Keď Košice boli hlavným mestom

Vo východnej metropole sídlila Slovenská národná rada. V Bratislave vládol Tiso

Pred 80 rokmi v tomto čase sa u nás diali zvláštne veci. Zhruba polovica územia už bola oslobodená spod nemeckej okupácie, kým jeho zvyšok naďalej spravovala Bratislava a ľudácka vláda. Front sa na dva mesiaci zastavil, krvavé boje sa viedli najmä v úzkom hrdle Liptovskej kotliny. V tejto situácii sa druhým hlavným mestom stali Košice. Sídlila tam Slovenská národná rada, Zbor povereníkov a neskôr aj československá vláda.

Vladimír Jancura

Prečo voľba padla práve na Košice? Boli prvým veľkým oslobodeným mestom obnovujúceho sa Československa. A významnou železničnou križovatkou.

Zároveň boli druhým najväčším slovenským mestom. Na jeseň 1938 sa však v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže stali súčasťou Maďarska. Budapešť znovu vrátila Košiciam názov z čias Uhorského kráľovstva – Kassa.

Za šesť rokov sa Kassa výrazne pomaďarčila. Slováci a Česi ju húfne opúšťali, ešte predtým, ako 2. novembra 1938 do košických ulíc vpochodovalo maďarské vojsko. Kým ešte októbri 1938 v Košiciach žilo 88 000 obyvateľov, o dva mesiace ich v Kasse narátali len 58 000.

Jednotky Červenej armády a 1. čs. armádneho zboru obsadili Košice už 19. januára 1945. Do mesta vnikli viac-menej bez boja, nemeckí okupanti aj maďarskí hrdlorezi (nyilašovci), ktorí na sklonku fašistickej vlády tzv. šípových krížov rozpútali v celom Maďarsku teror, stihli zavčasu opustiť mesto. Predtým však deportovali z Košíc a jeho okolia tisíce Židov do vyhladzovacích táborov. Zároveň s tým, ako sa blížil front, vydali mobilizačné vyhlášky, podľa ktorých brannej povinnosti podliehali aj 17-roční mládenci.

Košice opäť slovenské
Svojho času nám o tom všetkom porozprával očitý svedok, profesor teológie Anton Harčar. Otriasla ním najmä poprava 12 antifašistov na Troch kráľov 1945, ktorú nariadil župan Gyula Gyarmathy:

„Chudákom uviazali na krk povraz a naložili ich na otvorené nákladné auto. Pri najbližšom strome šofér prehodil cez konár povraz, auto sa pohlo a na strome ostalo visieť telo. Ale konár sa vzápätí pod ním zlomil, a tak ďalšieho obesili na elektrický stĺp. Pokračovala to na viacerých miestach Hlavnej ulice. Viseli tam dosť dlho na výstrahu. Traja z popravených mali iba 23 rokov.“ Čiže približne toľko, ako mal vtedy budúci profesor Harčar.

Poutekali aj maďarskí úradníci, preto mesto malo v čase oslobodenia menej ako 50-tisíc obyvateľov. Mohlo by sa zdať, že tí, čo zostali, pocítia úľavu po toľkom utrpení a budú vítať osloboditeľov.

Zdokumentované svedectvá hovoria o čomsi inom: "Darmo červenoarmejci mávali Košičanom, z ich očí sa dal vyčítať len strach.“

Vraj sa nebolo čomu čudovať. Veď počnúc rokom 1918, po zániku Rakúsko-Uhorska preberali kľúče od brán tohto mesta už siedmi velitelia rôznych armád. Tentoraz to bol Rus, náčelník vojenskej komandatúry, istý major Dvorkin.

Velitelia dvoch divízií 18. armády 4. ukrajinského frontu, ktoré Košice obsadili, spočiatku nevedeli, ako sa tam majú správať. Všade počuli maďarčinu, možno si mysleli, že sú v Maďarsku, ktoré bolo nepriateľským územím (preto Budapešť Sovieti takmer zrovnali so zemou).

