorom bol Štefan Bunganič. Archív Ústavu pamäti národa v Bratislave, f. Krajská správa ZNB Košice 
a útvary ZNB vo Východoslovenskom kraji (B 10), inventárna jednotka 1, šk. 1.

Národnostná otázka Ukrajincov (Karpatorusov) v ČSR.
Keď máme riešiť národnostnú otázku Ukrajincov (Karpatorusov) v republike, musíme ju riešiť tak, aby prestala byť otázkou. Učenie Marxa – Lenina – Stalina poskytuje nám dostatočný materiál aj záruku, aby i tie najzložitejšie otázky spoločenského života sa dali vyriešiť. Naša republika prežíva štádium budovania socialistického poriadku. Budovanie socializmu v hospodárskom sektore už pokročilo hodne dopredu, aj otázka úplnej demokratizácie a rovnoprávnosti sa postupne s vývojom hospodárskych a pracovných podmienok uskutočňuje, lebo otázka úplnej a faktickej rovnoprávnosti všetkých národov a národností obývajúcich ČSR bez ohľadu na ich počet je spojená s otázkou výstavby socializmu, odpovedajúcemu učeniu Marxa – Lenina, Stalina. Len rodina bratských a rovnoprávnych národov zaručí jednotu pracujúcej triedy.
 
Náš priateľský vzťah k republike Sovietov len získa na sile a úprimnosti, keď otázka Ukrajincov (Karpatorusov) bude úspešne vyriešená. To isté sa môže povedať o vzťahu k ľudovodemokratickému Maďarsku. Keď maďarská pracujúca trieda bude požívať tu v republike úplnú slobodu, nebude  mať pocit utláčaného národa, pomer medzi pracujúcim ľudom našej a Maďarskej  republiky bude nielen oficiálne priateľský, ale aj v skutočnosti úprimný a srdečný. Postupne budú miznúť národnostné rozdiely a pracujúce triedy sa budú zjednocovať.
 
Prv, než by sme pristúpili k riešeniu národnostnej otázky Karpatorusov-Ukrajincov – v republike ČSR, musíme rozobrať, v akých hospodárskych, politických a kultúrnych podmienkach národ žije, akú zemepisnú polohu zaoberá a zhodnotiť jeho vývojový stupeň v súčasnej dobe na základe historického materializmu. Ak je tu niekde nutné dialektické formulovanie problému, tak je to práve tu národnostnej otázke.
 
Aké sú teda politické, hospodárske a kultúrne vývojové podmienky, v ktorých žijú Karpatorusi (Ukrajinci) dnes v ČSR?
 
Karpatoruský (ukrajinský) ľud v Československu po oslobodení z fašistickej nadvlády sa stal politicky úplne rovnoprávny. Žije v štáte, kde pracujúci ľud združený v Národnom fronte na čele s Komunistickou stranou prevzal úplne moc do svojich rúk. Trieda vykorisťovateľov v hospodárskom živote z väčšej časti bola zlikvidovaná a posledné zbytky kapitalizmu budú v blízkej budúcnosti úplne odstránené. Sú dané predpoklady na ďalší rozvoj priemyslu, na zmechanizovanie poľnohospodárstva a na zvýšenie životnej úrovne pre každého pracujúceho človeka. Na kultúrnom poli bol po oslobodení zriadený referát, ktorý spravuje sieť ľudových a stredných škôl. Bolo organizované Národné divadlo. V revolučnej dobe po oslobodení sa utvorila politická a kultúrno-národnostná inštitúcia Ukrajinská národná rada.

Avšak nesmieme zabúdať, že oslobodenie zastihlo karpatoruský (ukrajinský) ľud nepripravený, aby plne mohol využiť blahodárny účinok takého ďalekosiahleho významu, ako bolo oslobodenie z fašistického područia a ustanovenie pokrokovej ľudovo-demokratickej republiky. Prečo zastihlo oslobodenie ľud nepripravený?

