Legislatívny zákaz Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi ako príležitosť na zmierenie medzi pravoslávnymi cirkvami na Ukrajine

Tak ako sa predchádzajúcemu prezidentovi Porošenkovi podarilo získať tomos o autokefálii pre Pravoslávnu cirkev Ukrajiny, možno dúfať v pozitívne zmeny v kánonickom statuse Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi v blízkej budúcnosti. 

V posledných týždňoch sa vyostrila situácia v nábožensko-politickom živote na Ukrajine. Udalosťou s najzávažnejšími následkami bolo nepochybne prijatie zákona č. 8371 ukrajinským parlamentom 20. augusta. 

Vo svojej poslednej verzii mal tento zákon názov O ochrane ústavného poriadku v oblasti činnosti náboženských organizácií, no neformálne je označovaný ako „zákon o zákaze Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi“.

Prijatie zákona požadoval značný počet opozičných poslancov, najmä zástupcovia frakcie Európska solidarita. Jej predsedom je Petro Porošenko, bývalý ukrajinský prezident, ktorý v roku 2019 zohral dôležitú úlohu pri založení autokefálnej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny.

Zásluha Sluhov ľudu
Dvadsiateho tretieho júla 2024 niekoľkí poslanci na protest dokonca blokovali rečnícke pódium parlamentu, keďže bez hlasov predstaviteľov frakcie Sluhovia ľudu návrh zákona nemohol byť zaradený do programu. A tak si parlament vzal štvortýždňovú prestávku, aby dokončil návrh zákona do podoby, ktorá by bola prijateľná pre väčšinu poslancov. 

A do dňa hlasovania dostatočne narástla podpora: za návrh hlasovalo 175 „služobníkov“ (z ich celkového počtu 235). Toto bol najväčší podiel medzi poslancami, ktorí podporili návrh zákona. Poslanci zo všetkých ostatných frakcií odovzdali len 92 hlasov za, čo znamená, že nový zákon podporilo celkovo 267 poslancov. Potrebných bolo najmenej 226 hlasov. Je pozoruhodné, že prijatie zákona požadovala opozícia, ale väčšina hlasov za nový zákon prišla od vládnej strany.

Podpora zo strany Sluhov ľudu nebola prekvapivá, keďže prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý je úzko spätý s touto stranou, ohlásil kurz „duchovnej nezávislosti“. Jeho náboženská politika sa zmenila už na jeseň 2022 vymenovaním Viktora Jelenského za nového šéfa štátnej agentúry pre náboženské záležitosti (Štátna služba pre etnopolitiku a slobodu svedomia, DESS). Zelenskyj používal termín „duchovná nezávislosť“ pred prijatím „zákona o zákaze Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi“ i po ňom, čo pravdepodobne poslancov povzbudilo k pozitívnemu rozhodnutiu.

Ide predovšetkým o Ukrajinskú pravoslávnu cirkev
Ukrajinská pravoslávna cirkev sa v texte zákona nespomína výslovne, ale z analýzy siedmich znakov „príslušnosti“ (sú formulované ako zmeny a doplnenia ukrajinského zákona O slobode svedomia a náboženských organizáciách) je zrejmé, že ide – hoci trochu zahalene – predovšetkým o Ukrajinskú pravoslávnu cirkev. 

Konkrétne ide o „vymenovanie, voľbu, schválenie, potvrdenie a požehnanie vedúceho náboženskej organizácie pôsobiacej na Ukrajine“ alebo o „prijatie, schválenie, potvrdenie, požehnanie a schválenie stanov náboženskej organizácie pôsobiacej na Ukrajine“. Podľa štatútu Ruskej pravoslávnej cirkvi si voľba novej hlavy Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi a potvrdenie zmien a doplnení jej štatútu vyžaduje takéto schválenie moskovským patriarchom.

Inou formuláciou takejto „príslušnosti“ je „podriadenosť v kánonických a/alebo organizačných záležitostiach“ zahraničnej náboženskej organizácii, „ktorá má možnosť ovplyvňovať administratívne rozhodnutia“. Hoci sa tieto dva pojmy používajú spoločne, pre ďalšie úvahy je rozhodujúce práve rozlišovanie medzi „kánonickými“ a „organizačnými“ otázkami. 

