Noc v bazilike

Keď sa Jeruzalem ponára do noci, v Bazilike božieho hrobu sa začína nočne bdenie. Zvlášť slávnostný charakter má vo Veľkom pôste a počas Veľkého týždňa.

Všetko je starostlivo pripravené a rozdelené medzi jednotlivé náboženstvá. Začínajú katolíci. Potom sa pri hrobe Ježiša modlia pravoslávni Gréci, potom Arméni i Kopti a pred svitom sa opäť vracajú katolíci. Predtým tu boli ešte Gruzínci a Etiópčania, tí však odišli, lebo sa im zdalo, že im vymedzili príliš málo priestoru a času. Od mrku do svitu v jeruzalemskej Bazilike hrobu Ježiša Krista trvajú neustávajúce modlitby. Eucharistie, pobožnosti i procesie rôznych vyznaní. A takto noc, čo noc, od dávnych vekov.

Moslimský kľúč
V roku 1246 moslimský panovník Jeruzalemu sultán Ajjub sa ospravedlnil pápežovi Innocenteovi IV. za masakru kresťanov a poškodenie Baziliky božieho hrobu. Kľúče od svätyne však zveril moslimom, aby nezvýhodnil žiadne kresťanské vierovyznanie. Od tohto momentu ceremónia vyzerá prakticky rovnako. Pri vstupnej bráne do baziliky sa objavia kresťania. Moslimský "vrátnik" preberie od kresťanov rebrík, vystúpi po ňom, aby otvoril alebo zavrel bránu baziliky. Všetci citlivo a starostlivo dbajú na dodržiavanie "status quo", ktorého aktuálna podoba sa datuje od začiatku 19. storočia.

Keď v auguste roku 70 Rimania vypálili jeruzalemské svätyne, neľútostne likvidujúc židovskú vojnu, ktorá trvala už štyri roky, všetko sa zmenilo. Židia nevybudovali jediné miesto, kde by sa mohli modliť. Až do dnes sa zhromažďujú pred západným múrom svätyne, kde oplákavajú osud najsvätejšieho miesta. Po židovskej vojne žili v Jeruzaleme kresťania. Starali sa o miesto krížovej smrti i zmŕtvychvstania Ježisa. V roku 132 Židia ešte raz vyvolali povstanie. Po jeho potlačení cisár Hadrián zmenil názov Jeruzalema na Aelia Capitolina, pričom ho zasvätil bohu Jovišovi. Imperátor neuchránil ani kresťanské pamiatky. Kalváriu a miesto hrobu Ježiša zasvätil bohom starovekého Grécka - Zeusovi, Minerve a Afrodite. Paradoxne práve tento krok, zachránil pre kresťanov toto dôležité miesto. Keď vo 4. storočí, po skončení prenasledovania kresťanov, kresťanstvo získalo slobodu, bolo možné bez akýchkoľvek pochybnosti určiť sväté miesta. Svätá Helena, matka cisára Konštantína, sa postarala o to, aby sa im navrátila patričná úcta. V roku 326 sa našli relikvie svätého kríža. Cisár nariadil výstavbu okázalej baziliky. Nebolo ľahké pochopiť architektonický zámer stavby, ktorá zastrešovala skalu Golgoty (miesto, na ktorom stál kríž), aj hrob Ježiša, z ktorého vstal z mŕtvych.

Historické búrky
V nezmenenej podobe sa bazilika zachovala až do času nájazdov Peržanov v roku 614. Boli to práve Peržania, ktorí prví stavbu zničili a vykradli. Sotva o dvadsať rokov ich vyhnali arabskí moslimovia. Hoci na začiatku so svätým miestom zaobchádzali s úctou, aj tak svätyňa utrpela zemetrasením a požiarom. Pred tisíc rokmi kalif al-Hakim prikázal zbúranie baziliky. Zachránilo sa len to, čo sa nedalo zničiť. Až presne o sto rokov neskôr, križiaci, ktorí z Jeruzalema urobili sídlo kráľovstva, začali dlhoročnú obnovu a výstavbu chrámu. Mimoriadna zásluha patrí sochárovi Renghierovi Renghierimu z Bologne. Bol to on, kto vybudoval edykul, malú svätyňu v bazilike, ktorá skryla vo svojich útrobách hrob Ježiša. Jeho dielo, napriek nájazdom, vojnám a zemetraseniu, vydržalo až do začiatku 19. storočia.

V roku 1808 baziliku spustošil požiar. Obnovu riadil Komninos z Mityleny. Pravoslávna optika spôsobila, že takmer úplne boli zlikvidované elementy spojené s križiackym obdobím. Bolo zamurované okno, boli postavené nove stĺpy. Stavba sa stala architektonicky nečitateľná. V 19. a 20. storočí prišli následné zemetrasenia, ktoré vyvolali akútnu hrozbu zrútenia kopuly nad edukylom hrobu Ježiša. Katolíci, Arméni a pravoslávni začali spoločnú opravu. Nová kopula bola ukončená len pred dvanástimi rokmi. Teraz lešenie "zdobí" len historickú zvonicu.

Katolíci, pravoslávni a iní

Veľkopôstná katolícka pobožnosť, hodiny čítania, sa konajú v bočnej kaplnke pred polnocou. Viac ako hodinu trvá procesia okolo edykulu božieho hrobu.

Na pravoslávnu liturgiu, ktorá sa začína krátko po polnoci, a trvá viac ako 3 hodiny, prichádza niekoľko sto osôb. Grécky katholikon, ktorý sa nachádza hneď oproti Božiemu hrobu, zapĺňajú veriaci. Pred liturgiou vypisujú lístok s prosbami, ktoré sa čítajú počas pobožnosti. Ženy v "chustkách" na hlave šepkajú modlitby, najčastejšie po rusky. Pravoslávna omša je celebrovaná po grécky, ale sú pridávané tiež prvky v ruskom jazyku. Na konci bohoslužby všetci veriaci dostávajú prosforu – posvätený chlieb. Bazilika náhle osireje.

Prichádza čas na arménsku liturgiu. Okrem troch arménskych svätiacich kňazov sa bohoslužby zúčastňuje šesť osôb. Krásne spevy znejú bazilikou. Spievané tajomné arménske slovo "vohormia" sa sťaby ozvena odráža od klenieb v interiéri. Znásobuje takto svoj význam - majestátnosť Božieho milosrdenstva.

Po Arménoch prichádzajú Kopti. Končí sa štvrtá hodina. Počas dňa Kopti starostlivo strážia svoju kaplnku vybudovanú vzadu za edykulom Božieho hrobu. Počas noci spievajú "utrene", ktoré predchádzajú hlavnej liturgii. Tu odslúžia vo svojom kláštore na streche baziliky. Etiópska melodika je najťažšia k prijatiu a pochopeniu Európanom. Je v nej niečo zo spevov moslimských muezínov, ktorí pri rannom svite z vrcholkov minaretov, vyzývajú na prvé modlitby.

Pred svitaním sa vracajú do baziliky katolíci. Nad kamennou platňou, kde ležalo telo Krista, je postavený oltár. Začína Eucharystia - najsvätejšia oltárna slávnosť. Pri celebrovaní sa zúčastňuje žena, ktorá len nedávno spievala piesne arménskej liturgie. Teraz číta kapitoly katolíckej omše.

Nezávisle od okolností, času a miesta, všetci, ktorí sa zúčastňujú modlitieb, vyznávajú tu istú pravdu: Ježis podstúpil umieranie na kríži, smrť i zmŕtvychvstanie pre našu spásu.

Zdroj: Zbigniew Niemirski, Gość Niedzielny

Preložil: janlipinsky