Odvlečení do GULAGOV

Sovieti odvliekli po oslobodení do gulagov takmer 13-tisíc ľudí zo Slovenska, ukázala nová analýza Múzea obetí komunizmu

Dušan Karolyi



Politikov, ktorí si ctia historické fakty, by malo byť viac počuť, hovorí riaditeľ Múzea obetí komunizmu Pavol Hric.

Májové oslavy porážky fašizmu v 2. svetovej vojne vždy zatieňovali fakt, že z východu postupujúca Červená armáda popri oslobodzovaní nášho územia spôsobila desaťtisícom ľudí utrpenie, aké by od osloboditeľov nečakali.

Išlo o ľudí odvlečených do gulagov, pracovných táborov v Sovietskom zväze, a ich rodiny, ktoré aj roky netušili, kde sú, kedy sa vrátia a či ešte žijú. Už od konca roka 1944 sovietska tajná polícia NKVD deportovala najmä z východu Slovenska tisíce nevinných ľudí. Domov sa vracali mnohí aj po desiatich rokoch.

Za bývalého totalitného režimu v Československu, do roku 1989, to bola tabuizovaná téma, ale aj viac než 35 rokov po jeho páde stále nepoznáme presné čísla odvlečených a mŕtvych, ktorí neľudské podmienky už pri transportoch do gulagov a potom v táboroch na Donbase či Sibíri neprežili.

Múzeum obetí komunizmu v Košiciach pri príležitosti 80. výročia deportácií minulý týždeň zorganizovalo v Kasárňach/Kulturparku Festival historickej pamäti, jeho súčasťou bola aj výstava Gulagy – prvé obete komunizmu na Slovensku.

Riaditeľ a zakladateľ košického múzea Pavol Hric v rozhovore okrem iného hovorí:

* prečo až štyri pätiny odvlečených boli z východu Slovenska;
* z akých zdrojov čerpali hodnoverné informácie;
* čo sa stalo so zoznamom 39-tisíc mien deportovaných, ktorý pochádza z moskovského archívu;
* prečo z Česka, na rozdiel od Slovenska, odvliekli len niekoľko stoviek ľudí;
* prečo mnohí ľudia netušili, že ich berú do gulagov a vrátia sa až po rokoch;
* ako odvlečených vnímal komunistický režim, keď sa po rokoch vrátili z gulagov.

Nedávno vaše Múzeum obetí komunizmu zverejnilo informáciu, že zo Slovenska bolo po roku 1944 odvlečených do gulagov v Sovietskom zväze 12 870 ľudí. Ako ste sa dopracovali k tomu číslu? Ústav pamäti národa doteraz uvádzal, že počet odvlečených je necelých 7 a pol tisíca. 

V Múzeu obetí komunizmu máme databázu perzekvovaných so 104-tisíc menami. V nej je aj časť súvisiaca s gulagmi. Údaje sme čerpali z knihy Zločiny komunizmu na Slovensku, ktorá vyšla v roku 2001. Súčasťou knihy bol aj zoznam 6792 ľudí odvlečených do gulagov. Ak odrátame 528 ľudí, ktorí sa domov nikdy nevrátili, ide o rehabilitovaných alebo o ľudí, ktorí sa po prijatí zákona o súdnych a mimosúdnych rehabilitáciách po roku 1989 prihlásili, aby mohli byť odškodnení.

Ale keď sme porovnali našu databázu a tú z ÚPN, nechcelo sa nám veriť, že prienik medzi nimi bol iba asi v 1500 menách. To boli akoby dva rôzne zoznamy. Podrobne sme ich skúmali, aby sme vyselektovali chyby pri prepise, niektoré mená zapisovali podľa toho, ako zneli foneticky. Takže keď sme napokon zrátali ľudí v zozname ÚPN a v našom, a odrátali sme duplicitné mená, vyšlo tých takmer 13-tisíc odvlečených do gulagov. Toto je práca so zoznamami a konkrétnymi menami, takže za týmto číslom si stojíme.

Dôverujeme aj zoznamu ÚPN, ktorý vypracovala historička Milada Polišenská. Čerpala aj z moskovských archívov alebo z archívnych dokumentov slovenského ministerstva spravodlivosti a zahraničia. Svoj výskum zhrnula v knihe Čechoslováci v gulagoch, ktorá vyšla v roku 2006.