Na tom je založená aj argumentácia oficiálnych predstaviteľov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi: títo argumentujú, že Ukrajinská pravoslávna cirkev vystúpila z podriadenosti Ruskej pravoslávnej cirkvi na koncile vo Feofaniji pri Kyjeve v máji 2022, hoci nevyhlásila autokefáliu. V koncilovom dekréte to bolo formulované ako „úplná samostatnosť a nezávislosť“.

Na druhej strane kritici postoja Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi vysvetľujú, že Ukrajinská pravoslávna cirkev sa po koncile nestala novou miestnou cirkvou a kánonicky zostala súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi. Predstavitelia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi tvrdia, že sa oslobodili od administratívnej podriadenosti (a preto sa už vyše dva roky neriadia žiadnymi príkazmi alebo odporúčaniami Moskovského patriarchátu). Treba dodať, že zasahovanie štátu do čisto cirkevných záležitostí (najmä do otázok kánonickej podriadenosti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovskému patriarchátu) je mimo príslušnosti štátu, keďže podľa článku 35 Ústavy Ukrajiny cirkev je oddelená od štátu.

Z pohľadu Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi by teda cirkev nemala spadať do pôsobnosti tohto zákona, keďže nepodnikla žiadne kroky, ktoré by potvrdzovali jej administratívnu závislosť od cirkvi v Rusku. Dosiahnutie kánonickej nezávislosti (vo forme založenia novej autokefálnej cirkvi) je mimoriadne komplikovaný postup, ktorý nezávisí len od vôle Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. 

Neexistuje jasný mechanizmus, ktorý by uznávali všetky miestne pravoslávne cirkvi na svete. Treba pripomenúť, že päť rokov po prijatí tomosu o autokefálii uznali Pravoslávnu cirkev Ukrajiny len štyri zo štrnástich miestnych cirkví. Pravoslávna cirkev v Amerike (Orthodox Church in America) nedosiahla všeobecné uznanie svojej autokefálie ani po 50 rokoch – dodnes zostáva v očiach Ekumenického patriarchátu a viacerých ďalších miestnych cirkví integrálnou súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi, hoci táto udelila autokefáliu Pravoslávnej cirkvi v Amerike už v roku 1970.

Krétsky koncil v roku 2016, ktorý bol plánovaný ako „všepravoslávny“, nebol schopný prijať dokument o postupe získania autokefálie pre novú cirkev, ktorý by potvrdil princíp konciliarity pri rozhodovaní o vzniku novej miestnej cirkvi. Preto je súčasnou normou skôr dohoda, že Konštantínopolský ekumenický patriarchát je oprávnený udeliť autokefáliu novej cirkvi – a potom môže dôjsť k prijatiu tohto rozhodnutia ostatnými miestnymi cirkvami. 

Konštantínopol má zároveň právo prijímať odvolania od duchovných z iných miestnych cirkví – čo v súčasnosti aktívne uplatňuje, keď obnovuje status duchovných, ktorí sú v Ruskej pravoslávnej cirkvi ostrakizovaní pre svoj protivojnový postoj. Vo všeobecnosti možno predpokladať, že význam Konštantínopola pri podporovaní mieru a riešení sporov v pravoslávnom svete v ostatnom čase postupne rastie.

Tieto právomoci Konštantínopola majú dnes veľký význam aj pre riešenie ukrajinskej otázky. Princíp oikonomie, ktorý Ekumenický patriarchát uplatňuje voči duchovným z nekánonických jurisdikcií na Ukrajine, pomohol, aby boli prijatí v ich „existujúcom úrade“, čo umožnilo založiť autokefálnu Pravoslávnu cirkev Ukrajiny na prelome rokov 2018/19. Vedenie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi vtedy odmietlo takéto právomoci Konštantínopola a označilo tento krok za zasahovanie do záležitostí „inej miestnej cirkvi“.

