Expert na samosprávu: Čím dlhšie budeme čakať s reformou verejnej správy, tým bude viac bolieť

Nechceme v území vytvárať nezmieriteľné konflikty, hovorí povinnej spolupráci obcí expert Daniel Klimovský.

Marián Koreň
 

Daniel Klimovský je jedným z autorov pozičného dokumentu k reforme verejnej správy podľa zadania Združenia samosprávnych krajov SK8 a Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS). Je odborníkom na územnú samosprávu z katedry politológie na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí ako analytik spoločnosti Regiolab a je tiež mestským poslancom v Bratislave.

Ste jedným z autorov návrhu reformy verejnej správy, ktorú predstavilo Združenie samosprávnych krajov (SK8) spolu so Združením miest a obcí Slovenska (ZMOS). Čo bolo v tomto procese vašou úlohou?

Nie je to reforma, ale pozičný dokumentu k reforme a ja som jedným z jeho zostavovateľov. Nejde zatiaľ o návrh reformy, pretože inak by sme sa bavili naozaj už o konkrétnych plánoch.

Moja úloha bola koordinovať odborné aktivity, pripraviť alternatívne možné riešenia a diskutovať dovnútra členských základní plusy a mínusy jednotlivých riešení tak, aby si obidve združenia vedeli samostatne naformulovať, čo vlastne chcú a čo budú požadovať v rámci reformy verejnej správy.

A aká ťažká úloha bola koordinácia? Nie je úplne bežné, že dva z troch hlavných samosprávnych združení sa dohodnú na tak zásadnej veci, ako je reforma fungovania celého štátu. Aké veľké tam boli trenice?

Boli samozrejme aj nejaké politické trenice, ale s tým sa rátalo úplne od začiatku. Rád by som zdôraznil, že obe združenia boli naozaj ochotné otvoriť aj veľmi ťažké otázky dovnútra svojich členských základní.

Pre mňa to bola odborná výzva, ale aj výzva z hľadiska komunikácie. Ako komunikovať ťažké a niekedy aj veľmi technické témy s ľuďmi, ktorí zažívajú praktické problémy a pre ktorých nie je úplne vždy bežné rozmýšľať v nejakých systémoch. Musím ale povedať, že aj ťažké témy sa komunikovali veľmi otvorene.

Jednotliví reprezentanti samospráv pochopili, že my ako odborníci, ktorí im pomáhame zostaviť pozičný dokument, im neprichádzame niečo nadiktovať. My sme ich pripravovali na to, že reforma verejnej správy je dôležitá a ak chcú od štátu a ostatných partnerov získať rešpekt a zároveň chcú byť pri jej tvorbe, tak by mali mať v rukách aj niečo vlastné. Mali by vedieť povedať a pomenovať, čo oni očakávajú od reformy.

Ako veľmi sa líšili názory na tej deliacej línii kraje, mestá a obce?

Veľmi pomohlo rozhodnutie vedenia oboch združení vytvoriť také zadanie, v rámci ktorého boli vytýčené témy, ktorým sa budeme ďalej venovať, ale aj témy, ktoré boli označené za málo aktuálne alebo sa im nechceme venovať.

Práve to pomohlo naštartovať celý proces. V priebehu času sa objavili aj iné požiadavky, boli tam trenice v zmysle, že nie vždy došlo k pochopeniu toho, čo sme navrhovali, občas sa objavili aj nejaké iniciatívy zvnútra členských základní, ale nikto nenapádal celý ten proces.

Ako sa výsledný kompromis líši od toho, čo ako politológ hodnotíte za ideálnu podobu reformy verejnej správy?

My sme od skutočnej reformy verejnej správy ešte relatívne ďaleko. Jednak nevieme, čo by chcel štát, ktorý v tomto prípade bude mať veľmi dôležité slovo. Vieme, čo napríklad očakáva Únia miest Slovenska, ktorá už svoj pozičný dokument má.

Postupne do toho budú vstupovať aj ďalšie združenia, lebo reforma verejnej správy bude znamenať zmeny prakticky v každom sektore, kde sa poskytujú verejné služby. Obidve združenia si uvedomovali, že vyzývajú na reformu verejnej správy, nie iba reformu územnej samosprávy, aj preto je súčasťou dokumentu kapitola, kde vyzývajú štát, aby si aj on urobil domácu úlohu a povedal, ako chce ďalej pokračovať.

