Kardiológ Janko mal rovnaké ochorenie ako Heriban

Zachránilo ho, že včas rozpoznal diagnózu. 
Ako poslanec zažil piatich primátorov.

Patrí medzi slovenskú kardiologickú špičku. Má šikovné ruky a sluch, vďaka čomu dokáže u detí diagnostikovať problémy so srdcom. Pred rokmi visel jeho život na vlásku. Zachránilo ho, že sám včas rozpoznal zdravotný problém, ktorý nedávno stál život herca Dana Heribana. Ordinuje dodnes, hoci už má po osemdesiatke.

VASIĽ JANKO pritom pôvodne nechcel byť lekárom. Bavili ho jazyky a literatúra. Dodnes píše básne.

Sedem volebných období bol poslancom prešovského mestského zastupiteľstva, zažil piatich primátorov. Pochádza z Kolbasova (okres Snina). Je hrdým Rusínom, ale zdôrazňuje, že rusínčinu na literárnej úrovni neovláda. Pochádza z komunistickej rodiny, no sám bol antikomunistom a demokratom. Aj keď bol väčšinou v opozícii voči rôznym stranám, nepriateľov nemá aj preto, že si vybudoval rešpekt ako špičkový lekár. Viac prezradil v rozhovore pre Korzár.

V rozhovore sa tiež dočítate:
Ako nezomrel na neurológii, ale zachránil si život,
či zvláda pracovať aj po osemdesiatke,
ako využíva pri diagnostike ruky a uši,
prečo neodišiel do Česka,
ako ho politika skoro zabila,
čo hovorí na prešovských primátorov a čo na rusínskych politikov,
ako sa nestal riaditeľom, ale primárom,
o iniciatíve na pomenovanie Rusínskej ulice,
prečo vôbec nechcel byť lekárom,
ako mu publikovali básne po takmer šiestich desaťročiach a prečo nepíše v rusínčine.
 
Svojho času ste sám v sebe zachránili život, bola to podobná situácia, ktorá neskôr stála život herca Dana Heribana. Ako to vlastne bolo?

Prekvapujúci je ten časový úsek od roku 1996, keď sa mi to stalo, až po minulý rok, keď sa to stalo Heribanovi. To je 27 rokov. Už vtedy sme dokázali diagnostikovať disekciu aorty, natrhnutie hlavnej tepny. Heriban mal rovnaké príznaky, na ktoré sa zomiera. Mne zachránilo život, že som postupoval správne.

Hneď som si dal na utlmenie diazepam, lebo som mal stres z toho, že zomieram. Potom som si dal concor, aby sa mi spomalilo srdce. Bolo to v mojej ambulancii. Nemal som tam sestričku, zavolal som si rýchlu zdravotnú pomoc a dal som sa odviezť na kardiológiu.

Utlmený som zaspal a zobudil sa na neurológii. Tam mi nič nenašli. Potom usúdili, že by to mohla byť mozgová cievna príhoda, tak ma dali na CT mozgu. Ja som spal. Keď som sa prebral, primár mi vravel, že sa nemám báť, že to bola iba prechodná ischemická ataka, nedokrvenie mozgu. Hovorím, že to nie je ono, dajte ma na kardiológiu a nech ma tam sledujú.

Dal si zavolať primára kardiológie, akceptovali moju požiadavku, ale neverili jej. Večer ma neskontrolovali, až ráno. Lekár zistil, že som už vlastne mŕtvy muž, lebo srdce plávalo v krvi.

Ako ste to prežili?

Prvý krok bol teda ten, že som správne zobral lieky, druhý, že som sa vyžiadal na kardiológiu a tretí krok, že som im ležiac na lôžku povedal, nech vytočia jedno číslo. Mal som v pamäti číslo profesora Mašuru. Dvihol to a vravím mu, Jozef, mám disekciu aorty. Povedz Fischerovi, že nech pripravia tím, prídeme vrtuľníkom, ale každá minúta bude vzácna. Keď tam doletím, aby ste boli pripravení. Lebo zomriem.

Pomohlo to, že som sa dostal do Bratislavy. Zhromaždili tím, ale boli nervózni, kde som. Vrtuľník nemohol vzlietnuť, na východe bola hmla. Volali pilotovi, nech to nejako preletí, že za Popradom už je letové počasie. Fakt to preletel.

