Komunisti nevideli pop-art, ale pobočku CIA 

Skúmam aj odvrátenú tvár Warhola, vraví šéf múzea
Veľká rekonštrukcia utrpela viacero rán.

Jana Otriová, redaktorka


Riaditeľ Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach a bývalý predseda Spoločnosti Andyho Warhola MARTIN CUBJAK (44), rodák z Bardejova, spojil svoj profesijný život s kráľom pop-artu.

Najprv v múzeu pôsobil v rokoch 2002 – 2009. Prešiel takmer všetkými pracovnými pozíciami. Začínal ako biletár, neskôr bol lektor, muzeoedukológ, asistent kurátora a kurátor. Istý čas pracoval ako privátny galerista. Rozhodol sa však k Andymu vrátiť.

Vedením múzea ho poverili v marci 2018, po výberovom konaní v júni sa stal riaditeľom. V pôvodnom pláne som mal ostať v múzeu dva –tri mesiace, aby som ho stabilizoval, hovorí. Na riaditeľskom poste je doteraz, neváha prekonávať cestu z Košíc, kde s rodinou žije, do Medzilaboriec tam a späť.

Hovorí, že s Warholom je spätý natrvalo a bude až do smrti. Andy sa mu dostal pod kožu cez príbehy. Pochopiť Andyho dielo znamená ísť pod povrch, zdôrazňuje. Pod jeho vedením múzeum prechádza rozsiahlou rekonštrukciou za vyše 15 miliónov eur.

V rozhovore sa dočítate:
Ako sa dostal k Warholovi,
prečo nechcel vyzerať ako „pňak“ ,
ako sa mu Warhol dostal pod kožu,
prečo odišiel do Peru usporiadať si myšlienky,
prečo sa vzdal práce súkromného galeristu,
aký bol návrat do múzea,
ako vnímajú rekonštrukciu miestni,
prečo skúma Andyho odvrátenú tvár.


Ako ste sa dostali k Warholovi?

Za všetkým hľadaj ženu. Študoval som estetiku a vedy o umení na Prešovskej univerzite. Tam som sa spoznal s mojou terajšou manželkou Natáliou, ktorá je dcérou Michala Bycka, spoluzakladateľa múzea Andyho Warhola. V tom čase som mal rád gotiku, renesanciu.

Moderné umenie mi bolo, paradoxne, ako mladému človeku trochu vzdialené. Škriabal som sa po hlave. Ako môže byť Campbellova polievka umenie? pýtali sme sa spolu so spolužiakmi na pive.

Potom sme začali spolu chodiť. Zašiel som do múzea. Vedel som o Warholovi aj pop-arte, ale na škole sme preberali dejiny umenia od konca, k modernému umeniu sme ešte nedošli. Musel som sa zrýchliť, keď som už mal frajerku, ktorej otec je zakladateľ múzea, nechcel som vyzerať ako „pňak“, musel som si ho naštudovať.

Dostal sa vám Warhol pod kožu?

Cez príbeh. Mal som možnosť rozprávať sa s Michalom Byckom, budúcim svokrom, bolo veľmi zaujímavé ho počúvať. Obrazy boli až sekundárne. Dodnes sa snažím pochopiť základnú vec: ak chcete spoznať Warhola a jeho osobnosť, nestačí sa pozrieť len na povrch jeho obrazov, lebo ten je vizuálne veľmi zrozumiteľný, realistický. Warhol bol konceptuálny umelec, za každým obrazom sa skrýva príbeh. Prečo ho robil, v akom kontexte, s čím sa vysporadúval prostredníctvom obrazu.

Posledná večera pre Warhola nie je len reinterpretácia Da Vinciho obrazu, ale on sa ním vysporiadal so svojím náboženstvom, svojou sexuálnou orientáciou, svojím pohľadom na život. Trápil sa pri tom. Toto je na tom zaujímavé. Warhol ako procesuálne dielo v rámci svojej osobnosti je možno príťažlivejší ako jeho samotné obrazy.

