Nemecko-slovenské vzťahy 1939 – 1945

Predstavy ľudákov o nezávislosti narazili na brutalitu nacistických "ochrancov"

Koncom júna 1939 zaslalo dotvárajúce sa ministerstvo zahraničných vecí predsedníctvu slovenskej vlády prípis, v ktorom konštatovalo: „Podľa dosavádnych rozhovorov a dojmov z najzodpovednejších kruhov nemeckej ríše, vyplýva dojem, že rátajú so stabilitou Slovenského štátu, že im na nej záleží...“

Citát vcelku plasticky charakterizuje vzťah Nemecka a Slovenska v rokoch 1939 – 1945, ako ochrancu malého štátu, ktorý vznikol z vôle svojho protektora.

Jednoznačná orientácia na Berlín mala železnú logiku, keďže Nemecká ríša stála pri zrode slovenského štátu a bola jediným garantom jeho ďalšej existencie. Ľudácka garnitúra si tento fakt uvedomovala a podľa toho sa snažila aj upravovať svoje postoje.
 
V prvej etape vzájomných vzťahov od marca do septembra 1939 Nemecko stále koketovalo s myšlienkou využiť Slovensko ako artikel pri vyjednávaní so susednými štátmi, najmä Poľskom a Maďarskom. Postupne však túto myšlienku opúšťalo.

Kým v druhom období od septembra 1939 do augusta 1940 Slovensko plnilo úlohu vzorového štátu či tzv. „navštívenky“, ktorá bola určená predovšetkým malým štátom nachádzajúcim sa v nemeckej sfére vplyvu, v treťom úseku do septembra 1944 sa Nemecko usilovalo o čo najtesnejšie pripútanie Slovenska.

V týchto dvoch fázach nemeckého ovládania Slovenska si hlavný vplyv na formovanie vzťahov udržiavalo ríšske ministerstvo zahraničných vecí.

Štvrtú etapu vzťahov po vypuknutí Slovenského národného povstania možno označiť za faktickú okupáciu. Na Slovensku boli v tom čase popri jednotkách Wehrmachtu a Waffen-SS dislokované aj oddiely Operačnej skupiny H Bezpečnostnej polície (Sipo) a Bezpečnostnej služby (SD) a rozhodujúce slovo už nepatrilo vyslanectvu, ale nemeckému veliteľovi na Slovensku.

„Vždy v zhode s nemeckou vládou“
Nemecko-slovenské vzťahy v rokoch 1939 až 1945 určovala tzv. ochranná zmluva, uzatvorená 18., resp. 23. marca 1939. Jej vznik sprevádzali viaceré komplikácie a najmä neústupnosť nemeckej strany, ktorá sledovala výhradne svoje zámery. Predstavitelia nového štátu boli prvýkrát tvrdo konfrontovaní s agresívnosťou až brutálnosťou nacistickej zahraničnej politiky.

Skutočnosť, že slovenský štát vznikol z Hitlerovej vôle, sa odrazila už bezprostredne po jeho vyhlásení slovenským snemom 14. marca. Nedodržanie ultimáta, v ktorom mala slovenská vláda požiadať Berlín o „ochranu“, spôsobilo podráždenú nemeckú reakciu. Postup nemeckých jednotiek 15. marca až po Váh donútil kabinet odhodlať sa na tento krok.

Ak sa aj slovenskí politici nazdávali, že sa im v rokovaniach o nemecko-slovenskej zmluve podarí zameniť ochranu za pojem garancia, museli si pripísať ďalší neúspech. Po náročných rozhovoroch najmä o statuse a ohraničení „ochrannej zóny“ slovenskí ministri a napokon aj premiér zmluvu podpísali.

Nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop si však podpis zmluvy vynútil uzatvorením hospodárskej zmluvy. Preto ku kontrasignácii došlo až 23. marca 1939.

Čo obsahovali jednotlivé ustanovenia ochrannej zmluvy? Článok 1 zmluvy uzatvorenej na 25 rokov konštatoval, že „Nemecká ríša prevezme ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia“. Ďalšie body zmluvy sa týkali ochrannej zóny, budovania slovenskej armády „v úzkej dohode s nemeckou brannou mocou“ a línie slovenskej zahraničnej politiky, ktorá mala byť vedená „vždy v zhode s nemeckou vládou“.

