Historička Kubátová: Keď chcel Tisov režim vytvoriť „nových Slovákov“, jednoduchšie bolo hovoriť, kto k nim nepatrí

Dušan Mikušovič

Hana Kubátová (45) je historička, venuje sa výskumu holokaustu, pôsobí na pražskej Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity. Práve jej vychádza kniha „Kde líšky dávajú dobrú noc“ o vzťahu kresťanského nacionalizmu a holokaustu na Slovensku. V rozhovore hovorí:

akú rolu zohral Boh a náboženstvo v príbehu o 14. marci 1939,
ako ľudácky režim pristupoval k menšinám ako Rusíni či Maďari,
prečo vedenie štátu podporovalo udavačstvo,
kto pomáhal politikom s presadzovaním ideológie na periférii,
aj ako Tiso a ďalší cez kresťanstvo ospravedlňovali represie.
Všetci vieme, že na čele vojnového slovenského štátu stál kňaz Jozef Tiso. Málokto by už dokázal povedať, či bol výnimkou. Ako veľmi sa kňazi v politike vtedy angažovali?

Možno je dobré sa na tento proces pozrieť cez menšinu, ktorá nám v súvislosti so slovenským štátom nenapadne ako prvá, a to sú Rusíni. Ako sa slovenský štát a ideológia kresťanského nacionalizmu pozerala na samotnú existenciu Rusínov? A ako sa Rusíni pozerali na nový štát?

Historici, ktorí sa pozerajú na strednú Európu počas druhej svetovej vojny a na krajiny, ktoré boli nemeckými satelitmi, vyzdvihujú, že pre Slovensko bola špecifická nielen úloha prezidenta-kňaza, ale aj významné zastúpenie cirkevných predstaviteľov v politike ako takej. Niektorí to uvádzajú ako jeden faktor odlišujúci Slovensko od ostatných satelitných štátov, ktoré tiež mali obyvateľstvo identifikujúce sa buď priamo s rímskokatolíckou cirkvou, alebo s kresťanstvom.

Vidíme to aj na číslach pri pohľade na slovenskú politiku. Zo 63 poslancov autonómneho snemu – teda už na jeseň 1938, ešte pred vyhlásením slovenského štátu – sa 58 identifikovalo ako rímsko-katolíci. A dvanásti boli kňazi. Kňazi mali počas slovenského štátu významné postavenie v štátnej rade (podľa vtedajšej ústavy išlo o inštitúciu zloženú z najváženejších ľudí v štáte, ktorému ponúkala svoje odporúčania – pozn. red.). Biskup Ján Vojtaššák, ktorý oficiálne reprezentoval rímskokatolícku cirkev, bol dvakrát zvolený za podpredsedu rady.

Významní cirkevní predstavitelia sa objavovali na všetkých úrovniach slovenskej politiky, teda aj na regionálnej úrovni. Boli primátormi miest, predstaviteľmi menších obcí. Hrali nielen významnú úlohu ako štátni či stranícki funkcionári, ale mali tiež dôležitú spoločenskú úlohu.

Pomáhali režimu dostať jeho ideológiu a politiku k bežným ľuďom?

Áno, a myslím si, že je to zaujímavejšie ako ich čisto formálne postavenie. Môžeme si položiť otázku, prečo to tak bolo, prečo sa toľko rímskokatolíckych kňazov angažovalo v slovenskej politike, nielen na národnej, ale aj na regionálnej úrovni. Jedna z mojich odpovedí by bola, že slovenský štát si potreboval vybudovať novú hierarchiu kádrov. A Hlinkovej slovenskej ľudovej strane bola najbližšou hierarchia katolíckej cirkvi. Model, ktorý budovali, mohol do istej miery využiť hierarchiu cirkvi tam, kde pracovníci lojálni režimu ešte chýbali.

Súvisí to aj s tým, že kňazi mali významné spoločenské postavenie. V krajine, kde sa väčšina obyvateľov identifikovala s cirkvou, chápali sa ako veriaci, mali kňazi postavenie akýchsi spovedníkov. Ľudí, ktorí vedeli vysvetľovať, čo sa v spoločnosti deje a či je to správne. Kňazi zastupovali učiteľov, radcov a často aj verejné služby, ako napríklad rádio, tam, kde neboli dostupné. A to z nich robilo významných členov systému.