Toto bolo prvé pnutie, Warhol ma začal zaujímať z tohto hľadiska. Stal sa mojou pracovnou milenkou, ktorú som už nedokázal opustiť, aj keď som po takmer siedmich rokoch opustil múzeum. Stále som ho mal pred sebou, chcel som ho spoznať, pochopiť, zistiť, do akej miery jeho rusínsky gén spôsobil to, že sa tak odlíšil od ostatných amerických pop-artových umelcov, prečo sa za ním ľudia na ulici v New Yorku otáčali, v čom bol čarovný.

Prečo ste zakotvili v Medzilaborciach?

Oženil som sa, narodila sa nám dcéra. Keď som bol tretiak na vysokej škole, dostali sme od manželkinej rodiny ponuku, aby sme prišli bývať do Medzilaboriec. V múzeu sa práve uvoľnilo miesto. Manželka sa nechcela vrátiť, že to pre mladých ľudí nie je dobré miesto pre život. Hľadali sme si miesto v Prešove.

Napokon sme predsa len zakotvili, mysleli sme, že na rok – dva, v Medzilaborciach. Ako vysokoškolák som počas víkendov predával v múzeu lístky. Hovoril som návštevníkom: choďte po schodoch, potom doprava a doľava, veľa som popritom čítal. Bol som fascinovaný, že pracujem v múzeu Andyho Warhola.

Dodnes mám husiu kožu, keď si spomínam na to, ako som ráno prišiel, nikde nikoho, pootváral som expozície a pozeral sa na obrazy. Boli to najkrajšie momenty, hovoril som si – aké mám šťastie, že môžem byť v kontakte so svetovým umením, že som preskočil všetky lokálne galérie a lokálnych umelcov a som pri svetovom Warholovi. Snažil som sa študovať, reprezentovať, aj keď len trhaním lístkov a neskôr rozprávaním sa s ľuďmi ako lektor, na 150 percent, aby hanba nebola.

Nebrali ste to až priveľmi vážne?

Študoval som, čítal som po nociach, stala sa mi z toho mánia. Istý čas som mal problém odosobniť sa, veď sú aj iné aspekty života, nielen umenie. Prežíval som také psychotické obdobie, keď som sa nevedel zbaviť toho, že som sa cez prizmu umenia pozeral na všetky veci okolo seba.

Dnes som sa už ohlúpil od toho pocitu, ale vtedy som si myslel, že umenie je to hlavné. Dnes už viem, že každý umelec je originálny a jedinečný. Keď som našiel slobodu a oslobodil som sa od pocitu, že umenie je najdôležitejšie, začal som sa viac tešiť z prirodzenej estetiky, z obyčajného pozerania sa na obraz. Trvalo mi to dosť dlho.

Z múzea ste odišli. Na mesiac s kamarátom do džungle do Peru, potom ste sa presťahovali do Košíc a vydali ste sa na dráhu súkromného galeristu. Čo ste robili? Darilo sa vám?

Bolo to relatívne zložité obdobie, nemal som ani tridsať rokov, mal som nejaké galerijné kontakty vo svete, chodieval som na veľtrhy umenia a vnímal problematickú byrokraciu v múzeu čím ďalej tým intenzívnejšie. Bol som kdesi vo vnútri frustrovaný z viacerých vecí.

Môj kamarát Rasťo ako lekár bol už v Peru, a tak sme naplánovali dobrodružný trip po krajine až do Ekvádoru. Za mesiac som si tam usporiadal myšlienky a nabral odvahu urobiť radikálnejší krok. Keď som sa vrátil, definitívne som v múzeu dal výpoveď a odišiel som s rodinou do Košíc, kde som vtedy poznal Hlavnú ulicu a dvoch-troch ľudí. Ako súkromný galerista som rozširoval kontakty zberateľov, adresy svetových veľtrhov, získal som napríklad status VIP hosťa na umeleckom veľtrhu Art Dubai, vytváral som zbierky a venoval sa rôznym analýzam trhu s umením.

Bolo to ďalšie zaujímavé obdobie, ktoré mi prinieslo na jednej strane viac slobody, na strane druhej mal som viac času vnímať tempo vývoja svetového umenia s reflexiou aj na trh s umením. V zásade mi tak bolo pracovne dobre, rozširoval som svoje nápady aj do prepájania umenia s technológiami a zaujímala ma všeobecne inovatívnosť.