1. Za prvé preto, že v dôsledku mnohostoročného politického, hospodárskeho a kultúrneho útisku nachádza sa na veľmi nízkej úrovni maloroľníckeho hospodárstva a pastvinárstva. Po dlhé stáročia bol rezerváciou lacnej pracovnej 
sily a kapitalistického vykorisťovania.
2. Za druhé, že sa nachádza v štádiu vývoja pracovných pomerov a výrobných prostriedkov, ktorý ešte nedosiahol kapitalizmus. Teda nemá, alebo skoro nemá vlastného proletariátu. Nemá tú triedu, ktorá je aktívnym prvkom v budovaní ľudovodemokratického štátu a socializmu.
3. Za tretie preto, že nemá vlastné meštiactvo, ktoré podporuje utvorenie národnostného uvedomenia, pomáha vzrastu kapitalizmu a tým aj vzrastu podmienok pre vznik národnostných štátov.
4. Za štvrté preto, že v dôsledku už spomenutých neblahých, historických podmienok nebol a ani nie je dostatočne národnostne uvedomelý. Je na nízkej kultúrnej úrovni s nepatrným počtom inteligencie, taktiež z väčšej čiastky neuvedomelej a nepokrokovej, odchovanej uniatskou cirkvou, ochotne prisluhujúcej buržoázne-kapitalistickým elementom vládnuceho národa. „Národnostná rovnoprávnosť sama o sebe veľmi významná politická vymoženosť, predsa hrozí, že zostane prázdnym slovom, ak nie sú naporúdzi dostatočné prostriedky a možnosti pre využitie tohto veľmi dôležitého práva. Je nepochybné, že pracujúce masy zaostalých národov nemajú sily využiť poskytované im „národnou rovnoprávnosťou“ práva v takom stupni, v akom ich môžu využiť pracujúce masy pokročilých národností: zdedená z minulosti faktická nerovnosť národností (kultúrna a hospodárska), ktorú nemožno odstrániť za jeden, dva roky, vychodí na povrch.“ Toto sú slová súdruha] Stalina a dajú sa veľmi dobre aplikovať na našu otázku. Karpatoruský (ukrajinský) ľud, ktorý vôbec ani nevkročil do kapitalizmu, nemá alebo takmer nemá svoj proletariát, nehľadiac na uskutočnenie rovnoprávnosti nie je schopný v dostatočnej miere využiť vydobyté práva pre svoju kultúrnu a hospodársku zaostalosť. Preto je nezbytne potrebné, aby víťazný proletariát pokročilejšieho národa prišiel mu na pomoc, skutočnú a stálu pomoc vo veci jeho kultúrneho a hospodárskeho rozvoja, aby mu pomohol povzniesť sa na vyšší stupeň vývinu, dohoniť predbehnuvšie národy. Bez tejto pomoci nemožno zaviesť pokojné spolužitie a bratskú spoluprácu pracujúceho ľudu rozličných národov a národností. 

Okrem toho máme posúdiť zemepisnú polohu osídlenia Karpatoruského (ukrajinského) ľudu, objasniť aj medzinárodné politické obdobie boja progresívnych síl s kapitalizmom a imperializmom. Karpatoruský (ukrajinský) ľud obýva južné svahy Karpát, údolie riek a potok pozdĺž štátnych hraníc s Poľskom, v súvislej klinovito sa zužujúcej forme počínajúc štátnymi hranicami so Sovietskym zväzom a končiac údolím rieky Poprad. V minulosti bol sústavne vytlačovaný z úrodných rovín, taktiež z miest a mestečiek statkármi, buržoáznym meštiactvom a malomeštiactvom vládnuceho národa. Aj proces odnárodňovací v tomto smere sa jednak sústavne prevádzal a jednak samočinne prebiehal. Z toho dôvodu neexistuje ani jedno väčšie kultúrne stredisko, kde by sa sústreďoval kultúrny a politický život. Karpatoruský (ukrajinský) ľud tvorí súvislý etnografický celok s obyvateľstvom zakarpatskej oblasti, ukrajinskej zväzovej republiky. Spravodlivo odhadnutý jeho počet činí 120 – 140 000.

Otázku riešime v dobe, keď imperialistické sily sú v zostrenom boji so vzrastajúcimi silami demokratických hnutí po celom svete za úplnú demokratizáciu a nezávislosť utláčaných a koloniálnych národov.

Úloha pokrokových síl v tomto boji má sa prejavovať v potlačovaní buržoázneho nacionalizmu, v prevedení úplnej demokratizácie spoločenského života a v utvorení faktickej rovnoprávnosti národov a národností. Sila ľudovodemokratických štátov, opierajúcich sa na Sovietsky zväz v boji s medzinárodným imperializmom o toľko bude pevnejšia a mohutnejšia, nakoľko budú tieto ľudovodemokratické štáty vedieť úspešne u seba doma vybudovať socialistický spoločenský poriadok, ktorého neoddeliteľnou súčiastkou je leninsko–stalinské riešenie národnostnej otázky. Sovietsky zväz nám môže byť vzorom, ktorý úspešne prešiel skúškou veľkej vlasteneckej vojny.
Keď sme rozoberali podmienky, v ktorých sa vyvíjal karpatoruský (ukrajinský) ľud na území ČSR, preskúmajme formy riešenia národnostnej otázky.

„Národ má právo slobodne určovať svoj osud. Má právo zariadiť sa tak ako chce, pravda, neupierajúc práva iným národom. To je nesporné.“ A ďalej toto: „Právo na samourčenie znamená, že národ sa môže zariadiť podľa svojho želania. Má právo zariadiť si život podľa zásad autonómie. Má právo naviazať s inými národmi federatívne vzťahy. Má právo úplne sa odtrhnúť. Národ je suverénny a všetky národy sú rovnoprávne“ (J. Stalin – o národnostnej otázke, str. 27).
 
