Mohol konkurovať Stalinovi. Jeho smrť je jednou z najväčších záhad ZSSR  

Je známe, kto zabíjal, kedy, kde a ako. Napriek tomu vražda tajomníka leningradského výboru boľševickej strany Sergeja Kirova dodnes zostáva záhadou. Stalin osobne vyšetroval tento prípad. A mohol byť jedným z podozrivých. Isté je len jedno – dôsledky Kirovovej smrti ovplyvnili históriu ZSSR a mnohých ďalších krajín.  

Paulina Siegieňová  

V ten zimný deň 1. decembra 1934 nikto nečakal Sergeja Kirova v Smolnom. Mal vystúpiť v Tauridskom paláci, no niečo ho prinútilo navštíviť sídlo leningradského výboru boľševickej strany, kde bol prvým tajomníkom. Len málokto vedel, že sa toho dňa zastaví vo svojej kancelárii. Neskôr sa táto nečakaná návšteva Smolného stala jedným z hlavných bodov konšpiračných teórií o jeho smrti.  

Ďalším podozrivým momentom bolo správanie jeho ochrankára Jurija Borisova. Práve keď prvý tajomník kráčal chodbami Smolného, Borisov spomalil a zaostal o niekoľko krokov. Do Kirovovej kancelárie viedla menšia, bočná chodba, kde už čakal vrah. Keď do nej Kirov vošiel, Borisov ho stratil z dohľadu. O chvíľu nato sa ozval výstrel. Tí, ktorí neveria v sprisahanie, tvrdia, že Borisov ani žiadny iný Kirovov ochrankár nechodil za ním na každom kroku. Ale zástancovia konšpiračnej teórie oponujú silnejším argumentom: ak Borisov nemal nič spoločné s vraždou svojho šéfa, prečo zahynul pri záhadnej nehode nákladného auta deň po atentáte? Prevádzali ho na výsluch, keď sa vozidlo náhle narazilo do budovy. Oficiálne to bolo vysvetlené poruchou riadiaceho mechanizmu, no skutočnú pravdu sa nikdy nedozvieme – všetci príslušníci NKVD, ktorí Borisova eskortovali, boli počas čistiek popravení.  

Vráťme sa však k samotnej vražde  
Sergeja Kirova zavraždil Leonid Nikolajev. Jedinou ranou do zátylku. Potom sa pokúsil o samovraždu druhým výstrelom, no neúspešne. Nikolajev sa dostal do hysterického záchvatu, zrútil sa na podlahu vedľa Kirovovho tela. V tomto stave ho po niekoľkých minútach našli funkcionári strany, ktorí prišli skontrolovať, čo sa stalo. Spočiatku si mysleli, že vidia dve mŕtvoly, no keď sa Nikolajev pohol, okamžite ho chytili, odniesli do inej miestnosti a spútali.  

Žiarlivý manžel, sklamaný funkcionár  
Vrah Kirova bol, rovnako ako on, boľševik a člen strany, hoci v čase vraždy bol suspendovaný. NKVD ho začalo vypočúvať ešte v ten istý deň. Z prvých výpovedí Nikolajeva vyplývalo, že vraždu naplánoval sám a jeho hlavným motívom bola žiarlivosť. Nikolajevova manželka Milda Draule pracovala vo výbore strany a údajne s ňou Kirov flirtoval. Draule bola jednou z prvých vypočúvaných svedkov. Príslušníci NKVD jej začali klásť otázky len niekoľko minút po incidente.  

Okrem žiarlivosti mala Nikolajeva poháňať aj frustrácia z komunizmu a strany. Počas niekoľkých rokov vystriedal 13 zamestnaní. Členovia strany by teoreticky nemali mať problém nájsť prácu, pretože im boli prideľované pracovné pozície, no v prípade Nikolajeva už zjavne neboli nápady, čo s ním. Mal povesť človeka s komplikovanou povahou, precitliveného a výbušného, s jasnými známkami megalománie. Istý čas bol bez práce, cítil sa sklamaný a odsunutý na okraj. Písal Kirovovi listy, no nikdy sa nedočkal odpovede. To ho údajne dohnalo k vražde.  

V týždňoch pred atentátom mal Nikolajev v rozhovoroch s rodinou a priateľmi, ako aj v denníkových zápisoch naznačovať, že plánuje nejaké radikálne kroky. Nikto mu však neveril, pripisujúc jeho slová jeho povahe.  

