Korupcia na Podkarpatsku (1919-1920)

Len málo ľudí nepočulo o korupcii. Ešte menej je tých, ktorí sa s ňou nestretli. No úplne nám chýba pochopenie toho, čo vlastne fenomén korupcie predstavuje a aká je jeho história. Zjednodušene povedané, korupcia je využívanie svojho postavenia na získanie výhody. Problém je v tom, že nielen na Podkarpatsku, ale aj v celej východnej Európe sa ešte neujali moderné trendy historiografie, ktoré poskytujú ucelenú charakteristiku rôznych procesov. Ide o skúmanie otázok mentality, každodenného života a hlbokých procesov v spoločnosti. To nie je ľahká problematika, kde stačí len zoradiť dátumy a mená. Hovoríme o vážnej téme, ku ktorej nie je jednoduché pristupovať bez znalostí (odbornosti) a metodológie.

No kým sa neobjavia naši vlastní - ako Jacques Le Goff, Carlo Ginzburg, alebo Herbert Marcuse, budeme postupne písať o našej histórii a súčasnosti.

Zatiaľ je potrebné povedať, že na území dnešného Podkarpatska, rovnako ako na celom svete, bola korupcia od čias, keď tam žili ľudia. Nás zaujíma obdobie, keď sa tento kraj prvýkrát formoval ako samostatná administratívna jednotka – stalo sa to v roku 1919. Po Prvej svetovej vojne (1914-1918) na základe štyroch uhorských žúp vznikla Podkarpatská Rus, ktorá sa stala súčasťou Prvej Československej republiky.

Už ste asi pochopili, prečo hovoríme práve o roku 1919. Máme tu všetko, čo je potrebné pre rozmach korupcie: povojnový chaos, rozpad stáročnej politickej tradície (uhorskej) a preorientovanie sa na nový štátny systém (československý). Áno, táto zmena bola pre našich ľudí jedným z kľúčových prelomových momentov v histórii a priniesla veľa pozitívneho. Ale teraz odložme knižnú rétoriku a pozrime sa zblízka na to, ako a za akú cenu sa začala „zlatá doba“ Podkarpatska.

Po prvé, kvôli nestabilnej situácii a humanitárnej kríze v regióne bola zavedená vojenská diktatúra, ktorá trvala ešte niekoľko rokov. Správa Podkarpatskej Rusi bola zverená novovytvorenej Civilnej správe, ktorá mala široké právomoci. Inými slovami, situácia nebola riadne kontrolovaná a úrady mali voľné ruky. Tento prístup bol pre svoju dobu štandardný. Problém však spočíval inde – v personálnom obsadení.

Podkarpatsko bolo už pred vojnou krajom mafie a korupcie. Stará maďarská elita zostala verná starému režimu, zatiaľ čo Rusíni nemali dostatok kvalifikovanej inteligencie. Zostávalo jediné – obsadiť pozície českými byrokratmi. A tu máme prvý „signál“ – štát prideľoval pozície nie na základe profesionality a poctivosti, ale na základe lojality. Tak sa 1. augusta 1919 stal prvým šéfom Civilnej správy úradník rakúskeho štýlu Jan Brejcha, ktorý mal do dôchodku už len pár rokov. Za ním na Podkarpatsko prišli stovky kvalifikovaných pracovníkov zo západu republiky. Treba povedať, že väčšina z prichádzajúcich Čechov úprimne vykonávala svoju prácu a chcela pomôcť obyvateľom regiónu dostať sa z biedy. Podmienky ich života a práce však boli veľmi náročné. Výplaty boli vyplácané neoznačenými peniazmi, bývanie takmer neexistovalo, a o sociálnom a kultúrnom živote ani nehovoriac. Ich obetavosť a občiansky postoj si zasluhujú vysoké uznanie.

Nie je však prekvapujúce, že sa našlo mnoho takzvaných „politických dobrodruhov“. Tento termín používali české noviny na označenie ľudí so zlou povesťou, ktorí v Podkarpatskej Rusi hľadali prospech, vysoké posty, alebo sa ukrývali pred zákonom. V českej spoločnosti boli špekulanti ľahko odhaliteľní, no periféria bola pre nich novou šancou.