Na VII. aprílovej konferencii boľševikov mal s. Stalin referát o národnostnej otázke. Z textu rezolúcie o nacionálnej otázke načim citovať dôležité body:
1. všetkým národom priznáva sa právo na oddelenie a utvorenie samostatného štátu. Toto právo neslobodno zamieňať s otázkou účelnosti oddelenia tohto alebo oného národa, tej alebo inej chvíli.
2. Strana požaduje rozsiahlu teritoriálnu autonómiu, zrušenie poručníkovania zhora, zrušenie záväzného štátneho jazyka a určenie hraníc samosprávnych a autonómnych oblastí na podklade hospodárskych a životných pomerov národnostného zloženia obyvateľstva atď., ktoré má uvážiť samotné miestne obyvateľstvo.
3. Strana rozhodne odmieta tzv. „kultúrne-nacionálnu autonómiu“.
4. Strana žiada, aby bol vydaný zákon, rušiaci akékoľvek privilégiá jedného z národov, akékoľvek porušovania práv národnostných menšín.

Súdruh Stalin odmieta kultúrne národnostnú autonómiu, ktorá bola propagovaná v Rakúsko-Uhorsku. Rakúski sociálni demokrati pokúšali sa pomocou kultúrnej autonómie koncom minulého storočia rozriešiť najprv národnostnú otázku izolovane od ostatných otázok a skončili veľmi smutne, lebo 
a) neuznávali právo na oddelenie, neposkytovali národom a národnostiam úplnú plnoprávnosť a dávali len „kultúrne práva“,
b) tvorili medzitriedny národný zväzok, pre všetkých príslušníkov národa v národno-kultúrnom spoločenstve. Z toho vysvitá, že riešenie protirečilo priebehu triedneho boja, dávalo sa na cestu nacionalizmu.
„Nebola Ukrajinská národná rada“ typicky kultúrno-národným spoločenstvom, ktoré vychovávalo na cestu k nacionalizmu?

Generálnym tajomníkom tejto kultúrno-národnostnej organizácie od jej založenia je súdruh Rohaľ-Iľkiv. Podívajme sa, aký on podáva návrh na riešenie národnostnej otázky. Súdruh Rohaľ vo svojom návrhu, ktorý obsahuje veľa cenných  úsudkov, ale taktiež veľa jednostranných a nesprávnych názorov, navrhuje kultúrnonárodnostnú autonómiu.

Toto odmietnutie kultúrno-národnostnej autonómie je však len formálne, lebo úzkostlivo sa pridržiava uzákonenia kultúrnych ustanovizní, zavrhuje teritoriálnu autonómiu, ba čo viac, ani necituje uznesenia strany správne, ale tak, ako sa to jemu hodí do krámu. To je teda základná chyba, ktorej sa dopúšťa súdruh Rohaľ.

„Uznesenie strany žiada, aby bol vydaný základný zákon rušiaci akékoľvek privilégiá z jedného národov, akékoľvek porušovania práv národnostných menšín“. (VKS(b) str. 162 ods. 6). a s. Rohaľ to pretvoril na: „Národnostným menšinám zvláštne zákony, ktoré by im zaručovali slobodný rozvoj.“ Takéto svojvoľné prekrucovanie uznesení neposlúži ani ku cti súdruha  Rohaľa, ani k správnemu riešeniu otázky.
 
Súdruh Rohaľ žiada uzákoniť kultúrne ustanovizne, ako Ukrajinský školský referát, kultúrno-národnostnú organizáciu na spôsob Matice slovenskej (ešte zatiaľ bez ustálenia názvu), žiada vydať jazykový zákon, umožňujúci používanie ukrajinského jazyka v úradoch atď. Tieto kultúrne ustanovizne majú údajne zaručiť slobodný rozvoj pre karpatoruský (ukrajinský) ľud. Súdruh Stalin dostatočne vysvetlil vo svojej knihe, že kultúrne ustanovizne nemôžu zaručiť nikomu žiadne práva, lebo ak niet v krajine úplnej demokracie,  niet ani záruk „úplnej slobody kultúrneho vývinu“. Jedine teritoriálna autonómia pre národy a národnosti, majúce určité triedne zloženie a zaoberajúce určité súvislé územie zaručuje im slobodný rozvoj.