Osamelý útočník alebo vyššie riadené sprisahanie?  
Mnohí sa prikláňajú k verzii, že 1. decembra 1934 psychicky labilný Nikolajev spáchal atentát na vysoko postaveného funkcionára z osobnej pomsty. Orgány bezpečnosti zlyhali, pretože sa sústredili na odhaľovanie systémových hrozieb, hľadanie zradcov, triednych nepriateľov a sledovanie opozície. Samotársky atentátnik, ktorý svoje plány nikomu neprezradí, sa prakticky nedá odhaliť vopred.

Spáliť teror terorom  

História smrti Kirowa sa však neskončila iba uznaním evidentnej viny Nikolajeva. Keď sa rozšírila správa o smrti prvého tajomníka Leningradu, už v ten istý deň Ústredný výkonný výbor ZSSR prijal dokument s názvom „O spôsobe vedenia prípadov týkajúcich sa prípravy alebo vykonania teroristických činov“. Týmto spôsobom sa do sovietskeho právneho systému dostal pojem teror, spolu so špeciálnym režimom pre postup voči páchateľom. Od tej chvíle mali byť vyšetrovania a súdne procesy urýchlené a trest vykonaný okamžite. Za teror hrozil najvyšší trest – poprava zastrelením. Odsúdení nemali právo na obhajcu, neexistovala možnosť odvolania  a nemohli podať žiadosť o milosť. Už o niekoľko týždňov sa malo ukázať, že zavedením týchto antiteroristických zákonov sa samotné sovietske štátne orgány zmenili na teroristov.  

Bezprostredne po Kirowovej vražde sa v uliciach Leningradu začali šíriť krátke ľudové piesne (tzv. častušky), v ktorých sa odrážalo presvedčenie ľudí, že za vraždou Kirowa stojí sám Stalin.  

Na druhý deň po vražde Kirowa prišla do Leningradu špeciálna komisia na čele so Stalinom. Od tej chvíle osobne zasahoval do vyšetrovania a priebehu konania. Osobne vypočúval Nikolajeva. Krátko po tomto výsluchu sa výpovede obžalovaného začali meniť. Objavili sa v nich mená komplicov, ktorí boli neskôr vyšetrovateľmi, súdom a sovietskou tlačou označení za členov „podzemnej teroristickej antisovietskej skupiny, ktorá vznikla z bývalých prívržencov zinovievovskej opozície“.  

Táto údajná organizácia, vytvorená na Stalinovu objednávku, dostala meno po Grigorijovi Zinovievovi, jednom z popredných boľševikov a vodcov Októbrovej revolúcie. Zinoviev bol, rovnako ako Trockij, už niekoľko rokov v konflikte so Stalinom. Mesiac po vražde Kirowa boli Zinoviev a Kamenev zatknutí a obvinení zo zrady a sprisahania. Trockij bol v exile, ale ani tomu sa Stalinov teror nevyhol – v roku 1940 ho zavraždil agent NKVD.  

Podľa svedkov udalostí to bol sám Stalin, kto nútil obvineného aj vyšetrovateľov k verzii o sprisahaní tajnej opozičnej organizácie, ktorej cieľom bolo zavraždiť Kirowa. Stalin osobne upravoval text rozsudku.  

Súd sa konal 29. decembra 1934. Od vraždy neuplynul ani mesiac, ale sovietske orgány konali bleskovou rýchlosťou na základe nového uznesenia. Spolu s Nikolajevom bolo obžalovaných ďalších 13 ľudí, jeho údajní komplici. Z dokumentov, ktoré po rokoch skúmali osobitne zriadené komisie, vyplýva, že **nikto z týchto osôb s Nikolajevom nespolupracoval a nemohol mať žiadne vedomosti o jeho plánoch zavraždiť Kirowa.  

Súd však o to nejavil záujem. Všetci obžalovaní boli uznaní vinnými a odsúdení na popravu zastrelením. Rozsudok bol vykonaný okamžite. Sprievodní strážnici, ktorí viedli Nikolajeva na popravu, si pamätali, ako opakoval: „Oklamali ma!“. Všeobecne sa predpokladá, že tieto slová znamenajú, že Nikolajev bol prinútený usvedčiť iné osoby. Pravdepodobne mu za to sľúbili miernejší trest, možno dokonca záchranu života.  

Nikolajev a jeho 13 náhodných „komplicov“ však neboli jedinými obeťami procesov po vražde prvého tajomníka. Na jar 1935 bola popravená aj Nikolajevova manželka (tá, ktorá mala údajne románik s Kirowom), jej sestra a švagor. Rovnaký osud postihol aj Nikolajevovu sestru, ktorú zastrelili v roku 1938. Jeho matka, druhá sestra s manželom a brat s manželkou boli poslaní do gulagov.  