Už začiatkom roku 1920 sa v odľahlých častiach republiky začali objavovať korupčné škandály. Noviny České slovo 13. januára 1920 publikovali článok o korupcii a rodinkárstve vo vyšších vrstvách administrácie Podkarpatskej Rusi. Ukázalo sa, že „gubernátor“ Brejcha dosadil na post šéfa Berežskej župy svojho dlhoročného priateľa s priezviskom Slavík. Tento človek bol v Čechách dobre známy ako oportunista a moskvofil, ktorý sa počas vojny snažil vyhovieť Rakúšanom. Župan Slavík veľmi rýchlo potvrdil svoju povesť. Krátko po nástupe do úradu v Mukačeve utiekol späť do Čiech a nechal svoj úrad bez vedenia. Nezabúdajte, že toto sa dialo na pozadí epidémie a hladu v horských dedinách. Cynické machinácie mali veľký ohlas na západe republiky, ale tu na mieste často zostali bez odozvy.

Napätie situácie potvrdzuje anonymný list z 1. februára 1920. Jeho autorom bol pravdepodobne český úradník, ktorý dobre poznal situáciu na Podkarpatsku. Podľa neho administrácia regiónu v Užhorode koná „ľahkovážne“ a nekompetentne. Za krátky čas sem prišlo niekoľko stoviek byrokratov, no poriadok v ich práci nie je. Zaujímavým detailom je tvrdenie, že gubernátor Brejcha sa nachádzal v akejsi „apatii“ a nemal situáciu pod kontrolou. Medzitým celú moc v Podkarpatskej Rusi sústredil do svojich rúk vedúci politického referátu Brusák, ktorý myslí len na svoj prospech.

Medzitým v regióne pokračuje humanitárna kríza; železnica, pošta a obchod zostávajú zle organizované. Tento „insider“ poukazuje na zúfalú situáciu, ktorá nemá nič spoločné s hurá-patriotickými heslami, ktoré bolo vtedy počuť v Prahe. Veľký význam mal ľudský faktor, ktorý sa v priaznivom prostredí vymkol spod kontroly. Výsledkom bol chaos, ktorý rozšíril hranice korupcie.

Slabá kontrola a paralýza administratívneho aparátu mali vplyv na všetky sféry života. Dobrým príkladom bol nárast pašovania na rumunských a poľských hraniciach. V dôsledku neadekvátnych pracovných podmienok často podliehali korupcii aj československí pohraničiari, napríklad predávali lacné mäso z Poľska. Rovnako môžeme hovoriť aj o iných štátnych službách, ako sú súdy, lesníctvo a podobne. A keď sú štátni pracovníci ochotní ustupovať od zákona, u ostatných ľudí o tom ani netreba hovoriť.

V rámci dezintegrácie a morálneho úpadku korupcia jednoducho vytlačila vzťahy založené na zákone. Nasledovali javy ako rozkrádanie štátneho majetku a neochota platiť dane. Ľudia sa veľmi neochotne vracali do rámca zákona, kvôli čomu orgány často používali silu a niekedy tiekla krv.

Ako mohlo dôjsť k takej absurdnej situácii? Tu je potrebné prejsť k nasledujúcemu aspektu korupcie – informačnému. Na účinné riadenie musia byť príslušné štátne orgány informované o situácii a mať prístup k nástrojom kontroly. No Podkarpatská Rus nebola integrovaná do žiadneho systému, a ani samotná Československá republika ešte nebola zjednoteným a fungujúcim mechanizmom. Medzi Užhorodom a Prahou sa nestihla vybudovať infraštruktúra. Okrem toho v hlavnom meste všetci nevedeli a nechápali, čo sa deje na Podkarpatsku. Priority boli inde. A kto prenášal informácie „hore“, ak nie samotní predstavitelia civilnej administrácie z Užhorodu? Buďme realisti – nikto nehovoril proti sebe. Vojenská administratíva sa sústredila na iné problémy. Z toho vyplýva, že miestna byrokracia mohla manipulovať, čo vytváralo priestor pre korupciu a beztrestnosť.