Jedine celoštátny zákon, daný na základe úplnej demokratizácie krajiny a zakazujúci bez výnimky všetky podoby národnostných privilégií, zaručuje pre také rozptýlené národnostné menšiny, ako sú napr. Židia, Cigáni, Slováci a Karpatorusi (Ukrajinci) v českom pohraničí rovnoprávnosť vo všetkých podobách. Toto je teda základ, na ktorom treba budovať a riešiť národnostnú otázku, a nie to, čo nám predkladá s. Rohaľ. Toto, čo nám predkladá s. Rohaľ, je stanovisko nesocialistické, odporuje učeniu Lenina – Stalina a preto je neprijateľné. Nerieši národnostnú otázku, ale naopak ešte ju zamotáva. Povzbudzuje slovenský nacionálny šovinizmus, šovinizmus bývalého vládnuceho národa, ktorý je nebezpečnejší, lebo je silnejší. Povzbudzuje tiež miestny nacionálny šovinizmus. Teda oblastná (teritoriálna) autonómia je správnym riešením národnostnej otázky Karpatorusov-Ukrajincov v Československu. Teritoriálna autonómia dáva základy pre budovanie spoločnej kultúry pre pracujúce masy rôznych národností.

Na X. zjazde Všeruskej komunistickej strany v r. 1921 boli prijaté ďalšie tézy súdruha Stalina o národnostnej otázke. Z týchto téz citujem len tie, ktoré sa bezprostredne vzťahujú k rozobranému problému.

Pracujúcim masám predtým utlačovaných národov a národností má sa pomôcť.
a) rozvinúť a upevniť si sovietsku (v našom prípade ľudovodemokratickú, pozn.autora) štátnosť vo formách zodpovedajúcich národnému charakteru týchto národov.
b) zriadiť vo vlastnom jazyku rokujúce súdy, administratívu, hospodárske a vládne orgány, zložené z miestnych ľudí, poznajúcich život a psychológiu 
miestneho obyvateľstva.
c) vybudovať si tlač, školy, divadlá, spolkárstvo a vôbec kultúrno-osvetové ustanovizne vo vlastnom jazyku.

Vráťme sa k formám riešenia národnostnej otázky.
I. Majú Karpatorusi (Ukrajinci) v daných podmienkach uplatňovať právo na oddelenie od ČSR?
Nie, lebo jednak za daných pomerov je to neuskutočniteľné a jednak v Československej republike majú zaistenú cestu k socializmu, k socialistickému spoločenskému poriadku a sú tiež potrební v republike v záujme boja progresívnych síl s reakciou.
II. Majú teda žiadať oblastnú (teritoriálnu) autonómiu?
Už z toho, čo bolo predtým povedané, vysvitá, že majú.
 
Napriek tomu s. Rohaľ tvrdí, že „ťažko, lebo ich je príliš málo“ a pritom neuvádza žiadne číselné údaje. Také argumenty sa dajú ľahko vyvrátiť faktickými údajmi. Podľa približných odhadov je Karpatorusov (Ukrajincov)
v Československu asi 120 až 140-tisíc. Tento počet je skôr skromný, ako prehnaný. V Sovietskom zväze podľa štatistických dát (sčítanie ľudu zo dňa 9. januára 1939) žije veľa národov a národností s približne podobným počtom príslušníkov a predsa majú autonómne republiky alebo autonómne oblasti. Ako príklad uvádzam niekoľko prípadov:
Kara-kalpakov je 186.000 – majú autonómnu republiku,
Kabardincov je 164.000 – majú autonómnu republiku,
Ingušov je 92.000 – majú autonómnu republiku,
Adygejcov je 89.000 – majú autonómnu oblasť,
Abchazov je 59.000 – majú autonómnu republiku.
 
Ako sami vidíte, argument s. Rohaľa, že údajne „je ich príliš málo“, stráca úplne akýkoľvek reálny podtlak. Prv ale ako by som konkrétne načrtol zásady teritoriálnej autonómie Karpatorusov (Ukrajincov) v ČSR, chcem sa zaoberať otázkou pomenovania a ustálenia literárneho jazyka toho ľudu. Dosiaľ sa užíva dvojitého pomenovania „ruský a ukrajinský“, čo je vonkoncom nesprávne. Lebo tu niet dvoch národov, ale je jeden jednotný národ, hovoriaci na niekoľko veľmi blízkych nárečiach. Ľud nám o sebe hovorí „my ruskyja ľude“ – „my ruskyja“. Takto sú pomenované mnohé dediny – Ruskoje, Rusjka, Poruba /1, Rusjkij potok, Rusjka Kajňa, Rusjkij Hrabovec atď. 
 