Zmluvu s dvojdňovým oneskorením publikoval denník Slovák, keď zahmlievajúc skutočný dosah zmluvy uviedol, „že silné štáty s veľkou tradíciou boli by šťastné, keby mohli utvoriť s Nemeckom takú zmluvu, ako má náš slovenský štát“.

Ochranná zmluva legalizovala aj okupáciu
Súčasne so zmluvou podpísali zástupcovia oboch štátov aj tajný dodatok „o hospodárskej a finančnej spolupráci“. Bol dokonca o niečo obšírnejší ako samotná zmluva, hoci pozostával len zo štyroch článkov.

„Spolupráca“ sa podľa článku 1 mala realizovať v oblasti poľnohospodárstva „zvyšovaním a usmerňovaním slovenskej poľnohospodárskej produkcie“, v oblasti lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu, v oblasti prieskumu a využívania nerastného bohatstva Slovenska, priemyselnej výroby a výstavby dopravnej siete, zohľadňujúc takmer výlučne nemecké požiadavky.

Článok 2 obsahoval ustanovenia o zriadení Slovenskej národnej banky (SNB) a vytvorení slovenskej meny. Participovať mala ríšska banka, ktorá do direktória SNB vymenovala poradcu s právom „spolupodieľať sa na všetkých dôležitých rozhodnutiach“.

Ďalší bod tajného dodatku určoval slovenskej strane aj viesť hospodárske rokovania s inými štátmi až po uzatvorení patričnej dohody s Nemeckom, pričom Bratislava mala o nich informovať aj Berlín.

Od ochrannej zmluvy a tajného dodatku sa odvíjali ďalšie zmluvy. Vychádzala z neho zmluva o ochrannom pásme podpísaná 12. augusta 1939, ktorá umožňovala Nemecku využiť toto územie ako nástupný priestor vo vojne proti Poľsku. Podpisu predchádzali zdĺhavé rokovania najmä o charaktere pásma, slovenská strana spájala tento problém aj s otázkou početného stavu svojich ozbrojených síl.

Podobná situácia nastala aj počas rozhovorov týkajúcich sa zmluvy o využití podnikov vojnového hospodárstva na Slovensku pre účely Wehrmachtu. Po viacerých pozmeňujúcich návrhoch slovenskej strany, ktoré Nemci väčšinou neprijali, došlo k podpisu zmluvy 30. januára 1940.

Berlín tak získal právo kontroly nad dvadsiatimi piatimi slovenskými podnikmi. V novembri 1943 dopĺňal zmluvu dodatok, na základe ktorého dozor nad podnikmi prešiel do kompetencie Nemeckej priemyselnej komisie.

Takmer všetky uzavreté zmluvy vyjadrovali - v mnohých prípadoch v rafinovanej podobe - nadriadený vzťah ochrannej mocnosti k svoju satelitu.

Textom ochrannej zmluvy sa odôvodňovali aj viaceré kroky nemeckej politiky na Slovensku. Napríklad prítomnosť nemeckých vojsk na slovenskom území v rámci príprav vojny proti Poľsku, keď predsedníctvo vlády inštruovalo ministerstvá a im podriadené orgány v tom zmysle, že príchod jednotiek sa deje „na základe ochrannej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou“.

Podobne sa to zopakovalo na jeseň 1944 pri nemeckom zásahu proti SNP, vtedy, pravda, v úplne inom kontexte. „Pomoc Nemecka pri potlačení partizánskeho puču“, hlásil vtedy do Berlína nemecký vyslanec „vyžiadalo si Slovensko nielen ako pomoc spojenca vo vojne, ale aj na základe užšieho vzťahu, a to nemecko-slovenského ochranného vzťahu, podľa ktorého Nemecko prisľúbilo ochraňovať samostatnosť Slovenskej republiky a zmluva o ochrane je myslená nielen pre prípad vojny, ale aj pre mierový stav“.

Zmluva okupáciu nielen ospravedlňovala, ale fakticky aj legalizovala.

Slovensko sa obhájilo útokom na Poľsko
Ochranná zmluva neznamenala takú istotu, ako to svojsky interpretoval denník Slovák. Naopak, medzinárodné postavenie Slovenska zostávalo neisté a veľmi vratké.

Hitler mienil hrať hru so slovenskou „kartou“ s Poliakmi a Maďarmi. V dôsledku toho sa v západnej tlači počas jari 1939 objavovali špekulácie, ktoré vyvrcholili v júni uverejnením neoverených správ o chystanej okupácii Slovenska, o pohybe nemeckých jednotiek na slovensko-poľských hraniciach a napokon aj rozdelení Slovenska medzi Nemecko a Maďarsko.

