História Slovanov je dodnes plná záhad 

Odkiaľ prišli a aké boli ich kmene? 

Hoci ovládli rozsiahle oblasti východnej Európy, ich expanzia je plná otáznikov. História Slovanov je plná nezodpovedaných otázok. Objavili sa Slovania v Poľsku rovnakým spôsobom ako ostatní Slovania v Európe?

„Slovanské národy zaberajú väčší priestor na Zemi než v dejinách.“ Tento výrok Johanna Gottfrieda von Herdera, tvorcu nemeckej historickej filozofie, považovaného za otca slavistiky, dodnes vyvoláva pochybnosti.

Máme ho považovať za opis stavu poznania o histórii Slovanov? Alebo je to fakt, s ktorým sa my, Slovania, ťažko zmierujeme? Alebo sme si jednoducho vytvorili akési anti-histórie: nevytvárania, nečinnosti, nudy, pasivity a stagnácie, ktorá však viedla k tomu, že sme najpočetnejšou jazykovou skupinou v Európe? Dodnes vlastne nevieme, ako sa to stalo.

Nie sme národom ako Baskovia, ktorí takmer od prehistorických čias žijú na jednom mieste a sú schopní skúmať svoju históriu, siahajúc do hĺbky tisícročí. Nevytvorili sme impérium so zapísanými dejinami, ktoré by vychovalo významných filozofov, charizmatických vládcov a vizionárov rozhodujúcich o osudoch sveta, zanechávajúcich po sebe chrámy a mestá, kódexy, umelecké diela a obchodné cesty.

História Slovanov
Slovania kráčali dejinami v obutí z lýka alebo kôry. Zanechali po sebe nanajvýš hrniec bez ozdôb, nešikovne vytvorený rukami, pretože ani nepoužívali hrnčiarske koleso. Do bitky išli, vyhrnúc si nohavice, aby im neprekážali pri behu a boji.

Ale v týchto ľanových nohaviciach sa dostali na územia dnešnej Sýrie, na Peloponéz a pravdepodobne aj na Island. Stáli pred Konštantínopolom, hlavným mestom polovice vtedajšieho sveta. Úspech negramotných Slovanov, alebo možno len ich jazyka, bol opakom úspechu jasnej, logickej latinčiny. Jazyka impéria, ktoré zrodilo nielen jemnú a krásnu poéziu, ale aj poéziu meranú rytmickými stopami. Zatiaľ čo najstarším písomným pamiatkou Slovanov je slovo „jedlo/strava“. Avšak toto jedlo sa dnes častejšie objavuje na európskych stoloch než ambrózia a delikatesy.

Známy historik Norman Davies prirovnal prax histórie k umeniu. Povedal, že historik by mal byť tak trochu umelcom, aby sa dokázal kreatívne pohybovať medzi útržkami informácií a poznámok, ktoré hnijú v archívoch. Medzitým dejiny Slovanov pred rokmi načrtli remeselníci, ktorí mimoriadne inštrumentálne zaobchádzali s archeológiou, písomnými a jazykovými prameňmi.

Odkiaľ pochádzajú Slovania?
Historici sú už roky rozdelení do dvoch nepriateľských táborov. Vedú medzi sebou bitky, pričom ignorujú masy, ktoré sú nútené školskou povinnosťou znášať muky nudy na hodinách dejepisu.

Prvý z nepriateľských táborov sú tzv. autochtonisti. Tvrdia, že Slovania od pradávna žili medzi Odrou a Vislou a odtiaľ sa vydali dobývať Európu. Druhí sú alochtonisti. Podľa nich Slovania pochádzajú, všeobecne povedané, spoza našej východnej hranice, z povodia Dnepra. Odtiaľ prišli a osídlili strednú Európu a Balkán.

„Spory medzi jednými a druhými, zamerané hlavne na poukazovanie na chyby druhej strany, neprinášajú do diskusie o starých Slovanoch nič zaujímavé ani nové, vôbec sa nemôžu dohodnúť (...), pretože každý si myslí niečo iné a nikto nechce ustúpiť druhému“ – ako napísal o slovanských kmeňoch na prelome 6. a 7. storočia neznámy historik nazývaný Pseudo Maurícius.