Najlepšie to mohli dosvedčiť naši najbližší susedia – východní Slováci. Korešpondent novín Slovenský východ vo vydaní z 20. apríla 1920 opísal svoju návštevu Užhorodu. Podľa jeho slov je v samotnom meste veľa úradníkov, ale málokto chce ísť pracovať na perifériu – preto v regióne panuje neporiadok. Všeobecný nedostatok zásob a používanie neoznačených bankoviek vedie k zbedačeniu obyvateľstva. Na pozadí týchto problémov sa aktivizovali špekulanti. Reportáž končila výzvou na vyššie inštancie, aby pomohli vyriešiť krízu na Podkarpatskej Rusi. Celkovo Slováci v rokoch 1919-1920 vynaložili veľa úsilia na rozšírenie informácií o našich problémoch v republike, za čo im treba poďakovať.

Reakcia neprišla okamžite, ale prišla. V júni 1920 bol Ján Brejcha odvolaný z postu. Na jeho miesto nastúpila administrácia guvernéra Grigora Žatkoviča, jedného z najznámejších rusínskych predstaviteľov. Žatkovič, hoci žil v Amerike, kde pracoval ako advokát, pochádzal z Podkarpatska. Problémy vlasti pre neho neboli prázdnym slovom. Úprimne chcel pomôcť svojmu ľudu a začal aktívne cestovať po regióne s pracovnými návštevami. Žatkovič mal potenciál stať sa lídrom a symbolom Podkarpatskej Rusi. To sa však nestalo. Politické prostredie tam bolo veľmi agresívne, toxické a rozdelené. Krátko po príchode sa Žatkovič, sklamaný svojím dobrodružstvom, vrátil do Ameriky. Príčin tohto rozhodnutia bolo mnoho, ale jednou z hlavných bola korupcia.

Ďalšou charakteristikou korupcie je jej systematickosť. Zjednodušene povedané, „nepohodlného“ Žatkoviča odstránili z politiky, a to aj nečistými metódami. Proti nemu sa začala informačná kampaň. Obviňovali ho zo spolupráce s agentmi, ktorí nútili Rusínov do pracovného otroctva v Amerike. Jedni ho nazývali moskvofilom, iní ukrajinofilom. Na Žatkoviča sa vylialo veľa špiny v novinách, a nielen tam, čo zohralo svoju úlohu pri jeho odstúpení z funkcie. Spoznávate to? Áno, takéto metódy majú dlhú históriu. A ich vplyv na vývoj spoločnosti, ako vidíme, je veľký.

Situácia sa pomaly stabilizovala. V nasledujúcich rokoch bola administrácia zreorganizovaná. Konfliktom sa nevyhlo, ale integrácia Podkarpatskej Rusi v 20. rokoch 20. storočia prebehla pomerne úspešne. Musíme však konštatovať, že v najťažšom období (1919-1920) bola Podkarpatskom riadená ak nie najskorumpovanejšou, tak jednou z najskorumpovanejších administrácií celého medzivojnového obdobia. Niet pochýb, že korupcia zohrávala kľúčovú úlohu v problémoch Podkarpatska a spôsobila veľké množstvo konfliktov. Zabránila mnohým čestným ľuďom, ako bol Žatkovič, a rozviazala ruky dobrodruhom, ako bol mukačevský župan Slavík. Celý rad príčinných súvislostí, ktoré tento fenomén zahŕňa, naznačuje potrebu hlbšej a komplexnejšej analýzy. Iba ak prestaneme marginalizovať korupciu a začneme ju vážne študovať, budeme schopní túto problematiku riešiť aj v súčasnosti.

Myter Erdeli

Podľa materiálov Českého národného archívu, Fond archívu Ministerstva zahraničných vecí ČSR.

zdroj:
https://rusynsociety.com/2022/03/25/golden-age-rust/

preklad: jL

zdroj:
https://rusynsociety.com/2022/03/25/golden-age-rust/

foto: Ilustračné
zdroj: NFA