Ivan Krempa: historik v službách režimu

Z Pichní cez Moskvu až po normalizačný aparát: život Ivana Krempu ako príbeh vzostupu, lojality a ideologickej historiografie.













Život Ivana Krempu je príkladom kariéry človeka, ktorý prešiel z chudobného východoslovenského prostredia až do najvyšších poschodí akademického a straníckeho aparátu socialistického Československa. Jeho príbeh nemožno zúžiť iba na jednu nálepku. Bol historikom, pedagógom, organizátorom vysokého školstva, účastníkom protifašistického odboja, ale zároveň aj človekom pevne spätým s komunistickým mocenským systémom. Práve toto napätie robí jeho životopis zaujímavým - a zároveň problematickým.

Ivan Krempa sa narodil 8. marca 1927 v obci Pichne (rusín. Пыхнї) na východnom Slovensku. Pochádzal z rusínskeho prostredia a podľa zachovaných životopisných údajov sa hlásil k ukrajinskej národnosti. Vyrastal v skromných podmienkach početnej rodiny. V medzivojnovom Československu to pre dieťa z periférie nebola jednoduchá štartovacia čiara. Talentovaným žiakom však niekedy pomáhali miestni učitelia, farári či vzdelanci, a tak sa Krempa dostal na štúdiá do Prahy, na ruské gymnázium.

Druhá svetová vojna jeho mladosť zásadne prerušila. Zapojil sa do protifašistického odboja a pôsobil v partizánskom prostredí. Po zatknutí prešiel väzením na Pankráci a koncentračným táborom Sachsenhausen. Táto skúsenosť neskôr tvorila dôležitú súčasť jeho verejného obrazu. V povojnovom Československu mala odbojová minulosť veľkú váhu: poskytovala morálny kapitál a zároveň otvárala cestu k politickej i akademickej kariére.

Po vojne pokračoval v štúdiu a napokon odišiel do Moskvy, kde vyštudoval históriu na Moskovskej štátnej univerzite. Práve sovietske vzdelanie bolo pre jeho ďalší profesijný vývoj kľúčové. V päťdesiatych rokoch sa v Československu budoval model vedy a školstva podľa sovietskeho vzoru. Dejepis nebol chápaný iba ako akademická disciplína, ale aj ako nástroj politickej výchovy. Historik mal vysvetľovať minulosť tak, aby potvrdzovala vedúcu úlohu komunistickej strany a nevyhnutnosť socialistického vývoja.

Po návrate pôsobil v Prešove, kde sa zapojil do budovania vysokoškolského prostredia. Pracoval na katedre spoločenských vied, podieľal sa na formovaní historického pracoviska a zastával aj riadiace funkcie. Neskôr pôsobil v Bratislave, Prahe a opäť aj v Moskve. V jeho životopise sa striedajú akademické pozície so straníckymi a štátnymi funkciami, čo bolo pre kariéru lojálneho intelektuála v socialistickom režime typické.

Najvýraznejšie sa Krempova dráha spája s obdobím normalizácie po roku 1968. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy a po nástupe politických čistiek sa vedecký a verejný život dostal pod prísnu ideologickú kontrolu. Kto chcel v spoločenských vedách napredovať, musel byť nielen odborne použiteľný, ale najmä politicky spoľahlivý. Krempa v tomto systéme nielen prežil, ale vystúpil ešte vyššie. Pôsobil v štruktúrach spojených s marxizmom-leninizmom a straníckou výchovou, neskôr ako zástupca riaditeľa Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSČ. To nebola neutrálna vedecká inštitúcia, ale pracovisko priamo previazané s ideologickým aparátom komunistickej strany.

Jeho odborné zameranie sa sústredilo najmä na dejiny robotníckeho hnutia, vznik a vývoj komunistického hnutia, československo-ruské a ukrajinské vzťahy a moderné dejiny. Tieto témy samy osebe nie sú problematické. Problém je v spôsobe, akým boli v období komunizmu často spracúvané. Dejiny robotníckeho hnutia sa bežne vykladali ako príbeh smerujúci k víťazstvu komunistickej strany. Zložité spoločenské konflikty, pluralita názorov a politické alternatívy sa zužovali na schému „pokrokových“ a „reakčných“ síl. Historik v takomto prostredí nebol iba bádateľom, ale aj spoluautorom oficiálnej pamäti režimu.