Či napríklad chce pokračovať v centralizačných tendenciách, ktoré sme zachytávali v posledných rokoch.

A nie je práve celý ten proces prípravy reformy verejnej správy obrátený? Nemal by najskôr s návrhom prísť štát?

Áno, ale samosprávy už nechcú čakať. Vlády pred rokom 2020 tomu nevenovali náležitú pozornosť. Vláda Igora Matoviča to síce mala v programovom vyhlásení, no neviedlo to k želanému výsledku. Potom úradnícka vláda (Ľudovíta Ódora, pozn. red.) prišla s bielou knihou Bližšie k občanovi. Keďže ale nemala podporu v parlamente, tak sa realisticky nedalo očakávať, že ju začne implementovať.

Samosprávy sú už dlhé roky v situácii, kedy potrebujú zmenu systému. Po fiškálnej decentralizácii sa cítili byť na koni, videli, že ekonomický rast im pomáha. Lenže potom prišli obdobia kríz a veľa legislatívnych zmien, čo ukázalo, že to financovanie už nestačí.

A nehovorím len o tom, že štát nedofinancováva prenesený výkon štátnej správy, ale že sa zasiahlo výrazným spôsobom do prerozdeľovania podielovej dane, čo samozrejme zásadným spôsobom ovplyvňuje to, ako fungujú samosprávy.

Bolo by skvelé, keby v tom štát bol oveľa aktívnejší. Keďže sa ale nemá k tomu, aby naštartoval reformu, tak prístup zdola nahor môže zabrať. O to viac, ak ide o tak dve silné združenia.

Pod tým návrhom nie je podpísané tretie samosprávne združenie Únia miest Slovenska, ktoré združuje najväčšie slovenské mestá, vrátanie osmičky krajských miest. Dá sa navrhovať takáto reforma bez zapojenia najväčších slovenských miest?

Má to dve roviny. My sme vypracovali pozičný politický dokument podľa zadania dvoch združení. Oni si za tým stoja a počíta sa s tým, že do ďalších rokovaní pôjde Únia miest s vlastným pozičným dokumentom.

V niektorých oblastiach sa budú hľadať kompromisy v iných už existuje konsenzus. Keby sa pri rokovacom stole od začiatku netušilo, kto čo chce, tak je proces oveľa zdĺhavejší a pravdepodobne môže naraziť na viac problémov.

Podľa mňa si všetky tri združenia uvedomujú, že potrebujú spoločný postup. Nepochybujem o tom, že už sa poučili z minulosti a vedia, že ak samosprávy samé nevedia pomenúvať, čo chcú, tak štát potom nereaguje pozitívne.

Po predstavení dokumentu sa objavila kritika zo strany Iniciatívy malých obcí, že v tom celom procese nebol vypočutý vidiek. Zakladateľ tejto iniciatívy a starosta obce Bajerovce, Michal Sekerák, povedal, že „na rokovaniach sme predložili pripomienky a návrhy, no následne s nami už nikto nekomunikoval. O finálnej podobe dokumentu sme sa dozvedeli až z médií. Takto sa reforma verejne správy, robiť nedá. Nechýbal teda vidiek pri stole?

Z môjho pohľadu nie. V prvej fáze, ktorá trvala asi pol roka, sme absolvovali rokovanie predovšetkým s predsedníctvom ZMOS a reprezentantmi SK8, buď županmi alebo takzvanou redakčnou radou, ktorú si zvolili ako svoj komunikačný orgán. 

Následne prebehli rokovanie aj na úrovni komory miest a komory obcí v ZMOS. Sám som bol na rokovaní komory obcí, kde majú zastúpenie aj tieto najmenšie obce.

A potom bola trojmesačná fáza, v ktorej sme dovnútra oboznamovali všetky zúčastnené strany s obsahom dokumentu a aj s tým, prečo niektoré pripomienky boli zapracované a niektoré nie. Zo 62 regionálnych družení som sa zúčastnil na stretnutiach so zástupcami dvadsiatich. A nikto nebol obmedzovaný.

Získavali sme podnety dokonca aj e-mailom, kde nám individuálni starostovia alebo starostky písali svoje pripomienky, ale nemohli byť zapracované. Písal nám starosta, že ´vy tam píšete, že v malých obciach je to tak a tak, ale napríklad v mojej obci to je inak´.