Nechajme teda ďalšie hľadanie prapôvodných kolísok a spory o názvy riek, z ktorých svetlo dejín vylovilo našich predkov. Poďme sa zaoberať, o ktorej hovorí Davies – umením založeným na faktoch. Týchto faktov nie je veľa a v ich slabom svetle sa história Slovanov javí ako hmlistá, nekonkrétna, ako slovanská duša. Ďalšie teórie o pôvode našich predkov sa považujú za nespochybniteľné pravdy len dovtedy, kým sa neobjavia ešte pravdivejšie pravdy alebo také, ktorých vyznávači jednoducho hlasnejšie kričia.

Tieto úvahy určite neprinesú jednoznačnú odpoveď na otázku. Ako sa stalo, že tak svetlovlasý Bielorus so pohárom samohonu, ako aj tmavý Čiernohorec s fľašou domáceho vína môžu pri troche dobrej vôle predniesť rovnaký prípitok? Možno budú samotné otázky zaujímavejšie ako hľadanie odpovedí na nich? Tak či onak, je čas začať náš príbeh.

Slovanské kmene
Otec histórie, Herodotos, síce písal o Neuroch (často považovaných za Slovanov), že sa raz do roka menia na vlkov, ale čo robili, keď neboli vlkmi? V dielach starovekých historikov sa Slovania objavili až v polovici 6. storočia. Čo bolo predtým – odkiaľ prišli, prečo si ich dovtedy nikto nevšimol – nie je známe. A predsa nemohli vôbec neexistovať!

Dnes sa domnievame, že to boli Sklavini a Anti. Hovorili jedným jazykom, nesmierne barbarským, a mali, stručne povedané, rovnaké usporiadanie a zvyky, títo severní barbari. Čo považujeme za nevyvrátiteľný dôkaz toho, že obaja boli práve Slovanmi, hoci to žiadny z autorov explicitne nenapísal.

Už v 19. storočí historici dospeli k záveru, že nemôžu veľmi dôverovať svojim starovekým predchodcom. Tí totiž nielenže používali cestovné mapy, ktoré mali len málo spoločného so skutočnou geografiou, ale ešte bezhranične dôverovali svojim informátorom a (skromné) vedomosti smelo dopĺňali fantáziou.

Jeden z hlavných, ak nie kultových, autorov textov o Slovanoch, istý Jordan, sa domnieval, že Visla tečie zo západu na východ. Jeho „slovanská správa“ je kompiláciou zdrojov, ktoré sa mu podarilo prečítať pri stole, kde spracovával históriu Gótov, pričom o Slovanoch sa len zmieňoval. Ďalší staroveký "odborník" – historik, ktorý bol rovnako vášnivý pre písanie panegyrik ako pre ohováranie toho istého vládcu – vedel o Slovanoch len to, že uctievajú boha stvoriteľa blesku...

Akékoľvek informácie, ktoré starovekí autori poskytovali o oblastiach mimo rímskeho impéria, sa zdajú byť veľmi podozrivé. Niet divu, klasické diela zahŕňali oblasti oveľa rozsiahlejšie, než boli územia ich vlastných ciest, a často presahovali aj hranice ich vedomostí. Medzitým názvy, národy a kmene často mýlili aj Briti, ktorí v 19. storočí dobývali Afriku a čerpali informácie z prvej ruky. A aj dnes, v ére satelitného pozorovania, skúsení politickí komentátori niekedy robia závažné vecné chyby.

Medzitým boli názvy, národy a kmene v 19. storočí často zamieňané. Briti, ktorí dobyli Afriku, napokon čerpali informácie z prvej ruky. Každopádne, aj dnes, v ére satelitného pozorovania, robia ostrieľaní politickí komentátori – niekedy – osudové zásadné chyby.

Pôvod Slovanov – čo nám hovorí archeológia?
Pozrime sa teda na vykopávky. Predmetom výskumu tu nie sú dvojzmyselné poznámky/záznamy, ale konkrétny materiál – tehla, brošňa a náhrobný kameň. Archeológovia zvyknú považovať za slovanské tie miesta, kde sa našiel „pražský typ“ hrnca, teda ručne tvarovaná, nezdobená nádoba, a kde sa našli stopy po štvorcovej zemľanke s ohniskom v jednom z kútov. Pre týchto bádateľov určujú ďalšie oblasti rozšírenia slovanstva práve tieto hrnce a zemľanky. Ale ľudia hovoriaci tým istým jazykom mohli žiť v úplne odlišných materiálnych kultúrach.