Nacistický vodca však svoje stanovisko medzitým korigoval, klonil sa k myšlienke využiť Slovensko propagandisticky ako vzorový štát, ako dôkaz nemeckej žičlivosti k štátom požívajúcim „ochranu“ Berlína.

Postavenie Slovenska definitívne potvrdila až účasť slovenskej armády na poľskom ťažení po boku Wehrmachtu, čo zdôraznil aj Hitler pred vyslancom Matúšom Černákom slovami: „Vaším postojom sa slovenský štát s konečnou platnosťou etabloval.“ Na druhej strane to však znamenalo začiatok bezalternatívnej politiky, nastúpenie cesty kolaborácie s nacistickým Nemeckom.

Prílišné zovretie ochrancu sa vládna reprezentácia usilovala kompenzovať hľadaním protiváhy. Pevnejšie nadviazanie diplomatických stykov so západnými mocnosťami zhatila začínajúca sa vojna. Preto Bratislava uvítala podpísanie nemecko-sovietskeho paktu o neútočení a upierala nádeje smerom na Moskvu. Tie sa však neskôr ukázali ako číra ilúzia.

Najmä minister zahraničia Ferdinand Ďurčanský sa nedokázal stotožniť s termínom „ochrana“, vnímal ho skôr ako garanciu „nezávislosti a hraníc slovenského štátu“. Tým sa dostával do zásadného rozporu s Nemcami. Ďurčanského neobratné vyjadrenia o tom, že „nemecká ochrana spôsobuje mnohé nedorozumenia“ a navodzuje dojem „ako by naša krajina bola nemeckou kolóniou“, nevyhnutne viedli k jeho pádu.

Diplomati alebo tajná služba?
Z pohľadu Tretej ríše mali nemecko-slovenské vzťahy dve podoby: oficiálnu a neoficiálnu. Oficiálnu líniu Berlína reprezentovalo v prvom rade ríšske ministerstvo zahraničných vecí, zastupovalo ho nemecké vyslanectvo v Bratislave.

Nešlo pritom o zriadenie nového úradu, ale o jeho povýšenie. Nemecký konzulát v slovenskej metropole pracoval už od marca 1922. Vo februári 1939 bol povýšený na generálny konzulát a od 1. apríla 1939 na vyslanectvo.

Post vyslanca zostával do júna 1939 neobsadený. Dočasne ho viedol vtedajší konzul Ernst von Druffel pôsobiaci v Bratislave od augusta 1932. Za ten čas si sympatie ľudákov veľmi nezískal a už počas autonómie sa v slovenskej vláde ozývali hlasy žiadajúce jeho odvolanie.

Prvý vyslanec bol ríšskou vládou vymenovaný až koncom júna 1939, úrad prevzal o mesiac neskôr. Stal sa ním kariérny diplomat Hans Bernard.

Počas existencie ľudáckeho štátu sa v Bratislave vystriedali traja vyslanci. Po Bernardovi nastúpil koncom júla 1940 surový (ne)diplomat Manfred von Killinger. Na Slovensku sa však príliš dlho nezdržal. V januári 1941 ho vystriedal Hanns Elard Ludin, ktorý na vyslaneckom poste zotrval až do konca vojnovej Slovenskej republiky.

Neoficiálnu líniu ríšskej Slowakei-Politik predstavovali najmä Himmlerove SS, resp. ich spravodajská služba – Sicherheitsdienst (SD). Jej aktivity na Slovensku spadajú už do jesene 1938 a v procese rozbíjania republiky jej pripadla dôležitá úloha. Keď počas marcovej krízy 1939 začali zlyhávať nátlakové diplomatické prostriedky, dal Hitler Himmlerovým mužom voľnú ruku.

Vyvolávanie nepokojov v Bratislave a bombové atentáty 13. marca 1939 boli plne v ich réžii. Mali urýchliť rozhodovanie predstaviteľov HSĽS vyhlásiť nezávislosť pod „ochranou“ Nemeckej ríše. Po 14. marci SD dianie na Slovensku naďalej monitorovala a občas sa snažila aj do neho zasahovať; nie však príliš úspešne. Tento stav pretrval až do konca augusta 1944, keď sa na Slovensko presunuli štáb a mobilné jednotky Sipo a SD.