Doslova v posledných minútach ma rýchlo schladili, do hibernizácie. To znamená hlbokú narkózu, aby sa vám zastavilo srdce. Až vtedy mohli operovať, lebo bolo treba urezať časť hlavnej tepny. Ako mi hovoril Fischer, začalo ju trhať pol centimetra nad cievami, ktoré zásobujú pravú a ľavú komoru. Bolo to zložité.

Kto vás operoval?

Profesor Viliam Fischer a jeho tím. Hovoril mi, že to trvalo osemnásť minút. Mali to stihnúť do pätnástich minút, toľko vydrží mozog, kým sa ten výkon urobí. Išiel som na kyslíkový dlh. Keď som sa zobudil, nebolo jasné, či mi bude fungovať mozog, lebo prešli tri minúty navyše, čo je dosť. No nejako vydržal. A keď ma zohriali na prevádzkovú teplotu, srdce naskočilo.

Bolo to v čase vlády HZDS, keď ste ako neželaný prišli o post primára. Vraj ste vtedy mali nastúpiť ako primár do Česka?

Mal som ešte jeden pokus. Keď ma odvolávali, hovorím, že odstúpim, ak chcú, ale chcem robiť súkromne kardiologickú ambulanciu. Tú mi na okresnom úrade zamietli, mohol som robiť len v nemocnici. V českých novinách vtedy vypísali dva konkurzy. V meste Dvůr Králové nad Labem na primára a v Jihlave na kardiológa. Obidva som vyhral. Mal som už prax ako primár, poznali moju robotu.

Vybral som si Jihlavu. Akurát som si vybavoval trvalý pobyt, keď mi roztrhlo to srdce. Počas polročnej rekonvalescencie mi neustále volali z oboch miest, ako sa mám a že na mňa počkajú.

Keď ste sa zotavili, nešli ste tam. Prečo?

Prišli sme s už nebohou manželkou do Jihlavy. Čakal nás nový byt, auto i kancelária s menovkou. No moja manželka už mala rakovinu prsníka. Rozhodli sme sa ostať v Prešove, už som bol ochotný sa aj vrátiť do nemocnice. V tom čase ma však zavolali do polikliniky na Sekčove, čo bolo pre mňa východisko. Ambulanciu tu mám doteraz. Už som tu 27 rokov.

Tento rozhovor vzniká vo vašej ambulancii. Máte 81 rokov a stále pracujete. Prečo neoddychujete na dôchodku?

Pretože pre mňa to nemá zmysel. Tá práca je doslova svätá. Je to krásna robota, ktorej rozumiem, vyšetrujem deťom srdcia.

Chvíľu ste pôsobili aj v Bratislave.

Docentka Eva Čižmárová si ma vybrala za svojho zástupcu. Bola prednostka kliniky, ja primár oddelenia. Lenže to bolo v roku 1989, v čase zmien. Proti nej použili, že je komunistka a odvolali ju počas revolúcie. Mne, nekomunistovi, povedali, že zostávam. Mal som 2. januára 1990 nastúpiť do čela prvej detskej kliniky v Bratislave, aj som nastúpil. Po troch mesiacoch bolo vypísané výberové konanie, na ktoré som sa neprihlásil.

Ale každý deň tam pre mňa bol nádherný. Podaril sa mi jeden malý zázrak, keď tam mali dieťa, ktoré zjedlo pukanec a na krčnom nič nenašli. Zobral som ho, počúval a prehmatal a poslal ho späť na krčné, že je v ľavom dolnom bronchu. Ten pukanec vytiahli, zachránilo mu to život.

Prečo ste sa neprihlásili do výberového konania?

Mali pokračovať nie ako kardiológia, ale naďalej ako detská klinika. S tým, že sa tam detská kardiológia nebude robiť. Preto som sa úplne pokojne vrátil domov.

Do prešovskej nemocnice?

Áno. Chlapci z VPN ma dokonca prihlásili na riaditeľa, potrebovali rázneho človeka a mysleli si, že to som ja. Dostal som sa do posledného kola, nevyhral som, ale aj tak som sa na riaditeľa nehodil. Išiel som sa na detské oddelenie. Tam zas revolúcia odvolala vtedajšiu primárku, tak som sa stal primárom. Radšej som chcel byť primárom než riaditeľom, bol som spokojný.

Trošku sme odbočili od toho, že stále pracujete. Nelimituje vás zdravotný stav či vek?

