Etnomuzikologička Alžbeta Lukáčová: Zneužívanie folklóru na politické ciele je nebezpečné

Hnevajú ma folklórne gýče, suvenírová kultúra, vulgarizácia a komercionalizácia folklóru. K ľudovej kultúre sa neraz hlásia postaršie ženy s panenskými vencami z umelých kvetov vo vlasoch, ľudia si kupujú hrnčeky s poľskými ornamentmi, drevené valašky s vypaľovanými vzormi – a to všetko v domnienke, že sa tým hlásia k slovenským tradíciám, hovorí odborníčka.

Alžbeta Lukáčová (1980) je etnomuzikologička, venuje sa vydavateľskej činnosti orientovanej na tradičnú hudbu a realizuje terénne výskumy v oblasti ľudovej hudby a jej kontextov.

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v májovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Čo presne zahŕňa termín folklór?

Ľudia si často myslia, že folklórom je napríklad ľudový odev, čiže kroj, valaška, drevenica, skrátka materiálna kultúra. Folklór je v skutočnosti súčasťou širšieho pojmu, ktorý nazývame tradičná ľudová kultúra. Môžeme ho nazvať aj nehmotným kultúrnym dedičstvom, teda niečím, čo nevieme fyzicky uchopiť. Ide o ľudové piesne, ľudovú hudbu, ľudové tance, slovesnosť, hry a dramatické útvary. Folklór sa spája najmä s vidiekom, ide o produkt roľnícko-pastierskeho prostredia, hoci folklórne prejavy vznikali aj v mestách medzi remeselníkmi, baníkmi alebo študentmi. Folklór je teda niečo, čo pretrváva v kolektívnej pamäti, a jeho prejavy sa medzigeneračne prenášajú.

To logicky znamená, že folklór podlieha zmenám v čase.

Samozrejme. Jeho základnou vlastnosťou je variantnosť a zmena. Preto sa napríklad rovnaká pesnička môže trochu inak spievať na Horehroní a inak na Podpoľaní. Ide o prejav živosti folklóru. Ak sa stane konzervou, svojím spôsobom umiera.

Teraz si môžeme vysvetliť, čo je folklorizmus.

Ak hovoríme o scénickom folklorizme, ide o napodobňovanie prejavov ľudovej kultúry na javisku, pod tento pojem spadá napríklad činnosť všetkých folklórnych zoskupení. Javisko nie je prostredie, kde vznikala ľudová kultúra. Folklór totiž nemá len estetickú a zábavnú, ale aj praktickú funkciu – ľudia cezeň spoznávali svet, bol súčasťou obradov, mal výchovnú aj ekonomickú funkciu, vypĺňal voľný čas, ale bol aj psychohygienou. Keď sa pozeráte na folklórny súbor na javisku, vnímate už len jeho redukovaný rozmer. Dostáva iné kontexty, v lepšom prípade sa z neho stáva scénické umenie.

Folklorizmus teda predpokladá účinkujúcich a divákov.

Presne tak, ide o performanciu, o štylizované vystúpenie pre iných. Tradičná kultúra až na malé výnimky, ako sú napríklad betlehemské hry, nič také nepozná. Ak ste napríklad na dedinskej svadbe, z pohľadu folklóru ste účinkujúcim aj divákom zároveň. Folklór bol totiž život, nie vystúpenie.

V roku 2020 vznikla iniciatíva folklórnych osobností Nie v mojom kroji, ktorá sa vymedzuje voči zneužívaniu folklóru na politické účely. Prečo majú politici neustále to pokušenie?

Má to dlhú tradíciu, nejde o záležitosť posledných rokov. Tieto tendencie boli viditeľné aj za vojnového slovenského štátu, aj za socializmu, ktorý si z folklóru urobil výkladnú skriňu. Politici správne cítia, že folklór je ľuďom blízky, že je to niečo, s čím sa dokážu ľahko stotožniť. Potiaľ je to v poriadku. Problémom je, keď sa naša ľudová kultúra nepravdivo a účelovo interpretuje – vtedy im dobre slúži na hľadanie vnútorného alebo vonkajšieho nepriateľa, na polarizáciu spoločnosti.