Vezmime si napríklad arabských beduínov so stádom kôz, niekoľkými ťavami, plastovými fľašami, jedným kotlom a stanom. Porovnajme ich so sybaritickými obyvateľmi miest plných orientálneho prepychu, voňajúcich tisíc a jedným korením. Štýl ich života je úplne odlišný, a predsa marocký beduín aj obyvateľ Damasku či egyptskej oázy o sebe povedia „som Arab“ a povedia to po arabsky.

Odkiaľ teda tá istota, že obyvateľ biednej zemľanky, sklonený nad primitívnym ohniskom, bol Slovanom? Odkiaľ vieme, že sa za takého považoval? Materiálnych stôp je príliš málo a sú príliš skromné na to, aby sme z nich mohli vyvodzovať kategorické závery o etnicite. Veď hrniec jednoducho slúžil na nosenie vody a surovinová jama – na skladovanie obilia. Z ktorého si po dni práce na poli človek pripravil kašu, údajne obľúbenú pochúťku Slovanov.

Po staroveku zostalo mnoho zaujímavých kultúrnych stôp: šperky, spony, mince... Začiatok novoveku, keď do dejín vstupujú Slovania, akoby v sa stratili v zemi. To, čo zostalo, je najčastejšie len iná farba alebo dokonca iný odtieň farby zeme tam, kde kedysi bola surovinová jama.  "Takto vyzerajú slovanské archeologické náleziská – hovorí jeden z bádateľov, ktorý už roky fotografuje relikty slovanstva.

Pôvod Slovanov: čo nám hovorí genetika?
Kolísku „slovanstva“ nehľadajú len archeológovia a lingvisti, ale aj antropológovia a genetici. Podľa tých posledných je charakteristickým génom pre Slovanov R1a1 (M17). Je to tzv. haploskupina vyskytujúca sa v mužskom chromozóme Y, teda prenášaná takmer bez zmien z otca na syna. Na európskom kontinente sa vyskytuje u 63 % lužických Srbov (z Nemecka), 56,4–60 % Poliakov, 44–54 % Ukrajincov a 50 % Rusov. Najstaršou „genetickou kolískou“ Slovanov by podľa týchto výskumov bolo juh Európy.

Problém je v tom, že hoci je falzifikácia genetických údajov prakticky nemožná, ich nesprávna interpretácia je pravdepodobná. Všetko preto, že slovanstvo je predovšetkým lingvistický, nie antropologický pojem. Podobne vysoký podiel nositeľov R1a1 ako v Poľsku sa v Európe vyskytuje medzi... Maďarmi. Ktorí z jazykového hľadiska nemajú nič spoločné nielen so Slovanmi, ale vôbec s celou indoeurópskou jazykovou skupinou. A tiež u 80 percent Keltov (Rosser, 2000).

Počiatky slovanskej kultúry
Ak nie v génoch, kde by sme potom mali hľadať podstatu slovanstva? Florin Curta, americký medievasta, zastáva názor, že pôvod Slovanov by sa nemal hľadať v hrncoch, ale v symbolických znakoch, t. j. odlišujúcich Slovanov od iných národov. Ako napríklad dnes školský štít na rukáve študenta alebo stojace vlasy na hlave pankáča. Pre Curtu je takýmto znakom fibula. To znamená spona, ktorú nosia ženy a prejavujú svoju príslušnosť k slovanským elitám. Vznikajú práve v okamihu, keď sa formuje etnicita.

Stačilo nosenie kostýmu s fibulou na to, aby sa prejavilo slovanstvo? "Možno," odpovedá Curta, ktorého iní archeológovia kritizujú za to, že pripisuje príliš veľkú dôležitosť obyčajným sponám. Jeho úvahy však idú ďalej a sú zaujímavým hlasom v slovanskej otázke.

Florin Curta totiž tvrdí, že Slovanov „vytvorili“ byzantskí autori, ktorí nazývali Sclavenes všetky barbarské národy, ktoré zo severu útočili na Ríšu počas lúpežných výprav. Tento názov vznikol na zjednodušenie príliš komplikovanej reality. Veď my sami nazývame všetkých predstaviteľov žltej rasy Číňanmi a väčšinu moslimov, bez ohľadu na to, či sú Peržania alebo Pakistanci, jednoducho Arabmi.

Ale vráťme sa k Ríši, ktorá na Balkáne postavila sieť pevností na ochranu severnej hranice pred nájazdmi barbarov. Útočníci túžili po zlate a zbraniach, ale aj po olivovom oleji, víne a rybacej omáčke zvanej garum. Nedostupnosť prestížnych produktov prinútilo slovanských vodcov – ak chceli naďalej zostať vodcami a odlišovať sa od masy, ktorá sa živila kašou – k politickej a vojenskej mobilizácii.