Vek ani nie. Našťastie. Vždy som pracoval rukami a sluchom. Do vnútra srdca nevidíte, ale viete ho nahmatať a počuť, napríklad podľa tlaku krvi na nohách a rukách, a stanoviť diagnózu. Kardiochirurg z Brna mi hovoril, že som „čaroděj“, že on to nevedel pochopiť, ako môžem stanoviť diagnózu rukami a ušami.

„Naťukli" sme tému politiky. O vás sa tradovalo, že aj keď ste si vždy povedali svoje, komunisti vás nechali na pokoji, lebo ste často vyšetrovali ich deti. Je to pravda?

Myslím, že ani nie. Ku každému dieťaťu som vždy pristupoval rovnako. Či mi dali pokoj? Relatívne. Možno ku mne ako lekárovi nejaký rešpekt mali. Kedysi ma aj volali do strany, ale po roku 1968 sa už o to nikto nepokúšal.

Po revolúcii ste sa začali angažovať vo VPN, potom v Demokratickej strane, ktorá sa neskôr zlúčila s SDKÚ. A boli ste súčasťou všetkých mestských zastupiteľstiev. Zažili ste všetkých primátorov, s výnimkou posledného. Sledujete stále komunálnu politiku, vašich mladších nástupcov?

Nie, nie, nesledujem to. Viete, ja som skončil vlastne preto, že raz som skoro zomrel. Zistil som, že ma to ohrozilo na živote. Čestné slovo.

Čože?

Bolo to na majetkovej komisii. Napriek tomu, že som predložil fakty o nehospodárnosti pri prevodoch majetku, prehlasovali ma. Prišlo mi zle, mal som také búšenie srdca, obrovskú poruchu srdcového rytmu, že som pochopil, že môžem teraz zomrieť. Fakt. Ako kardiológ to viem. Rýchlo som si vzal tabletku, ktorú na občasné búšenie srdca mám vždy pri sebe, a nejako som to predýchal. To bolo na konci volebného obdobia a povedal som si, že už kandidovať nebudem.

Ako si spomínate na tých jednotlivých primátorov? Môžeme ísť za radom, prvým bol Viliam Sopko zo Strany demokratickej ľavice.

Sopko sa snažil, bol veľmi opatrný, lebo vedel, o čo ide. Bol to človek rozhľadený, starý funkcionár. Čiže nerobil veľké prešľapy.

Juraj Kopčák z KDH, neskôr SDKÚ?

Myslím si, že v prvom období boli aj Kopčák, aj Turčanová lepší ako v druhom. Hlavne pri Turčanovej som mal pochybnosti. Keď mi povedala, že keď neprestanem týmto spôsobom hovoriť na opozíciu, dá ma vyviesť zo sály. To bolo pre mňa sklamaním, ale stále máme dobré vzťahy.

Milan Benč z SDĽ?

Benč bol nevýraznou figúrkou. Nerozhodný, potom ho namočili do nejakých eurofondov, dokonca posadili do väzenia. Keď sa ukázalo, že sedel neprávom, tak sa ho akože snažili rehabilitovať tak, že mu dali cenu mesta. Bol som proti, ako jediný som to aj nahlas povedal. Môže dostať čokoľvek, uznanie, odpustenie, ale cena mesta sa dáva za čosi iné.

Po ňom prišiel nezávislý Pavel Hagyari.

Hagyari bol kúzelník. Chcel stavať metro, potom 33-metrovú sochu Ježiša Krista. On mal také frajerské kúsky, chcel z toho mesta urobiť Las Vegas.

Vy ste voči nemu boli v opozícii, možno až konflikte.

Striedavo, oblačno, ale určite som proti niektorým jeho krokom ostro vystúpil.

Andreu Turčanovú z KDH ste už spomínali. Čo hovoríte na to, že nekandidovala?

Myslím, že dobre urobila. Mala strašné nešťastie s tým synom, aj keď za to nemohla. Zažila obrovskú traumu, no a nakoniec sa rozhodla správne. Veď sa potom dostala do parlamentu, čo je fantastické.

S novým primátorom Františkom Oľhom (Demokrati) ste už nesedeli spolu ani v poslaneckých hlaviciach. Ako ho vnímate?