Po deviatich rokoch ste sa do múzea vrátili. Vtedy prežívalo ťažké časy, bývalá riaditeľka skončila vo funkcii po tom, čo sa dostala do sporu so spoluzakladateľom a dlhoročným kurátorom Michalom Byckom pre vlastníctvo obrazu. Veľké kuracie korzo od Andyho najstaršieho brata Paula Bycko ako jeho vlastník z múzea vzal a predal. Exriaditeľka naňho podala trestné oznámenie, keďže obraz je evidovaný v prírastkovej knihe ako majetok múzea. Komisia pre tvorbu zbierkového fondu však zaevidovanie obrazu označila za administratívny omyl a odporučila vyradiť ho zo zbierkového fondu múzea. Múzeu hrozila medzinárodná blamáž. Prečo ste sa podujali na neľahkú úlohu múzeum stabilizovať?

Z viacerých dôvodov. Tým prvým a najhlavnejším bolo, že múzeum, ktoré sa ťažko zakladalo a v ťažkých podmienkach roky vyvíjalo, začalo byť ohrozené vo svojich základoch a doslova stálo takmer pred svojím existenciálnym hrobom.

Keďže pre mňa toto múzeum nie je ani z veľkej diaľky len akýsi „útulok“ pre pracovnú funkciu a stabilný plat, ale vnímam ho v rámci jeho genézy veľmi osobne, takmer až rodinne, nechcel som, aby to, čo svokor vybojoval a vybudoval, sa teraz ohlo k zemi pre jeden úplne nelogický a nezmyselný spor. Dnes už vieme, že vytvorený na jeho elimináciu z múzea. Cítil som potrebu pomôcť v tejto situácii.

Keďže som mal dôveru privátnych zberateľov, rodiny Andyho Warhola v USA a aj nového vedenia župy, tak som si to po krátkom vnútornom boji v sebe nastavil tak, že sa vraciam, neriešim, kde žijem, kde musím pracovne dochádzať, že nelogicky opúšťam dobre rozbehnutý vlak v rámci privátnej sféry. Vnímal som to tak, že som na akejsi misii, mám vízie čo s múzeom a uvidíme, kam všade to pustí. Myslím si s odstupom času, napriek rôznym zložitým problémom, že to bolo najlepšie možné rozhodnutie.

Z Košíc do Medzilaboriec každý deň hodinu a pol tam a hodinu a pol späť. Nie je to nad ľudské sily?

Áno, znie to trochu absurdne, ale je dobré naučiť sa premeniť nevýhody na výhody a stále nájsť v situácii nejaký progres. Manželka dodnes na mňa občas ešte nechápavo pozerá, keď skoro ráno sadám do auta, ja som si však zvykol. Keď som sa vrátil v roku 2018 do múzea, vážil som 103 kíl. Keďže som veľa času trávil v aute, začal som mať problémy s chrbticou, cítil som sa takto nezdravo. Začal som seriózne bicyklovať, súčasťou môjho auta je aj stojan na bicykle. Keď mám voľný čas, a je jedno či ráno, poobede alebo večer, sadnem si na bajk. Postupne som sa začal cítiť oveľa lepšie.

Dnes v aute nosím aj bežecké topánky do terénu, keď po ceste vidím nejaký pekný kopec, lúku a mám trochu času, tak si vybehnem. Počúvam v aute veľa podcastov, počas ranných ciest do múzea z Košíc, keď je ešte relatívne ticho a deň sa iba začína, sa mi dobre premýšľa. V zásade aj celá stratégia rekonštrukcie múzea, rôzne iné ciele s tým spojené, sa kreovali počas jázd do práce. Z tohto pohľadu sa to teda javí ako veľmi pozitívna vec. Zatiaľ ešte nie som vo fáze, že stojím pred zrkadlom a hovorím si, je čas zmeniť to.

Pod vaším vedením prebieha veľká rekonštrukcia múzea za vyše 15 miliónov eur. Rodila sa však veľmi ťažko. Verili ste v ňu?

Táto rekonštrukcia je v novodobých dejinách múzejníctva na Slovensku druhá najdrahšia po rekonštrukcii Slovenskej národnej galérie. Musím sa však vrátiť na začiatok, do roku 1991. Múzeum vlastne ani nemalo vzniknúť, bolo založené na silnej emócii už nebohého brata Andyho Warhola Johna a Bycka, ktorý dodnes pracuje ako kurátor.