V brožúre k výstave „Gulagy – prvé obete komunizmu na Slovensku“ píšete, že existujú aj nespracované karty z moskovského archívu, v ktorých je 39-tisíc Slovákov. Čo je to za zoznam? 

V roku 2017 bývalý riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev získal z Moskvy digitálnu kartotéku s 39-tisíc menami, podľa Rusov to majú byť Slováci odvlečení do gulagov. Ale pokiaľ to nie je prepísané a zanalyzované, nemôžeme to zahrnúť do oficiálnych preverených údajov.

V každom prípade je to obrovská databáza a my na webovej stránke uvádzame, že okrem takmer 13-tisíc nami zmapovaných ľudí existuje ešte tento vážny menovitý zdroj odvlečených. Tie kartotéky má aj ÚPN a pražský Ústav pro studium totalitních režimů (česká obdoba ÚPN), ale zatiaľ ich nikto nespracoval a neporovnal mená z moskovského archívu s tými v našich zoznamoch.

(V roku 2017 Stanislav Mičev povedal Denníku N, že získanie dokumentov z Moskvy „nebolo ľahké ani lacné. Pôvodná suma za skeny bola takmer 130-tisíc eur, nakoniec ju znížili na vyše 48-tisíc eur. Väčšinu zaplatila nadácia EPH“.)     

Ako je možné, že dodnes – a to už sme 35 rokov v slobodnom režime – je v tých číslach odvlečených neporiadok? Prečo stále nemáme túto tému nespochybniteľne zmapovanú? 

Na našu aprílovú konferenciu Odvlečení do gulagov v Sovietskom zväze prišiel aj predseda Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš a oznámil tam, že táto téma je naozaj zanedbaná a nevenovala sa jej dostatočná pozornosť. Povedal tiež, že má naplánovanú cestu do Kyjiva. Na konferencii vystúpil aj český historik Adam Hradilek, odborník na sovietske pracovné tábory z Ústavu pro studium totalitních režimů v Prahe. Hovoril o veľkej ochote ukrajinských úradov, sprístupnili im viac než dva milióny strán dokumentov.

Adam Hradilek mi nedávno písal, že ÚPN chce usporiadať seminár so zameraním na porovnávanie informačných zdrojov z Ukrajiny a Česka. Teda už tá téma trochu ožíva. My sme tomu naklonení. Čo by sa takisto mohlo urobiť v rámci spolupráce s Ukrajinou – sú tam pamätné miesta, kde určite existujú zoznamy pochovaných. Aspoň tie cintoríny by mohli byť označené, že tam sú Slováci. Okolité národy to takto riešia, žiaľ, u nás táto topánka nikoho netlačí.

Z akých ďalších zdrojov ste čerpali informácie a ako ste vyhodnocovali ich hodnovernosť?

Toto je veľmi vážna otázka, odpoveď by bola na samostatnú debatu alebo aj prednášku. Pre nás je základnou literatúrou v tejto téme spomínaná kniha Milady Polišenskej Čechoslováci v gulagoch. Je takým základným dokumentom aj pre skúmanie vtedajších medzinárodných zmlúv a vzťahov. Priebežne sme v kontakte s Ústavom pamäti národa, českým Ústavom pro studium totalitních režimů, v poslednom období sa zoznamujeme s maďarskými inštitúciami, definujeme si spoluprácu, práve sme podpísali memorandum o spolupráci s Medzinárodnou spoločnosťou výskumníkov GULAG a GUPVI.

A lokálne zdroje? 

Vlani som bol napríklad v Moldave nad Bodvou, tam som stretol pána Augustína Kötelesa, ktorý napísal knihu o miestnej lokálnej a rodinnej histórii. V nej zverejnil aj štatistiky odvlečených v jednotlivých obciach. My sme tie jeho údaje porovnali s našimi a zistili sme, že jeho a naše zoznamy sú prakticky totožné.

Ďalší zoznam, už menovitý, sme získali z knihy, ktorá vznikla vo Veľkých Kapušanoch – Použania v Gulagu. Poctivo sme porovnali ich mená (599) s našimi (720) v tých konkrétnych obciach a tu sa ukázalo, že oba zoznamy sa prekrývajú iba sčasti, v oboch bolo jedinečných mien dokopy okolo tisíc.