Je to taký primátor na úteku. Keď som sa s ním chcel rozprávať, tak tam nikdy nebol. Jediný raz som ho stretol na minuloročnom odovzdávaní cien mesta. Tam som mu povedal, viete čo - je to jediný primátor, s ktorým si vykám - cenu mesta dostávajú Prešovčania na konci života. Tiež som ju dostal pred osemdesiatkou. A to, čo nám dávate, to je zarámovaný papier. Jedine ten rám má nejakú cenu. Čo keby sme dostali maličký benefit? Napríklad, že nositeľ ceny mesta môže v meste zaparkovať na hodinu zadarmo? Peniaze nechcem, ale to, že nemusím hľadať vo svojom veku nejaký automat či aplikáciu, by bolo pre mňa príjemné. Do mesta veľmi nechodím, som sídliskový človek, chodím z jedného sídliska na druhé. Primátor na to vôbec ani nezareagoval.

Ste tiež známy ako rusínsky aktivista. Nie každý vie, že ste autorom myšlienky, aby sme mali v Prešove Rusínsku ulicu. Čo bolo tým impulzom?

S rusínskymi organizáciami som nemal veľa spoločného. Krátky čas, keď bol Mišo Kaliňák predsedom Rusínskej obrody, som bol jeho zástupcom. Jedno obdobie, mali sme niekoľko schôdzí a to bolo všetko, žiadnu veľkú vec sme nevymysleli. Ulica okolo vtedy novej cesty sa mala volať Pražská.

Pôvodne som si myslel, že by sa Jarková ulica mohla premenovať na Rusínsku, ale to by bolo zložité. Tak som chcel Rusínsku cestu. Chvalabohu, že sa našla táto ulica, aj keď mi potom Rusíni vyčítali, že „vynikajúcu“ ulicu si našiel, kde nič nie je.

Dnes je to veľká tepna medzi centrom mesta a Sekčovom.

Teraz áno, postupne nadobudla svoj význam, začali pri nej stavať obchodné domy a podobne.

A čo hovoríte práve na vašich kolegov - rusínskych aktivistov? Michal Kaliňák je štátny tajomník za Hlas, Peter Krajňák viceprimátor za Most-Híd 2023.

Som rád, že sú už takí šikovní. Mišo Kaliňák je v Hlase, čo nie je práve mne blízka strana. Keď nebude „svrabáriť", tak nech to robí. Peter Krajňák je taký účelový človek, no nie je zlý. Drží si svoju líniu, napríklad chráni Rómov. Blahoželám mu, som rád, že je tam. Voči mne sa obaja chlapci vždy správali srdečne a férovo.

V zastupiteľstve ste si vždy povedali svoje, často priamo. Nemali ste potom problémy?

Nikto ma našťastie nenaháňal, nevyhrážal sa mi. Raz som dostal anonym, asi viem, ktorý nešťastník bol za tým. Inak ma asi predsa len mali ľudia v úcte ako lekára, videli tú robotu, čo je za mnou. Teraz končím 58. rok, čo pracujem ako kardiológ.

Občas ma aj zastavia ľudia a poďakujú sa, že som im niekoho zachránil. Mimochodom, lekárom som sa stal omylom. Nikdy som nechcel byť detským lekárom. Aj kardiológom som sa stal omylom, najprv som bol nefrológom. Nebyť toho, že som kardiológ, tak už som 27 rokov mŕtvy, ako sme sa bavili na začiatku. Chápete tú osudovosť?

Nikdy ste nechceli byť lekárom? Čo sa stalo a čím ste chceli byť?

Chodil som po mojej dedine v Kolbasove vždy ako vo sne a prečítal som všetko, čo bolo na dosah. Jediný dar bola pre mňa kniha. Ešte aj keď už som bol na medicíne, tak mal som deravé topánky, ale knihu som si vždy kúpil.

Chcel som študovať jazyky. Najprv som chodil do ruskej školy. Všetci od nás po vojne automaticky navštevovali ruskú školu, ja som bol zažratý do ruštiny. Po štvrtom ročníku nás začali učiť po ukrajinsky, stali sa z nás Ukrajinci. Takto som končil jedenásťročnú strednú školu. Po slovensky som sa začal učiť až na vysokej.

Viac jazykov som mať nemohol. Mali sme ukrajinčinu, slovenčina a ruština boli povinné a štvrtý jazyk ako povinný predmet sme nemohli mať, bolo to proti predpisom. Mali sme síce nepovinne nemčinu, ale ten pán učiteľ bol, pri všetkej úcte, taká komická figúrka. Veľa nás nenaučil. Čiže ja som hovoril najmä po rusky, čítal som básne a inklinoval k poézii. Tak som si dal do Prahy prihlášku na ruský jazyk.