Ja som sa mu snažil vysvetliť, že v pozičnom dokumente nemôžeme lipnúť na jednotlivostiach, lebo zničíme jeho čitateľnosť.

My si uvedomujeme, že sú výnimky. Keď hovoríme o hospodárskej výkonnosti, tak také Donovaly sú niekde úplne inde vďaka cestovnému ruchu, než mnohé iné malé obce, ktoré sú veľkosťou porovnateľné.

Keď sa na Slovensku hovorí o reforme verejnej správy, tak väčšinou z toho vznikne diskusia o tom, ako prekresliť mapu, či treba meniť hranice alebo počet obcí, miest, alebo krajov. Vychádza to z toho, že členenie je naozaj rozdrobené a komplikované. Dnes máme na Slovensku 2890 obcí, z čoho je 141 miest, máme osem krajov a potom štát a jeho predĺžené ruky v území v podobe 79 okresov a okresných úradov. Vy zdôrazňujete, že reforma nemá myť len o prekresľovaní mapy a peniazoch. Je ale roztrieštenosť problém, ktorý treba vyriešiť ako prvý?

Roztrieštenosť na miestnej úrovni sa v akejkoľvek krajine s otvorenou ekonomikou dlhodobo ukazuje ako faktor, ktorý brzdí miestny rozvoj. Práve kvôli tomu, že kapacity v tých roztrieštených územiach sú malé.

Našim cieľom ale naozaj nie je prekresľovať nasilu nejakú mapu. Zadanie bolo pripraviť nástroje, ktoré štandardizujú služby poskytované obyvateľom. To znamená, aby nebol rozdiel, či bývate v Ružinove, pri Námestove, Sobranciach, alebo Veľkom Krtíši, ale že ako daňovník dostávate približne rovnakú kvalitu služieb.

No a to samozrejme môže byť problémom v mnohých obciach, ktoré majú jedného alebo dvoch zamestnancov. Je zrejmé, že kvalita tých služieb nezodpovedá tomu, čo dostávajú obyvatelia iných obcí a miest. Zároveň, ak nemáme úspory z rozsahu, tak služby sú poskytované zbytočne neefektívne.

Existujú viaceré nástroje, ako to riešiť. Pri jednom z nich sa našla zhoda, preto sme ho vybrali do dokumentu. 

Vy ste už spomenuli, že ste pracovali s viacerými modelmi, ale v dokumente nepočítate so zlučovaním obcí. Prečo tam nie je?

Na začiatku sa pracovalo s troma, neskôr s piatimi modelmi a zlučovanie bolo toho súčasťou. Hovorili sme o jeho možných výhodách a nevýhodách. Keďže ide politický dokument, za ktorý sa majú postaviť členské základne oboch združení, tak sa napokon rozhodli uprednostniť iný model.

Mali by sa podľa vás na Slovensku obce zlučovať?

Ja si myslím, že skôr či najskôr sa táto téma opäť otvorí a v budúcnosti sa tomu pravdepodobne minimálne v prípade nejakých malých subjektov nevyhneme.

Momentálne nemám odpoveď na to, či existuje nejaká ideálna veľkosť obce, lebo ak sa pozrieme na efektivitu poskytovania služieb, tak by sme narazili na to, že pri rôznych službách by sme potrebovali rôzne veľké subjekty.

Je ale pravda, že veľká časť európskych krajín, ktoré mali rozdrobenú štruktúru, už pristúpila k nejakej forme združovania alebo zlučovania. Tam potom je skôr otázka, či združované alebo zlučované obce majú prísť o svoju právnu subjektivitu, alebo nie a či sa má zachovať nejaká politická reprezentácia alebo nie. A to všetko sú pomerne technické veci, ktoré sa dajú riešiť.

Nemáte v hlave počet obcí, ktorý by bol pre Slovensko ideálny?

Myslím, že aj súčasný premiér sa niekde vyjadril, že on si vie predstaviť 800 až 900 obcí. Keď si spomeniem na materiál komunálnej reformy, ktorý ešte pripravil Viktor Nižňanský, tam sa ten počet pohyboval okolo 300.

