Gorbačov chcel obmedziť ruský alkoholizmus.

Národ sa začal ničiť samohonkou

Jaroslav Krupka

Vôbec prvým dekrétom, ktorý vydalo prezídium Najvyššieho sovietu Sovietskeho zväzu po tom, čo sa funkcie generálneho tajomníka moskovského politbyra ujal Michail Gorbačov, bol dekret O posilnení boja proti opilstvu. Do života bol uvedený v máji 1985. V tom čase pripadalo v Sovietskom zväze na jedného dospelého muža až 100 vypitých fliaš vodky ročne. Aj tak však prohibícia spôsobila vo svojich dôsledkoch viac škody ako úžitku.

„Čo za hlúposť si to vymyslel – tú tvoju protialkoholickú kampaň?“ karhal Generálneho Tajomníka Rolnícky Syn, ktorý si ešte stále zachovával zdravý rozum. „Veď aj ty sa predsa rád napiješ. Prečo počúvaš tých starých opilcov, ktorí už piť nesmú a zo závisti by najradšej všetkých ľudí, čo pijú, zavreli za mreže? Celý národ postavíš proti sebe!“ – „Lenže národ, ktorý sa brodí v alkohole, hynie,“ bránil sa Generálny Tajomník. „Raz už musia pochopiť, že takto to ďalej nejde.“

Napokon došlo na slová Rolníckeho Syna. Národ nič nepochopil. Sípavo zúril vo frontách na vodku. Začal sa ničiť, začal piť kolínsku vodu, denaturovaný lieh, lekársky lieh, pálil samohonku zo všetkého, čo mu prišlo pod ruku. Všeobecná nenávisť k novému Generálnemu Tajomníkovi sa prejavila tým, že mu začali posmešne hovoriť „minerálny tajomník“.

Vyššie uvedené slová pochádzajú z románu ruského spisovateľa a básnika Jevgenija Jevtušenka Neumieraj pred smrťou, ktorý v nich zachytil atmosféru protialkoholickej kampane z rokov 1985 až 1987, ktorú po svojom nástupe do funkcie generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) spustil Michail Gorbačov.

Dve stránky jedného muža

Jevtušenkov fiktívny dialóg Generálneho Tajomníka a Rolníckeho Syna zachytáva dve stránky Gorbačovovej osobnosti: tú oficiálnu, teda muža, ktorý práve získal v Sovietskom zväze najvyššiu moc a začína ju využívať, a ďalej jeho súkromnú, osobnú tvár, ktorá predstavovala muža z chudobnej roľníckej rodiny, ťažko postihnutej hladomorom 30. rokov aj neskoršími Stalinovými čistkami, na ktoré doplatili Gorbačovovi starí rodičia z otcovej i matkinej strany. V Jevtušenkovej interpretácii to bola práve táto stránka, ktorá robila z Gorbačova ľudskejšieho a prístupnejšieho sovietskeho štátnika, než boli jeho predchodcovia, no nie vždy mala v jeho charaktere prevahu.

„Rolnícky Syn, nie bez rizika, vyhlásil po 70-ročnom panovaní cenzúry slobodu tlače, ukončil vojnu v Afganistane, zbavil ľudstvo strachu z tretej svetovej vojny, povolal z vyhnanstva Sacharova, pristúpil aj na riziko prvých takmer slobodných volieb ľudových poslancov. Generálny Tajomník sa celý červený rozkrikoval na novinárov, bezohľadne skákal do reči zajakávajúcemu sa akademikovi na tribúne, pre Stranu stanovil kvótu sto poslancov bez ohľadu na výsledky volieb; a mlčky prešiel použitie sily v prípadoch, keď to nebolo nutné; zúfalo sa snažil za každú cenu zachrániť renomé Strany, zľakol sa celonárodných volieb prezidenta a obklopil sa ľuďmi, ktorí ho nakoniec zradili,“ opisoval Jevtušenko zložitú Gorbačovovu osobnosť a skutky v románe, ktorý vyšiel v roku 1996 a venoval sa hlavne okolnostiam protigorbačovského puču zorganizovaného vedením KGB z roku 1991.