„V prihraničnom pásme mali sovietski velitelia niekedy problém rozlíšiť, čo je ešte maďarské a čo už (česko)slovenské územie,“ potvrdzuje vojenský historik František Cséfalvay. "Preto násilné skutky voči civilnému obyvateľstvu sa vyskytli práve na juhu Slovenska.“

Išlo o excesy niektorých červenoarmejcov, ale najmä príslušníkov jednotiek NKVD v prvých dňoch po vstupe do mesta. Mnohých Košičanov odvliekli „na práce“ (niektorých až na Sibír), voči ženám sa dopúšťali násilností, nehovoriac už o „rekvírovaní“ rôznych drobných nehnuteľností, najčastejšie náramkových hodiniek (,,Davaj časy!„). Prestali s tým až na dôrazný príkaz veliteľa 18. armády IV. ukrajinského frontu generála Antona Gastiloviča: "Košice patria teraz do Československa, ktoré je spojeneckou krajinou.“

Manifest za federáciu
Už 1. februára 1945 začala v Košiciach fungovať SNR ako najvyšší národný orgán na oslobodenom území. Sídlila v budove riaditeľstva železníc a nadviazala na pôsobenie SNR v Povstaní. Mala podobné zloženie i zastúpenie politických zložiek.

Deň predtým sa konala v meste veľká manifestácia, na ktorej prehovoril za KSS (komunistov zlúčených so sociálnymi demokratmi) básnik Ladislav Novomeský a za demokratov (DS) vtedy už 78-ročný Vavro Šrobár. Obaja boli členmi vedenia – predsedníctva SNR.

Štvrtého februára vydala Slovenská národná rada svoj manifest, známy aj pod názvom „Stanovisko a požiadavky slovenského národa“. Manifest požadoval federatívne usporiadanie obnoveného Československa a „úplnú rovnoprávnosť národa slovenského a národa českého“. Zároveň definoval postavenie SNR v systéme mocenských orgánov ČSR:

„Slovenská národná rada vykonáva celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku až na veci spoločné. To znamená, že SNR je slovenskou vládou a slovenským parlamentom.“

Do výlučných právomocí ústrednej (federálnej) vlády mali podľa manifestu patriť len rezorty zahraničných vecí, zahraničného obchodu a národnej obrany, ale s tým, že "Slovensko v nich musí mať primerané zastúpenie a slovenské hľadiská budú rešpektované“.

Rezorty dopravy a spojov, povojnovej rekonštrukcie a financií sa mali považovať za "čiastočne spoločné a čiastočne prináležiace do kompetencie ústredných úradov pri SNR“.

O tri dni, 7. februára, Slovenská národná rada obnovila činnosť svojich výkonných orgánov – povereníctiev, ktoré už tieto i ďalšie rezorty pokrývali počas Povstania.

Manifest mal svojich hlavných adresátov v osobe exilového prezidenta Edvarda Beneša a členov jeho vlády, ktorí sa ešte stále nachádzali v Londýne. Od Beneša sa očakávalo, že upustí od svojich predstáv o jednotnom „československom národe“, ktorých sa napokon po dlhšom váhaní aj vzdal. Pristúpi však aj na koncept svojbytného slovenského národa s oprávnenými nárokmi na autonómiu Slovenska v spoločnom štáte? To sa ešte len malo ukázať pri zostavovaní novej koaličnej vlády a formovaní jej programu. My však už vieme, že zákon o federatívnom usporiadaní spoločného štátu Čechov a Slovákov prijal parlament až 23 rokov po vojne, v októbri 1968.

Všetko pre front
Hlavnou úlohou SNR, Zboru povereníkov i miestnych orgánov verejnej správy – národných výborov – bola na sklonku druhej svetovej vojny „naliehavá pomoc frontu, Červenej armáde i čs. armádnemu zboru“. Tak o tom informovala Pravda, ktorá vtedy znovu začala vychádzať v Michalovciach.

Už 6. februára nariadil veliteľ československého vojska Ludvík Svoboda čiastočnú mobilizáciu v 22. oslobodených okresoch na východnom Slovensku. Do zbrane povolali vojakov do 30 rokov veku a dôstojníkov i rotmajstrov v zálohe do 45 rokov. Očakávalo sa, že zbor takto doplnia o 12-tisíc mužov, čím by sa jeho početný stav zvýšil takmer o tretinu.

Mobilizácia sa mala ukončiť do 18. februára, ale jej výsledky boli žalostné. "Vyčítalo nám to aj velenie 4. ukrajinského frontu, konkrétne generál Lev Mechlis, zástupca veliteľa frontu generála Ivana Petrova,“ spomínal po rokoch v našom rozhovore Anton Rašla. V Košiciach zastával funkciu námestníka povereníka SNR pre veci vojenské. Koncom februára 1945 navštívil spolu so Svobodovým zástupcom Bohumilom Bučekom štáb frontu v poľskom Bielsku.