Začala sa formovať nová, silnejšia, lepšie organizovaná skupina Slovanov, ktorú si všimli práve byzantskí autori. Tak znie Curtova teória, ktorá, ako všetky ostatné, nie je bez medzier, ktoré umožňujú jej vyvrátenie. Ale – priznajme si – je oveľa zaujímavejšia ako napríklad slávne „sťahovanie národov“.

Sťahovanie Slovanov
Stojí za zamyslenie, ako mali tieto národy putovať. Je ťažké si predstaviť, že by matky náhle brali deti na chrbát, otcovia rodín by priväzovali divé svine na konopné povrazy (jedna z teórií o pôvode názvu Slovanov hovorí, že Suobenoi znamená toľko, čo chodiaci so sviňami), prasknutý, bezcenný hrniec by nechali napospas archeológom a išli by cez les, kam ich oči zavedú. Ako a kedy sa rozhodli: „No, dnes už ďalej nejdeme, tu zostaneme; poďme orať zem a tvarovať nové hrnce“? Čo by ich prinútilo k dramatickému rozhodnutiu opustiť celý majetok a začať putovanie? Veď neboli nomádi, ale roľníci, ktorých žiadna sila neodtrhne od vlastnej zeme.

Niektorí historici zastávajú teóriu, že hnacou silou migrácie bolo nepriateľské podnebie na severe. Je však ťažké si predstaviť roľníka, ktorý orie, seje, zbiera úrodu, a jedného rána vstane zo svojho lôžka vystlaného suchou trávou a machom, vyjde zo zemľanky, rozhliadne sa a povie: „Ó, zase prší, je tu strašná vlhkosť. Mám dosť týchto močiarov, nohy mám stále premočené, celé toto podnebie a tá šedá beznádej ma deprimuje. Zajtra idem hľadať slnko, idem na juh“.

Podľa profesora Przemysława Urbańczyka, ktorý objavil pravdepodobne slovanské stopy až na Islande, je v úvahách o Slovanoch potrebné vypustiť pochybnú teóriu sťahovania národov. Za tieto národy treba považovať skôr putujúce elity – vodcov spolu s armádou a rodinami tejto armády. Práve ich osudy mali sledovať historici, ktorých vôbec nezaujímal nudný život usadenej, roľníckej väčšiny, ktorá nemala ani ambície, ani možnosti akejkoľvek expanzie.

Podľa Urbańczyka mali avarskí vodcovia, ktorí pochádzali z ázijských stepí, zohrávať rozhodujúcu úlohu v úspechu Slovanov. Kočovníci si rýchlo podmanili veľké plochy obývané rôznymi usadlými poľnohospodárskymi národmi, s ktorými podľa tradície zaobchádzali s náležitou krutosťou.

Ak mal Obrzyn (Avar) jazdiť, nezapriahal do voza ani koňa, ani vola, ale prikázal zapriahnuť 3, 4 alebo 5 žien, aby ho viezli. Avari, divokí a bezohľadní jazdci so zdeformovanými lebkami, tvárami zjazvenými skarifikáciami a skalpmi nepriateľov pripevnenými na buňčukoch/čižmách, sa na jar vydávali na vojnové výpravy. Brali so sebou svojich Slovanov – pešiakov, oblečených ani nie do košieľ, ale len do nohavíc. Takto sa Slovania dostali pod avarským velením až do Solúna. Oblehali Konštantínopol, zúčastnili sa byzantskej výpravy proti Arabom (na ktorých stranu ochotne prešli) a usadili sa až v Sýrii.

Expanzia slovanstva
Určite týmto spôsobom nezaludnili Európu. Ale Avari, zabezpečujúc Slovanom a všetkým, ktorí dospeli k záveru, že sa oplatí byť Slovanom, stabilitu, mohli byť aj svojimi spôsobmi propagátormi slovanstva. Huni každoročne prichádzali zimovať k Sklavom, brali si do postele ich ženy a dcéry a na vojnové výpravy brali slovanskú potravu pre delá. Jazyk Slovanov mohli používať aj v zahraničných kontaktoch (ako je dnes angličtina).