Myšlienka vzniku múzea sa datuje do rokov 1987 – 1988. Vtedy však komunistickí pohlavári vnímali pop-art ako buržoázne kapitalistické umenie, šírili sa absurdné obavy, či si tu nejde CIA urobiť pobočku cez muzeálne krytie. Bycko dostal požehnanie od Johna, aby v Československu skúsil ponúknuť zopár obrazov ako dar hocijakej galérii od Prahy po Svidník.

Vtedy sa však galérie báli vystaviť Warholove obrazy. Keď ich nikde nechcú, je to síce bláznovstvo, ale založíme múzeum v Medzilaborciach, povedali si. Začínalo s dvanástimi originálmi a mnohí mu dávali tri, nanajvýš päť rokov.

Dnes máme vyše tristo originálnych diel Warhola, 60 originálov od Keitha Haringa, obraz od Jeana-Michela Basquiata či Banksyho. Veľký výstavný priestor v budove postavenej za socializmu ako kultúrny dom si pýtal veľa peňazí. Postupne začala odchádzať vzduchotechnika, bleskozvody, revízie už neboli možné. Na periférii sme sa vzchopili, dali sme obnove myšlienku, víziu, presvedčili sme vládu, kompetentných ľudí, aby na to dali peniaze.

Potom však prišli doslova biblické „morové rany“.

Prvá vlna covidu, druhá vlna, vojna na Ukrajine, zdražovanie stavebných materiálov. Viackrát sme museli projekt rekonštrukcie resuscitovať. Nevzdávali sme sa. Mnoho ráz sme si v múzeu povedali: konečná, už to nevyjde. Zatekala strecha, v hlavnej expozícii, kde sú najdrahšie Warholove diela, sme vymýšľali dômyselné zariadenia na zachytávanie vody, podkladali vedrá. Vtedy, v januári 2022, sme stavili všetko na jednu kartu: teraz alebo nikdy, všetko alebo nič.

Jedni rekonštrukcii fandia, vidia v nej veľký význam a potenciál pre lokálnu ekonomiku. Iní frflú, ďalší sa na projekt pozerajú ako na veľmi drahý, myslia si, že peniaze mali ísť do iných sfér. V zásade sú reakcie viac očakávajúce ako iritujúce.

Niektorí sa pýtajú, kedy už odstránime z budovy lešenie. Nie je to lešenie, celá budova je „ponorená“ do oceľovej konštrukcie. Tá má unikátnym spôsobom prepojiť exteriér s interiérom cez pochôdznu fasádu a strechu, po ktorej sa dá chodiť. Vytvorila sa tak responzívna fasáda, ktorá sa bude dať donekonečna dotvárať.

Prešovský samosprávny kraj, váš zriaďovateľ, nedávno informoval, že sa otvorenie odkladá na budúcu jar. Ste s tým v pohode?

Úplne. Vďakabohu, že sme tam, kde sme. V zásade je malý zázrak, že sme pred kolaudáciou. Projekt prešiel doslova „golgotou". Vieme, že bude ukončený, čaká sa na materiálno-technické zabezpečenie, nábytky, galerijné osvetlenie, závesné systémy, multimediálne a interaktívne prvky, LED obrazovky, video steny, virtuálnu realitu a podobne, skrátka na všetko to, čo robí múzeum múzeom.

Teraz treba múzeum vnímať ako veľmi kvalitný holodom, ktorý musíme dostať do prevádzkového reprezentatívneho módu. Aktuálne pripravujeme marketingovú stratégiu otvorenia, ktorá má rôzne stupne načasovania.

Počas rekonštrukcie ste sa sústredili na zahraničné prezentácie Warholových diel. Ako ich prijímajú za našimi hranicami?

V dejinách múzea sme pripravili už 55 zahraničných výstav. Počas rekonštrukcie sa nám podarilo zorganizovať niekoľko zahraničných výstav, väčšinou v partnerských regiónoch nášho zriaďovateľa. V slovinskej Lendave, v Dubrovniku, v poľskom Rzesówe. Mimoriadne úspešná je výstava na Francúzskej riviére v meste Hyeres, zaznamenali sme historicky rekordnú návštevnosť. Vystavovali sme Andyho diela aj v českých Pardubiciach, aktuálne otvárame výstavu v Krakove.