Jeden z historikov nášho múzea sa zasa venuje kolektivizácii a chodí po okresných archívoch. V regióne Medzibodrožie, kde bolo z 32 obcí odvlečených 1802 ľudí, v 24 obciach našiel notárske zápisnice o odvlečených ľuďoch z obdobia marec až máj 1945. Preto by som tieto údaje bral ako autentické. Tento zoznam sa v značnej miere v menách kryje s našimi záznamami, ale obsahuje menej mien.

Na Slovensku existuje dosť podobných lokálnych zoznamov, týmto smerom by sa mal zamerať ďalší výskum, keď sa chceme dopátrať k čo najreálnejším číslam odvlečených. Žiaľ, na Slovensku sa pre to ešte nič neurobilo. Systematicky a dôsledne sa tu tejto téme doteraz nikto nevenoval.

Z vašich údajov vyplýva, že štyri pätiny z odvlečených zo slovenského územia boli z dnešného Košického a Prešovského kraja. Prečo najviac ľudí do gulagov brali z východu Slovenska?

Keď sa front Červenej armády pohyboval pri oslobodzovaní našich území veľmi rýchlo, tak príslušníci NKVD (sovietska tajná polícia) nestíhali zatýkať ľudí, ktorí potom boli odvlečení do gulagov. No a na východe ten pohyb Červenej armády cez Dukliansky priesmyk aj cez Dargov nebol až taký rýchly ako neskôr v ďalších častiach Slovenska. To je jedno z vysvetlení tohto nepomeru v číslach odvlečených na úkor východu.

A ďalšie je aké? 

Istú rolu zohralo národnostné kritérium. Na východe bolo veľa Maďarov a Nemcov. A keďže Maďarsko a Nemecko počas vojny bojovali proti Sovietskemu zväzu, na princípe kolektívnej viny ich deportovali do gulagov aj zo Slovenska. Maďarov najmä z juhu Slovenska, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku. Nemcov hlavne z územia Spiša. Pritom mnohí títo ľudia pomáhali v odboji a aktívne bojovali proti nacizmu. Do gulagov brali dokonca aj občanov so slovenskou národnosťou, ktorí mali nemecky alebo maďarsky znejúce priezviská.

Sovieti masovo zatýkali desiatky ľudí naraz bez skúmania osobnej viny s cieľom splniť deportačné kvóty. Dokazuje to aj odvlečenie neplnoletých dievčat a chlapcov. Celkovo z tých takmer 13-tisíc odvlečených patrilo k menšinám o čosi menej ako polovica ľudí – boli medzi nimi aj Česi, Rusíni, Ukrajinci či ruskí imigranti. Slovákov bolo asi 52 percent.

Podľa vašej evidencie z Česka odvliekli do gulagov len asi 200 ľudí. Prečo taký nízky počet v porovnaní so Slovenskom?

Priamo Čechov bolo okolo 200 a ďalších 250 bolo Rusov a Ukrajincov, ktorí už mali v Československu občianstvo. To boli inteligentní a vzdelaní ľudia, čo napríklad učili na univerzitách. Po nich NKVD a SMERŠ (sovietska vojenská kontrarozviedka) išli ako diví. Hovorí sa, že súčasťou zmluvy medzi Benešom a Stalinom z decembra 1943 o vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci bol aj dodatok, podľa ktorého Beneš umožnil Sovietom, aby vyčistili Slovensko od kolaborantov, nech to nemusia robiť oni.


foto: Výstavu k 80. výročiu deportácií organizátori nazvali Gulagy – prvé obete komunizmu na Slovensku. Zdroj. Múzeum obetí komunizmu

Dá sa aspoň nahrubo odhadnúť, koľko reálnych kolaborantov bolo medzi odvlečenými zo Slovenska?  

Komunisti mali takú tézu – preto sa to ani neberie vážne -, že všetci boli kolaboranti.  Sovietski vojaci sa vôbec nezaoberali tým, že kto je, čo je, čo urobil…  oni dostali čísla, koľko ľudí potrebujú dostať do pracovných táborov, tak ich zbierali, kým tie počty nenaplnili. Tam neprebiehali žiadne súdy, žiadne posudzovanie viny. Čiže ťažko vôbec odhadovať, koľko bolo skutočných kolaborantov medzi odvlečenými a koľko úplne nevinných ľudí.