Slovanská rovnostárska spoločnosť rýchlo prijala cudzincov a istým spôsobom ich začlenila do svojich radov. Čo – ako tvrdia kultúrni antropológovia – je najdôležitejšou podmienkou demografického úspechu. Inak, z hľadiska čistej biológie, taký „slovanský demografický skok“ (z cca 300 tisíc v 6. storočí na takmer 8 miliónov v 11. storočí) bol málo pravdepodobný, hoci nie nemožný.

O otvorenosti Slovanov aj voči vojnovým zajatcom takto písal v 6. storočí Pseudo Maurícius: „Tých, ktorí sú u nich v zajatí, nedržia v otroctve ako iné kmene na neobmedzený čas, ale obmedzujú čas termínom, dávajú im na výber, buď za dohodnuté výkupné sa vrátia k svojim alebo zostanú ako slobodní a priatelia“.

Ako sa objavili Slovania v Európe? Novodobyté územia osídlili, respektíve infikovali svojou slovanskou povahou. Možno slovanský jazyk prešiel podobnou cestou ako svahilčina. Spočiatku sa používal iba v obchodných kontaktoch medzi Arabmi a Afričanmi a teraz s ním komunikujú celé národy. Dnes jedným zo slovanských jazykov hovoria ľudia od stepí Ukrajiny a snehov Kamčatky až po hory Macedónska a lesy východného Nemecka.

A čo s Avarmi? Zmizli. Zostalo len poľské slovo „obor“ a kamenné reliéfy nachádzané dodnes na poliach. To sú tzv. baby, najčastejšie považované za pamiatky Slovanov. Hoci v skutočnosti nie sú ani slovanské, ale ázijské, a nie sú to baby, ale fúzatí dedovia ozbrojení mečmi.

Možno bola migrácia národov v skutočnosti len migráciou spôsobu života? Možno to neboli ľudia, ktorí sa vydali do neznáma, ale šírili sa móda a trendy? Slovania žili mimoriadne skromne, ich ženy nenosili drahé šperky a muži nezdobili ani rukoväte svojich mečov. Neskladovali poklady ani peniaze v zemľankách, nepoznali hrnčiarsky kruh. Ručne tvarovaný hrniec slúžil rovnako dobre, a že bol škaredý? To ich netrápilo. „Žijú tvrdý život na najnižšej úrovni, ako Massageti (Huni) a sú stále pokrytí špinou, ako aj oni“ – písal Prokopius z Cézarey.

Slovanská chudoba
Slovania vytvorili životný štýl tak extrémne neatraktívny, že bol pre historikov neviditeľný a pre nepriateľov nepolapiteľný. Nepísalo sa o nich, pretože nebolo o čom písať. Nenapadali ich, pretože nemali čo u nich rabovať. Iné národy korunovali vládcov, platili dane, rozvíjali obchodné kontakty a špecializované priemyselné centrá, ako napríklad hutníctvo vo Svätokrížskych vrchoch. Slovania siali len toľko prosa, koľko potrebovali na prežitie zimy, a ich svine chodili divoko po lesoch. Nemali štát, ale malé, sebestačné komunity založené na pokrvných zväzkoch, ktoré ich robili slobodnými a rovnými.

Zároveň toto minimum existencie dokonale zapadalo do ťažkých čias, v ktorých žili. Raná slovanská kultúra je veľmi egalitárna, všetkých zrovnáva na rovnakú, nízku úroveň. Pri odkrývaní pozostatkov z predslovanského obdobia, teda germánskej éry, sa objavujú domy a hroby elít, ale aj obyčajných ľudí. U Slovanov to vyzerá, akoby tam žila len chudoba. Ženy okolitých kmeňov nosia striebro a zlato, obliekajú sa do drahých látok. Medzitým u Slovanov – ako v kláštore.

Táto slovanská spomienka/hrdosť na vznešenú chudobu je zvláštna. Praotec našich panovníkov – Piast – nebol ani kolesárom, ako sme zvykli veriť, ale kniežacím oráčom. Česi majú tiež dynastiu pochádzajúcu z roľníka, ktorý bol dosadený na trón v roľníckom odeve a v lýkových bačkorách. To isté platí aj medzi korutánskymi Slovanmi (z oblasti dnešného Rakúska). Treba uznať, že na pozadí bohatých korunovačných zvykov sú naše dosť extravagantné.