Sú síce organizačne veľmi náročné, ale mimoriadne úspešné. Znamená to, že Warhol ešte nedosiahol vrchol svojej slávy, je stále veľmi aktuálny. Jeho dielo komunikuje s rôznymi generáciami. Warhol v rámci svojej osobnostnej záhady a tvorby bude živý a žiadaný veľmi dlho.

Herec Dustin Hoffman si kúpil v 62. roku na výstave Warholove Campbellove polievky za dvesto dolárov. Urobil veľmi dobrú investíciu, dnes sa predávajú za milióny.

Warhol určite nie je posledný úspešný umelec, určite niekde po svete behá ďalší „Andy“, ktorý bude aj po 40 rokoch od úmrtia stále slávny. V medzinárodnej databáze úspešnosti umelcov je Andy Warhol už dvanásť rokov číslo jeden pred Picassom.

Logo je stále citlivá vec, ale máme ambíciu redizajnovať ho. Možno nie úplne hneď, ale keďže projekt rekonštrukcie považujeme za upgrade 2.0, potrebujeme upgradeovať aj vizuálnu komunikáciu, webové stránky, vytvoríme aplikácie pre návštevníkov. A súčasťou týchto premien sú aj vizuálne „pečate“ identity, vrátane loga.

Povedali ste, že s Warholom ste už spätý natrvalo a že s ním aj umriete. Máte ešte uňho čo objavovať?

Bude sa mi vracať, raz viac, inokedy menej, aj keby som z múzea odišiel. Ostatné dva – tri roky skúmam aj jeho odvrátenú tvár. Nejako podvedome som mal rešpekt pozerať sa na Warhola vyslovene aj kriticky. Warhola postavil na piedestál svet umenia, je špičkou, my sme sa naňho pozerali aj cez prizmu chlapca Andrijka, ktorý mal gréckokatolícku výchovu, žil s matkou, chodieval do chrámu, ako umelec zmenil kánon umenia.

Bol však aj manipulátor, trochu sa hral s ľuďmi, niektorí mu vytýkali, že ich použil a potom podľa niektorých surovo odhodil. Ľudia, niektorí boli drogovo závislí, iní celebrity a senzibilita ich vnímania vzťahu s umelcom bola iná, veľmi sa nadchli, že im volá sám Warhol, že ich pozýva na párty, točí s nimi filmy. Skončili tragicky, predávkovali sa, zomreli na ulici a podobne. Niektorí tragický koniec dávali za vinu Warholovi, že ľudí dostatočne nechránil a opustil ich, že bol manipulatívny.

Takých prípadov je niekoľko. S veľkou pravdepodobnosťou to súvisí aj s tým, že Warhol rád nastavoval zrkadlo, či už spoločnosti alebo jednotlivcom, v ktorom sa nedá oklamať. A keď sa niekto pozrel do svojho zrkadla a vďaka Warholovi tam videl to, čo by sám od seba nevidel, mohlo to byť aj deprimujúce.

Cítim potrebu ukázať aj jeho takzvanú odvrátenú tvár, chcem ho ukázať viac fér z rámci komplexnosti jeho osobnosti. Rozmýšľam, ako to podám, pretože je to citlivá záležitosť, on nebol zlý človek, nerobil zlé veci, ale nosil v sebe silný magnet akejsi zvláštnej sugescie a na svoje prostredie pôsobil manipulatívne. Možno, ak pochopíme viac aj túto stránku jeho osobností, pochopíme viac aj „náročnejšie“ motívy jeho tvorby, napríklad týkajúce sa smrti alebo obrazov s náboženskou témou.

Jana Otriová, redaktorka

zdroj:
https://zemplin.korzar.sme.sk/c/23499966/komunisti-nevideli-pop-art-ale-pobocku-cia-skumam-aj-odvratenu-tvar-warhola-vravi-sef-muzea.html

foto: Martin Cubjak pred budovou múzea pred rekonštrukciou. 
zdroj: Korzár/Jana Otriová