V čom bol problém?

Museli sme vyplniť aj druhú kolónku. S náhradnou školou som nerátal, tak som tam len tak napísal lekársku fakultu.

Tak len tak zo žartu?

Len zo žartu. Čestné slovo.

Ale veď to bola predsa vychytená škola.

Nemal som k tomu vôbec vzťah, v živote by mi nezišlo na um, že by som mal byť lekárom. To skôr baníkom, tam nás prišli lanáriť.

No prečo ste sa nedostali na ruštinu a zobrali vás na náhradnú školu, na ktorú bol pretlak?

V Prahe vtedy nemali dosť záujemcov na čisto ruský jazyk, tak neotvorili ročník. Poslali teda moju prihlášku na medicínu do Košíc, kde bola najbližšia lekárska fakulta. Išiel som na prijímačky. Vtedy boli tri možnosti - byť detský lekár, zubný lekár alebo všeobecný. Chcel som ísť na všeobecné lekárstvo, inak som bol rozhodnutý, že nejdem. Prijali ma.

Nechceli ste byť hneď detským lekárom?

Nie, skončil son ako všeobecný lekár, čo bola najlepšia vetva z týchto možností. Na detských lekárov sa vtedy pozeralo ako na menších. Prvé tri roky som bol v Košiciach, potom som utiekol do Martina.

Na schôdzi v Košiciach som sa prihlásil do diskusie a pýtal som sa, prečo na nás robia nátlak, že musíme vstúpiť do Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, musíme ísť manifestovať na 1. mája a kto nepôjde, tomu strhnú z päťstokorunového štipendia sto korún. Budúci minister zdravotníctva Emil Matejíček na mňa začal kričať, že kto sa opovažuje hovoriť proti Sovietskemu zväzu. Bol som bledý, ale stál som a povedal som, že ľutujem, že niektorí nepochopili význam mojich slov. Došlo mi, že moja kariéra v Košiciach sa končí.

Mal som obrovské šťastie, že v tom čase chceli do Martina ľudí, lebo tam bola čerstvo otvorená pobočka bratislavskej lekárskej fakulty. Dávali tam 50 ľudí z Košíc, 50 ľudí z Bratislavy, ale tí tam veľmi nechceli ísť. Dal som si žiadosť o preloženie a oni ma fakt preložili. Bolo to to najlepšie, čo som v živote urobil, lebo odvtedy som mal od politiky pokoj. Tá škola bola dobrá, lebo nás bolo málo. Navyše, v Martine sa nedalo rozutekať, tak sme sa venovali škole a stmelilo nás to. Dodnes sme v kontakte, stretávame sa každý rok.

Ako ste sa stali detským lekárom, keď ste to nechceli robiť?

Nezaujímal som sa o to, kam pôjdem. Starší brat, učiteľ, ma volal do Bardejova. Inde som ani neposielal prihlášku, zobrali ma bez problémov. Na detské oddelenie.

Tamojší primár ma nepustil ani na jediný deň preč z jeho oddelenia. Aj pečiatky do indexu pri povinnej cirkulácii pred atestáciou zariadil sám. Nechal si ma, tak som sa stal detským doktorom. Potom som sa začal špecializovať na nefrológiu, lebo v tom čase bolo množstvo infekcií močových ciest a obličiek.

Z nefrológie ešte bolo ku kardiológii ďaleko.

To bola zase kuriózna príhoda. Na dvojke vysielali film o našej rodine, volal sa tuším Otec a jeho deti. V Bardejove vtedy nechytali dvojku, tak som ho išiel pozerať k nebohému Tónovi Karabinošovi, boli tam aj ďalší kamaráti - lekári. Volali ma do Prešova. Hovorili, že mi zabezpečia miesto i byt.

Do týždňa som sa sťahoval a myslel som si, že budem robiť nefrológiu. No zostal som „bez fleku". Nie som ten typ, čo by bojoval o miesto s niekým. Pýtal som sa primára, čo mám robiť, že sa musím na niečo špecializovať a nefrológa majú. Odporučil mi imunoalergológiu, že je to perspektívny odbor. Mal pravdu. Každý vás potrebuje, každý je alergický, máte sa výborne.

V nemocnici bol jeden kolega, ktorý robil kardiológiu, nemal ani skúšku. Keď predpisoval základné veci, tak dal ruku pred recept, aby sme nevideli, čo píše. To ma dožralo. Niežeby človeku niečo vysvetlil, ale ešte aj zakrýval, čo napísal. Tak som povedal: z kardiológie nič neviem, tak sa to naučím. Takže tento tvrdohlavý človek určil moju cestu. Vtedy som sa rozhodol, že budem kardiológom.