V  kultúrno-historickom vývoji sa utvoril názov Rusíni, Uhrorusi – Karpatorusi. Národní buditelia a spisovatelia používali ruský (veľkoruský) jazyk a táto tradícia sa uchovala až podnes, kedy ruský jazyk má všeobecné použitie a rozšírený ako spisovný jazyk. Súbežne s jazykom spisovným sa hodne používa ľudových nárečí. Utvorenie však veľkého ukrajinského národa s osobitnou kultúrou a literárnym jazykom, utvorenie na tomto základe suverénneho ukrajinského štátu ako Zväzovej republiky, prinieslo úplne nový prvok do riešenia karpatoruskej (ukrajinsko-rusínskej) otázky. Náš ľud nemôže si prisvojovať názov ruský, lebo tento názov používa sa výlučne pre veľkoruský národ. Môže teda, nakoľko je etnograficky najbližší ukrajinskému národu, používať názov ukrajinský a pripojiť sa k ukrajinskej kultúre, k vzdelanosti a k ukrajinskému literárnemu jazyku, alebo môže utvoriť na základe historickej a hospodárskej minulosti zvláštnu vetvu východoslovanských národov s názvom karpatoruský národ. Takto utvorený karpatoruský národ môže používať, keď chce ruský literárny jazyk (ako to robil istú dobu bieloruský národ), alebo môže si utvoriť na základe historických skutočností, povahových, nárečových a charakterových zvláštností svoj vlastný literárny jazyk. Otázka sa môže riešiť len vývojom. Každý národ si sám musí určiť svoj osud. Používať násilné metódy v tejto veci, nútiť povedzme ľud, aby prijal ukrajinské pomenovanie, ukrajinský literárny jazyk a kultúru by bolo nedemokratické a nesocialistické.

Toto je obšírna téma, ktorá vyžaduje samostatného rozpracovania. Jedno je isté, a to nesprávnosť dvojitého pomenovania „ruský a ukrajinský“, lebo tu niet  dvoch národov, ale len národ jeden. Tento jednotný národ nemôžeme menovať národom ruským (napriek tomu, že on sám sa nazýva ruskyj), pretože národom  ruským sú výlučne Veľkorusi. Ostáva teda jedine pomenovanie buď karpatoruský, alebo ukrajinský. Otvorenie karpatoruského národa ešte oficiálne sa neuskutočnilo. A celá záležitosť je tiež spojená s vývojom Zakarpatskej oblasti, ktorá je súčiastkou Ukrajinskej republiky. Každé separátne riešenie od riešenia v Sovietskom zväze by bolo proti záujmom pracujúcej triedy. Otázka je zatiaľ otvorená  a čaká na riešenie. Záleží len na tom, či karpatoruský národ sa chce spojiť s národom ukrajinským do jedného celku, alebo chce ostať samobytným národom, event. s vlastným literárnym jazykom, to ukáže budúcnosť.
 
Zatiaľ načim ostať v používaní ruského literárneho jazyka, ktorý má historickú, kultúrnu tradíciu a všeobecné praktické použitie. Ovšem to neznamená, že majú byť robené prekážky používania ukrajinského jazyka. Súdruh Rohaľ nechce vidieť tieto skutočnosti a vystupuje tu nie ako marxista, ale ako ukrajinský nacionalista.
 
Vráťme sa ale k otázke teritoriálnej autonómie. Aké výhody bude mať, aký pokrok bude znamenať, prípadne na aké ťažkosti bude narážať uskutočnenie oblastnej autonómie pre karpatoruský (ukrajinský) pracujúci ľud. Zásada oblastnej autonómie veľmi jednoducho a úspešne vyrieši opatrenia po línii strany, po línii vládnej moci, ako aj po línii moci zákonodarnej.
 
A. Po línii strany.
„Záujmy robotníckej triedy vyžadujú zlúčenie robotníctva všetkých národností Ruska v jednotlivých proletárskych organizáciách v organizáciách politických, odborových, družstevných, vzdelávacích atď. Jedine takéto zlúčenie  robotníctva rôznych národností v jednotlivých organizáciách umožní proletariátu viesť víťazný boj proti medzinárodnému kapitálu a buržoáznemu nacionalizmu“ (VKS/b/, v rezolúciách, diel I. str. 239-240).
„Zomknutie robotníkov všetkých národností Ruska tam, kde sú, v jednotné a celistvé kolektívy, pomknutie takýchto kolektívov v jednotnú stranu – takáto je úloha. Samo sebou sa rozumie, že takáto stavba strany nevylučuje, lež predpokladá širokú oblastnú autonómiu vo vnútri jednotného straníckeho celku.“ (J. Stalin, o národnostnej otázke str. 66).
 
Vychádzajúc zo zásady oblastnej autonómie, aká je teda úloha?
1. Utvoriť oblastný výbor, na území, ktoré bude zaoberať autonómna oblasť, podriadený Ústrednému výboru strany (v prípade Krajskému výboru strany v Prešove), ako stranícky medziorgán medzi okresnými výbormi autonómnej oblasti a Ústredným výborom (event. Krajským výborom v Prešove), Oblastný výbor musí mať taký počet tajomníkov, aký je potrebný k zvládnutiu všetkých záležitostí zverených autonómnej oblasti.
 