Názor novely Dominika Tatarku Farská republika som vždy vnímal ako trochu dobovú vec, pohľad z 50. rokov. Ale podľa toho, čo hovoríte, je trochu nadčasový.

Možno narážate na to, že komunistický režim neskôr začal označovať vojnový slovenský štát ako „klérofašistický“. Toto označenie využívali ako hanobnú nálepku, ako niečo, čo má diskreditovať režim a jeho predstaviteľov. Pretože tí, ktorí boli pilierom vojnového štátu, teda kňazi a náboženstvo, sa potom stali konkurenciou komunistickej moci.

Do určitej miery má však termín „klérofašizmus“ oprávnenie a presahuje komunistický režim. Je to označenie, ktoré vznikalo ešte niekedy v dvadsiatych rokoch minulého storočia a hovorilo o forme zriadenia, ktoré má vyplynúť zo snahy zosúladiť náboženské a fašistické princípy. To na Slovensku do určitej miery platí. Na Slovensku nikdy nedošlo k tomu, že by sme tu mali niečo, čo by sme mohli označiť za „klérofašistický režim“, pretože ľudácky režim bol relatívne slabý – hoci to o sebe netvrdil – a bol relatívne dynamický. Musel reagovať na významné vonkajšie aj vnútropolitické zmeny.

Ale to, že v systéme existovala určitá elita spojená s cirkvou a že aj ideológia, ktorá poháňala režim slovenského štátu, využívala náboženské prvky, to je všetko pravda.

Ako píšete vo svojej novej knihe, v roku 1940, keď bol ľudácky režim na vrchole, rímskokatolícki kňazi zastávali vedúce funkcie v 27 z 58 okresných organizácií Hlinkovej strany. Brali svoju účasť na politike ako poslanie alebo išlo o obyčajný karierizmus?

Oboje. Je to ťažké rozoznať, lebo ideály a pragmatizmus sa za slovenského štátu často prelínali, nešli nutne proti sebe. S Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou sa mnohí kňazi spájali z nacionalistických a mnohí z pragmatických dôvodov. Ale zároveň ju mohli využívať na svoje vlastné ciele: či už to bolo presadzovanie náboženskej, alebo sociálnej agendy.

Viacerí kňazi, ktorí vstupovali do Hlinkovej strany, boli aktívni v jej sociálnych odboroch. Po vojne svoju účasť na politike režimu vysvetľovali tým, že s niektorými činnosťami a časťami politiky nesúhlasili, ale cítili zodpovednosť voči obyvateľom a spoločnosti, v ktorej fungovali a pôsobili. A Hlinkova slovenská ľudová strana im to umožňovala.

Vaša nová kniha Kde líšky dávajú dobrú noc okrem iného skúma vzťah medzi kresťanským nacionalizmom – ako ideologickým pilierom vojnového štátu – a holokaustom na Slovensku. Čo si pod „kresťanským nacionalizmom“ predstaviť?

Kresťanský nacionalizmus je myšlienkový prúd, na ktorom stál nový štát a ktorý si vlastne ľudácke hnutie v mene svojho cieľa osvojilo. Ľudácke hnutie vytváralo svoju politiku prostredníctvom štátostrany, ktorá sa snažila o vybudovanie nejakého režimu. Kresťanský nacionalizmus využíval rôzne ideové prúdy v rámci Hlinkovej strany tak, že o ňom hovorili ako o vznešenom princípe, ktorý má odlišovať Slovensko napríklad od nacistického Nemecka, bez ktorého by slovenský štát nikdy nevznikol, ale ktorý bol zároveň akýmsi tenkým konceptom – floskulou, ktorej obsah sa musel naplniť.

Cesta, ako prehodnotiť pohľad na slovenský štát, je pozerať sa nielen na to, čo predstavitelia štátu hovorili, čo napísali a čo hlásali, teda aká bola propaganda. To všetko je dôležité, ale dôležitejšie sa mi zdá, ako kresťanský nacionalizmus fungoval v praxi. Žiadny z vtedajších slovenských predstaviteľov, či už patril k jednému, alebo k druhému krídlu, nikdy nedal úplnú odpoveď na to, čo kresťanský nacionalizmus je. Ani sa úplne nezhodovali v tom, ako má režim vyzerať.