V roku 1936, po prvom ukážkovom procese, boli popravení Grigorij Zinoviev, Lev Kamenev a niekoľko ďalších významných revolucionárov, obvinených zo sprisahania proti sovietskej moci, ktorú v tom čase už stelesňoval Stalin. Neslávne známy prokurátor Andrej Vyšinskij ich obvinil okrem iného z toho, že spolu s Trockým stáli za sprisahaním, ktorého cieľom bolo zavraždenie Sergeja Kirowa.  

Rozsudok vyniesol Vasilij Ulrich, ten istý sudca, ktorý súdil Nikolajeva, neskôr nechal popraviť jeho manželku a jej rodinu.  Veľký teror sa tým naplno rozbehol.  

A čo ak to bol Stalin?  

Oficiálnej verzii o atentáte antistalinskej opozície od začiatku v podstate nikto neveril. Práve preto smrť Kirowa vzbudzuje toľko kontroverzií a stále ju obklopuje aura tajomstva. Podobne ako v prípade smrti Johna Kennedyho to vytvára priestor na vznik aj tých najneuveriteľnejších konšpiračných teórií.  

Hneď po zavraždení Kirowa sa v uliciach Leningradu začali šíriť krátke piesne, takzvané častuški. Vyjadrovali ľudové presvedčenie, že za atentátom na Kirowa nestojí nikto iný ako samotný Stalin. A práve on spája dve teórie o príčinách smrti leningradského straníckeho tajomníka.  

Prvá z nich hovorí o osobnej Stalinovej pomste, keďže v Kirowovi videl konkurenta. Ide o udalosti XVII. zjazdu strany v januári 1934. Kirow bol vtedy zvolený za člena Ústredného výboru strany. Oficiálne výsledky naznačovali, že Stalin mal dokonca o niečo väčšiu podporu, ale Olga Šatunovská – členka strany, ktorá prežila teror a počas chruščovovského odmäku sa venovala rehabilitácii jeho obetí – tvrdila, že Stalin zmanipuloval výsledky a zničil volebné lístky. Podľa Šatunovskej neboli proti Stalinovi len tri hlasy, ale takmer 300. Výsledok Kirowa bol pritom pravý a na tajnom stretnutí mu delegáti údajne navrhovali prevzatie funkcie generálneho tajomníka. To malo Stalina rozčúliť natoľko, že mesiace plánoval pomstu. O XVII. zjazde sa hovorilo ako o „zjazde postrieľaných“, pretože viac ako polovica delegátov neprežila obdobie čistiek. Okrem ústneho svedectva Šatunovskej však neexistujú žiadne ďalšie dôkazy o Stalinovom neúspechu a podvode, ktoré by ho mali dohnať k vražde svojho blízkeho spolubojovníka.  

Legenda o dobrom boľševikovi  

Kirow skutočne patril do okruhu Stalinových priateľov. Sergej Kostrikov, ako znelo jeho skutočné meno, sa narodil v roku 1886 v Uržume v Vjatskej gubernii. Skoro osirel, no vďaka úsiliu miestnych dobrodincov sa mu podarilo dostať na štúdiá do Kazane, kde ukončil technicko-mechanickú školu. V Tomsku pracoval v mestskom projekčnom úrade a vstúpil do Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska, kde sa časom pridal k frakcii boľševikov. Pôsobil aj v Irkutsku a Vladikavkaze. Práve v poslednom menovanom meste začal publikovať v tlači a vtedy prvýkrát použil pseudonym Kirow.  

Predčasná smrť prispela k vytvoreniu legendy o „dobrom boľševikovi“, schopnom postaviť sa Stalinovi. Kirowove zásluhy a význam zveličovala aj stranícka tlač, pretože jeho vražda musela byť prezentovaná ako neslýchaný zločin. V skutočnosti však Kirow medzi straníckymi funkcionármi nijako zvlášť nevynikal. Je pravda, že bol zanieteným rečníkom, často sa stretával s robotníkmi v leningradských závodoch, no príbehy o tom, že bol miláčikom robotníckych más alebo že mal údajne miernu povahu a humanistické názory na revolúciu, sú silne prehnané. Rovnako ako jeho vplyv v politbyre.  

V 20. rokoch sa Kirow venoval straníckej práci na Kaukaze. Práve tam sa zblížil so Stalinom a jeho rodinou. Zo spomienok Stalinovej dcéry Svetlany Allilujevovej vyplýva, že medzi Kirowom a jej otcom existovalo skutočné puto – radi spolu trávili čas a spoločne chodili na dovolenky. No v svetle dnešných znalostí o Stalinovi nie je ťažké uveriť, že zo strachu o svoju moc sa rozhodol priateľa odstrániť.  