2. Utvoriť oblastné orgány masových organizácií, Jednotný zväz žien, Zväz mládeže, Zväz roľníkov atď., ako organizačné zložky krajských orgánov (prípadne ústredných orgánov) masových organizácií. Zavedie sa poriadok do masových organizácií. V oblastnom merítku nebude teda Zväz žien a Zväz karpatských žien, nebude Zväz mládeže slovenskej a Zväz mládeže Karpát, ale len jednotné zväzy mládeže, žien, roľníkov, ktoré budú organizačnými zložkami celoštátnych masových organizácií.
Toto opatrenie – v skutočnosti nie na slovách – utvorí jednotu pracujúcich v celom spoločenskom živote bez ohľadu na národnosť a náboženstvo.
 
Toto opatrenie fakticky posilní boj proti elementom slovenského nacionalizmu, nacionalizmu býv. vládnuceho národa, ako aj proti miestnym nacionálnym šovinistom. Obidva nacionalizmy stratia živú pôdu pre rozvrat a nebudú hatiť kľudnú a bratskú spoluprácu.
 
B. Po línii vládnej moci.
Zo zásady teritoriálnej autonómie, ktorú sme prijali za základ, vyplýva utvorenie karpatoruskej (ukrajinskej) autonómnej oblasti. Po vzájomnej dohode zodpovedných činiteľov bude vymedzené územie, tvoriace autonómnu oblasť. Oblasť sa vymedzí nie podľa zásady úzkostlivo vybratej etnografickej hranice, ale s ohľadom na hospodársky život a komunikačné spojenie. Oblasť sa pritom utvorí tak, aby mala väčšinu karpatoruského obyvateľstva a aby mala jedno mesto strednej veľkosti (5 až 8.000 obyvateľov), kde by sa dali sústrediť oblastné orgány strany, administratívne úrady a oblastné organizácie.
 
Najvyšším a ľudovým orgánom oblasti bude Oblastný výbor, zvolený ako ostatné ľudové orgány v republike. Oblastný výbor si zvolí predsedu, podpredsedu a 5 ľudových referentov. Voľbu týchto funkcionárov schváli Ministerstvo vnútra (poťažne Povereníctvo vnútra). Predseda alebo podpredseda s ľudovými referentmi utvoria radu, rozhodujúcu vo všetkých dôležitých záležitostiach a zodpovedajúcu Oblastnému výboru. Oblastný výbor si zriaďuje na vybavovanie agendy úrad. Ľudoví referenti (respektíve nimi vedené oddelenie) budú mať na starosti tieto záležitosti:
 
1. Školské a kultúrne veci.
Príslušný referent bude spravovať všetky druhy a stupne škôl, má právo zriaďovať nové školy, bude rozhodovať v personálnych otázkach, bude mať dozor nad kultúrnymi a divadelnými spolkami, bude dozerať nad činnosťou osvetových pracovníkov, bude organizovať kultúrne domy a knižnice, bude dbať o úplnú likvidáciu negramotnosti. Vo veciach slovenských škôl na území autonómnej oblasti, sa dohodne vždy s krajským školským referentom.
 
2. Sociálne a zdravotné veci.
Príslušný referent bude organizovať sociálne zdravotnú službu na dedinách a mestečkách, bude zriaďovať kurzy pre sociálne zdravotné pracovníčky a pre pôrodné asistentky, bude zriaďovať pôrodné domy na dedinách, na  jeho návrh menuje Povereníctvo zdravotníctva služobný a lekársky personál pre nemocnice. Bude dozerať nad činnosťou sociálnych domov a útulkov, bude podávať návrhy na menovanie zamestnancov a prednostov Úradov ochrany práce.
 
3. Administratívne veci.
Príslušný ľudový referent spolu s prednostom Oblastného úradu výboru 
bude spravovať tento úrad, bude vykonávať tiež dozor nad úradmi Okresných národných výborov, bude sa starať o volebnú agendu v prípade volieb, bude rozhodovať vo veciach štátneho občianstva a ako odvolacia inštancia vo veciach vyvlastňovacích a živnostenských, a tiež bude rozhodovať vo všetkých tých veciach administratívnych, na ktoré bude zmocnený vyššou vládnou inštanciou.
 
4. Technické a národnostné veci.
Príslušný ľudový referent spolu s technickým oddelením bude pečovať o urýchlené dokončenie obnovy vojnou zničených obcí, bude podávať návrhy Ústrednému plánovaciemu úradu na budovanie priemyslu a iných verejných prác a stavieb za účelom likvidácie nerovnosti, ktoré existuje v porovnaní so západnými krajmi. Bude pečovať o zriaďovanie družstiev všetkého druhu, o zriaďovanie strojových staníc, o racionalizáciu pôdohospodárstva a podobne. Bude viesť štatistické dáta a kontrolu výkonu celého pracovného procesu v oblasti.