Ľudí, ktorí sa venujú folklóru, vnímam ako ekumenické spoločenstvo, ktoré dokáže rešpektujúco spolunažívať. Sú to ľudia v rôznom veku, s rôznym vzdelaním a rôznymi profesiami. Spája ich práve láska k tradíciám. Keď potom vidíme politikov, ako navštevujú folklórne festivaly, ako si obliekajú ľudové košele a fotia sa v nich, prebúdza to v nás výkričníky. Často totiž ide o politikov s fašistickým alebo nacionalistickým pozadím, ktorí potrebujú prekryť svoj pôvodný imidž, svoju extrémistickú minulosť. Žiaľ, na mnohých voličov to zaberá.

Títo politici v minulosti vykrikovali a aj dnes najviac vykrikujú o protislovenských živloch, pred ktorými sa treba brániť. Neznášajú rozmanitosť. Týka sa to migrantov, Rómov, Ukrajincov, LGBTI ľudí, Židov, liberálov, dosaďte si, koho chcete. Každá inakosť sa nezmyselne stotožňuje s nepriateľstvom k nášmu národu. Pretláčanie obrazu jednoliatej slovenskej kultúry je však nebezpečné, stačí si pripomenúť našu nie až takú dávnu históriu.

Ale aj oni predsa musia vedieť, že slovenská kultúra je výsledkom pôsobenia množstva vplyvov vrátane vonkajších.

Áno, je výsledkom vplyvu viacerých národností, etník aj konfesií, je križovatkou viacerých kultúr. Nejde o nejaké slovenské špecifikum, týka sa to v podstate každej ľudovej kultúry. A nejde ani o záležitosť dneška – vplyvy okolia tu existovali vždy. Jednofarebný obraz o našej kultúre je škodlivý nezmysel.

Prečo má toľko ľudí o folklóre skreslenú predstavu?

Dôvodov je viacero. Jedným je fakt, že sme do veľkej miery odtrhnutí od svojej minulosti, často ju nepoznáme. Ľudia sú ovplyvnení aj tým, čo počujú od politikov, alebo mediálnym obrazom, ktorý sa o nej vytvára. Aj mienkotvorní novinári neraz používajú folklór v negatívnej konotácii. Všimnite si, že ak sa v spoločnosti objaví nejaký neduh, okamžite zaznie – to je taký náš folklór. Hnevá ma to, lebo ľudová kultúra naozaj nemôže za to, že niekto konkrétny pácha zlo alebo že spoločnosť nevie hájiť demokratické princípy.

Čo vám napadne, keď niekto zhora príde a povie, že by sa malo zaviesť čosi ako národnú menu?

Nerozumiem tomu, netuším, čo má byť cieľ. Súhlasím s tým, aby sa podporovalo prezentovanie prvkov ľudovej kultúry v celej jej pestrosti. Rovnako súhlasím, aby sa dokumentovalo a propagovalo to, čo ešte máme. Viac ako národné menu potrebujeme vzdelávať verejnosť. Zároveň potrebujeme intenzívne chodiť do terénu, na vidiek a zaznamenávať prejavy tradičnej ľudovej kultúry v ich prirodzenej forme, ich kontexty a premeny. V priebehu krátkeho času totiž definitívne zaniknú. Autentickí nositelia ľudovej kultúry a pamätníci „starého sveta“ vymierajú. Nahradiť ich nemožno, lebo nehmotné kultúrne dedičstvo je viazané na ľudskú pamäť. Drevenice aj kroje tu ostanú, ale koľko cenných informácií strácame smrťou každého pamätníka?

Národné menu preto beriem ako vtip. Dotyčný politik má tisíc iných možností, ako pomáhať našej kultúre aj cestovnému ruchu. Národné menu je len povrchný a prvoplánový nápad, ktorý zrejme reprezentuje jeho naivný kontakt s ľudovou kultúrou. Keby bolo národné menu naším hlavným problémom, mali by sme sa skvelo.

Podstata tkvie v tom, že nič ako slovenské národné menu neexistuje, nedá sa vytvoriť.