Fragment portrétu Sergeja Kirova, 30. roky 20. storočia
autor: Vasilij A. Zverev

Podľa jednej z teórií Stalin hľadal zámienku na spustenie čistiek v strane a upevnenie svojej moci. Kirow mal byť vybraný ako obetný baránok, pretože zastával dostatočne vysokú funkciu na to, aby jeho smrť vyvolala politický škandál. Zároveň však nebol pre Stalina nepostrádateľný. Vražda Kirowa mala teda byť zosnovaná Stalinom a vykonaná na jeho príkaz NKVD. Nikolajev mal byť len bezmocným nástrojom. Ale musel Stalin skutočne zabiť Kirowa, aby mohol zinscenovať proces a popravu Zinovjeva a Kamenieva? Alebo bola Kirowova smrť skutočne len dielom náhody, ku ktorej viedla nestabilná psychika Nikolajeva, a Stalin len využil túto situáciu vo svoj prospech?

V početných polemikách vedených medzi historikmi a amatérmi sú konfrontované rôzne scenáre. O sprisahaní by malo svedčiť napríklad to, že NKVD v októbri 1934 zadržala Nikolajeva neďaleko Kirowovho domu. Nikolajev mal pri sebe zbraň. Napriek tomu bol po krátkom vysvetlení prepustený. Zbraň bola legálna a náboje k nej získal v klube Dynamo, ktorý podliehal správe NKVD a kde trénoval streľbu. Odporcovia konšpiračných teórií tvrdia, že keďže zbraň bola legálna a registrovaná, nebol dôvod na jeho zadržanie. A náboje sa v tom čase dali získať výhradne prostredníctvom štruktúr NKVD.  

Zatiaľ čo priaznivci teórie o individuálnej vine Nikolajeva hovoria o žiarlivosti na manželku, prívrženci sprisahania tvrdia, že fámy o romantickom vzťahu Mildy Draule a Sergeja Kirowa boli rozšírené tajnou políciou, aby podnietili Nikolajeva k zločinu. Neobjasnené zostávajú otázky ako napríklad prítomnosť Nikolajeva v Smolnom v správnom čase, hoci Kirow v ten deň svoju návštevu straníckej centrály neavizoval. Do tohto zoznamu treba pridať aj záhadnú neschopnosť Kirowovho ochrankára a jeho rovnako tajomnú smrť nasledujúci deň. V závislosti od prijatej verzie udalostí sa v príbehu Kirowovej smrti môžu objaviť nové postavy a fakty, ako napríklad nemecký veľvyslanec či zahraniční špióni. No dokumentárne potvrdenie mnohých z týchto skutočností chýba.  

Nevyriešené tajomstvo  

K prípadu Kirowovej vraždy sa opakovane vracali v Sovietskom zväze aj v postsovietskej Rusku. Zaujímal sa oň Chruščov, pretože mal kľúčový význam pre odhalenie mechanizmov čistiek. Rozsiahlu správu s analýzou Kirowovho prípadu zanechal aj Alexander Jakovlev, poradca Gorbačova a architekt perestrojky. Obaja pochybovali, či by Nikolajev bol schopný sám zorganizovať a úspešne vykonať atentát na najvýznamnejšieho straníckeho funkcionára v Leningrade. Dôsledky procesu, ktorý smrť Kirowa odštartovala, boli príliš vážne na to, aby sa dali považovať len za súhru okolností alebo čin psychicky narušenej osoby – veľký stalinistický teror, ktorý bol vyvolaný Kirowovou vraždou, mal zásadný vplyv na dejiny ZSSR a štátov, ktoré po jeho rozpade vznikli.  

Preskúmanie prípadu po rokoch narazilo na jeden zásadný problém. Dokonca aj v 50. rokoch, keď pracovala komisia zriadená Chruščovom, drvivá väčšina účastníkov a svedkov týchto udalostí už nežila, vrátane príslušníkov NKVD, ktorí viedli vyšetrovanie Nikolajeva a jeho údajných komplicov. Zostali tak prevažne len dokumenty, ktoré mohli byť čiastočne sfalšované, a ojedinelé svedectvá, ktoré nebolo možné s ničím porovnať.  

Svedkovia, ktorí mohli povedať pravdu, boli popravení alebo uväznení v lágroch, z ktorých sa už nevrátili. Pohltil ich valec masových represálií, ktorý spustila Kirowova vražda.

preklad. jL

zdroj:
https://www.onet.pl/informacje/newsweek/mogl-rzucic-wyzwanie-stalinowi-ta-smierc-to-jedna-z-najwiekszych-zagadek-zsrr/nhcqh60,452ad802

foto: Zľava vedúci predstavitelia strany a sovietskeho štátu Anastas Mikojan, Sergej Kirov a Josif Stalin počas rozhovoru, r. 1932
zdroj: RIA Novosti