Nie je úplne jasné, ako mal vyzerať Tisom preferovaný kresťanský národný socializmus ani ako mal vyzerať Tukom a Machom preferovaný slovenský národný socializmus. Oni o tom hovorili, vychádzali o tom pamflety a traktáty, ale myslím si, že si sami uvedomovali, že ten koncept je vetchý.

Pre mňa kresťanský nacionalizmus predstavuje nielen myšlienkový prúd, v ktorom režim spája sociálne, náboženské a fašistické prvky, ale aj to, ako doň vstupujú obyvatelia a miestne elity, ktoré mu dávajú obsah. Kresťanský nacionalizmus je politická stratégia a zároveň vábidlo, ktoré funguje obidvoma smermi.

S ľudákmi sa nám dodnes spája heslo „Za Boha a za národ“. Ako sa tieto dva základné motívy preniesli do pohľadu režimu na vznik vojnovej republiky, teda na 14. marec 1939? Kde mal v tejto udalosti miesto Boh a kde národ?

Predstavitelia režimu používali dva príbehy, aby vznik štátu podali, vysvetlili, ospravedlnili a dali mu zmysel. Jeden z nich je, že Slovákov stvoril samotný Boh a že to bola Božia prozreteľnosť, ktorá tomuto obyvateľstvu umožnila žiť na danom území. Druhý príbeh hovorí o snahe politických predstaviteľov konečne dbať o to, aby obyvateľstvo bolo naplnené, aby sa naň niekto pozeral a vnímal jeho potreby.

V prvých rokoch existencie slovenského štátu sa propaganda zameriavala na vytvorenie príbehu, ktorý by vzbudzoval hrdosť, pozitívne emócie a ktorý by zdôrazňoval, že Slovensko údajne nevzniklo ako výsledok nenávisti voči iným národom. Dokonca hovorili, že nevzniklo ani nejakými vonkajšími zásahmi – čo nebola pravda –, ale že je prejavom „lásky k vlastnému“.

Tieto dva prúdy, „za Boha a národ“, sa spájali v tom, ako režim vytvoril z Božieho prikázania „miluj blížneho svojho“ koncept sebalásky. To znamená: Boh požehnal národu, aby mal svoj štát, a úlohou politických predstaviteľov a režimu bolo dbať o dobro vlastného obyvateľstva, ktoré sa čím ďalej, tým viac definovalo ako etno-náboženská skupina Slovákov-kresťanov.

Režim v tom čase hovoril o snahe vytvoriť akéhosi „nového Slováka“. Aké charakteristiky mal spĺňať?

Musíme si uvedomiť, že režim často hovoril v akýchsi inotajoch. To znamená, že hovoril o veciach, ktoré až postupom času dostávali význam. To, čo ten „nový slovenský človek“ mal byť, môžeme pochopiť tak, že budeme sledovať politickú prax režimu. Propaganda síce často hovorila o novom Slovákovi, o usmievavom Slovensku, o oáze mieru uprostred vojnou zničenej Európy… o novom Slovákovi, ktorý je zrodený v novej dedine, ktorý je oddaný tradícii a láske k národu, ktorý uvažuje v kontexte celku, a nie jednotlivosti, a ktorý dbá o svoju úlohu v rámci spoločnosti.

Realita však nie vždy zodpovedala propagandistickému obrazu. Štát sa síce definoval ako národný a kresťanský, ale mal veľké problémy v tom, kto sú Slováci-kresťania, a ako ich odlíšiť od tých druhých. Jednoduchšie pre nich bolo povedať, koho považovali za toho „starého slovenského človeka“. Tam spadali domnelí nepriatelia režimu vo vnútri väčšinovej spoločnosti a samozrejme tí, ktorí boli vnímaní ako cudzí. Teda predovšetkým národnostné menšiny.

Aby si zaistili stabilitu a moc, v čase, keď sa všetko okolo menilo, vyvinuli predstavitelia režimu energiu, aby upevnili spoločenské hranice. Aby vytvárali kategóriu Slovákov-kresťanov, a to tak, že vlastne oddeľovali tých, ktorých zadefinovali ako cudzích alebo ako nepriateľov.