Samozrejme. Z toho, čo som zachytila, však ide hlavne o marketing. Voľba padla na gastronómiu pastierskej kultúry, teda konkrétnych spoločenstiev, ktoré boli viazané na chov oviec v hornatých oblastiach Slovenska. V mnohých iných regiónoch našej krajiny však bola iná stravovacia kultúra – ľudia tam napríklad bryndzu vôbec nepoznali. Pripadá mi to ako pozostatok obrodeneckých snáh z 19. storočia, keď sa hľadali symboly, ktoré nás charakterizujú. Dôvody však boli celkom iné, keďže Slováci neboli braní ako štátotvorný národ. Práve z tohto obdobia pochádzajú symboly ako Jánošík, široký vybíjaný opasok, ale aj orol, Tatry, trávnica a podobne.

Ide teda o nepochopenie faktu, že folklór je oslava rozmanitosti, že čo dedina, to iné zvyky, to iná kultúra?

Presne tak. Nežili sme predsa v monolitnom spoločenstve, ktoré bolo ohradené múrom. Slovensko je rozmanitá krajina, v ktorej sa ľudia rôznili spôsobom obživy, zvykmi, predstavami o svete a jeho fungovaní. Napokon, svedčí o tom aj pestrosť nášho folklóru. V tomto kontexte vnímam náš priestor ako výnimočný. Navyše táto rozmanitosť lokálnych a regionálnych foriem sa u nás zachovala až do druhej polovice 20. storočia. To v kontexte nášho kultúrneho priestoru nie je samozrejmosť.

Vytvárame folklór aj my súčasníci tým, ako žijeme?

Nie, lebo už nežijeme v tradičnej spoločnosti. Nedá sa však povedať, že by sme nič netradovali. Sme súčasťou starobylej kultúry, do ktorej sme vrástli a z ktorej vychádzame. Vyzliecť sa z nej nedá. Aj ľudia, ktorí nemajú žiadny vzťah k ľudovej kultúre, považujú za normálne, že nevestu na svadbe o polnoci formálne začepčia alebo sa aspoň prezlečie zo svadobných šiat do spoločenských. Z odborného hľadiska ide o prechodový rituál – z dievky sa stala žena, navždy zmenila svoj stav. Spomeňme aj pohreby – prejavom našej tradičnej kultúry je, že sa na nich správame pietne.

Jasné, ale aj dnes vznikajú texty, hudba či tance, vznikajú aj nové formy obradov. Nebude niekto o 300 rokov hovoriť, že toto bola tradičná ľudová kultúra začiatku 21. storočia?

Nemyslím si to, lebo podstatou folklóru je tradovanie, čiže prechádzanie piesní, tancov alebo slovenského folklóru z generácie na generáciu ústnym podaním. V postmodernej a digitalizovanej dobe sa to už nedeje. Poviem to na príklade textu ľudovej piesne – nezdá sa nám zvláštne, ak sa v ňom spieva „napoj že mi, milá moja, môjho koníčka“, ale asi by sme zdvíhali obočie, keby sa tam spievalo „milá moja, natankuj mi auto“. Z tohto pohľadu je vznik prejavov folklóru skôr uzavretou kapitolou.

Má folklór význam pre budovanie našej identity alebo je to floskula?

Nepochybne áno, ale nie pre každého. Niekto si buduje identitu napríklad na tom, že pochádza z krajiny olympijských víťazov. Medzi členmi folklórnych zoskupení sú takí, ktorí z neho čerpajú predovšetkým sociálny kapitál. Zoznamujú sa tam s ľuďmi podobného zamerania, trávia spolu čas, vytvárajú si priateľstvá. To, že potom tancujú, spievajú alebo hrajú na pódiu, automaticky neznamená, že sa potrebujú hlbšie zaoberať spoznávaním našich tradícií. Ďalší vedome pátrajú po svojich predkoch, objavujú kultúrnu minulosť svojich rodísk. Niektorým sa páči napríklad folklór pretavený do umeleckých foriem a milujú tvorbu v podobe hudobných diel Svetozára Stračinu. Folklór sa im spája s istým pátosom a vtedy pociťujú hrdosť na to, že sú Slováci.