Skromne a hygienicky
Niekto by mohol byť v pokušení povedať, že naši predkovia zaviedli akúsi módu chudoby. Prečo riskovať život nosením vzácnej brošne alebo pitím vína z elegantného pohára? Nie je lepšie zviazať sa konopným lanom, piť med v lese a žiť? Dane? Sú aj takí, ktorí si dokonca vyberú väzenie, aby sa im vyhli.

Nedostatok štátu znamená nulové výdavky na poplatky! A čo ešte sloboda a k tomu rovnosť! Preto jednoduchý a úsporný život starých Slovanov len zdanlivo bol biednym životom. Dával pocit bezpečia a stability cennejší než luxus. Zemľanka možno nebola vrcholom snov o dome, ale bola teplá. Rovnako ako aj kúpeľ-baňa, kde sa dalo lacno zohriať.

Oni [Slovania] nemajú kúpele, ale používajú domky z dreva. Zatvárajú špáry v nich niečím, čo rastie na ich stromoch, podobným riasam, a čo oni nazývajú: mach... V jednom rohu postavia kamennú pec a v hornej časti pred ňou vyrežú okienko na odvod dymu. A keď sa kachle zahrejú, zasunú okno a zatvoria dvere domu. Vo vnútri sú nádoby na vodu. Túto vodu lejú na horúci sporák a dvíhajú sa oblaky pary. Každý z nich má metlu z trávy, ktorou víria paru a priťahuje ju k sebe. Vtedy sa im otvárajú póry a vychádzajú zbytočné látky z ich tiel... Žiadna chrasta ani svrab na nich nezostáva. Tento domček nazývajú oni: "al-istba" – písal arabský historik.

Jednoduchosť dávala záruky prežitia. Národy ako Sarmati, Varjagovia, Tráci, Venedi – uctievajúce bohatstvo a luxus – zmizli z histórie… Alebo možno pokračovali ďalej už len ako Slovania?

Spoločné tradície a náboženstvo
"Treba sa zamyslieť, či Slovania nemali špecifický prístup k predmetom. Možno preto na ich územiach nenachádzame žiadne pamiatky. Možno odmietali všetko cudzie a používali len to, čo sami vyrobili – ako Gandhi, ktorý vyzýval k pestovaniu vlastných tradícií a hanil prijímanie cudzích vzorov. Možno jednoducho nechceli používať ani cudzie hrnce, ani zlato, ani cudzie látky […]? Alebo treba nedostatok nálezov vysvetliť zrútením rímskeho systému odmeňovania za poslušnosť? […] Slovania boli odrezaní od rímskych tovarov, od drahých darov, a vodcovia stavili na nový, jednoduchší životný štýl. Možno Slovania boli spoločnosťou, v ktorej status získava ten, kto je schopný najviac dať. Kultúrnym antropológom je známa ceremónia rozdávania. Ten sa stáva v spoločnosti najdôležitejším, kto je schopný najviac dať alebo verejne zničiť. Možno príslovečná slovanská pohostinnosť a štedrosť je pravnučkou rozdávania?" – zamýšľa sa Paul Barford, anglický archeológ, ktorý už roky žije a pracuje v Poľsku, autor rozsiahleho diela "The Early Slavs"/"Raní Slovania".

"A mne to pripadá tak, akoby slovanské územia náhle obsadil nejaký rád, ktorý sľúbil chudobu – hovorí profesor Jerzy Gąssowski. Možno, podľa jeho úvah, bola slovančina (aspoň spočiatku) nejakým náboženským systémom? Všimnime si, že približne v rovnakom čase vznikol islam. Moslimovia za necelých sto rokov zjednotili obrovské oblasti sveta, pretože spolu s vojenskou expanziou šírili nové, atraktívne náboženstvo. Náboženstvo, ktoré – a to je možno najdôležitejšie – hovorilo ľuďom, ako žiť. Treba si všimnúť, že tam, kde vtedy islam dorazil, tam sa vyznáva dodnes. Možno je to podobné aj s rozsahom slovanstva?

V tých časoch bolo náboženstvo ako balíček, ktorý zahŕňal duchovné záležitosti aj každodenný život. Učilo, ako sa modliť a kedy sa postiť, ale aj čo jesť, ako rozdeliť majetok, ako mať sex… Bolo často jediným regulátorom života, nositeľom kultúry a zvyku. Dodnes v moslimských krajinách, okrem toho, že sa stavajú mešity, ľudia sa obliekajú určitým spôsobom a dodržiavajú určité spoločenské normy. Možno to bolo podobné aj so Slovanmi, možno ich systém viery bol najvhodnejší pre časy, v ktorých vznikol.

