Keď Drážďany takmer prestali existovať. 80 rokov od ničivého bombardovania

Je to výročie, ktoré pripomína smutnú udalosť druhej svetovej vojny, no zároveň vzbudzuje obavy. S obľubou ho totiž zneužívajú neonacisti a iní pravicoví radikáli. Uplynulo už 80 rokov od ničivého bombardovania Drážďan, ktoré zrovnalo so zemou veľkú časť mesta. Zahynuli pri tom tisíce ľudí a požiar pochoval vzácne historické pamiatky. Nemecká polícia bude preto aj tohto roku v pohotovosti. Úrady očakávajú veľký nápor extrémistov, ale aj mierové protesty proti nim.

Radovan Krčmárik

„Drážďany už neexistujú. Okrem nejakých zvyškov zmizli zo zemského povrchu,“ opísal svoje rodné mesto nemecký spisovateľ Erich Kästner. Hoci ho navštívil už rok a pol po „ohnivej búrke“, ako sa to bombardovanie označuje, stopy skazy udierali do očí.

„Keď tadiaľ človek kráča, akoby sa vo sne prechádzal Sodomou a Gomorou. Pätnásť štvorcových kilometrov mesta skosilo a odvialo… Prasknuté kostoly sa tu povaľujú ako vraky ozrutných parníkov, ktoré nejaký cyklón vyhodil na pevninu. Premeniť mesto na kamene, čo by inak zabralo celé geologické obdobie, sa tu podarilo za jednu jedinú noc,“ poznamenal Kästner, ktorého rodičia mali šťastie a hrozivé nálety prežili.

Záchrana v pivniciach?
Ešte pred druhou svetovou vojnou patrili Drážďany asi so 630-tisíc obyvateľmi medzi najkrajšie historické mestá v Nemecku. Návštevníci obdivovali kostoly, paláce s jedinečným Zwingerom, Semperovu operu, umenie i architektúru. Saskú metropolu právom prezývali Florencia na Labe.

Až do augusta 1944 sa vojna mesta prakticky nedotkla. Spojenci sa mu vyhýbali. Drážďany tak zostávali jedným z posledných dopravných a hospodárskych uzlov nacistickej ríše, ktoré nezasiahli žiadne nálety.

Všetko sa zmenilo 13. februára 1945. O 21.45 h sa rozozvučali sirény a ľudia v panike opúšťali domovy. Keďže v meste nebolo dosť protileteckých krytov, väčšine obyvateľov ako útočisko poslúžili pivnice.

„Mesto vtedy nebolo na útok pripravené. Na rozdiel od Kolína, Hamburgu alebo Berlína Drážďanom chýbali denné skúsenosti s náletmi,“ vysvetlil pre týždenník Stern nemecký historik Reiner Pommerin. Mesto navyše ani nemalo poriadnu protilietadlovú obranu, väčšinu výzbroje už odtiaľ odsunuli.

Prvý útok podnikli britské bombardéry. Ako bývalo zvykom, najprv si označili ciele a krátko po 22. h začali padať prvé bomby. Pri útoku používali osvedčenú taktiku – najskôr použili výbušné bomby, aby prerazili strechy domov, a potom začali vrhať stovky ton zápalných bômb.

Dôsledkom bolo, že už v priebehu prvých 15 minút zachvátil požiar až tri štvrtiny starého mesta. Mnoho ľudí uhorelo. Kobercové nálety následne zničili celé mestské štvrte.

Irene Bägerová mala vtedy len päť rokov, no bol to taký traumatizujúci zážitok, že naň nikdy nezabudla. Keď vyhlásili poplach, bola už v posteli, odkiaľ ju vyhnala jej babka.

Mama doma nebola, ležala v nemocnici, kde sa jej práve v ten deň narodila druhá dcéra. Irene na seba rýchlo hodila oblečenie a aj s babkou utekali do pivnice. Okolo pol druhej v noci počuli, ako sa vonku rozpútalo hotové peklo.

„Cez naše pivničné okná začala prenikať nejaká žltá tekutina, ale nevedela som, o čo ide. Pamätám si len to, aké bolo prenikavé svetlo. Všetci kričali a tlačili sa von,“ zaspomínala si pre nemeckú televíziu MDR.

Spolu s babkou ušli z pivnice a utekali k rieke Labe. Jej matku medzitým zasypalo na ženskej klinike – z trosiek ju vytiahli až po týždni – ale živú.

Paradoxom je, že kým ničivé nálety zabíjali tisíce ľudí, niektorým život, naopak, zachránili. Profesor Michael Brenner z Univerzity Ludwiga-Maximiliana v Mníchove to pre časopis Spiegel ilustroval na príklade svojej židovskej matky.