Ivan Krempa publikoval množstvo odborných aj popularizačných textov. Prispieval do straníckej a režimovej tlače, vystupoval v širšom verejnom priestore a podieľal sa aj na televíznych projektoch. Získal vysoké akademické tituly, stal sa profesorom a členom-korešpondentom Československej akadémie vied. Štát ho odmenil viacerými vyznamenaniami vrátane Rádu práce či Rádu Víťazného februára. Práve tieto ocenenia dobre ukazujú, ako režim hodnotil jeho pôsobenie: nie iba ako vedecký výkon, ale ako službu socialistickému štátu a komunistickej strane.

Kritický pohľad na Ivan Krempu preto nemôže obísť otázku zodpovednosti intelektuála. Bol vzdelaný, jazykovo a kultúrne vybavený, poznal dejiny a vedel, ako vzniká politická interpretácia minulosti. Napriek tomu sa stal súčasťou aparátu, ktorý po roku 1968 pomáhal upevňovať moc jednej strany, vytláčal oponentov a obmedzoval slobodné bádanie. V prostredí normalizácie nešlo len o kariérne zaradenie. V spoločenských vedách mala lojalita konkrétne dôsledky: určovala, kto smie publikovať, učiť, viesť pracoviská a vykladať dejiny budúcim generáciám.

Zároveň by bolo zjednodušujúce vidieť v Krempovi iba karieristu. Jeho život obsahuje aj reálne skúsenosti s chudobou, vojnou, väzením a snahou o vzdelanie. Pre mnohých ľudí jeho generácie bol komunizmus spojený s osobným sociálnym vzostupom a s presvedčením, že Sovietsky zväz porazil fašizmus a predstavuje cestu k spravodlivejšej spoločnosti. Práve preto sú tieto životopisy také komplikované. Osobná statočnosť v jednom období neznamená automaticky morálnu nezávislosť v období ďalšom.

Ivan Krempa zomrel 8. marca 1997, v deň svojich sedemdesiatych narodenín. Po roku 1989 sa hodnotenie osobností jeho typu nevyhnutne zmenilo. To, čo predtým oficiálne životopisy uvádzali ako zásluhy, dnes často čítame aj ako dôkaz previazanosti s mocou. Krempa zostáva súčasťou dejín slovenského a československého školstva, historiografie i straníckeho aparátu. Jeho príbeh však treba čítať nielen ako výpočet funkcií a ocenení, ale aj ako pripomienku, že veda sa môže stať nástrojom politiky - a že historik, ktorý slúži režimu, nepíše iba o minulosti, ale pomáha formovať aj obraz prítomnosti.

********

Mladosť, protifašistický odboj a väznenie
Pôvod: Narodil sa v obci Pichne v roľníckej rodine s piatimi deťmi. Hlásil sa k ukrajinskej národnosti.
Vojnové roky a odboj: Ako mladý študent Ruského gymnázia v Prahe sa aktívne zapojil do protifašistického odboja. Bojoval v partizánskom oddiele Pugačov - Sergej, ktorý operoval najmä na východnom Slovensku.
Zajatie a koncentračný tábor: Padol do nacistického zajatia. Bol väznený v Prahe na Pankráci a následne deportovaný do koncentračného tábora Sachsenhausen, čo prežil ako veľmi mladý človek.
Dokončenie strednej školy: Maturitu si dorobil v rokoch 1945–1947 na strednej škole pri veľvyslanectve ZSSR (keďže predtým študoval na ruskom gymnázii). Potom nastúpil na štúdium na Historickej fakulte Štátnej univerzity v Moskve, ktorú absolvoval v rokoch 1947–1952.