Náboženstvo Slovanov dodnes poskytuje výskumníkom široké pole na tvorivú interpretáciu. Bolo zapísané hlavne misionármi, ktorí bojovali proti pohanským kultom. Opísali nepochopiteľné povery a zaznamenali – často nesprávne – niektoré mená bohov. V Polabí nemeckí misionári pokrstili Swętowita, teda svetlého, svätého muža – Svätovíta.

Slovanské tradície a christianizácia
Niektorí by chceli vidieť našich predkov ako nevinný kmeň, oslobodený od hriechu pohanstvo, ktoré pokorne a trpezlivo čaká na christianizáciu. Nič také. Slovania prinášali krvavé ľudské obete a s obľubou sa oddávali orgiám, rituálnemu obžerstvu, opilstvu a drogám. Posledná ľudská obeť bola prinesená nie tak dávno, v 19. storočí, aby odohnala mor z dediny.

My sami si často neuvedomujeme, že sa zúčastňujeme na pohanských kultoch. Za cirkevné sviatky sa všeobecne prijali len tie, ktoré boli nejakým spôsobom "postavené" na pohanských tradíciách. Oslavovanie jarného a jesenného slnovratu, kult mŕtvych, jarná radosť zo vzkriesenia prírody, zimná najdlhšia noc – svätá a strašná zároveň, počas ktorej hovoria zvieratá. To všetko nebolo cudzie našim pohanským predkom. Boli svedkami a účastníkmi „zrodenia novej tradície“ – trochu pohanskej, trochu kresťanskej. Svätosť prírody sa pred ich očami, a možno aj v ich mysliach, menila na kresťanskú kultúru.

Takto sa jedlo prinášané mŕtvym začalo časom dávať cintorínskym žobrákom, pretože modlitba žobráka mala najväčšiu moc. Dnes dávame „na pamiatku“ kňazom. Kto z nás netrpí tráviacimi ťažkosťami každý rok po štedrovečernej večeri? Obžerstvo je predsa jedným z hlavných hriechov, ale aj ozvenou pohanskej obradnej hostiny. Nehostí sa len ten, komu sa kladie prázdny tanier. Pútnik? Aký je to pútnik, ďalšie prestieranie na štedrovečernom stole čaká na tých, ktorí tu kedysi sedeli s nami – pre mŕtvych.

A tá zvláštna vianočná tradícia jedenia húb uprostred zimy? Možno je to vzdialená ozvena halucinogénnych hostín počas hlavných náboženských sviatkov a sviatkov prechodu. Možno rozprávky o trpaslíkoch a obroch sú práve vplyvom húb, ktoré spôsobujú makropsiu a mikropsiu. Možno dokonca aj odvahu a zúrivosť, s akou sa Slovania a ich avarskí vodcovia vrhali do boja, bola vyvolaná hubami, tentoraz muchotrávkami. Halucinogénne prísady, ako sú výťažky z ľulku alebo durmanu obsahujúce skopolamín, hyoscyamín a atropín, sa bežne pridávali do piva. A samotné slovo "hostina" s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z použitia démona – drogy, ktorá dáva prorocké vízie a extázu.

Niekedy je ťažké uveriť, čo sa naozaj skrýva za zdanlivo nevinnými podaniami. Každé dieťa vie, že bociany prinášajú deti. Ale prečo vlastne bociany? Ukazuje sa, že to súvisí s kvetom paprade, presnejšie s jeho hľadaním počas svätojánskej noci (kedysi nazývanej Kupalnocka/Noc Ivana Kupala). Toto slovo v češtine znamená, povedzme to jemne, pohlavný styk. Kvet, ako je známe, treba hľadať v noci, v lese. Nehanebné, lascívne spevy a pohyby, tlieskanie a vzrušujúce ohýbanie a iné milostné výkriky... Takto Długosz opísal rituály slovanskej Kupalanoci, hoci 500 rokov po zavedení kresťanstva, ale stále zvláštne živo a mimoriadne živo.

Zmena Kupalanoci na svätojánsku noc cirkvou bola zbytočná. Jediný raz v roku bolo možné robiť prakticky všetko, vrátane incestu. Sexuálne správanie malo povzbudiť Matku Zem, aby priniesla ovocie. A Kupalnocká úroda objavovala práve vtedy, keď na ďalší rok prileteli prvé bociany. Jar je čas prebúdzania sa k životu, bujnej vitality, a Veľká noc – určená podľa lunárneho splnu – je tiež oslavou samotnej jari. Ako inak chápať svätenie symbolov plodnosti, života a potravín? Nie je to odkaz na pohanstvo? Nemá svätená voda náhodou niečo spoločné s vodnými démonmi? A sviečky na Hromnice, nemajú niečo spoločné s bohom ohňa Perunom?