Imunoalergológiu ste zavrhli?

Ani som o nej neuvažoval. Na kardiológii som začal od piky, ale zachránili ma ruky a uši.

O vás by málokto povedal, že ste z komunistickej rodiny.

Boli sme veľmi pravdiví. Moji bratia boli takí akoby revoluční svätci. Bola v nich tá spravodlivosť. Neexistuje, aby boli zbohatli, nebodaj niečo ukradli. Obdivovali tú rovnosť, bratstvo a slobodu. Jeden z bratov to dotiahol až do Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, našťastie len nakrátko.

Tým pádom ste boli taká čierna ovca.

No ja som sa s nimi vždy trochu chytil, ale oni ma už brali takého, aký som. Tiež som „nesvrabáril", akurát som hovoril svoju pravdu. Videl som, čo sa deje. Aký bol sen tej revolúcie a aká je realita. Už sa ukazovalo, čo robili v Rusku, gulagy, likvidácie ľudí a tak ďalej. Vidíme to aj teraz. Padajú im vrtuľníky, ľudia z okien, či vypijú nejaký ruský čaj.

Otec bol komunista, ale chodil do kostola. Keď z nás gréckokatolíkov v Kolbasove chceli urobiť pravoslávnych a dali nám rýchlokvasených popov, tak naši na to zanevreli.

Už sme sa tu toho dotkli. Píšete básne, impresie, ktoré dávate na Facebook. A spomínali ste, že je to vaša záľuba od študentských čas. Čo nám k tomu poviete?

Na gymnáziu som napísal básničku o rodnom kraji, ktorú mi uverejnili v časopise Družno vpered. Na to, aby ste písali nejakým jazykom, musíte mať slovnú zásobu, musíte prirodzene myslieť v tom jazyku. Ako dieťa som mal zakorenenú ruštinu, dnes už ju tak neviem, ani ukrajinčinu, teraz mi to ide prirodzene v slovenčine.

Kedysi som vyhrával recitačné súťaže v ruštine a ukrajinčine. Raz ma za odmenu zobrali na letecký zájazd Kyjev - Moskva - Leningrad. Zobral som so sebou svoje ruské básne. Myslel som si, že pôjdem do nejakej redakcie a ukážem im ich tam, ale nedalo sa, mali sme nalinajkovaný program.

Žil som v tom čase v Martine, tam sa nebolo s kým poradiť. Potom som už videl, že to je beznádejné. Čiže nikdy nikomu som ich neukázal. Až keď prišiel Facebook, začal som tam dávať básne v slovenčine. Básne píšem aj na naše stretnutie z vysokej školy.

V roku 2018 zverejnil vaše básne literárny časopis Vertigo. Vaša prvotina v Družno vpered vyšla kedy? Medzitým ste nič nepublikovali?

Bolo to v roku 1960. Odvtedy som nepublikoval nikde. Čiže to bolo po 58 rokoch. Veľmi dlho trvalo, kým sa slovenčina stala mojím literárnym jazykom.

Ste Rusín, ale rusínčina bola kodifikovaná až v roku 1995. V nej ste teda nepísali?

Nikdy som ňou nežil. Som Rusín, prirodzene, ale neviem rozprávať kodifikovaným jazykom. Uvažoval som, že sa ho naučím na škole rusínčiny.

Ďalšia vec je, že každý jazyk musí dozrieť. Keď som bol na medicíne, začali vychádzať básnické preklady v češtine v edícii Klub přátel poezie. Všetky som si objednával. Neskôr začal v slovenčine vychádzať Kruh milovníkov poézie. Nepáčilo sa mi to slovo milovník, ale nevadí. Oproti češtine sa vtedy zdal byť slovenský jazyk veľmi chudobný, ale postupne sa kultivoval. Ako lekár, neliterát, som videl jeho fantastický vývoj. Toto čaká aj rusínčinu.
  
Michal Frank, redaktor
 
zdroj:
https://presov.korzar.sme.sk/c/23341014/mohol-dopadnut-ako-heriban-ale-prezil-kardiolog-vasil-janko-ordinuje-aj-po-osemdesiatke.html
 
foto: Vasiľ Janko
(zdroj: Korzár/Michal Frank)