Ivan Nestor Šafranko: Umelec, ktorý nedovolil obrazu zostarnúť

Pri príležitosti 95. výročia narodenia si pripomíname jednu z najvýraznejších osobností slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia.


Ivan Nestor Šafranko bol maliar, pedagóg, experimentátor a provokatér, ktorý z východného Slovenska vytvoril priestor živej avantgardy.

Existujú umelci, ktorých tvorba sa dá zaradiť do jedného štýlu, obdobia či jasne čitateľného rukopisu. Ivan Nestor Šafranko medzi nich nepatril. Jeho dielo sa neustále premieňalo, vrstvilo, spochybňovalo vlastné istoty a znovu začínalo. Práve tento tvorivý nepokoj sa stal jedným z najvýraznejších znakov jeho osobnosti.

Narodil sa 26. mája 1931 v obci Turja Paseka na Podkarpatskej Rusi, vtedy súčasti Československa, dnes na území Ukrajiny. Zomrel 1. novembra 2020 v Prešove. Medzi týmito dvoma dátumami sa rozprestiera bohatý život maliara, sochára, pedagóga a tvorcu, ktorý výrazne ovplyvnil podobu výtvarného umenia najmä na východnom Slovensku.

Korene v kultúrne mnohovrstvovom priestore

Šafranko vyrastal v učiteľskej rodine, v prostredí, kde sa vzdelanie, hudba a výtvarné umenie prirodzene prelínali. Otec bol učiteľ, hudobník a amatérsky maliar, matka pochádzala z rodiny Antalóczyovcov. Už detstvo mu tak poskytlo zázemie, v ktorom tvorivosť nebola výnimkou, ale súčasťou každodennosti.

Podkarpatská Rus a východné Slovensko, s ktorými bol bytostne spätý, predstavovali priestor stretu kultúr, jazykov a náboženských tradícií. Slovenský, rusínsky, maďarský, ukrajinský, židovský či nemecký prvok sa tu prirodzene prelínali s katolíckou a pravoslávnou duchovnosťou. Táto kultúrna pluralita sa neskôr výrazne premietla do Šafrankovej tvorby, najmä do jeho vzťahu k ikonám, sakrálnym motívom a obrazom človeka ako duchovnej i spoločenskej bytosti.

Kľúčové boli aj rané stretnutia s významnými umelcami. Už ako dieťa sa dostal do kontaktu s Jozefom Bokšayom a Vojtechom Erdélyim. Sám neskôr spomínal, že Bokšay chodieval k nim domov a on mu ako chlapec nosil maliarsky stojan. Umenie sa mu tak neukazovalo ako vzdialený svet galérií, ale ako živá prax konkrétnych ľudí.

Bratislava, Praha a návrat na východ

Po maturite na Ruskom gymnáziu v Humennom nastúpil v roku 1951 na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde študoval u Ladislava Čemického, Jána Želibského a Dezidera Millyho. V roku 1954 pokračoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Karla Minářa, ktorú absolvoval v roku 1957.

Praha päťdesiatych rokov bola pre Šafranka dôležitou skúsenosťou. Napriek ideologickým tlakom doby tu vnímal moderné umelecké impulzy a začal experimentovať s postupmi, ktoré neskôr priniesol na východné Slovensko. Mohol zostať v Prahe, no rozhodol sa vrátiť. Najskôr pôsobil v Košiciach, od roku 1963 v Prešove, ktorý sa stal jeho hlavným tvorivým i pedagogickým priestorom.

Tento návrat mal zásadný význam. Šafranko nepriniesol do regiónu iba akademické vzdelanie, ale aj otvorenosť voči avantgarde, experimentu a umeleckému riziku.

Priekopník, ktorý provokoval

Do výtvarného života vstupoval v období, keď bola abstrakcia považovaná za podozrivú a nepredmetné umenie za formalistické. Napriek tomu patril k prvým autorom na východnom Slovensku, ktorí systematicky pracovali s abstraktným obrazom, drippingom, ready-made, asamblážou či objektom.

Jeho prvé experimenty nevznikali ako módna póza. Vychádzali z materiálnej skúsenosti maľby. Farbu lial, vrstvil, nechával stekať, kombinoval ju s pieskom a štruktúrou plochy. Technika drippingu, spájaná najmä s Jacksonom Pollockom, sa u Šafranka objavila ako prirodzený výsledok práce s riedkou farbou a plátnom položeným na zemi.

Rovnako odvážny bol jeho záujem o nájdený predmet. Starý hrdzavý plech pribitý na dosku a vystavený ako umelecké dielo bol v dobovom prostredí provokáciou. Nie samoúčelnou, ale zásadnou: Šafranko tým ukazoval, že umelec nie je len ten, kto zobrazuje svet, ale aj ten, kto nanovo určuje hranice umenia.