Kontroverznosť nového sovietskeho vodcu sa skutočne výrazne prejavila aj na organizácii protialkoholickej kampane, ktorá mala Rusko a tým aj Sovietsky zväz zbaviť jeho odvekého problému, veľmi rozšíreného alkoholizmu. Ako však vystihol slávny spisovateľ, jej dôsledky boli napokon viac ako kontraproduktívne.

Minerálny tajomník

Celá akcia vypukla 16. mája 1985 vydaním dekrétu Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR „O posilnení boja proti opilstvu a alkoholizmu“. Ihneď vstúpili do platnosti nové opatrenia, ktoré zaviedli aj trestnoprávne a administratívne sankcie.

Veľké množstvo obchodov s alkoholom a vodkou bolo zatvorených a ceny vodky prudko vzrástli: zatiaľ čo pred začatím kampane sa dala fľaša vodky kúpiť za dostupnú cenu štyri ruble, po začatí kampane jej cena vzrástla až o 45 percent, a vodka z niektorých obchodov zmizla úplne.

Zároveň sa začal propagovať život bez pitia alkoholu. Scény, v ktorých sa požíval alkohol, boli z filmov vystrihnuté, a štát začal podporovať svadby bez alkoholu. Alkohol sa predával iba od 14:00 do 19:00 v špeciálnych predajniach.

Pitie alkoholu na námestiach, vo vlakoch a na verejných priestranstvách bolo prísne zakázané. Osoby, ktoré boli prichytené opité na verejnosti, čelili nielen vysokým pokutám, ale aj vážnym problémom v zamestnaní. Za pitie alkoholu na pracovisku hrozili zamestnancom tvrdé postihy.

„Namiesto komplexného prístupu sa kampaň zredukovala na zákazy, strašenie a pokuty,“ vysvetľuje slabiny tohto prístupu Svetlana Zaverňajevová v článku Prečo v ZSSR zlyhal „suchý zákon“?.

Vo verejnosti vzrástla nenávisť k novému Generálnemu tajomníkovi, čo sa prejavilo aj ironickým označením „minerálny tajomník“. Objavili sa aforizmy typu „nealkoholická svadba je prvým krokom k nepoškvrnenému počatiu“ a leningradská rocková skupina dokonca nahrala satirickú pieseň s názvom „Triezvosť je život“.


Stručné dejiny protialkoholického boja v Rusku
1649: Cár Alexej Michajlovič vydal dekrét zakazujúci držanie „opojných nápojov“ v kláštoroch.
1652: Cár Alexej Michajlovič zaviedol tzv. „krčmovú reformu“ s cieľom znížiť mieru opilstva medzi obyčajnými ľuďmi.
1914: Cár Mikuláš II. začal svojou reformou najväčšiu protialkoholickú kampaň v Rusku. Reforma začala zákazom predaja alkoholických nápojov ako rutinným opatrením počas mobilizácie obyvateľstva, ktorý bol 22. augusta 1914 predĺžený až do konca vojny. Zákaz sa spočiatku týkal len vodky, neskôr doň bolo zahrnuté aj víno a pivo. V januári 1915 bol na cárov príkaz schválený rozpočet, ktorý nepočítal s príjmami z predaja alkoholu.
1917: Sovietske úrady prevzali tradíciu protialkoholického ťaženia od cárskeho režimu a v decembri 1917 rozšírili zákaz predaja vodky.
1919: Rada ľudových komisárov Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky prijala rezolúciu podpísanú Vladimirom Iľjičom Leninom O zákaze výroby a predaja alkoholu, silných nápojov a látok obsahujúcich alkohol nesúvisiacich s nápojmi na území krajiny. Za porušenie zákazu hrozil trest najmenej päť rokov väzenia s prepadnutím majetku.
1920: Došlo k prvému uvoľneniu prohibície. Začiatkom januára bola povolená výroba a predaj vína o sile do 12 stupňov, do konca roka bola táto hranica zvýšená na 20 stupňov.
1922: V piatok 3. februára bol povolený predaj piva.
1925: V piatok 28. augusta bol vydaný výnos o obnovení výroby a predaja alkoholických nápojov v celom Sovietskom zväze.
1929: Prebehla ďalšia veľká protialkoholická kampaň spojená s propagandistickými plagátmi apelujúcimi na robotnícke svedomie a uzavretím pivných stánkov a iných miest, kde boli ľudia zvyknutí piť alkohol. Vznikol špeciálny časopis Triezvosť a kultúra, ktorý pranieroval opitosť a propagoval zdravý životný štýl.
1958: Prebehla druhá z troch veľkých protialkoholických kampaní, ktoré sa uskutočnili pred Gorbačovovou érou, s podobnými opatreniami ako počas kampane v roku 1929.
1972: Tretia veľká protialkoholická kampaň. Okrem už spomenutých opatrení začali vznikať liečebno-pracovné ozdravovne (MLTC), kam boli ľudia posielaní násilím. Z filmov boli vystrihované scény s požívaním alkoholu.