Prísne vzaté, pod „inou cirkvou“ bol myslený Moskovský patriarchát a územie Ukrajiny sa považovalo za súčasť kánonického územia Ruskej pravoslávnej cirkvi. No dnes verím, že mnohí duchovní a veriaci Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi by s radosťou súhlasili s prijateľným kánonickým riešením rozchodu s „riadiacim centrom v štáte agresora“, ktoré požehnalo vojnu proti Ukrajine (to je dnes obvyklá právna formulácia na opis spojenia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi s Ruskou pravoslávnou cirkvou).

No chýba mechanizmus, ktorým by sa to dalo dosiahnuť. A tak uznanie Konštantínopola ako arbitra a jeho snaha vyriešiť konflikt medzi pravoslávnymi na Ukrajine by mohli pomôcť Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi dostať sa z ťažkej kánonickej situácie.

Najjednoduchšie riešenie
Najjednoduchším riešením, ktoré aktívne presadzujú predstavitelia vlády i aktivisti, by bol rozchod s Moskovským patriarchátom a začlenenie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi do štruktúry Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ktorá už má autokefálny status. Viktor Jelenskij, šéf Štátnej služby pre etnopolitiku a slobodu svedomia (DESS), po prijatí zákona o zákaze Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi vyhlásil, že ak by sa naňho obrátil metropolita Onufrij (Berezovskij), mohol by „navrhnúť model, v ktorom by nikto nebol ponižovaný ani urážaný, v ktorom by nebolo víťazov ani porazených a v ktorom by si každý zachoval svoje postavenie“. No vždy pod podmienkou, že Ukrajinská pravoslávna cirkev sa stane súčasťou štruktúry Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny.

Túto možnosť aktívne víta aj samotná Pravoslávna cirkev Ukrajiny: jej vedenie podporuje legislatívny zákaz Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ale voči právomociam Konštantínopola vyhlásilo: „Sme vám vďační za vašu podporu v etape zakladania Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ale teraz je Ukrajina naším kánonickým územím a vy nemáte právo zasahovať do našich záležitostí.“ 

Problémom je však to, že táto možnosť je pre vedenie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi neprijateľná. Z jeho pohľadu je Pravoslávna cirkev Ukrajiny naďalej kánonicky neplnohodnotnou štruktúrou s čiastočne nezákonnými vysviackami biskupov a kňazov. Preto je preň pripojenie k Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny odklonom od základných princípov kánonického poriadku.

Ďalšia možnosť
Existuje ešte ďalšia možnosť, ktorá by Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi mohla pomôcť dostať sa z ťažkej kánonickej situácie na základe toho istého princípu oikonómie? Myslím si, že áno. Je to zapojenie Konštantínopola do potrebných zmien kánonického statusu Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Je dôležité, aby v tejto veci dialóg neprebiehal medzi Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou Ukrajiny, ale medzi Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou a Ekumenickým patriarchátom. Vidím dva dôležité signály, že táto cesta je považovaná za možnú, najmä ukrajinským štátnym vedením.

Po prvé, existujú aktívne kontakty s Ekumenickým patriarchátom. V posledných dňoch prezident Zelenskyj hovoril nielen so širšou ukrajinskou verejnosťou, ale aj osobne s patriarchom Bartolomejom o potrebe „duchovnej nezávislosti“ – pred prijatím zákona o zákaze Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi i po ňom, a to osobne i v telefonických rozhovoroch. 

V poslednom čase ukrajinskí predstavitelia niekoľkokrát navštívili Konštantínopol a delegácia poverených hierarchov z Konštantínopola pricestovala na Ukrajinu niekoľko dní pred Dňom nezávislosti Ukrajiny 24. augusta. Uskutočnili sériu stretnutí so zástupcami rôznych pravoslávnych jurisdikcií vrátane metropolitu Onufrija a niektorých metropolitov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorí sú stálymi členmi Svätého synodu, t. j. najvyššej úrovne moci v Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi.

Niektoré stranícke ukrajinské médiá rýchlo oznámili, že stretnutie bolo bezvýsledné. Avšak niektoré zahraničné médiá, ktoré spočiatku len preberali správy, čoskoro spochybnili správnosť tohto hodnotenia, čo potvrdili aj priami účastníci rokovaní. Významným úspechom je už samotný fakt takéhoto stretnutia po takmer šiestich rokoch bez oficiálneho kontaktu medzi Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou a Ekumenickým patriarchátom a ochota Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi pokračovať v tomto dialógu.