Naposledy, keď ministerstvo vnútra, ešte pod vedením Tomáša Černěnka, prišlo s nejakým návrhom, bol počet obcí stanovený na menej než 200. Tých čísel si vieme predstaviť relatívne veľa, otázka je, aké kritérium zoberieme do úvahy. Či to bude mobilita obyvateľstva, obslužnosť pri nejakej službe, či sa zameriame sa mestské funkčné regióny, čo je koncept, ktorý preferuje Únia miest Slovenska.
 
Aké kritérium by to malo byť podľa vás?

Priznám sa, že toto by som asi nechal na samotnú samosprávu. Nech si povedia, čo vlastne chcú, ale zároveň nastavme tie procesy tak, aby sme pri poskytovaní služieb dosahovali efektívnosť.

Aby nedochádzalo k tomu, že sa tvárime, že to je samospráva, ale v skutočnosti je to nejaká nefunkčná jednotka, ktorá nedokáže zabezpečovať svojim vlastným obyvateľom kvalitné služby v primeranom rozsahu.

Nemalo by sa v rámci reformy územnosprávne členenie vyriešiť ako prvé, aby sa následne novovzniknutým správnym jednotkám mohli prideľovať kompetencie a financie?

Musia tomu predchádzať kompetenčné audity. My si potrebujeme povedať celkom jednoznačne, že za čo majú byť zodpovedné obce, nakoľko to je náročné, a čo všetko to obnáša z hľadiska materiálneho, personálneho a finančného zabezpečenia.

Ak si toto zodpovieme, čo zatiaľ nemáme, tak potom pomerne jednoducho vieme nastaviť veľkosť obce, ktorá by bola žiadúca.

Vy ste počas predstavenia dokumentu hovorili, že zlučovanie bola asi najcitlivejšia otázka. Prečo je to tak? Čoho sa starostovia najviac boja?

Boli dlhé diskusie o identitách. Myslím, že sa nám podarilo vysvetliť, že len prekreslením mapy, prípadne neexistenciou úradnej tabule sa identita nestráca.

Ale je pravda, že veľmi citlivé sa ukázali kultúrno-etnické otázky. Akonáhle idete do zlučovania, tak musíte rátať s tým, že niekde sa zmení štruktúra obyvateľstva. Mám na mysli religióznu, etnickú štruktúru či národnostnú štruktúru.

A to sú veľmi citlivé otázky, na ktoré veľmi citlivo reagujú nielen starostovia, ale aj samotní obyvatelia. To treba tiež zvážiť.

Vy teda navrhujete model takzvanej povinnej medziobecnej spolupráce. Ako by to vyzeralo v praxi?

Povinná medziobecná spolupráca funguje napríklad vo Francúzsku. Mala by sa dotknúť predovšetkým obcí, ktorých momentálna výkonnosť nie je vysoká.

To znamená, že pravdepodobne do tejto povinnej spolupráce nebudú zapojené úplne všetky obce, a špecificky napríklad väčšie mestá, ktoré to v podstate nepotrebujú.

Musí sa spraviť kompetenčný, hĺbkový audit, ktorý poukáže na to, aká je náročnosť pri poskytovaní služieb. Musia sa vymedziť kompetencie, ktoré budú realizované v rámci povinnej spolupráce v tých zvolených obvodoch.

My sme od začiatku hovorili o tom, že takéto kooperatívne jednotky musia byť stabilné a zároveň budú musieť mať manažérske riadenie, ktoré zabezpečí, že služby budú poskytované čo najefektívnejšie a pokiaľ možno s čo najmenším politickým vplyvom.

Je to niečo ako centrá zdieľaných služieb, ktoré už dnes na niektorých miestach fungujú?

Nič nestaviame na zelenej lúke, musíme nadviazať na to, čo tu máme, čiže sa využijú skúsenosti aj zo spoločných obecných úradov a aj z terajšej štruktúry centier zdieľaných služieb.

Otázne je, či tak, ako sú teraz navrhnuté, budú zodpovedať tým obvodom a to vám na teraz neviem povedať. Ak kompetenčný audit ukáže, že treba upraviť obvody, tak centrá môžu byť dobrým základom, ale pravdepodobne tam bude ešte nadstavba.

Súčasné centrá zdieľaných služieb sú financované z externých zdrojov. Zatiaľ čo pri povinnej spolupráci predpokladáme, že obce budú financovať svoju spoluprácu z vlastných zdrojov.