Názory dvoch zložiek nacistického aparátu na ríšsku Slowakei-Politik sa viac rozchádzali, ako približovali. Zahraničný úrad, resp. bratislavské vyslanectvo sa prikláňali skôr k umiernenejšiemu prístupu k „ochraňovanému štátu“, zachovávajúc navonok všetky atribúty jeho štátnosti. Tento kurz sa v období od jesene 1939 až do salzburského diktátu koncom júla 1940 premietol do vyššie uvedenej koncepcie „navštívenky“.

Zásahy do vnútorných slovenských záležitostí sa v tejto etape vzťahov obmedzovali na nevyhnutné minimum, istý manévrovací priestor, aj keď obmedzený, mala slovenská vláda aj v oblasti zahraničnej politiky. Tento fakt zvádzal ministra Ďurčanského k preceňovaniu pozície Slovenska v európskej politike.

Tolerovanie tohto kurzu bolo len otázkou času. K tomu sa pridružili ďalšie prešľapy vo vnútornej politike a najmä konflikt medzi umiernenými a radikálmi podporovanými skryto Berlínom. Potom sa ujal návrh vyslanca Bernarda „prispôsobiť slovenskú politiku... pomerom v ríši“ a vyslať poradcov do všetkých dôležitých oblastí politického a hospodárskeho života satelitného štátu.

Tuka vítal všetko nacistické
Jasným signálom zmeny nemeckého kurzu k Slovensku boli rokovania v Salzburgu 28. júla 1940. Prezident Tiso pod nátlakom von Ribbentropa pristal na zmeny vo vláde. Ďurčanského rezorty zahraničia a vnútra musel prepustiť germanofilom Vojtechovi Tukovi a Alexandrovi Machovi.

Obrat v Slowakei-Politik vyjadrovala aj výmena na poste vyslanca. Viac-menej uhladeného diplomata Bernarda nahradil nevyberavý von Killinger. S jeho menom je spojená inštalácia systému poradcov, ktorí boli prideľovaní k ministerstvám, ďalším ústredným štátnym orgánom či straníckym organizáciám, majúc na starosti viaceré dôležité otázky politickej a hospodárskej sféry.

Hlavným podporovateľom tohto zámeru bol na slovenskej strane predseda vlády Tuka. Príchod poradcov sa usiloval využiť na upevnenie svojej pozície, aj preto si vždy ochotne vypočul ich návrhy či sťažnosti. Jeho protipól Tiso zavedenie nového inštrumentu nemeckej politiky nevnímal až tak pozitívne; bol však nútený akceptovať poradenstvo vo všetkých dôležitých oblastiach verejného života.

Základné motto svojej politickej línie formuloval von Killinger nasledovne: viesť Slovensko takým spôsobom, „aby nám počas vojny bolo po hospodárskej stránke stopercentne k dispozícii, aby nevznikla ani najmenšia pochybnosť, že sa nám vo vojne nepodriaďuje“.

Ako ďaleko zašla táto vyslancova stratégia, dokazuje skutočnosť, že sa zaplietol do príprav gardistického puču, tzv. pochodu na Bratislavu. Prílišná angažovanosť ho napokon stála vyslanecký post v Bratislave. Začiatkom roku 1941 úrad prevzal Ludin.

Prevýchova až do vypuknutia Povstania
Hoci nový vyslanec, podobne ako jeho predchodca, patril ku špičke SA, jeho metodika nemeckej politiky k Slovensku sa od Killingerovej výrazne líšila. Neznamenala síce návrat k Bernardovej ére, ale oprášenie jeho idey „vzorového štátu“.

Výsledky Salzburgu mali zostať nezmenené. Na rozdiel od Killingerovho konfrontačného štýlu však Ludin presadzoval „politiku uzmierenia“, ktorá mala prispieť k vytvoreniu rovnováhy medzi oboma krídlami ľudovej strany. Obratným lavírovaním medzi súperiacimi tábormi nestrácal zo zreteľa svoj hlavný cieľ, nasmerovať vnútropolitický vývoj tak, aby vyhovoval záujmom Berlína.

Ludin si dobre uvedomoval, že násilné zavádzanie metód nacionálneho socializmu nemá medzi slovenským obyvateľstvom patričný ohlas. Namiesto neho dostala prednosť nenápadná „prevýchova“. Odrazilo sa to najmä v chápaní poslania poradcov. Zmyslom ich pôsobenia nemal byť ideologický transfer, ale praktická pomoc pri modernizácii a reštrukturalizácii ekonomiky a štátneho aparátu.