5. Finančné veci.
Referent pre finančné záležitosti bude viesť finančné hospodárstvo ľudovej správy oblasti, bude viesť učtáreň pri Oblastnom výbore a tiež financovať výdavky ostatných referátov v rozsahu, ktorý bude dohodnutý s ústrednou vládou. Bude spolupracovať pri zostavovaní celoštátneho rozpočtu a záverečného účtu. Spomenuté opatrenia sú len rámcového rázu a podobné vypracovanie návrhu na oblastnú správu potrebuje spoluprácu odborníkov. Celý národ nebude  mať viac ako 30 – 40 zamestnancov a nevyžiada si veľký finančný náklad. Takáto oblastná autonómia vyrieši celý problém na základe ľudovodemokratickom a postaví všetky kultúrne, školské a iné úrady a spolky pod priamu kontrolu ľudu – teda pod kontrolu pracujúcej triedy.
 
C. Po línii moci zákonodarnej.
Po línii moci zákonodarnej nebude potrebné vydať celý rad zákonov, ktoré údajne majú zaručovať kultúrne práva, postačí vydanie zákona o autonómnej oblasti a vydanie celoštátneho zákona o úplnej demokratizácii republiky a zakazujúci akékoľvek národnostné privilégiá.
 
Oblastný výbor bude dbať, aby zákony a nariadenia ústredných orgánov štátu boli záväzné pre všetkých občanov autonómnej oblasti. Týmto sme vyčerpali všetky opatrenia, spojené s utvorením autonómnej oblasti.
- o -
Karpatoruský (ukrajinský pracujúci) ľud sa hromadne zúčastnil nielen v oddieloch čsl. zahraničného vojska, kde tvoril jadro tohto vojska, ale aj v početných partizánskych odriadoch. Bojoval a krvácal za oslobodenie republiky, za novú a lepšiu republiku, ako bola prvá buržoázna demokratická republika. Preto je pevne presvedčený, že tie demokratické a socialistické zásady, na ktorých sa nová republika buduje, zaručia mu slobodný rozvoj, bratské a skutočné rovnoprávne spolunažívanie so slovenským a českým pracujúcim ľudom.
- o -
Z príležitosti informatívnej návštevy u podpredsedu vlády s. Širokého boli prediskutované niektoré otázky. Riešenie prevažnej časti týchto otázok priamo 
vyplýva z tohto návrhu – niektoré potrebujú ešte dodatočného osvetlenia.
I. „Prvým zjavom, ktorý vzbudzuje pozornosť vedúcich funkcionárov strany, je  veľmi vystupňovaná precitlivenosť nacionálna a strach o práva. Táto precitlivenosť sa prejavila napríklad i v požiadavkách pojatia národnostných práv do ústavy (požiadavok z 12. mája 1948)“.
 
Odpoveď:
Pracujúci (robotníci a roľníci) nie je precitlivelý. On je zvyklý na  zlé časy národnostného a hospodárskeho útlaku, keď musel drieť na kapitalistov a veľkostatkárov. Teraz sa s dôverou díva do budúcnosti, lebo vie, že žije v slobodnej ľudovodemokratickej republike a staré časy národnostného útlaku a hospodárskeho vykorisťovania sa nikdy nevrátia. Známky nacionálnej precitlivenosti prejavovali niektorí inteligenti, ktorí sa ničomu nenaučili. Nenaučili sa ani najzakladnejším poučkám marx-leninskej teórie budovania socializmu. Dožadovali sa národnostnej autonómie, uzatvárali jednotný národnostný celok v Ukrajinskej národnej rade a v tomto duchu vplývali aj na masy, nezaujali nikdy triedne stanovisko k otázke. Pri každej príležitosti vyzdvihovali požiadavky zriadenia kultúrnych ustanovizní, zriadenia rôznych referátov, zaistenia práv v ústave atď.
 
A neobsahujú aj teraz návrhy, predložené s. Rohaľom tie isté chyby?
Miesto toho, aby ako generálny tajomník Ukrajinskej národnej rady a vedúci funkcionár strany poučil ostatných súdruhov a uviedol ich na správnu cestu, zvádza ich na mylnú cestu. Niektoré skutočnosti vedome skresľuje. S penou v ústach útočí na ukrajinských nacionálnych šovinistov, ale ani prstom nepohol, aby ich zo svojej blízkosti odstránil. Uskutočnením práv na základe teritoriálnej autonómie úplne vymiera národnostná otázka, nacionálna precitlivenosť stratí akúkoľvek reálnu pôdu pod nohami.
 
II. Druhý bod dá sa zhrnúť takto: Vážnym nebezpečím je činnosť benderovských a bielogvardejských skupín,  ktoré s pomocou niektorých miestnych ľudí vyvíjajú činnosť v prospech cudzej  mocnosti, smerujúcu proti ľudovodemokratickému poriadku republiky Československej a takisto proti nášmu vernému spojencovi Sovietskemu zväzu.