Budovanie vysokého školstva v Prešove (50. roky) po návrate z Moskvy
Začínal na Katedre spoločenských vied Filologickej fakulty Vysokej školy pedagogickej (VŠP) v Prešove.
Rýchlo sa stal zástupcom docenta a prevzal vedenie katedry, z ktorej neskôr vyčlenil samostatnú Katedru dejín.
V čase organizačných zmien bol menovaný za prorektora VŠP v Bratislave, pričom priamo v Prešove riadil a integroval dve inštitúcie (fakultu a Vyššiu pedagogickú školu). Výrazne prispel k tomu, aby sa prešovská Filologická fakulta pretransformovala na Filozofickú fakultu, ktorá sa stala spoluzakladajúcou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach/Prešove.
Člen ÚV KZUP (KCYT) a jeho predsedníctva (1952-57)

Vedecký rast a normalizačná kariéra
1960: Na Inštitúte spoločenských vied v Prahe obhájil titul CSc. (kandidát vied).
VŠE Bratislava: Viedol tu katedru a habilitoval na riadneho docenta.
Univerzita 17. novembra (Praha): Od roku 1962 tu viedol Katedru histórie na Fakulte spoločenských vied.
1969 - 1970  Pôsobil ako tajomník predsedu Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR.
1970 - 77 Radca na československom veľvyslanectve v Moskve. 
Moskovská doktorandúra (DrSc.): Počas diplomacie v Moskve pracoval na svojej druhej (veľkej) doktorandskej dizertácii, ktorú v roku 1974 obhájil na Akadémii spoločenských vied v Moskve, čím získal najvyšší vedecký titul DrSc. (doktor vied).
ÚML ÚV KSČ: Po návrate z Moskvy (1977) sa stal prvým zástupcom riaditeľa tohto hlavného ideologického ústavu krajiny. V rovnakom roku bol menovaný za univerzitného profesora.
Člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS).
tituly: Prof. PhDr. Ivan Krempa, DrSc.

Publicistika, mediálna činnosť a ocenenia
Ivan Krempa bol to aktívny režimový publicista a mienkotvorca.
Médiá: Pravidelne publikoval v hlavných straníckych a kultúrnych periodikách: Nová mysl, Rudé právo, Tvorba, Tribúna, Mladá fronta, Květy, ale aj v menšinových regionálnych novinách ako Dukla či Nove žytťa.
Televízia a výstavy: Pôsobil v Československej televízii. Bol členom tímu, ktorý pripravil monumentálnu celoštátnu výstavu „Doba Karla IV. v dějinách národov ČSSR“. V roku 1986 získal Československú novinársku cenu za odbornú spoluprácu na 40-dielnom televíznom seriáli - Kronika nášho života - o povojnových dejinách ČSSR (išlo o masívny propagandisticko-dokumentárny projekt vtedajšieho režimu).

Vybrané publikácie
Na cestu k vzniku strany nového typu, KSČ predvoj nového života
K prosincové stávce 1920 a založení KSČ na Zakarpatské Ukrajině (1958) 
Za internacionálnu jednotu revolučného hnutia v Československu: podiel slovenského a zakarpatského robotníckeho hnutia na utvorení KSČ, 1919 - 1921, (1975)
Podiel slovenského a zakarpatského robotníckeho hnutia na utvorení KSČ (1919 - 21) (1975)
Komunistická internacionála a Komunistická strana Československa (1979), vydané v Moskve v spolupráci s F. Firsovom
Cesta k jednotné revoluční straně v Československu (1981)

Získané štátne a vedecké ocenenia
Štátna cena Klementa Gottwalda (za výstavu o Karolovi IV.)
Zlatá plaketa F. Palackého (od ČSAV za zásluhy v historických vedách)
Strieborná medaila Za zásluhy o vedu a ľudstvo (od Predsedníctva ČSAV)
Rád práce (1982)
Vyznamenanie Za vynikajúcu prácu (1987)
Rád víťazného februára (1987) - jedno z najvyšších ideologických štátnych vyznamenaní v ČSSR

Zostavil: jL