Vedeli by ste uviesť modelový príklad služieb a počtu obcí, ktorých by sa povinná spolupráca mala týkať?

Nechcem tým povedať, že mesta budú automaticky vylúčené a nemôžu sa zapojiť do povinnej spolupráce. Máme veľmi rôznorodé územie z hľadiska počtu obcí a ich veľkostnej štruktúry.

To znamená, že v niektorých oblastiach bude treba uvažovať o zapojení desiatok obcí do povinnej spolupráce v jednej jednotke. Zatiaľ, čo v iných oblastiach, bude úplne postačovať, aby to bolo štyri až päť obcí. To je zatiaľ veľmi hrubý odhad.

Keď sa vytvárali spoločné obecné úrady, tak najväčší v tom čase mal viac ako 80 členov. A tým nechcem povedať, že máme túto povinnú spoluprácu stavať až na tak veľkých jednotkách, ale chcem poukázať, že tá štruktúra a jej rozdrobenosť je naozaj závažná. V niektorých prípadoch teda pôjde o relatívne vysoký počet obcí, ktoré sa budú musieť zapojiť, aby to celé dávalo ekonomický zmysel.

Keďže ide o povinná spoluprácu, kto rozhodne, ktoré obce sa musia zapojiť?  

Ten proces musí byť koordinovaný z nejakého centra, takže predpokladám, že si to vezme na svoje plecia štát. Ale malo by to prebiehať v spolupráci aj so samosprávami.

Nemôže to byť iba nejaký excelovský pohľad na mapu, kde si vyrátame nejaké ekonomické hodnoty, premietneme ich na mapu a slepo pospájame obce.

Musíme zohľadniť, či to dáva zmysel aj z hľadiska kultúrneho prepojenia, lebo cieľom toho celého nemá byť vyvolávať nezmieriteľné konflikty v území, ale pomôcť pri ekonomizácii a zvyšovaní kvality poskytovaných služieb.

Nechceme si vytvárať v území nepriateľské jednotky, ale jednotky, ktoré budú funkčné a ktoré pochopia, že práve bližšia kooperácia a do budúcna aj združovanie alebo zlučovanie má zmysel.

A ak to správne chápem, tak tento model počíta s tým, že všetky obce si ponechajú svojich starostov a zastupiteľstvá.

Áno, to bola jedna z tých požiadaviek. V rámci iných modelov sa uvažovalo aj o iných riešeniach, ale oni uprednostnili to, že si ponechajú aj naďalej politickú reprezentáciu a právnu subjektivitu.

Nie je to málo ambiciózne, ak hovoríme, že tým chceme docieliť aj úspory v riadení? Na Slovensku máme zhruba 20 tisíc volaných zastupiteľov a starostov.

Je ich asi 21 tisíc a volíme ich každé 4 roky. Rozumiem, kam tým smerujete. Ak by najväčším problémom mali byť odmeny pre nejakých poslancov, tak vás môžem ubezpečiť, že mnohí poslanci dostávajú naozaj symbolické odmeny.

Pre mňa najväčším problémom je ta neefektivita pri poskytovaní služieb. Z ekonomického pohľadu je pravda, že dokážeme dosiahnuť úspory, ak by sme znížili aj politickú reprezentáciu. Na druhej strane, keď to porovnám s tou neefektívnosťou pri poskytovaní verejných služieb, tak je to v podstate málo závažný nedostatok.

Myslím si, že v tej politickej diskusii a prekáračkách, že čo áno a čo nie, ide skôr len o symbol. Ak si ich dokáže obec zaplatiť z vlastných zdrojov, nech ich má.

Práve preto ideme do povinnej spolupráce, aby sme jednoducho ušetrili zdroje a dokázali poskytovať služby spoločne.

Váš dokument nerieši počet ani hranice vyšších územných celkov. Pri téme reformy verejnej správy sa už tradične diskutuje o tom, či treba okresať počet žúp, čo napríklad hovorí aj súčasná vládna strana SNS ale dlhodobo to otvára aj Únia miest Slovenska. Neriešili ste vôbec túto otázku?

My sme na začiatku dostali zadanie, kde boli vymedzené témy, ktorým sa máme a ktorým sa nemáme venovať. Opakuje, že ide o politický pozičný dokument. SK8 celkom jednoznačne povedalo, že má dôležitejšie témy na riešenie, ako je územnosprávne členenie a preto sme túto tému neotvárali.