Vnímam však, že mnohí ľudia sa v globalizujúcom a neistom svete cítia vykorenene. Je prirodzené, že chcú niekam patriť. Za seba môžem povedať, že mi deklarovanie národnej hrdosti v spojení s vlastenectvom nie je blízke. Považujem to za súkromnú vec, ktorú nepotrebujem vystavovať verejnému obdivu. Zároveň však cítim, že tradičná kultúra zdedená po predkoch ma kotví v nejakom spoločenstve ľudí, pripútava ma k tomuto prostrediu. Nijako to neredukuje fakt, že sa zároveň cítim ako Európanka. To mi dodáva aj istý pocit bezpečia. Ale pokojne môže existovať aj na Slovensku narodený svetoobčan, ktorý nepotrebuje fixáciu na žiadne prostredie. A je to úplne v poriadku.

Kedysi ste mi povedali, že mnohí u nás zachraňujú kultúrne dedičstvo bez pomoci štátu. Aj vy robíte terénne výskumy popri inej práci. Prečo je to tak?

Na starostlivosť o tradičnú kultúru tu máme inštitucionálne zázemie. Existuje Národné osvetové centrum, sieť osvetových stredísk, v ktorých kompetencii je aj starostlivosť o folklórne hnutie. Máme tu vzdelávacie a vedecké inštitúcie, Centrum pre tradičnú kultúru i Maticu slovenskú. Problémom je, že viaceré z nich neplnia svoje poslanie tak, ako by mohli alebo mali. Sú personálne a finančne poddimenzované, ich aktivity sú nesúrodé a nesystematické. Podiel na tom majú aj ich zriaďovatelia. To však je už skôr o potrebe reformy rezortu kultúry, ktorá nikdy neprebehla.

Našťastie, Slovensko disponuje veľkým počtom nadšencov, ktorí dokážu na vysokej úrovni mapovať kultúrne dedičstvo svojich obcí. Robia to vo voľnom čase a za minimálne alebo žiadne finančné prostriedky. Môj prípad je trochu iný, pretože sa profesionálne pohybujem súbežne v dvoch disciplínach – v oblasti etnomuzikológie aj opery. Nič to nemení na tom, že aktivity na pôde záchrany kultúrneho dedičstva sú službou národu, nie niečím, čo by ma živilo.

Štát aktivity nadšencov podporuje?

Áno, zmysluplné veci podporuje najmä cez Fond na podporu umenia. Aj tu však už narážame na problém, ktorý majú aj kolegovia a kolegyne z iných oblastí kultúry a umenia – keďže rozpočet tejto inštitúcie sa nieže nezvyšuje, ale nereflektuje ani infláciu, nepodporených ostáva čoraz viac kvalitných projektov.

Nedávno vám spolu s Jánom Kolesárom vyšla rozsiahla kniha o tradičnej svadbe v Rejdovej vrátane ukážok tamojšej hudobnej kultúry. Ukázalo sa, že ženy sa u nás vydávali veľmi mladé, neplnoleté, bez lásky, lebo ženíchov im vyberali rodičia, že svadba pre ženu nebola radostná, ale smutná udalosť, že po nej nastúpila do novej rodiny ako pracovná sila a rodička detí. Iný výskum ste robili o svojom pradedovi Samkovi Dudíkovi, známom primášovi z Myjavy, vydali ste o ňom aj knihu.

Áno, Samko Dudík sa v mojich profesionálnych začiatkoch pre mňa stal veľmi atraktívnou aj osobnou témou. Narodil sa v roku 1880 a prežil peripetie rozpadu monarchie, prvej Československej republiky, vojnového slovenského štátu aj socializmu. Vyšiel z tradičného prostredia, bol samouk, ale natoľko výrazná osobnosť, že svojou mimoriadnou hrou prekročil hranice nielen svojho regiónu, ale aj krajiny.

Veľmi sa angažoval v propagovaní slovenského folklóru, bral to ako svoju misiu. Po tom, čo zažil násilnú maďarizáciu a za hranie slovenských pesničiek opakovane sedel v base, sa začal upierať k myšlienke slovanskej vzájomnosti a Rusku s tým, že práve tá krajina nás spasí. Volali ho pansláv. Dnes má rusofilstvo zo zrejmých dôvodov zásadne inú konotáciu, nič to však nemení na fakte, že Samko Dudík bol veľmi inšpiratívny a charizmatický človek. Najviac ma zaujímal spôsob jeho hry, rovnako jeho kapely. Analyzovala som to, štýl tejto hudby som ako cimbalistka „overila“ aj na vlastnej koži. Jeho muzika bola natoľko silná, že inšpiruje muzikantov aj dnes, po sto rokoch.