Sovietski dôstojníci mali aj menné zoznamy ľudí, ktorých chceli odvliecť do gulagov. Tí, čo im tie zoznamy pripravili, boli neraz jasní kolaboranti. Alebo partizáni a komunisti, čo sa Sovietom ponúkli na túto špinavú prácu. Mali niečo za ušami počas slovenského štátu a takto sa chceli vyhnúť tomu, že sami budú perzekvovaní. Do zoznamov nahlásili aj ľudí, ktorí sa ničoho nedopustili. Dokonca aj partizánov a tí boli takisto odvlečení.

U nás sa nikto neozýval, nebúril proti tomu, keď odvliekli aj náhodne zadržané mladé dievčatá? Susedia, známi, úradníci, ktorí si oslobodzovanie od fašizmu takto nepredstavovali, sa prizerali, ako si NKVD vyberá miestami celkom náhodné nevinné obete na nútené práce do gulagov? 

Mnohí ľudia netušili, že ich berú do gulagov a vrátia sa až po rokoch. Brali ich často pod zámienkami, že idú na výsluch alebo budú robiť tlmočníkov, alebo na nejaké krátke trojdňové práce, len ako výpomoc pre sovietskych vojakov a podobne. Až keď sa nevracali, rodina a príbuzní začali písať na všemožné úrady a inštitúcie, aby vôbec zistili, kde majú odvlečených príbuzných, čo sa s nimi deje a kedy sa vrátia. Väčšinou to boli márne pokusy bez odpovedí.

Ale ten tlak obyvateľstva spôsoboval, že ministerstvo zahraničných vecí aj naše zastupiteľstvo v Moskve sa o niečo pokúšali. No Sovieti to nebrali vážne. A keď sa niekto z úradníkov priveľmi dožadoval reakcie, okamžite letel z funkcie.

Ako a kedy sa teda rodiny odvlečených dostali k informáciám o svojich príbuzných v gulagoch? 

Jeden pán, už mal vyše 80 rokov, prišiel k nám do múzea a povedal, že keď jeho otca odvliekli do gulagu, mal päť rokov. A odvtedy ho nevidel. Ja som sa trochu nevhodne opýtal, či sa v rodine nezaujímali, kde bol odvlečený. Skoro sa rozplakal. Potom mi doniesol asi päťdesiat strán všelijakej korešpondencie, komu každému písali a dožadovali sa informácií. Nikto im neodpovedal na nič. Úrady vtedy s takými ľuďmi nekomunikovali.

Alebo žene odvliekli manžela. Keď sa nevrátil domov ani povedzme po troch či piatich rokoch, odkiaľ mala vedieť, kde je, kedy príde, či vôbec žije, či ona už je vdova a mohla by sa znova vydať… Rodiny odvlečených nemali žiadne oficiálne informácie. Dokonca niektorí dostali od úradníkov také arogantné odpovede, že vraj oni neevidujú nikoho, kto by bol odvlečený do Sovietskeho zväzu.

Podobne arogantné boli aj reakcie úradov v Sovietskom zväze. Napísali, že dajte nám adresu, v ktorom je tábore, a my vám zistíme, či tam ešte je. Toto napísali ľuďom, ktorí netušili, kde ich príbuzní boli odvlečení, a preto ich požiadali o pomoc. Niečo sa mohli dozvedieť, až keď sa začali vracať domov prví odvlečení, ktorí s ich príbuznými boli v transporte alebo priamo v niektorom gulagu. Tí im povedali, či zomrel po ceste alebo v tábore, prípadne kde ho naposledy videli.

Nútené práce v sovietskych táboroch – to neznie až tak dramaticky v porovnaní s tým, ako ich opisuje historik Adam Hradilek, keď hovorí o otrokoch v gulagoch, ktorí mali obnoviť vojnou zničený Sovietsky zväz. Ako by ste gulagy priblížili mladým ľuďom, ktorí o nich ešte nepočuli? 

Celá sovietska ekonomika už od Lenina bola postavená na nútenej otrockej práci. Chceli niečo stavať – fabriku, cestu, železnicu: zavrime ľudí. My sa na odvlečenie do gulagov pozeráme ako na nešťastie tých postihnutých rodín, no pre nich to bola iba lacná pracovná sila. Pracovali na Donbase, Kaukaze či Sibíri aj 16 hodín denne v lesoch, baniach, na stavbách tovární, infraštruktúry, kanálov, v nebezpečných a náročných podmienkach ťažili drevo, uhlie, olovo, zlato. Ubytovaní boli v preplnených a nevykurovaných barakoch, zúfalá hygiena, šírenie chorôb, neustály hlad.