Snaha o vytvorenie nového človeka novej národnej jednoty alebo národnej pospolitosti, ako to oni vtedy volali, nevyhnutne v sebe obsahuje prvý krok, teda vylúčiť tých, ktorí sa k tomu nehodia. V slovenskom štáte aj po Viedenskej arbitráži žilo mnoho etnických skupín. Židia, Maďari, Nemci, Česi, Rusíni. Koho mohol štát vylučovať, a koho nie?

Politika voči „tým druhým“ bola predovšetkým daná tým, že si režim uvedomoval, že je slabý, závislý od nacistického Nemecka a od toho, ako bude prebiehať vojna. Oni si uvedomovali, že existencia režimu je závislá od niekoho, komu nikdy nebudú zároveň úplne veriť. Vo viacerých obdobiach existencie slovenského štátu sa jeho predstavitelia museli pýtať na to, či nacistické Nemecko bude skutočne stáť na strane Slovenska, alebo sa prikloní k Maďarsku.

Aj v tomto kontexte je zaujímavé, že režim sa vlastne nie je schopný úplne vymedziť voči maďarskej menšine, pretože aspoň politicky boli Maďari fakticky spojencami režimu, spolu s nacistickým Nemeckom. Prvá skupina, voči ktorej sa režim obráti, boli Česi. Už počas autonómie Slovenskej krajiny vznikla v štáte protičeská hystéria, ktorá bola zase daná tým, že režim si bol vedomý nielen svojej slabosti, ale zároveň úplne nedôveroval ani tým, ktorí mu mali pomôcť s jeho budovaním.

Žiadny režim nemôže stáť len na vynucovacej moci. Potrebuje ľudí a štruktúry, ktoré mu pomôžu fungovať vo všetkých aspektoch. Ako to však robiť v štáte, ktorého veľká časť stredných elít získala vzdelanie počas prvej Československej republiky? A kde je v niektorých oblastiach, v školstve či povedzme na železnici, významné postavenie českej menšiny? Keďže sa režim nemôže úplne vymedzovať voči Maďarom, obráti sa voči českému obyvateľstvu a neskoršie radikalizuje svoj postoj voči tým asi najslabším, už historicky marginalizovaným skupinám, čiže Židom a Rómom.

V knihe spomínate, že v prvej polovici roku 1939, po zavedení prvých represívnych opatrení, bolo zo Slovenska vyhnaných približne 17-tisíc Čechov. Vieme, že mnohí zastávali dôležité miesta v štátnej správe, súdnictve, četníctve, školstve. Nechýbali novému štátu? A na druhej strane, ako vysvetľovali ľuďom, že mnohých českých úradníkov – až 2700 – si museli na začiatok ponechať, lebo by bez nich nevedeli fungovať?

Slovenský štát a jeho história je plná paradoxov. Vidíme rozpory medzi tým, čo režim alebo jeho propaganda hlása, a aká je skutočnosť. V mnohých oblastiach si režim uvedomoval, že nemá vlastné kádre, a preto aspoň zo začiatku bol odkázaný na existujúcu štátnu správu, vrátane úradníkov, sudcov a vojakov, z ktorých mnohí boli českej národnosti. Samozrejme, vysvetľoval to tak, že postupom času dôjde k odstráneniu všetkých neslovenských živlov. Vieme, že k tomu úplne nedošlo a že mnohí Česi mohli zostať vo svojom postavení nie preto, že by ich ľudácky režim chcel, ale preto, že si uvedomoval, že boli nezastupiteľní.

Nový režim sa tváril, že to, čo urobí inak ako tie pred ním, bude, že si konečne bude všímať drobného malého človeka. Na rozdiel od prvej Československej republiky, ktorá údajne presadzovala politiku Prahy na úkor Slovenska, či na rozdiel Maďarského kráľovstva, ktoré presadzovalo maďarizáciu, zase na úkor Slovenska, sa slovenský štát konečne bude pozerať na potreby slovenského kresťanského obyvateľstva.

To, že realita nie vždy zodpovedala tomuto propagandistickému obrazu, vieme. Ale komunikácia smerom z centra do periférií bola takáto. Ľuďom vravel, že bude dbať o to, čo obyvatelia potrebujú, a že postupom času pripraví pôdu, aby slovenské obyvateľstvo získalo postavenia po odídených Čechoch, a samozrejme, aj po nenávidených Židoch alebo Rómoch.