Veľa vecí ste zistili v rámci spolupráce s Máriou Brdárskou-Janoškou z Rejdovej.

Ide o mimoriadnu spevácku osobnosť, má 87 rokov a stále skvelú pamäť. Som presvedčená, že keby mala možnosť rozvíjať svoj talent a vzdelávať sa, zrejme by dnes bola vysokoškolskou profesorkou. Prežila život v súlade s normami tradičnej spoločnosti a obce Rejdová. Dodnes spomína, ako jej bolo znemožnené realizovať sa ako profesionálna speváčka v SĽUK-u.

Pani Brdárska je veľmi starostlivou uchovávateľkou tradícií sveta, ktorý dnes už v podstate neexistuje. Pozná stovky ľudových piesní, chrlí ich jednu po druhej, každú s mnohými slohami. Všetky ich spísala pre ďalšie generácie. Presne vie, čo sa kedy varilo, čo kto kedy povedal, čo spievali vojaci, keď počas vojny prechádzali Rejdovou, dokáže hodiny rozprávať o živote a ľuďoch svojej obce. Je to talentovaná pozorovateľka tradičnej ľudovej kultúry, ktorú prežila na vlastnej koži, aby ju neskôr prezentovala vo folklórnej skupine aj ako sólistka na cédečkách a pódiách hudobných festivalov. Mária Brdárska-Janoška je vynikajúci zdroj informácií o folklóre na hornom Gemeri.

Skúmali ste aj evanjelické duchovné piesne, ktoré sa prechodom na nové spevníky prestali tradovať.

Máme veľa oblastí tradičnej kultúry, ktoré obišiel záujem. Jednou z nich sú duchovné piesne, ktoré, podobne ako svetský repertoár, takisto podliehali tradovaniu. Ak si vezmeme gréckokatolícky repertoár na Šumiaci, v Telgárte a vo Vernári, čo sú susedné obce, v každej obci sa spievajú trochu iné varianty rovnakých piesní. Odovzdávali sa počúvaním z generácie na generáciu, v každej obci tak vznikol unikátny úzus, ako a čo spievať.

To isté sa dialo aj v evanjelickej obci Rejdová. Po vojne sa však prešlo na nový evanjelický spevník, ktorý už mal noty aj predpísané tóniny, v akých ma organista hrať, k tomu sa texty z biblickej češtiny zmenili na spisovný slovenský jazyk. V praxi to znamenalo likvidáciu jednej časti našej kultúry, lebo tie piesne sa na celom území Slovenska unifikovali. Ich rôzne lokálne varianty vrátane viachlasov zanikli.

Našťastie, Rejdová má dobrú a činnú starostku, ktorá dala v obecnom rozhlase vyhlásiť, že kto si ešte pamätá pôvodné piesne zo starého spevníka Citara sanctorum, nech príde v konkrétnom termíne do kostola. Našli sme vynikajúceho organistu Janka Siromu, ktorý sa dokázal ľuďom hudobne prispôsobiť, a nahrali sme spolu viac ako sto duchovných piesní. Všetko som, samozrejme, vopred konzultovala s Máriou Brdárskou-Janoškou, lebo ona ten starý spevník, hoci je hrubý asi 15 centimetrov, pozná naspamäť. Tým sme pre verejnosť zachránili množstvo piesní, ktoré by vymretím pamätníkov definitívne zanikli.

Viacročný výskum repertoáru dolnozemských Slovákov ste realizovali v obci Pivnica v regióne Báčka v srbskej Vojvodine.