Druhý náznak hľadania riešenia kánonického postavenia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi možno nájsť v texte zákona č. 8371. V „záverečných a prechodných ustanoveniach“ sa nachádza dôležitá poznámka, ktorá sa týka termínu zavedenia zmien v správnom konaní, t. j. začatia súdneho konania proti štruktúram Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi: ide o deväť mesiacov. V predchádzajúcich fázach prípravy návrhu zákona sa predpokladalo, že zákon nadobudne účinnosť deň po svojom zverejnení. To znamená, že Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi a ostatným dotknutým stranám zostáva podľa zákona ďalších deväť mesiacov, kým sa začnú súdne konania.

Čo môže urobiť Konštantínopol?
Čo môže urobiť Ekumenický patriarchát, aby sa vyhlo legislatívnemu zákazu Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorý sa už stáva celosvetovým škandálom pre obavy z porušovania náboženskej slobody na Ukrajine? Ako je známe, udelením tomosu autokefálie sa rozhodlo, že Ukrajina už nepatrí do teritória Moskovského patriarchátu – Konštantínopol teda deklaroval svoje právo prijať kánonické opatrenia na vyriešenie konfliktu. 

Už som spomenul rozšírenie autority Ekumenického patriarchátu a akceptovanie tejto autority v poslednom čase – dokonca aj na Ukrajine, ktorú rigoristi považujú za výlučné kánonické územie dnešnej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Avšak princíp oikonomie, ktorý sa uplatňoval už pri založení Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, predpokladá možnosť zasahovania Konštantínopola do záležitostí pravoslávnych veriacich na Ukrajine, ak to slúži spoločnému dobru cirkvi.

V posledných dňoch v súvislosti s návštevou delegácie z Konštantínopola kritici Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi opakovane tvrdili, že intervencia zo strany Konštantínopola je nemožná, že udelenie druhého tomosu o autokefálii pre pravoslávnych na Ukrajine je absurdné a podobne. No dobro Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi ako jednej z veľkých pravoslávnych cirkví, hoci s takým nejasným kánonickým statusom, dáva právo na takýto zásah. 

Mohlo by sa to dosiahnuť prostredníctvom priamych kontaktov medzi Ekumenickým patriarchátom a Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou. Minimálnou možnou formou by bolo udelenie statusu dočasného exarchátu tým farnostiam alebo eparchiám Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktoré sa chcú definitívne rozísť s Moskovským patriarchátom, ale nechcú vstúpiť do Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. 

V ideálnom prípade, ak budú rokovania s vedením Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi konštruktívne, mohla by to byť príležitosť pre Ukrajinskú pravoslávnu cirkev zachovať si svoju štruktúru na Ukrajine. Ak sa rokovania nebudú uberať želaným smerom, tak spolu so zákazom právnej existencie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi ako integrálnej štruktúry by vytvorenie dočasného exarchátu (v skutočnosti by mohlo ísť o rozšírenie právomocí už existujúceho exarchu, komanského biskupa Michaila Aniščenka) mohlo byť príležitosťou pre vlastenecky zmýšľajúcu časť Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, aby sa definitívne a s čistým srdcom vymanila z kánonickej podriadenosti Moskovskému patriarchátu.

Ťažko povedať, či takýto vývoj je možný. Zároveň je však zrejmé, že je morálne nemožné zostať súčasťou Moskovského patriarchátu na Ukrajine vzhľadom na prebiehajúcu dlhú a krvavú vojnu s Ruskom. Ukrajinská pravoslávna cirkev už na svojom koncile v máji 2022 urobila dôležitý krok – odtrhla sa od administratívnej podriadenosti svojmu centru v Moskve. Ďalším krokom je zmena jej kánonického statusu, ktorá nie je možná bez zásahu Ekumenického patriarchátu.