V knihe porovnávate praktickú politiku režimu nielen v centre, ale aj na periférii, konkrétne na východnom Slovensku, odkiaľ pochádzate. Ani tam nežili iba Slováci, ale aj Židia, Rómovia a Rusíni. Ako sa snažil štát vytvárať „národnú pospolitosť“ napríklad v takom Prešove?

Myslím, že pre skutočné vyrozprávanie príbehu slovenského štátu a holokaustu na Slovensku by sme sa nemali pozrieť na minulosť len z pohľadu centra, ale aj z pohľadu toho, ako označujeme dnes ako periférie alebo vidiek. Pretože keď sa pozrieme na dejiny z centra, tak vidíme to, čo režim chcel, aby sme videli. Vidíme rastúcu Bratislavu, nové zákonodarstvo, vidíme politikov, ktorí hovoria o sebe, že predstavujú národ a štát, vidíme nové zákony a propagandistické reči o tom, ako režim konečne pozdvihne úroveň slovenského obyvateľstva.

Ale keď sa pozrieme z druhej strany, z tej, kde malo dôjsť k naplneniu sľubov, čiže z periférie, tak vidíme úplne iný príbeh. Príbeh, ktorý je multietnický a multináboženský. V roku 1940 došlo v slovenskom štáte k sčítaniu obyvateľstva, ktoré nie je nikde zverejnené. Jedna z teórií je, že dôvodom bol odpor nemeckej strany, ktorá sa bála toho, ako bude nemecká menšina zastúpená v mnohých obciach. Ale vieme tiež, že podľa tohto prieskumu obraz východného Slovenska nezodpovedal rečiam z centra.

V akom zmysle?

Slovensko nebolo slovenské a kresťanské v tom duchu, ako to hlásilo centrum, a východ Slovenska bol krásnym príkladom. Bol to región, v ktorom žilo najviac náboženských a etnických menšín. Ľudia hovorili viacerými jazykmi, podobne ako v ostatných častiach krajiny, ale tu bolo zvlášť bežné, že hovorili nárečiami, z ktorých sa dalo spoznať, že jednotlivé slová pochádzajú z rôznych jazykov. V mnohých obciach na východe ešte dnes, keď sa nimi prejdeme, vidíme na námestí rôzne denominácie kresťanských cirkví a v niektorých aj synagógy. Sú tak blízko vedľa seba, že ľudia nemohli vnímať sami seba len kresťansky a národne, pretože žili v regióne a žili v obciach, kde ľudia hovorili mnohými jazykmi, v ktorých ľudia navštevovali rôzne bohoslužby a v ktorých každodenne stretávali ľudí, ktorých režim zrazu definoval ako iných.

Na východnom Slovensku mohol nový režim ukázať, čo ten kresťanský nacionalizmus skutočne znamená, a zároveň aj to, ako teda bude odlišný od predchádzajúcich režimov. Východné Slovensko, vrátane jeho novej metropole Prešova – pretože Košice po Viedenskej arbitráži už neboli slovenské – bolo dobrým príkladom toho, ako sa ľudácky režim, vrátane jeho regionálnych elít, snaží presadiť slovenskosť na úkor ostatných etnických skupín. Mal ambíciu vyliečiť nezdravý výskyt etnickej rozmanitosti, ktorá sa zrazu, po vzniku nového štátu, začala spájať so zaostalosťou a s takzvanou menšou civilizovanosťou východného Slovenska. Robil to mnohými spôsobmi, napríklad rečami, ako presadzuje akúsi civilizačnú misiu východného Slovenska, ktorá mala ukázať, že slovenský štát na východ nezabudol.

Možno je dobré sa na tento proces pozrieť cez menšinu, ktorá nám v súvislosti so slovenským štátom nenapadne ako prvá, a to sú Rusíni. Ako sa slovenský štát a ideológia kresťanského nacionalizmu pozerala na samotnú existenciu Rusínov? A ako sa Rusíni pozerali na nový štát?