Žije tam veľká enkláva Slovákov, prichádzali tam najmä v 18. storočí. Pivnica je dodnes roľnícka obec a aj obyvateľmi okolitých obcí je považovaná za konzervatívnu. Aj vďaka tomu tam prejavy ľudovej kultúry aj piesňový repertoár prežili oveľa dlhšie ako v mnohých obciach na Slovensku. Jedným z dôvodov je, že tam neprebehla kolektivizácia, že sa nerozpadli pôvodné vlastnícke štruktúry, že ľudia nemuseli dať svoje majetky do družstva, ale ostali na nich robiť. Obrábanie zeme a chov zvierat je tam dodnes zdrojom obživy aj pre mnohých ľudí z mojej generácie. Tieto okolnosti prirodzene prispeli k životaschopnejšiemu pretrvávaniu prejavov ľudovej kultúry.

Predpokladám však, že odtrhnutím od rodiska sa ich tradičná kultúra v čase menila.

Jasné, lebo síce si tam veľa doniesli z domova, ale zároveň si aj tam vytvárali vlastnú ľudovú kultúru. Sú tam už tristo rokov, takže jej bohatstvo je obrovské. Kultúra vojvodinských Slovákov je teda slovenská, ale zároveň iná ako na Slovensku. V tomto zmysle ide o ďalší obrovský slovenský región. Treba si uvedomiť, že keď tam naši rodáci začali odchádzať, nešli do inej krajiny, iba sa posunuli južnejšie v rámci Rakúsko-Uhorska. Hranice nás rozdelili až po rozpade monarchie.

Ako cimbalistka pôsobíte v kapele Banda. V akej miere vychádzate z našej ľudovej kultúry?

Hráme veľmi slobodnú a žánrovo ťažko zaraditeľnú hudbu, ktorá však priamo vychádza z našej ľudovej hudby. Som rada, že keď sme skupinu pred 20 rokmi zakladali, okrem kapelníka Sama Smetanu sme všetci boli študenti. Stali sme sa tak súčasťou nového prúdu vo folklorizme, ktorý bol spojený s tanečnými domami. Išlo o snahu vrátiť sa k tradíciám a spoznať ich. Skúmali sme a stále skúmame staré muziky, chodili sme za starými ľuďmi, analyzovali nahrávky a podobne. Dosť sme sa vymedzovali voči scénickému folklorizmu, ktorý sa nám zdal umelý a vzdialený našej skutočnej tradícii. Bol to dobrý základ na to, aby sme štýlové znaky našej ľudovej hudby dokázali importovať do úplne iného hudobného kontextu. Sme hudobne vzdelaní moderní ľudia a máme radi rôzne hudobné žánre, zároveň je v nás vrastená naša tradičná kultúra. Z toho všetkého vzniká vlastná hudba, ktorá nás napĺňa.

Keď sa povie folklór, pri hudobných nástrojoch zrejme každému vyskočí v hlave fujara, husle, píšťala, gajdy a cimbal. Pri väčšine z nich však vôbec nejde o slovenské špecifikum.

Dôkazov o tom, ako sa naša kultúra obohacovala inými kultúrami, sú stovky. Ľudová kultúra zase obohacovala profesionálnu umeleckú tvorbu a prostredie komponovanej šľachtickej hudby ovplyvňovalo ľudové muziky. Dynamika fungovala všetkými smermi. Napríklad husle dnes považujeme za jeden zo základných nástrojov ľudovej hudby, ale v podobe, ktorú poznáme dnes, k nám prešli z vysokej kultúry a technologicky zdokonalené s možnosťou ladiť ich. To potom umožnilo vznik hudobných zoskupení, ktoré práve vďaka spoločnému ladeniu mohli spolu hrať. Ľudová sláčiková muzika tak vznikla na pôdoryse klasicistických kvartet, ktoré hrávali vo vidieckych šľachtických sídlach.

Pastierske hudobné nástroje, ako píšťaly a trúby, k nám zase prišli s valaskou kolonizáciou, ktorá prebiehala od stredoveku v troch prúdoch – z územia dnešného Rumunska, Ukrajiny a Poľska. Valasi si so sebou doniesli aj charakteristickú kultúru, pre naše územie novú. Pastierska píšťala z tohto pohľadu nie je nič typicky slovenské, spája celý karpatský oblúk. U nás však nadobudla charakteristické črty a špecifický repertoár. A to je to, čo nás zaujíma. Ak hľadáme nástroj naozaj typický iba pre nás, je to len fujara, teda basová píšťala, ktorá v takejto podobe neexistuje nikde na svete.