Aj starobylí otroci, keď si ich niekto kúpil, tak im dal najesť, aby boli silní a mohli podať výkon. No v gulagoch to bolo inak. Jedla dostávali minimum, a keď nesplnili plán, ešte aj z toho minima im ubrali. Tí ľudia boli v neustálom hlade. Čo všetko boli ochotní dať za kúsok chleba… Len si to predstavme v dnešných časoch: chceme stavať pokračovanie diaľnice z Košíc do Michaloviec, tak zavrieme 5-tisíc ľudí, nejaké obvinenia im už vymyslíme, a tam budú otročiť.

Keď sa odvlečení vrátili po rokoch domov, ako ich vnímal komunistický režim? Mohli o gulagoch otvorene hovoriť? 

Museli podpísať protokol o mlčanlivosti. Prezradili by štátne tajomstvo, keby hovorili o tom, čo a ako sa s nimi dialo. Mlčanlivosť podpisovali aj v Sovietskom zväze, keď ich púšťali z gulagu. Takže tí ľudia sa báli o tom hovoriť. Po návrate domov boli prakticky neustále pod dohľadom Štátnej bezpečnosti. Keby sa otvorene vyjadrovali k tomu, čo v gulagoch zažili, hrozilo by im ďalšie väzenie.

A keď rešpektovali tú mlčanlivosť, tak režim im dal pokoj a mohli si nájsť adekvátnu prácu alebo ich deti mohli študovať?

Keď raz bol niekto označený za triedneho nepriateľa a bol vo väzení, každý dával od neho ruky preč. A nerozlišovalo sa, či sedel za kriminálny čin alebo bol politickým väzňom, čo boli všetci, ktorí sa vrátili z gulagov. Aj keby medzi nimi boli kolaboranti, ktorí niečo spáchali, mali byť postavení pred súd a odsúdení na základe dôkazov a svedkov. NKVD sa však s takým niečím nezdržiaval.

V časti slovenskej verejnosti je rozšírený silný proruský sentiment. Aké reakcie dostáva vaše múzeum, keď publikujete veci, ktoré nezapadajú do ich proruského videnia sveta? 

Keď niekto má snahu s niečím argumentovať, tak sa mu venujeme a odpovieme. Ale keď nám na Facebooku vypisujú, že kedy bude múzeum obetí kapitalizmu, alebo obetí covidu, obetí Matoviča… Ja vravím, nech si každý založí múzeum, aké chce. Inak na také reči nemá zmysel reagovať a strácať čas. My nerobíme ideológiu, my poskytujeme fakty. Ide nám o históriu a skúmanie pravdy.

Dlho sa zdalo, že tieto témy, o ktorých sa rozprávame, už objavíme iba v archívoch alebo múzeách. No mnohí analytici či politológovia upozorňujú na príznaky, že táto temná história sa môže vrátiť. Aj vy máte takéto obavy? 

Keď si neuvedomíme, že tie obete komunizmu pre nás niečo znamenajú, keď nám je jedno, ako sa naša sloboda zrodila, tak môže sa stať, ako sa hovorí – ako ľahko prišlo, tak ľahko môže odísť. Spoločnosť je roztrieštená, je veľmi málo vecí, na ktorých sa dokážeme zhodnúť. Mohli by sme však stavať aspoň na historických faktoch. A poučiť sa z nich. Keď národ nemá záujem poznať svoj pravdivý obraz, narazíme. Každý, kto nepoužíva spätné zrkadlo, raz niekde narazí.

Môžeme sa poučiť z minulosti, keď špičky vládnych politikov účelovo prekrúcajú históriu? Napríklad keď tvrdia, že z východu k nám vždy prichádzal mier a sloboda? Nemali by sa proti tomu ráznejšie ozývať aj historici či akademici? 

Ozývať by sa mali aj politici, ktorí si ctia historické fakty. Aby ich bolo počuť oveľa viac.

zdroj:
https://dennikn.sk/4630976/sovieti-odvliekli-po-oslobodeni-do-gulagov-takmer-13-tisic-ludi-zo-slovenska-ukazala-nova-analyza-muzea-obeti-komunizmu/

foto: Prednášky aj výstava k Festivalu historickej pamäti boli v košických Kasárňach/Kulturparku.
zdroj – Múzeum obetí komunizmu