K napísaniu knihy ma motivovali dve veci. Po prvé, trochu som vnímala, že sa na perifériu často pozeráme skrz prsty. Ako názov mojej knihy hovorí, je to miesto, „kde líšky dávajú dobrú noc“, teda kde sa nič nedeje. Mojou snahou bolo ukázať, že to tak celkom nebolo. Druhá moja motivácia smerovala dovnútra odbornej komunity. Historici, ktorí sa venujú holokaustu alebo protižidovskému násiliu, sa často zameriavajú len na protižidovské zákonodarstvo slovenského štátu.

Som presvedčená o tom, že príbeh holokaustu nie je možné oddeliť od príbehu vzniku slovenského štátu, ale nie je možné ho oddeliť ani od príbehu ostatných národnostných menšín, ktoré v tomto režime existovali. Vrátane Rusínov. Prešov je dobrým príkladom toho, aké zložité bolo rozlišovať medzi jednotlivými skupinami, ktoré dnes vnímame ako jasné: Slováci, Rusíni, Maďari.

Ľudia, ktorých úrady označovali za Slovákov či Rusínov, spolu žili po celé stáročia, a mali mnoho spoločných znakov. Režim si toho bol vedomý. Ako potom jedno od druhého odlíšime? Je to jazyk, ktorým hovoria? Mnohí obyvatelia hovorili viacerými jazykmi. Je to náboženstvo? Prídeme k tomu, že mnohé mnohé gréckokatolícke kázne boli vedené v maďarčine. Keď Alexander Mach v roku 1940 prišiel na východné Slovensko, aby tam hovoril o národnom socializme, v jednej z prvých rečí, ktoré mal, sa zameral na miestnych kňazov; aby prestali viesť kázne v maďarskom jazyku a aby pomohli z Rusínov robiť Slovákov.

Prečo?

V rámci rusínskej komunity existovali viaceré prúdy, ktoré sa hlásili k rôznym zoskupeniam. Režim hľadal pre Rusínov svoje. To znamená, že predovšetkým z nich chcel urobiť Slovákov, pretože aj pragmaticky potreboval zväčšiť podiel Slovákov a kresťanov na východnom Slovensku. Ale zároveň im úplne nedôveroval, čo sa týkalo aj regionálnych elít, ktoré vnímali Rusínov ako nástroj maďarizácie. Výsledkom bolo, že aj v oblastiach, v ktorých boli gréckokatolícki Rusíni väčšinovým obyvateľstvom, neboli politicky prizvaní k moci.

Napriek tomu si mysleli, že je to menšina, ktorú je možné získať na svoju stranu, ak sa vzdajú toho najviditeľnejšieho znaku, ktorý majú. Rusínčina v mnohých obciach na východe komplikovala ich „slovenskosť“. Režim dúfal, že by sa časom mohli stať gréckokatolíckymi Slovákmi.

Ideológia kresťanského nacionalizmu bola úzko prepojená s genocídnou politikou ľudáckeho režimu najmä voči Židom. My občas vnímame holokaust ako tragédiu, na ktorej sme mali účasť, ale ktorá bola predsa len importovaná či nariadená nacistickým Nemeckom. Prečo to nesedí?

Nesedí to pri pohľade na politickú prax, na to, ako kresťanský nacionalizmus skutočne vyzeral, mimo politických traktátov a hlavných tribún. Teda, ako vyzeral v obciach a miestnych lokalitách. Moja kniha ukazuje, ako sa v rámci „civilizačnej misie“ slovenského štátu východ Slovenska zdanlivo modernizuje. Vznikajú nové školy, administratívne budovy, viaceré obce nadšene hlásia, že sa budujú nové chodníky, že vznikajú prvé kúpaliská, teda že prichádza k pozdvihnutiu toho, ako miestne obyvateľstvo môže žiť.

Ale keď sa pozrieme na to, kto skutočne stojí za tým pozdvihnutím, tak sú to často menšiny. Na východe predovšetkým rómska menšina, ktorá je prinútená pracovať na hlavných civilizačných projektoch režimu, predovšetkým na novej železnici, ktorá má opätovne spojiť centrum s východnými krajmi Slovenska. A zároveň na týchto nových námestiach a nových chodníkoch vidíme, ako režim násilne vylučuje obyvateľstvo, ktoré nezapadá do kategórie Slovák-kresťan.