Treba si položiť otázku, aké rozsiahle je toto nebezpečie?
Aké sú to sily, ktoré ho zapríčiňujú? Má živnú pôdu medzi masami tunajšieho pracujúceho ľudu? Kontrarevolučná činnosť je inšpirovaná a všemožne podporovaná zo zahraničia imperialistickými veľmocami, zainteresovanými v oslabení ľudovodemokratických štátov, v poškodzovaní týchto štátov a Sovietskeho zväzu. Používané sú prostriedky, ktoré sú k dispozícii. Vycvičujú sa celé vojenské oddiely z politických uprchlíkov a zradcov. Ukrajinskí nacionalisti z bývalej Hitlerovej „SS divizion Galizien“ sú zvlášť oddanými služobníkmi pre takého účely. Úloha Vatikánu v tejto činnosti tiež nie je tajnosťou.
 
Kontrarevolučné hnutie nemá pochopenia v masách karpatoruského (ukrajinského) pracujúceho ľudu, ani žiadnu materiálnu alebo morálnu podporu od neho nedostáva. – Naopak boli prípady, kedy došlo k otvoreným zrážkam medzi roľníkmi a benderovcami. Ukrajinské nacionálne hnutie, ktorého nositeľmi sú benderovci, nemá nijaký ohlas a je úplne cudzí medzi ľudovými masami. Podporujú však kontrarevolúciu a špionáž utečenci zo Sovietskeho zväzu, ktorí sa dali pod ochranu uniatskej cirkvi. Niektorí duchovní a mnísi, ktorých počet sa nápadne zvýšil, a taktiež niektorí pomýlení inteligenti sú priamymi alebo skrytými napomáhačmi kontrarevolučnej činnosti. Je teda ťažkým problémom likvidovať takúto činnosť? Nie. Nemá hlboké korene. Nemá tuhý život. Rozrastie sa a nadobudne nebezpečných foriem, keď naša bedlivosť bude otupená, keď nič nepodnikneme, aby sme túto činnosť rázne po boľševicky zlikvidovali.
 
Odpovede na ďalšie otázky, ktoré boli predmetom rozhovorov, vyplývajú z toho, čo už bolo skôr povedané.
Aká úloha má pripadnúť Ukrajinskej národnej rade? Aké nové pomenovanie má dostať?
Citujme s. Stalina: „Nebudeme podporovať akékoľvek ustanovizne a obyčaje národa, budeme obhajovať iba právo, aby sám určoval svoj osud, agitujúc súčasne proti škodlivým obyčajam a ustanovizniam s tým cieľom, aby bola daná možnosť pracujúcim vrstvám tohto národa zbaviť sa ich.“ K tomu netreba nič dodať. Zriadením oblastnej autonómie sa rada likviduje. Môže sa potom utvoriť kultúrny spolok na spôsob Matice slovenskej. Na pomenovaní tohto spolku nezáleží. Zo strany slovenských súdruhov sú určité námietky proti používaniu pomenovania „Prjaševščina“. Vyslovuje sa požiadavka podľa možnosti upustiť od tohto termínu. Aj v tejto otázke prinesie zriadenie autonómnej oblasti vyjasnenie. Prešov bude mimo územia autonómnej oblasti. Týmto prestane byť strediskom politického a kultúrneho života Karpatorusov (Ukrajincov) a pomenovanie „Prjaševščina“ stratí svoj význam a zanikne bez toho, aby sa museli viesť o tom dišputy za a proti.
 
O jazykovej otázke, ktorá bola tiež predmetom rozhovorov, sa v tomto návrhu hovorilo a není potrebné k tomu nič dodávať. Uvedomujem si, že riešenie karpatoruskej (ukrajinskej) národnostnej otázky ešte v danej chvíli trochu predbieha udalosti v tom zmysle, ako je tu navrhované, ale už dnes musíme tvoriť základy pre také riešenie a hľadať ideologické a teoretické cesty, ktoré by viedli k riešeniu otázky národnostných menšín v ČSR  v socialistickom zmysle. Nesmieme dovoliť, aby sa utvrdili názory, ktoré predpokladajú tí, ktorí chcú riešiť národnostnú otázku poskytovaním práv na kultúne ustanovizne.
 
Súdruhovia, končiac tento rozbor otázky v deň 25. výročia smrti s. Vladimíra Iľjiča Lenina, nášho veľkého učiteľa, prial by som si, aby ste tiež tak kriticky ho prečítali, ako súdruh Lenin kriticky čítal, aby ste tiež tak čestne a otvorene upozornili ma na chyby, ktorých som sa prípadne nevedomky dopustil, tak ako to súdruh Lenin robil.

V Humennom 21. januára 1949.
Štefan Bunganič v. r.
 
 
zdroj:
Marián Gajdoš – Stanislav Konečný
UKRAJINSKÁ MENŠINA NA SLOVENSKU AKO OBJEKT A SUBJEKT POLITIKY (1945 – 1953) II., Prešov 2014

foto: Viliam Široký, TASR