Azda jediným vybočením z tejto línie bol Ludinov známy prejav koncom marca 1942 v Kežmarku, v ktorom sa síce nepriamo, ale kriticky vyjadril k sporom vo vládnych kruhoch. Inak sa svojej koncepcie pridŕžal až do SNP.

Vypuknutie Povstania prinútilo Ludina zrevidovať stanovisko do tej miery, že napokon aj on sám pripustil potrebu väčšieho oklieštenia suverenity Slovenska, tak ako to navrhovali predstavitelia SD. Obe stany sa však rozchádzali vo forme a v rozsahu pripravovaných zásahov.

Himmlerova tajná služba mala bizarné analýzy
Základné predstavy SD o Slovensku vychádzajúce z rigidného výkladu ochrannej zmluvy, neraz poznačovala ideologická predpojatosť. Najmä skutočnosť, že na čele ochraňovaného štátu stál katolícky kňaz, nedokázali jej príslušníci nikdy stráviť.

Predstavitelia SD považovali tento priestor za pevnú súčasť nemeckého priestoru. Presadzovali priame zásahy do vnútropolitických záležitostí, a to ešte vo väčšej miere, ako to naoktrojoval v lete 1940 salzburský diktát.

Výlučná orientácia SD na informačné zdroje z prostredia Hlinkovej gardy a nemeckej menšiny viedla často ku skresleným, niekedy až k bizarným analýzam a záverom jej spravodajcov. Ich aktivity pritom nezostali utajené ani pred vyslanectvom, čo zákonite viedlo k viacerým roztržkám.

Napriek pomerne rozsiahlemu aparátu nebola SD schopná odhaliť včas pripravované ozbrojené povstanie. Zodpovednosť za jeho vypuknutie nieslo podľa nej jedine vyslanectvo. Aj preto si na jeseň 1944 nárokovala na to, aby sa SS stali kľúčovým faktorom ríšskej Slowakei-Politik.

Hoci sa jej tieto zámery nepodarilo presadiť v plnej miere, Operačná skupina H Sipo a SD sa na jeseň 1944 stali dôležitou zložkou nemeckého okupačného režimu s vlastnými politickými ambíciami.

Zachovanie štátnosti bolo ilúziou
Popri týchto hlavných inštrumentoch využíval Berlín príležitostne aj iné nátlakové prostriedky, umožňujúce účinnejšiu kontrolu ochraňovaného štátu. Jedným bola politická organizácia nemeckej menšiny – Deutsche Partei, vedená ctižiadostivým Franzom Karmasinom. Jeho prehnané ašpirácie však viedli ku konfliktom s vyslanectvom, poradcami a tiež s SD.

Ďalší vhodný prostriedok Slowakei-Politik predstavovala podpora radikálnych pronemeckých orientovaných osôb, najmä Tuku a Macha, čo platilo najmä pre obdobie pred Salzburgom a po ňom. Keďže však predseda vlády a minister vnútra nemali dostatočné politické zázemie, Berlínu vyhovovala daná politická konštelácia. Tisovo krídlo na druhej strane nútila podnikať také opatrenia, aby si udržalo nemeckú priazeň.

Bolo čoraz viac jasné, že ďalšia existencia slovenského štátu je spojená s víťazstvom Werhmachtu. Uznanie československej exilovej vlády Spojencami a obrat vo vojne preto logicky evokoval otázku „ako ďalej“?

Zotrvávanie v „osudovom spojenectve s Nemeckou ríšou“ malo svoje limity. Zachovanie slovenskej štátnosti v povojnovej Európe sa preto javilo ako číra ilúzia. Hoci si to viacerí významní činitelia štátu uvedomovali, nedokázali prekročiť svoj vlastný tieň.

Michal Schvarc
Externý prispievateľ

Autor pôsobí na Oddelení dejín 20. storočia Historického ústavu SAV

zdroj:
https://komentare.sme.sk/c/23354972/predstavy-ludakov-o-nezavislosti-narazili-na-brutalitu-nacistickych-ochrancov.html

foto: Jozef Tiso a Ferdinand Durčanský u Adolfa Hitlera vo večerných hodinách 13. marca 1939 
(zdroj: SNA, f. STK)