Jan Urban: Konečne niekto prišiel na to, ako zachrániť parlamentnú demokraciu

KOMENTÁR. „Každá lož je útokom na bezpečnosť sveta,“ napísal Karel Čapek v texte Modlitba za pravdu v Lidových novinách 25. septembra 1938. Teraz sa rozhodli bojovať proti lži na ostrovoch. Waleský regionálny parlament Senned Cymru sa zaviazal, že do najbližších volieb v roku 2026 prijme zákon, ktorý bude diskvalifikovať zo všetkých verejných funkcií a postov každého poslanca alebo kandidáta, ktorý bude usvedčený z vedomého klamstva.

Podľa neho je načase priznať, že lži ohrozujú samotnú podstatu parlamentnej demokracie v našom veku, ktorý je definovaný masovým rozšírením sociálnych médií a ich zneužívaním v nekonečných volebných kampaniach. A ak je normálne, že spoločnosť netoleruje vedomé klamstvá lekárov alebo právnikov, prečo by mala tolerovať klamstvá politikov?

Možno sme svedkami historického momentu s globálnymi dôsledkami. Niekto totiž konečne prišiel na spôsob, ako zachrániť parlamentnú demokraciu. Alebo si len predstavte, akú paniku by takýto návrh vyvolal medzi politickými stranami a hnutiami.

Úloha klamstva a pravdy
Vývoj modernej politickej demokracie v dvadsiatom storočí sprevádzala s malým oneskorením nikdy nekončiaca diskusia o úlohe klamstva a pravdy vo verejnej sfére a najmä v politike. Začala sa už v reakcii na všeobecné volebné právo a rýchle vytriezvenie z naivnej predstavy, že rast vzdelanosti más automaticky zabráni extrémnym politickým tendenciám.

Parlamentná demokracia, ktorá mala byť vysnívaným modelom reprezentácie čo najširšieho spektra názorov v spoločnosti a racionálnym nástrojom pokojného hľadania čo najširšieho konsenzu, sa ukázala ako bezbranná v krízových situáciách a tvárou v tvár iracionálnym, populistickým a radikálne protidemokratickým skratkám.

Počas studenej vojny si všetci zvykli na prítomnosť ideologických lží a skratiek. V západných spoločenských vedách sa potom stalo módou akceptovať lož ako neredukovateľnú súčasť demokratickej volebnej súťaže medzi politickými stranami. V osmdesiatych rokoch minulého storočia populárny nemecký filozof Peter Sloterdijk dokonca začal presadzovať tézu, že aj v demokratických krajinách „vládnutie a klamstvo sú synonymá“.

Nevýhodou moderných spoločenských vied produkovaných univerzitným prostredím je ich jednopredmetový charakter, ktorý nevyhnutne odvádza teoretické skúmanie od skutočných problémov reálneho sveta, ktoré zjednodušuje na neživé ideologické schémy. Globálne premeny posledných sedemdesiatich rokov potom možno donekonečna rozpitvávať v diskusiách o liberalizme, konzervativizme, neokolonializme, feminizme a stovke ďalších schém, ktoré ani vo svojom súhrne nedokážu zachytiť skutočné príčiny zmien.

Prezentácia je dôležitejšia ako obsah
Waleskí regionálni poslanci a poslanci parlamentu pochopili skôr ako absolútna väčšina dnešných vysokoškolsky vzdelaných politológov a filozofov, že spoločenský diskurz už dávno nie je o súboji ideí, ale o prispôsobení sa médiu a načasovaní negatívnej kampane.

S príchodom televízie v päťdesiatych rokoch uplynulého storočia sa politika - a nielen ona - musela prispôsobiť prakticky vo všetkom. V priebehu niekoľkých krátkych rokov politický jazyk zhrubol, vety sa museli skrátiť a stali sa útočnejšími. Vzhľad kandidáta bol zrazu v mnohých ohľadoch dôležitejší ako to, čo hovorí. Prejav sa stal dôležitejším ako obsah posolstva. A pekne povedaná lož mohla byť zrazu populárnejšia a v politickom zmysle voliteľnejšia ako tvrdá a nepríjemná pravda.

Technologický vývoj posledných pätnástich rokov spolu s poklesom vplyvu televízie a vzostupom úplne nového fenoménu sociálnych sietí, možnosťou programovania emocionálnych reakcií používateľov v reálnom čase a využívaním umelej inteligencie priniesol ešte nekonečne dramatickejšiu premenu verejnej a politickej komunikácie, ktorá ďaleko presahuje vplyv rozšírenia televízie pred sedemdesiatimi rokmi.

Parlamentná demokracia, ktorá mala byť vysnívaným modelom reprezentácie čo najširšieho spektra názorov v spoločnosti a racionálnym nástrojom pokojného hľadania čo najširšieho konsenzu, sa ukázala ako bezbranná v krízových situáciách a tvárou v tvár iracionálnym, populistickým a radikálne antidemokratickým skratkám.

V novom svete ľudia prestali dôverovať elitám, pretože sociálne siete spravili elitu z každého. Kontrolná funkcia serióznych médií s redakčnými etickými kódexmi sa vytratila a politika sa stala podporou emocionálneho chaosu a mobilizáciou programovateľných davov. Klamstvo sa stalo základným a nekontrolovateľným spôsobom politickej komunikácie.

O tom, čo je lož, rozhodne súd
Iniciatíva waleského regionálneho parlamentu prichádza v čase hlbokej krízy parlamentnej demokracie na celom svete. O to dôležitejšie by bolo všimnúť si ju tu, v postkomunistickej strednej Európe. Stačí si totiž uvedomiť, že pre tunajšiu politickú scénu by jej okamžité presadenie v súčasnosti bolo samovražedné.

Vláda či opozícia, parlamentní či neparlamentní politici akoby súťažili, kto viac poškodí parlamentnú demokraciu používaním lží. A poslušná justícia čoraz viac súhlasí s tým, že „ostrejší jazyk“ a „politická hyperbola“ sú vraj v kampaniach prípustné.

Doteraz dostupné materiály z rozpravy o waleskom zákone majú ďaleko od naivného moralizovania. Po zistení použitia úmyselnej lži, najmä ak bola zameraná na diskreditáciu iných, by rozhodovali súdy. Musel by zvážiť niekoľko záväzných kritérií.

Až súdny výrok a odôvodnenie by viedli k vylúčeniu dotknutej osoby z politického života - buď na obmedzené obdobie rokov, alebo na doživotie. Nikdy by sa však už nemohla stať členom Senneda. Kiež by sa u nás našla politická formácia, ktorá by si osvojila túto úžasnú a pre demokraciu spásonosnú myšlienku, na začiatok prispôsobenú vlastným politikom. Je celkom možné, že by práve vďaka tomu vyhrala najbližšie voľby.

Jan Urban, 21. augusta 2024

preklad: jL

zdroj:
https://hlidacipes.org/jan-urban-konecne-nekdo-prisel-na-to-jak-zachranit-parlamentni-demokracii/

foto: Európsky parlament
autor: Diliff
zdroj: wikipedia org