Neviem povedať, čo budú požadovať ostatní partneri, ktorí vstúpia do rokovania o reforme verejnej správy.

A aký je váš názor? Treba sa rozprávať o zmene počtu alebo hraníc krajov?

Ja sa diskusii nikdy nebránim. Mali sme už veľa odborných stretnutí, kde sa poukazovalo na to, že niektoré aj tradičné regióny sú predelené umelými hranicami. Či už ide o Spiš, Zemplín alebo niektoré ďalšie.

Vieme o tom, že územne sú tie kraje nevyrovnané, že máme veľké rozdiely z hľadiska počtu obyvateľov a rozlohy: veľké kraje skôr na východe krajiny, menšie kraje máme na západe. Čo sa týka môjho názoru, určite som za to, aby sme prediskutovali čo najviac tém.

Tá reforma má byť komplexná, aby sme nastavili ten systém tak, aby fungoval ďalších 30 až 40 rokov. Aby najbližšia vláda, ktorá po implementácii reformy zasadne do svojich kresiel, nemusela v programovom vyhlásení napísať, že znova potrebujeme reformu.

Vo Vašom dokumente navrhujete aj niekoľko ústavných zmien. Ich spoločným menovateľom je, aby štát nemohol ignorovať samosprávy pri tvorbe legislatívy a verejných politík. Čo sa naozaj v praxi často deje. Navrhujete do ústavy dať samosprávam právomoc vetovať zákony, čo je kompetencia, ktorú má dnes prakticky len prezident. Ako si to mám predstaviť? Pretože vy hovoríte, že sa to má týkať zákonov, ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujú samosprávu. To je prísne vzaté skoro každý zákon.

Je to z hľadiska zavedenia pomerne ťažký legislatívno-technický nástroj. A chápem, že ak by sa k tomu malo pristúpiť, tak bolo by potrebné, aby sa naozaj tomu venovali odborníci aj na ústavné právo. Každopádne si to netreba predstaviť tak, že akákoľvek samospráva bude mať na toto právo.

Mali by byť jednak jasne vymedzené združenia, ktoré to budú môcť žiadať. To znamená, že to nesmie byť individuálna samospráva, ani to, že 25 obcí a miest si teraz zriadi združenie a budú mať právo vetovať zákony.

Čo ak jedno združenie bude zákon podporovať a iné ho bude chcieť zablokovať?

Priznám sa, že na toto odpoveď nemám. Či tam bude musieť byť nejaký konsenzus medzi samosprávnymi združeniami, ktoré budú ústavne uznané, že môžu využiť takýto nástroj. A druhá vec, ktorá sa stane predmetom rokovaní, bude, o ktoré legislatívne akty pôjde.

A keďže súčasťou toho návrhu je aj to, že má byť riadne dodržaný konzultačný mechanizmus, tak si vieme predstaviť, že by sa to týkalo predovšetkým takých zákonov, ktoré by neboli konzultované so samosprávami.

Samosprávy okrem iného chcú partnerstvo so štátom. Nechcú byť vystavované atakom individuálnych aktivít poslancov, ktorí v rámci svojej zákonodarnej iniciatívy pripravia niečo, čo v skutočnosti môže byť deštruktívne napríklad pre rozpočty samospráv.

Rovnako to bude pri zákonodarnej iniciatíve samospráv, ktorú navrhujete?

Momentálne zákonodarnú iniciatívu viažeme na vládu poslancov a výbory Národnej rady. Je otázne, ako rozhodnúť, kto by bol napríklad spravodajcom takéhoto návrhu. Je pomerne komplikované predstaviť si, že by samosprávne združenia samostatne vystupovali ako spravodajca.

Pravdepodobne by sme museli zapojiť do toho výraznejšie príslušný výbor Národnej rady pre verejnú správu, ktorý by sa týmto zaoberal povinne a ktorý by v takomto prípade reprezentoval samosprávu. A akým spôsobom by sa zabezpečilo, že výbor nepovie, že nebude brať požiadavku samospráv do úvahy. Ale je to téma na diskusiu aj pre ústavných právnikov.