Čo gajdy a cimbal?

Gajdy pozná celý svet, u nás boli dominantným nástrojom k tancu. Cimbal k nám prišiel zrejme z Ázie. Poznali ho už v stredovekej hudbe, mával rôzne tvary, nosil sa zavesený na krku alebo bol položený na stole. Celkom prirodzene prenikol aj do ľudovej kultúry. Typický dnešný cimbal, ktorý má nohy a pedál, skonštruovali v Budapešti a rozšíril sa do ľudových hudieb po celom Uhorsku. Uplatnil sa najmä v bohatších regiónoch; v hornatých oblastiach, ako sú Kysuce či horná Orava, neprerazil, dôležitejšie tam boli sláčikové nástroje a gajdy.

Platí, že podľa textu možno usúdiť, odkiaľ pochádza konkrétna pesnička? Napríklad Neďaleko od Trenčína, Prešporská kasáreň maľovaná, Na Orave dobre a im podobné to naznačujú.

Toto uvažovanie môže byť zradné. Vezmite si pieseň Na trenčianskom moste – poznáme aj jej varianty Na bystrickom moste, Na breznianskom moste – ten most môže byť odkiaľkoľvek. Stačí zmeniť jedno slovo a lokalita je iná. Alebo pieseň Tá naša Anička maľovaná – vymeníte Aničku za Marienku a hotovo. O tom je práve variantnosť. Menovanie konkrétnej lokality teda nemusí byť dôkazom, že pieseň v nej aj vznikla. My etnomuzikológovia ani neriešime, kde konkrétne pesničky vznikali, ale či sa v nejakej lokalite uplatnili, či boli funkčné, či si ich ľudia osvojili.

Čo vás pri debatách o folklóre najviac hnevá?

Toho, čo ma teší, je omnoho viac. Problémom je zneužívanie folklóru na politické ciele, lebo je to nebezpečné. A hnevajú ma aj folklórne gýče, suvenírová kultúra, vulgarizácia a komercionalizácia folklóru. Ide o niečo, čo neprešlo sitom času a čo síce predstieralo znaky masovosti, národnej rýdzosti, ale v skutočnosti je to plagiát.

K ľudovej kultúre sa neraz hlásia postaršie ženy s panenskými vencami z umelých kvetov vo vlasoch, ľudia si kupujú hrnčeky s poľskými ornamentmi, drevené valašky s vypaľovanými vzormi – a to všetko v domnienke, že sa tým hlásia k slovenským tradíciám. Predstavu o nich neraz v dobrej viere deformujú aj fotografi tým, že zo žien často robia objekty fotením roztočených sukní z podhľadu.

Choreografická a hudobná tvorba dnes takisto bežne skĺzava do gýča, najmä medzi subjektmi, ktoré sa snažia o komerčný úspech. Je preto pochopiteľné, že ak sa takéto podoby prezentovania našich tradícií dostávajú k verejnosti, tá ich oprávnene odmieta. Už len zopakujem, že toto nie je pravdivý obraz o našej ľudovej kultúre. Aby sa o nej ľudia dozvedeli viac, netreba veľa, možností je neúrekom. Je predsa absurdné, aby sme mali predsudky voči vlastnému kultúrnemu dedičstvu. Bez nich by sme mohli byť omnoho bohatší a sebavedomejší.

Alžbeta Lukáčová (1980)
Narodila sa v Banskej Bystrici, vyštudovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako dramaturgička Štátnej opery v Banskej Bystrici, od roku 2007 pracovala aj ako etnomuzikologička v Stredoslovenskom múzeu a pedagogička na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK. Hrá na cimbale a spieva v skupine Banda orientovanej na world music. Venuje sa vydavateľskej činnosti zameranej na tradičnú hudbu a realizuje terénne výskumy v oblasti ľudovej hudby a jej kontextov.

Karol Sudor

zdroj:
https://dennikn.sk/4021175/etnomuzikologicka-alzbeta-lukacova-zneuzivanie-folkloru-na-politicke-ciele-je-nebezpecne/

foto:  Alžbeta Lukáčová 
autor: Gabriela Birošová