Je tu aj temnejšia stránka tohto miesta, kde sa primitívne, zlé, slovanské pohanstvo stretlo s kultúrnym, vyšším, latinským kresťanstvom. Vyrazenie zubov za porušenie pôstu, nútenie mečom k večeri Pána, ťahanie na povraze v blate, bitie prútmi svätých modiel, topenie sôch starých bohov, rúbanie ich sekerami na palivo a vysekávanie posvätných hájov, do ktorých odchádzali, aby sa odtiaľ vrátili do života duše. Pre našich predkov to bol koniec sveta. Pohania nerozlišujú sféru posvätného od profanum. Vyťatie svätého hája bolo pre nich skutočným koncom, zánikom kmeňa. Veď nemohli žiť bez duše.

Stojí však za to zamyslieť sa, ako nás toto stáročné pohŕdanie slovanskou nevedomosťou a menejcennosťou ovplyvňuje tu a teraz. Maria Janion píše, že ozvena pohanského zúfalstva prechádzala storočiami a – ako historická trauma – nemohla prejsť bez stôp v kultúre slovanských národov. Tvorca všeobecne známej psychológie rodinného prostredia Bert Hellinger tvrdí, že každý je ovplyvnený rodinou, vrátane tej z minulosti. Ona vytvára psychologickú podporu pre ďalšie generácie.

Sú to predkovia, ktorí sú dnes za naše dnešné pocity. Možno to bol "zlý krst", podriadenosť obyvateľov povodia Visly alebo Bugu, pohŕdanie latinskou cirkvou ich jazykom, znechutenie k ich zvykom a mytológii, ktoré dali vzniknúť nášmu dnešnému nielen poľskému pocitu menejcennosti, komplexom voči kultúrnemu, civilizovanému Západu.

Slovania – odkiaľ pochádza toto slovo
Nazvali sme sa Slovanmi, ľuďmi používajúcimi slová, teda takými, s ktorými sa dá rozprávať. Na rozdiel napríklad od Nemcov, ktorých pochopiť nemožno. Niekedy sa radšej vidíme ako Slávov – synov slávy. Ale názov môže rovnako dobre pochádzať z latinského slova sclavus – otrok. Tieto dva extrémy dokonale vystihujú naše pocity a pohodu v Európe.

Dnes si nechceme pamätať, že Slovania boli jednými z najvyhľadávanejších a najcennejších (najmä na moslimských dvoroch) otrokov. Arabské slovo saqaliba znamenalo rovnako Slovanov, ako aj eunuchov, pretože takí práve prichádzali na dvory arabských emirátov z českej Prahy – centra obchodu s otrokmi. Mnohí urobili vojenské alebo palácové kariéry… Ale to je len fragment našej histórie.

Po stáročia sme boli jednoducho roľníkmi. “S kurami, v praslovanských gaťach, nauč sa milovať svoju hanbu” – radí Miłosz. Možno si teda jednoducho obľúbiť praslovanské gate? A našu inakosť, na ktorú dnes stavia multikultúrna Európa? Veď naše gate si z vlastnej vôle obliekli pred stáročiami Góti, Vandali, Silingovia, Kelti, Lužičania, Gepidi a mnohí ďalší, ktorými po troche dnes všetci sme. Rovnako ako otrokmi a slávnymi bojovníkmi s našou prchavou, nepísanou, “v duchu zloženou” nehistóriou ľudu, ktorý síce nevedel stavať impozantné chrámy ani sa pekne modliť, ale jeho celý život bol modlitbou a jeho zem – chrámom.

Zuzanna Pol

Pri písaní článku som využila okrem iného:
“Nie-Slovania o počiatkoch Slovanov” pod redakciou Przemysława Urbańczyka; 
katalóg PNA “Slovania v Európe raného stredoveku”; 
Maria Janion “Niesamowita słowiańszczyzna”.

zdroj:
https://www.onet.pl/turystyka/national-geographic-polska/historia-slowian-do-dzis-jest-pelna-zagadek/hgqhx6l,30bc1058

foto: 
Alfons Mucha: Slovanská epopej