Je to práve tu, kde miestne obyvateľstvo vidí na vlastné oči, ako sú ich židovskí susedia vyvlečení do koncentračných táborov. Je to na tých skrášlených uliciach, kde dôjde k hádkam o židovský majetok, v čase, keď ešte ich židovskí susedia iba stoja naložení, aby boli odvezení na železničné stanice. Snažím sa poukázať na prepojenosť veľkej a miestnej politiky a zároveň toho miesta, ktoré sa na jednej strane modernizuje a čistí.

Ale to vyčistenie znamená aj vyčistenie od ľudí, od Rómov, ktorým je prikázané, aby sa sťahovali na okraj obcí a miest, a od Židov, ktorí sú vnímaní ako nepotrební a preto sú deportovaní zo Slovenska.

Ako režim používal kresťanstvo, Boha či vieru na ospravedlňovanie represií voči Židom? Čo bolo kresťanské na tom, že ich zbavil úradov, zamestnaní a následne aj – arizáciami – majetku?

Režimu sa podarilo, že miesto kresťanskej lásky k svojmu blížnemu začal hlásať akýsi koncept sebalásky. To znamená – my sa musíme predovšetkým starať o vlastné obyvateľstvo. A preto musíme odstrániť nepriateľov, ktorí mu nedožičili alebo ho ožobračovali, či inými spôsobmi kazia dobrý život na Slovensku.

Protižidovské, ale aj protirómske represálie boli vysvetľované akousi láskou k sebe samému, k vlastnému národu, ako niečo, čo režim musí urobiť, ak chce, aby vlastný národ prežil. Používali na to náboženské odkazy, náboženský jazyk a aj náboženské elity, ktoré prizvali k tomu, aby sa zúčastnili a ktoré potom na tej lokálnej úrovni pomáhali vysvetľovať to, čo sa deje.

V knihe citujete Jozefa Tisa, ktorý v septembri 1940 v súvislosti s arizáciami povedal: „Mojžiš napríklad nariadil, že každý majetok treba vrátiť po 50 rokoch pôvodnému majiteľovi. Všetko, čo za 50 rokov Žid nazhromaždil, musel vrátiť. Na toto však Židia zabudli. Nedodržiavali nariadenia Mojžišove, ale riadili sa talmudom a všelijakými obskúrnymi knihami, ktoré nám do ruky nedajú. Podľa talmudu Žid, keď gója oklame, robí bohumilý čin. My teda ich činy odčiníme, a čo oni nabrali, berieme si späť.“ Čiže, bolo vlastne kresťanské ubližovať iným?

Režim si uvedomoval, že nie úplne všetci to takto chápu. Vo viacerých svedectvách sa dozvedáme, že sa aj ľudia z väčšinového slovenského obyvateľstva pýtali svojich kňazov na to, čo sa deje. Chodili za svojimi kňazmi a hovorili, že „Otec, je to kresťanské?“ Z rôznych listov sa medzi riadkami dozvedáme, že existovalo určité napätie v tom, či skutočne všetko je, ako má byť. Nenachádzame veľa listov, ktoré by boli priamo na podporu Židov, ale v situačných správach, ktoré sa písali, aby sa monitorovala nálada v spoločnosti, nachádzame odkazy, keď úradníci písali režimu, že sú určité otázky.

Radili režimu, ako by to mal lepšie vysvetľovať, a zároveň hovorili, že obyvateľstvo sa upokojí, keď dôjde k zrýchleniu arizácie a keď bude židovský majetok rýchlejšie prerozdelený. Vedomosť toho, že to nie je kresťanské, bola vykúpená režimovým heslom a tiež politikou nasýtiť slovenského človeka.

Kresťanský nacionalizmus – a ním ospravedlňované represie voči Židom a ďalším menšinám – neboli len akousi zhora prezentovanou ideológiou, ale dvojsmerným mechanizmom, ako režim získaval priazeň obyvateľov nového štátu. Ako sa to prejavovalo?

Jedným zo spôsobov, akým sa režim snažil budovať svoju legitimitu, bol prísľub, že bude naslúchať obyvateľstvu a nasýti alebo naplní jeho potreby. Je inak zaujímavé, že aj režim používal slovo „nasýtiť“ slovenského človeka, ktoré samo osebe hovorí o nejakom materiálnom nasýtení, skôr ako o ideovom. Režim takto vytváral a používal predovšetkým arizačnú politiku, ktorá mala za cieľ redistribuovať – čo je krajšie slovo pre rozkradnúť – židovský majetok.