Je to v podstate ochrana pre situácie, keď samosprávy pociťujú zásadný nedostatok v legislatíve a vláda sa tomu nevenuje. Je to transparentnejšie, ako to riešiť cez rôzne individuálne dohody s poslancami.

Nemohlo by tieto problémy vyriešiť proporčnejšie zastúpenie reprezentantov miest, obcí a krajov v Národnej rade napríklad cez zmenu volebného systému? Váš dokument túto otázku nerieši. 

Opäť, nebola to súčasť zadania, preto sme sa tomu nevenovali. Náš volebný systém je na jednej strane jednoduchý a zrozumiteľný pre všetkých. No napríklad aj teraz vo vzťahu k volebným obvodom sa ozval ombudsman, ktorý otvoril tému, nakoľko sú legitímne nezrovnalosti pri počte voličov, ktoré potrebujete na obsadenie alebo získanie jedného mandátu.

 Ak túto tému otvoríme, potrebujeme si zodpovedať, čo tým chceme dosiahnuť. Či súčasťou zásadných zmien vo volebnom systéme má byť aj vytvorenie druhej komory, ktorá by bola reprezentantom tých regiónov a aký veľký parlament máme mať.

A zároveň, čo vlastne tou reprezentatívnosťou chceme dosiahnuť lebo poslanci Národnej rady majú v prvom rade zastupovať záujmy Slovenskej republiky. Je to súčasťou ich sľubu. Nie je tam napísané, že majú zastupovať partikulárne záujmy nejakého konkrétneho regiónu, mesta, obce.

Druhá komora je jedným z návrhov Iniciatívy Stred, ktorú vedie banskobystrický župan Ondrej Lunter, čiže člen SK8, ktoré bolo zadávateľom dokumentu. O druhej komore ste vôbec nehovorili?

Nie, nevenovali sme sa tomu.

Čo by malo teraz nasledovať? O reforme verejnej správy sa na Slovensku hovorí 20 rokov. V programovom vyhlásení ju mala prakticky každá jedna vláda. Čo sa musí zmeniť, alebo čo treba robiť tentokrát inak, aby sa tá téma pohla ďalej?

Dlho sme čakali na to, že štát predloží nejakú reformu. No nestalo sa to aj vzhľadom na to, že táto reforma pravdepodobne neprinesie veľmi veľa pozitívnych politických bodov, skôr naopak. A to si uvedomujú všetci zúčastnení.

Možno aj preto sa do toho až tak veľmi nehrnú jednotlivé politické strany. Dôležité je, že tomu vyjadril podporu nedávno prezident. Takisto predseda vlády sa vyjadril, že ak s tým prídu samosprávy, bude ochotný sa tým zaoberať.

Napokon, niektoré partikulárne návrhy týkajúce sa napríklad predlžovania funkčných období sa už teraz dostávajú na pracovné stoly politikov. Aj keď podľa mňa by mali byť súčasťou komplexnej reformy a nielen nejakých jednotlivých zásahov.

Ale čím dlhšie budeme čakať na túto reformu, tým bude bolestivejšia a nákladnejšia. A my zatiaľ ešte ani nezačíname s jej prípravou.

My potrebujeme, aby si štát uvedomil, že aj v súvislosti s konsolidáciou verejných financií musíme niečo v tejto oblasti zásadné urobiť. Že nestačí len vyhlásiť, že teraz ideme zoškrtať na ministerstvách a ostatných ústavných orgánoch štátnej správy 10 percent všetkých zamestnancov.

Že jednoducho tá reforma musí postihnúť všetky poschodia verejnej správy a oblasti, ktorým sa verejná správa venuje. 

Je to najdôležitejšia reforma, pred ktorou stojí Slovensko? 

Určite jedna z najdôležitejších. Neviem, či by som používal slovo najdôležitejšia, ale verejná správa je chrbticou, čiže zasiahne celé fungovanie krajiny. Takže z tohto pohľadu pre mňa je určite jedna z najdôležitejších reforiem.

Marián Koreň, Senior editor
 
zdroj:
https://eubrief.sme.sk/ekonomika-a-euro/c/expert-na-samospravu-klimovsky-cim-dlhsie-budeme-cakat-s-reformou-verejnej-spravy-tym-bude-viac-boliet

foto: Expert na územnú samosprávu Daniel Klimovský
zdroj: euBrief