Začiatkom marca 1945 museli mobilizáciu zopakovať už v 28 okresoch. Vtedy povolali do zbrane ročníky 1910 až 1926. Nastúpilo viac regrútov, ale nebol čas ani podmienky na ich poriadny výcvik.

Budúceho novinára a spisovateľa, vtedy 22-ročného Romana Kaliského odviedli v levočských kasárňach. Mal už za sebou bojovú skúsenosť partizána v brigáde Jánošík, preto mohol posúdiť úroveň tohto, s prepáčením, „výcviku“ so znalosťou veci. Nasleduje úryvok z jeho spomienkovej eseje:

„Každý musel cvičiť v tom, v čom aj spával. Obliekli len tých, čo odchádzali na front. Na výcvik so zbraňou sme mali v čate jednu pušku, aj to muzeálny typ, aký voľakedy používali rakúski financi. Každé ráno bolo pri nástupe niekoľko vojakov oslobodených od cvičenia, lebo si nemali čo obuť.“

Takýchto rýchlo kvasených vojakov z februárovej a marcovej mobilizácie potom hnali velitelia armádneho zboru pred dobre opevneným Liptovským Mikulášom do útoku „na bodáky“ a proti nemeckým tankom. Z ich štvrtej, čisto slovenskej, brigády padlo alebo bolo zranených len v týždni od 3. do 11. marca 1945 vyše 1 860 väčšinou mladých mužov.

Dlho po vojne sa o tom väčšinou mlčalo. Podľa Kaliského však tí, čo tvrdili, že pri Mikuláši bolo ešte strašnejšie ako na Dukle, mali pravdu.

V bahne korupcie
Mobilizovala aj ľudácka vláda. Zvyšky armády vernej Jozefovi Tisovi (väčšina proti jeho režimu povstala v auguste 1944) doplnili takmer na 40-tisíc mužov. Z nich však dvom tretinám chýbali zbrane a zvyšnú jednu tretinu tvorili príslušníci domobrany. V takomto stave mali pomáhať ustupujúcim jednotkám Wehrmachtu.

Tiso sa napriek tomu nevzdával nádeje na lepšie časy. Vo vlastnoručne písanej odpovedi na list pápeža Piusa XII., ktorý prezidenta pokarhal za "krivdy spáchané za jeho vlády“, naďalej obhajoval tvrdý postup proti Čechom a Židom. Dokonca vyslovil presvedčenie, že táto jeho "vina v očiach katolíkov je našou najväčšou cnosťou“.

V Bratislave navonok vládol pokoj, ale pod povrchom to vrelo. Fungovali kiná, kaviarne a viechy, pošta vydala známku s Tisovou podobizňou. Vojna však dávala o sebe vedieť aj „krásavici na Dunaji“. Pred 80 rokmi, v dňoch 21. a 22. februára 1945, vo večerných hodinách bombardovali mesto Sovieti na amerických strojoch B-25. Zhodili dovedna 560 bômb, vážne poškodili letisko vo Vajnoroch a budovy kasárne na dnešnej Kutuzovovej ulici. Zasiahli aj civilnú infraštruktúru, Kostol a kláštor sv. Alžbety na Špitálskej ulici.

Denník Slovák písal o 36 mŕtvych a 91 ranených, historický výskum však tieto údaje výrazne zredukoval: v skutočnosti zahynulo osem osôb a ďalších osem utrpelo zranenia.

V okolí Bratislavy už vtedy prebiehali opevňovacie práce. Nemci ju chceli premeniť na pevnosť Festung Pressburg. Obyvateľov mesta povolali stavať opevnenia notárskym príkazom, lebo dobrovoľníci sa nehlásili. Tieto príkazy sa stali – akože ináč – predmetom korupcie. Šéf operačnej skupiny H Josef Witiska hlásil 20. februára do Berlína Hlavnému úradu ríšskej bezpečnosti (RSHA): "Oslobodenie od opevňovacích prác vydávajú úradníci bratislavského notariátu za 50 až 5 000 korún.“ Zrejme podľa solventnosti podplácajúceho žiadateľa.