Tí, ktorí sa venovali arizácii, potvrdia, že v skutočnosti najvýznamnejšie majetky dostávali ľudia, ktorí mali politické konexie a ktorí boli blízko strane či mali dokonca rodinné väzby na stranu, a ktorí nemali kvalifikáciu. Arizačný proces bol nielen nakoniec politicky neúspešný – obyvatelia si uvedomovali, že je pomalý, skorumpovaný a nefunguje – ale z ekonomického hľadiska ešte došlo k úpadku pôvodne prosperujúcich židovských podnikov.

V knihe sa podrobne venujete aj fenoménu udavačstva. Tvrdíte, že režim nielenže umožnil udávanie, ale občanov k nemu priamo povzbudzoval. Ako to robil a prečo?

Keď režim hovoril o tom, že buduje slovenský štát a usiluje sa o nového slovenského človeka, tak hovoril predovšetkým o tom, kto tam nepatrí. To bolo určité znamenie pre obyvateľstvo, aby hlásilo tých, ktorí údajne nepatria do tohto nového slovenského celku, ktorí nerozumejú novému slovenskému poriadku. Režim využíval tie najnižšie pudy v spoločnosti, aby motivoval obyvateľstvo k lojalite. Motivácie zdola boli rôznorodé, od chamtivosti cez nevraživosť až po podozrievanie a strach. Obyvatelia zdola mohli hovoriť, čo si oni predstavujú pod tým, ako má kresťanský nacionalizmus vyzerať.

Čiže, to nebolo len tak, že režim prišiel a niečo povedal. Aj mnohí obyvatelia písali predstaviteľom režimu, dokonca ich manželkám, aby jednak udávali svojich susedov – často Židov alebo tých, ktorí údajné alebo skutočné styky so Židmi – ale často spomínali aj sľuby, ktoré im režim dal. „Vy ste nám, pán minister, niečo sľúbili a my by sme chceli toto,“ písali. V knihe sa snažím ukázať, že takto vlastne dochádzalo k akejsi obojstrannej komunikácii, ktorá nebola úplne rovnocenná, ale ktorá existovala.

To nám ukazuje, že kresťanský nacionalizmus nebol záležitosťou pár politických špičiek, lebo ľudia si ho osvojili a potom doň vnášali svoje nároky a svoje predstavy, ktorých plnenia sa dožadovali. Keď  vravíme, že niekoľko rokov počas Slovenského štátu bola budovaná systematicky takáto politická stratégia kresťanského nacionalizmu, zrejme to muselo zanechať stopy na spoločnosti aj potom. Vidíme ich dodnes?

Vidíme, podľa mňa aj v tom, ako sa rozprávame o slovenskom štáte a holokauste. Stále ho opisujeme z centra a pozície elít. Pretrvávajú niektoré hodnotenia slovenského štátu, ktoré hovoria, že sme sa mali dobre, a pretrvávajú aj v tom, že vlastne nie sme schopní sa cez toto obdobie preklenúť. Niektorí historici, vrátane Tonyho Judta, hovoria, že národ sa dokáže odbremeniť od svojej ťažkej minulosti vtedy, keď ju má vyrozprávanú.

Myslím si, že my ju nemáme vyrozprávanú, pretože pre časť obyvateľstva ľudácky režim priniesol isté výhody, a to chápanie výhod – že predsa nám bolo dobre – prevažuje od temných stránok. Snahou mojej knihy nie je hovoriť škaredo o slovenskej minulosti, ale skomplikovať príbeh slovenského štátu a holokaustu, aby sme si ho mohli vyrozprávať a posunúť ďalej.

Knihu „Kde líšky dávajú dobrú noc“ si môžete kúpiť v obchode Denníka N.


zdroj:
https://dennikn.sk/4520284/historicka-kubatova-ked-chcel-tisov-rezim-vytvorit-novych-slovakov-jednoduchsie-bolo-hovorit-kto-k-nim-nepatri/

foto: Kde líšky dávajú dobrú noc
zdroj: Dennik N