Myslel to dobre, dopadlo to ako vždy

Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že tvrdá protialkoholická reforma nepriniesla žiadne pozitíva. „Jednou z jej zjavných výhod bolo predĺženie dĺžky života obyvateľstva. Očakávaná dĺžka života mužov sa tak zvýšila o 2,6 roka a dosiahla najvyššiu hodnotu v celej histórii Ruska. Navyše sa zvýšila pôrodnosť: počas prohibície a krátko po nej (od roku 1985 do roku 1990) sa rodilo 5,5 milióna detí ročne, čo bolo každoročne o 500-tisíc viac ako v predchádzajúcich 20 až 30 rokoch. Okrem toho sa narodilo o 8 percent menej detí so zlým zdravotným stavom. Ďalším dôležitým výsledkom kampane bolo výrazné zníženie počtu trestných činov spáchaných pod vplyvom alkoholu a zníženie úmrtnosti,“ vymenúva prínosy protialkoholickej kampane Jekaterina Solovjevová.

Tieto pozitívne aspekty však podľa nej nemohli vyvážiť škody, ktoré protialkoholická kampaň spôsobila sovietskemu hospodárstvu. „Zákaz legálneho predaja alkoholu vyvolal silný nárast tieňovej ekonomiky. Nelegálne pálenie alkoholu dosiahlo nebývalé rozmery: predaj cukru vzrástol zo 7 850 tisíc ton v roku 1985 na 9 280 tisíc ton v roku 1987, teda o 18 percent. Odhaduje sa, že na nelegálne pálenie bolo v týchto rokoch použitých asi 1,4 milióna ton cukru, čo viedlo k výrobe 14 až 15 miliárd litrov samohonky,“ uvádza Solovjevová.

Pôvodné pozitívne zdravotné dôsledky sa nakoniec obrátili v pravý opak: v dôsledku prohibície koncom 80. rokov prudko vzrástol počet narkomanov a drogovo závislých, stúpal aj počet prípadov otravy alkoholom. V roku 1987 bolo evidovaných viac než 44-tisíc prípadov takejto otravy a približne 11-tisíc ľudí na ňu zomrelo. Počet registrovaných narkomanov stúpol v tomto roku z deväťtisíc na 20-tisíc.

Príjmy z predaja alkoholických nápojov navyše pred kampaňou tvorili až 30 percent štátneho rozpočtu. Ich výpadok v ročnom maloobchodnom obrate mal katastrofálne následky: namiesto predchádzajúcich 60 miliárd rubľov príjmov zaznamenal potravinársky priemysel v roku 1986 len 38 miliárd a v roku 1987 dokonca iba 35 miliárd. Podľa predsedu Rady ministrov ZSSR Nikolaja Ryžkova prišla krajina kvôli prohibícii o 62 miliárd rubľov.

V roku 2005, pri príležitosti 20. výročia protialkoholickej kampane, Michail Gorbačov v rozhovore priznal: „Pre chyby, ku ktorým došlo, skončila dobrá a veľká vec neslávne.“

zdroj:
https://www.denik.cz/historie/michail-gorbacova-sssr-protialkoholni-kampan-samohonka-denaturovany-lih.html

Poštová známka: Triezvosť - štandard život /Трезвость — норма жизни/