Iba deň pred bombardovaním dostala oznam, že sa má 16. februára hlásiť na polícii – len s jedným kufrom. Dvadsaťročnej žene bolo hneď jasné, že jej hrozí deportácia do koncentračného tábora.

S matkou patrili k posledným 170 Židom v meste (pred vojnou ich tam žilo vyše 5 000). Až dosiaľ ich chránilo, že jej otec bol protestant, no teraz sa už gestapo sústredilo aj na nich.

„Už nás môže zachrániť iba nálet!“ vyhlásil zúfalý otec. A keď ho osud vyslyšal, situáciu pohotovo využili. V chaose, ktorý po bombardovaní vypukol, sa im podarilo schovať v jednom byte, kde prečkali do konca vojny.

Pomýlená stratégia
Bombardovanie mesta trvalo tri dni. Po prvých náletoch, do ktorých sa zapojili aj kanadskí letci, pokračovali cez deň v zhadzovaní bômb Američania. Ulice mesta naozaj pripomínali peklo.

Lietadlá totiž zničili aj hasičskú techniku, takže proti požiarom nemal kto bojovať. Nakoniec sa jednotlivé ohniská spojili do jedného obrovského požiaru, ktorý sa ako ohnivá búrka prehnal mestom.

V ohromnej teplote sa roztápalo sklo, asfalt aj kovy. Vznikali tiež silné vzdušné víry, ktoré vťahovali predmety aj ľudí a metali ich do strán či priamo do ohňa.

Odraz plameňov na nočnej oblohe bolo podľa svedkov vidieť až do vzdialenosti 320 kilometrov a otrasy zeme vraj cítili aj ľudia v okruhu 70 kilometrov.

Keď na druhý deň okolo obeda zaútočili americké bombardéry, vyžiadalo si to ďalšie zbytočné obete, pretože poplašné zariadenie v meste už nefungovalo a ľudí, ktorí povyliezali z úkrytov, nemal kto varovať. Americké „lietajúce pevnosti“ B-17 zhodili na Drážďany ďalších takmer 140-tisíc bômb.

Nálet si zopakovali aj 15. februára. Výsledok? Štyri vlny bombardovania v priebehu 40 hodín zničili široké územie mesta – nielen fabriky, dopravné uzly či železničnú stanicu, ale aj historické centrum mesta, nemocnice či kostoly.

O tom, koľko ľudí padlo za obeť tejto ohnivej smršti, sa už roky vedú spory. Niektoré zdroje tvrdia, že sa to už nikdy presne nedozvieme, lebo mesto bolo plné vojnových utečencov, cudzincov či robotníkov na nútených prácach.

Prehnané počty mŕtvych udávala už krátko po náletoch nacistická tlač a aj po vojne sa našli autori, podľa ktorých v ruinách Drážďan zahynulo 100– či až 200-tisíc ľudí.

Mnohí uvádzali aj oveľa vyššie čísla. Neraz argumentovali tým, že obrovská horúčava počas bombardovania vytvárala teploty ako v krematóriu – že ľudí jednoducho premenila na prach a popol, že po nich nič nezostalo…

Súčasní historici sa však na to dívajú už triezvejšie a aj na základe archívnych dokumentov a dobových záznamov odhadujú, že obetí bolo približne 25-tisíc.

Prečo sa však Drážďany stali cieľom takého organizovaného ničenia? Ťažké bombardovanie miest nebolo vtedy ničím nezvyčajným, Nemci podobne pristupovali k Varšave, Londýnu či ďalším mestám. Anglosaské vojská im to neskôr oplácali. Spojenci chceli prejaviť dobrú vôľu sovietskemu vládcovi Josifovi Stalinovi a pomôcť blížiacej sa Červenej armáde.

Zastávali názor, že bezohľadné nálety, ktoré spôsobia utrpenie civilného obyvateľstva, podlomia morálku Nemcov a urýchlia koniec vojny. Ako však udalosti potvrdili, bolo to presne naopak. Odhodlaním Nemcov táto hrôza vôbec neotriasla a v konečnom dôsledku sa celá stratégia ukázala ako omyl.

Odhaduje sa, že iba v posledných štyroch mesiacoch vojny zahynulo pri bombardovaní veľkých nemeckých miest asi 100-tisíc ľudí.

zdroj:
https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/740866-ked-drazdany-takmer-prestali-existovat-80-rokov-od-niciveho-bombardovania/

Foto: Z veľkej časti Drážďan sa po ničivých náletoch stala iba hromada sutín
zdroj: Bundesarchiv