Sám sa k tejto polohe hlásil otvorene: „Bol som provokatér a som ním doteraz.“ Táto veta presne vystihuje jeho postoj. Nešlo o provokáciu pre efekt, ale o odmietnutie pohodlia, opakovania a umeleckej poslušnosti.

Medzi ikonou, figúrou a abstrakciou

Šafrankova tvorba je mimoriadne široká. Venoval sa maľbe, grafike, keramike, smaltu, tapisérii, objektu, ilustrácii aj monumentálno-dekoratívnym dielam pre architektúru. Napriek tejto rozmanitosti ju spája sústredený záujem o človeka, obrazový znak a duchovný rozmer hmoty.

Významnú úlohu zohrala ikonopisná tradícia. Motívy madony, kríža, oltára či ikonostasu však nepreberal nostalgicky. Premieňal ich na moderný výtvarný jazyk. Sakrálne formy spájal s priemyselným odpadom, nájdenými predmetmi a asamblážou. Vznikali tak diela, ktoré stáli medzi modlitbou, objektom a výtvarným experimentom.

Osobitné miesto má obraz Matka Božia s dieťaťom z roku 1968, označovaný aj ako Rusínska madona. Práve v ňom sa výrazne ukazuje Šafrankova schopnosť spojiť východnú duchovnú tradíciu s modernou expresívnou maľbou.

Popri abstrakcii však nikdy neopustil figúru. Bol autorom portrétov, skupinových kompozícií, zátiší i krajín. Jeho figurálne scény — ľudia v električke, na trhu, pri tanci, pri práci či hudbe — nie sú iba žánrovými výjavmi. Sú kompozíciami vzťahov, tvarov, farieb a napätí. Človeka nezobrazoval idealizovane, ale civilne, často drsne, s iróniou a karikatúrnou nadsádzkou.

Pedagóg a kreátor prostredia

Rovnako dôležitá ako jeho tvorba bola pedagogická práca. Od roku 1963 pôsobil na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, neskôr na Prešovskej univerzite. V roku 1977 habilitoval na docenta a v roku 1995 bol menovaný za profesora maľby.

Ako pedagóg neodovzdával iba techniku. Podstatnejší bol postoj: schopnosť hľadať, myslieť samostatne, nebáť sa omylu a neopakovať cudzie vzorce. Aj vďaka nemu vyrástli generácie výtvarníkov a pedagógov, pre ktorých sa tvorba nestala rutinou, ale otvoreným procesom.

Šafranko zároveň aktívne budoval kultúrne prostredie. V Prešove vytváral priestor pre výtvarný život, výstavy a stretnutia autorov. Nebol iba solitérom v ateliéri, ale osobnosťou, ktorá pomáhala formovať scénu.

Warhol, humor a otvorené dielo

Nie náhodou sa v roku 1990 stal spoluzakladateľom a prvým predsedom Spoločnosti Andyho Warhola. So slávnym predstaviteľom pop-artu ho nespájali iba rusínske korene, ale aj zmysel pre obraz ako znak, iróniu, nadsádzku a vizuálnu provokáciu.

V roku 2004 získal Cenu Andyho Warhola za prínos pre výtvarné umenie. Bola to pocta autorovi, ktorý dokázal prepojiť regionálne korene s modernými a postmodernými umeleckými impulzmi.

Charakteristické bolo aj jeho zaobchádzanie s vlastnými dielami. Vracal sa k starším obrazom, premaľovával ich, dopĺňal, vrstvil a otváral novým významom. Akoby odmietal predstavu, že obraz je raz navždy ukončený. Pre Šafranka bolo dielo živým organizmom, ktorý sa môže meniť spolu s autorom.

Odkaz tvorivého nepokoja

Ivan Nestor Šafranko patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia. Jeho význam nemožno obmedziť len na východoslovenský región, hoci práve s ním bol celoživotne spätý. Z periférie vytvoril priestor tvorivej slobody a ukázal, že aj mimo veľkých centier môže vzniknúť umenie otvorené svetu.

Pri 95. výročí jeho narodenia sa nevraciame iba k životopisu významného maliara. Pripomíname si autora, ktorý celý život odmietal definitívnosť, pohodlné zaradenie a tvorivú stagnáciu. Jeho obrazy, objekty a pedagogické pôsobenie sú dôkazom, že umenie zostáva živé vtedy, keď sa neprestáva pýtať.

Šafrankov odkaz možno pomenovať jednoducho: obraz nikdy nemusí byť hotový. Rovnako ako umelec, ktorý ho tvorí.

Zostavil: ai

foto: Ivan Šafranko 
zdroj: sarisskagaleria.sk