Stojí za to riskovať dosiahnutie tohto vznešeného cieľa cirkevného zmierenia na Ukrajine udelením nového kánonického statusu Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi? Štatistické údaje ukazujú, že určite áno. Existuje totiž jasný rozdiel medzi vnímaním situácie v povedomí verejnosti a skutočnými štatistickými údajmi. 

Na jednej strane je vnímanie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi v povedomí ukrajinskej verejnosti dosť negatívne. Podľa prieskumu, ktorý uskutočnilo Razumkovovo centrum v novembri 2023, drvivá väčšina tých, ktorí sa považujú za pravoslávnych, sa identifikuje s Pravoslávnou cirkvou Ukrajiny (69,4 %), zatiaľ čo podiel stúpencov „Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (Moskovského patriarchátu)“ bol len 9,2 %. 

Tri roky predtým bol podľa podobného prieskumu tento pomer výrazne odlišný: 32,2 percenta podporovalo Pravoslávnu cirkev Ukrajiny a 21,9 percenta Ukrajinskú pravoslávnu cirkev. To znamená, že v dôsledku vojny a rozvoja občianskeho povedomia sa podpora Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi výrazne znížila a v súčasnosti je 7,5-krát nižšia než podpora Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Treba však poznamenať, že tieto údaje vyjadrujú sympatie spoločnosti k obom jurisdikciám, no nie počet ich skutočných členov.

Údaje o skutočnom počte členov poskytujú vládne štatistiky. A aj tu treba pamätať na administratívny tlak miestnych orgánov a verejnej mienky v posledných rokoch, ktorý už výrazne ovplyvnil údaje v prospech Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Posledné údaje sa vzťahujú na 1. január 2024 a napriek vojne a rôznym formám nátlaku Ukrajinská pravoslávna cirkev má naďalej vyšší počet náboženských organizácií než Pravoslávna cirkev Ukrajiny. 

Celkovo ju tvorilo 10 919 organizácií, zatiaľ čo PCU evidovala 8 295 organizácií. Ak sa pozrieme na údaje podľa regiónov, tie zarážajú ešte viac: z hľadiska počtu farností Pravoslávna cirkev Ukrajiny má prevahu len v šiestich oblastiach Ukrajiny, najmä na západnej Ukrajine a predovšetkým v Haliči. Naproti tomu Ukrajinská pravoslávna cirkev prevláda v 18 regiónoch. V niektorých prihraničných regiónoch Ukrajinská pravoslávna cirkev prevyšuje Pravoslávnu cirkev Ukrajiny troj- až štvornásobne (ide o Sumskú, Charkovskú a Černihivskú oblasť). Žiaľ, štátna štatistika už dva roky nezverejňuje údaje o počte duchovných, ale je známe, že Ukrajinská pravoslávna cirkev má najmenej dvakrát viac duchovných než Pravoslávna cirkev Ukrajiny.

Vzhľadom na tieto štatistiky a postoj ukrajinského vedenia k potrebe „návratu k hraniciam z roku 1991“ by bezpodmienečný zákaz a prenasledovanie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi spôsobili viac škody než úžitku, pokiaľ ide o národnú bezpečnosť. Tak ako sa predchádzajúcemu prezidentovi Porošenkovi podarilo získať tomos o autokefálii pre Pravoslávnu cirkev Ukrajiny, možno dúfať v pozitívne zmeny v kánonickom statuse Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi v blízkej budúcnosti. 

Z viacerých dôvodov to však Ukrajinská pravoslávna cirkev nemôže dosiahnuť sama. Ale za spolupráce, podpory a malého tlaku ukrajinských štátnych orgánov a Konštantínopola ako najvyššieho arbitra v pravoslávnom svete sa táto nádej nezdá iluzórna.

Sergij Bortnyk
Profesor Teologickej akadémie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi v Kyjeve a riaditeľ neziskovej nadácie „Akademická iniciatíva“.

Pôvodne publikované na noek.info. Preložil o. Ján Krupa.

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/163037/legislativny-zakaz-ukrajinskej-pravoslavnej-cirkvi-ako-prilezitost-na-zmierenie-medzi-pravoslavnymi-cirkvami-na-ukrajine