Podobná korupčná schéma sa ujala aj medzi policajnými lekármi. Za jediný týždeň vydali takmer 300 potvrdení o oslobodení od týchto prác. „Hlavný mestský lekár vraj nevydal ani jedno potvrdenie pod 1 000 korún,“ uvádzalo sa v hlásení SS-Standartenfuhrera Witisku.

Ľudácka propaganda strašila zverstvami „červenej soldatesky“ a zároveň vytvárala dojem, že Hitler v tejto očividne prehratej vojne nakoniec zvíťazí. V Holíči zorganizovali 25. februára veľkú manifestáciu, na ktorej rečnil minister vnútra Alexander Mach. Zúčastnili sa aj exponenti režimu, ktorí museli zutekať z východného Slovenska (napr. prešovský župan Andrej Dudáš). Účastníci zhromaždenia skandovali: „Do boja, Záhoráci, východ sa nám zasa vráti!“

V skutočnosti sa už Tisova vláda pripravovala na evakuáciu. Podľa Witiskovych informácií z 27. februára sa približne 300 vládnych úradníkov aj s rodinami malo presídliť do rakúskeho Kremsmunsteru. „Už tam poslali nábytok a potrebné zásoby potravín,“ informoval Berlín šéf bezpečnostnej polície na Slovensku. Za nevyhnutné považoval evakuovať 25-tisíc detí a žien, lebo „vojenské potreby si vyžadujú výrazné uvoľnenie Bratislavy“. Ale preč z mesta sa málokomu chcelo. Prečo?

„Obyvateľstvo a personál úradov nariadenia vlády sabotujú, hlásil Witiska. "Aj vplyvní muži hľadajú spojenie na Sovietov a robia propagandu proti evakuácii.“

Rozhodovalo sa v Moskve
Medzitým Košice zažívali príliv ľudí, ktorí už nechceli mať nič spoločné s ľudáckym štátom a mysleli na nový život po vojne. „Do tohto mesta sa vtedy poberal každý, kto mal aké-také skutočné alebo vymyslené odbojárske zásluhy,“ písal po rokoch Kaliský. Mnohí hľadali pre seba nejaké teplé miestečko v nejakom novom úrade.

Práve toho sa obávali košickí starousadlíci, veď mali skúsenosti z predchádzajúcich prevratov. „Neboli sme veru nadšení z toho, že mesto zaplavujú neznámi úradníci," spomínal Harčar. „Zaberali pre seba najlepšie byty, mali mať nadštandardné pracovné podmienky.“

„Všetko pôsobilo skľučujúco, hlavnou starosťou bežných Košičanov bolo zohnať obživu a prežiť,“ dodával profesor, aby priblížil atmosféru v meste koncom februára 1945.

V tom čase sa východoslovenská metropola už pripravovala na príchod československých politikov, ktorí prežili vojnu v exile, jedni v londýnskom, ďalší v moskovskom.

Prezident Beneš mal pôvodne pricestovať do Košíc už 23. februára, ale zdržal sa najprv v Londýne a potom cestoval zložitou južnou trasou cez Teherán a Baku do Moskvy.

V Moskve Beneš a jeho ľudia rokovali celý týždeň s Josifom Stalinom a ďalšími sovietskymi predstaviteľmi, ale najmä s exilovým vedením KSČ na čele s Klementom Gottwaldom a so sedemčlennou delegáciou SNR. Tá cestovala z Košíc takisto okľukou. Najprv autami do poľského Krosna. V jednom sedel Gustáv Husák, vtedy poverený vedením KSS. Z tejto cesty máme jeho postrehy o situácii v dolnom Šariši a hornom Zemplíne.

„Cesta severnými okresmi ukázala hrôzu vojnového ničenia a biedu tamojšieho obyvateľstva. Jediný mostík cez potok nezostal zachovaný. Domy spustošené, polia zamínované, obyvateľstvo ubiedené, zle zásobované. Všade prosby o pomoc. Uvedomovali sme si, koľko práce, koľko starostí tu čaká…“

Zlé počasie prinútilo delegáciu tri dni čakať na letisku Červenej armády v Krosne. Do Moskvy prileteli 12. marca. 

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/741961-ked-kosice-boli-hlavnym-mestom-pred-80-rokmi-vo-vychodnej-metropole-pracovala-exilova-vlada-v-bratislave-vladol-tiso/


foto: Košice sa stali dočasným sídlom SNR, Zboru povereníkov a neskôr aj vlády ČSR
zdroj: Fotografie starých Košíc