Partizánsky veliteľ Viliam Žingor, obeť komunistického teroru 50. rokov

Legendárny partizánsky veliteľ Viliam Žingor opustil komunistov tesne pred ich pučom.

Pomstili sa mu popravou

V októbri 1950 sa pracovníci roľníckych družstiev z okresu Šamorín zišli na pravidelnej týždennej pracovnej porade. Preberali nielen postup jesenných prác na poliach, ale aj aktuálne spoločenské dianie, konkrétne veľký súdny proces, ktorý práve prebiehal v Bratislave. Hlavnou postavou procesu proti „velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom“ bol bývalý partizánsky veliteľ Viliam Žingor.

Družstevníci zo šamorínskeho okresu Žingorove zásluhy v boji proti nacistom a kolaborantom neocenili. Pár rokov po vojne pre nich predstavoval zradcu socializmu, čo dali najavo rezolúciou, aké v tej dobe podpisovali mnohé – dobovou terminológiou – pracovné kolektívy.

„Žiadame veľmi dôrazne o najprísnejšie potrestanie rozvratníkov, ktorí usilovali o rozvrat našej ľudovodemokratickej republiky i o rozbíjanie našich jednotných roľníckych družstiev,“ písalo sa v rezolúcii. „Spojili sa so západnými imperialistami, čím chceli vyvolať aj tretiu svetovú vojnu a zabrániť budovaniu socializmu u nás i v ostatných ľudových demokraciách. (…) Zároveň sa zaväzujeme, že všetky jesenné práce v našom okrese skončíme do konca októbra.“

Dnes nám jazyk typický pre začiatok 50. rokov môže pripadať možno aj úsmevný. No Žingorov osud sa skončil tragicky. Vo vykonštruovanom procese padli tri rozsudky smrti. Legendu partizánskeho hnutia na Slovensku nechali komunisti popraviť 18. decembra 1950.

Od gardy k povstalcom
Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystričke pri Martine. Absolvoval martinské gymnázium, dva roky študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne a potom pomáhal na rodinnom hospodárstve v Bystričke. Koncom 30. rokov sa zamestnal ako úradník Roľníckej vzájomnej pokladnice v Martine. Medzičasom absolvoval vojenskú prezenčnú službu, ktorú vykonal pri 11. delostreleckom pluku v Žiline, a školu pre záložných dôstojníkov v Bratislave.

Vrátil sa k civilnému povolaniu, no v ďalších rokoch ho ako záložníka dvakrát povolali do armády. Najprv tesne po vzniku samostatného Slovenského štátu v marci 1939, keď muselo Slovensko hneď prvé dni čeliť maďarskému vpádu, potom v roku 1941, keď sa slovenská armáda spolu s nemeckým wehrmachtom zúčastnila operácie Barbarossa, teda útoku nacistického Nemecka na Sovietsky zväz.

V armáde pôsobil aj počas ťaženia proti Poľsku na jeseň 1939, no medzitým (teda od jesene 1939 do nemeckého vpádu do Sovietskeho zväzu v lete 1941) sa ako záložník znovu vrátil do civilu.

Žingor bol pred vojnou sympatizantom Slovenskej národnej strany (SNS), ktorú v tom čase viedol Martin Rázus. Kým Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) zastupovala skôr katolíkov, SNS mala voličov najmä medzi evanjelikmi. S ľudákmi ju spájal program autonómie Slovenska v rámci Československa, pred voľbami v roku 1935 spolu vytvorili Autonomistický blok, ktorý v slovenskej časti republiky získal asi 30 percent hlasov (druhí agrárnici dostali takmer 18 percent).

Viliam Žingor podporoval autonómiu Slovenska, no nie rozdelenie Československej republiky. Napriek tomu sa po vzniku Slovenského štátu – z pohľadu neskorších udalostí pomerne prekvapivo – stal členom Hlinkovej gardy, teda polovojenskej organizácie vládnucej ľudáckej strany.

On sám to po vojne vysvetľoval snahou, aby v organizácii pôsobili antifašisti. „V kruhu rodiny a priateľov v rodnej obci Bystrička sme sa dohodli (…) odporúčať vstupovať do Hlinkovej gardy, aby sa v organizácii ocitlo čo najviac skutočných antifašistov,“ napísal v hlásení pre Hlavný štáb partizánskeho hnutia v apríli 1945.

„To sa jednoznačne podarilo, ba keď sa jedného dňa na stene domu v Turčianskom Svätom Martine objavil cynický nápis ‚No, komunisti, kde ste? Nikde vás nevidieť!‘, napísaný akýmsi fanatikom fašistom, tak nasledujúcej noci sa ocitla na tom samom mieste odpoveď napísaná rukou nášho čestného človeka ‚Teraz sme všetci v Hlinkovej garde!’“

Historik a riaditeľ Múzea SNP Marian Uhrin, ktorý o Žingorovej neskoršej partizánskej činnosti napísal knihu II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika, vidí za jeho prihláškou do Hlinkovej gardy viacero dôvodov. „Jednak nejaký dobový idealizmus a nepochopenie celého systému, ktorý potom nasledoval, ale to sa v konečnom dôsledku týkalo viacerých osôb,“ vysvetľuje.

„Ďalšou motiváciou mohlo byť, že Viliam Žingor bol vždy ambiciózny človek, ktorý sa snažil niečo dosiahnuť. A potom je tu ešte jedna vec, možná súvislosť s armádou. Žingora po poľskom ťažení obvinili z krádeže vojenských pušiek – išlo asi o štyri kusy –, ku ktorej skutočne došlo. No vďaka jeho priateľovi Viliamovi Zátureckému, ktorý sa neskôr zapojil do odboja, išiel prípad do stratena. Pušky neskôr využili počas Povstania. Je možné, že Žingor sa mohol vstupom do Hlinkovej gardy snažiť pomôcť tomu, aby sa tento jeho prehrešok nevyšetroval.“

Spojenie s Veličkom
Do skutočných bojov druhej svetovej vojny Žingor zasiahol – vtedy ako poručík delostrelectva – až pri svojom druhom nasadení v roku 1941, teda na východnom fronte. Ako veliteľ čaty delostreleckej batérie mal na starosti velenie nad dvomi kanónmi a prvé skúsenosti zbieral počas bojov slovenskej armády na Ukrajine v priestore Lypovca a následne pri rôznych partizánskych diverzných prepadoch.

„Zanechalo to na ňom hlboký dojem. Drsné aspekty vojny, ktoré sa prejavili pri nasadení slovenských vojakov na východe, ním otriasli. Od počasia cez terén až po barbarské správanie sa človeka voči človeku,“ hovorí historik Marian Uhrin.

Po čase sa zase raz vrátil do civilu, no v roku 1943 opäť prišiel povolávací rozkaz. Žingor ho neposlúchol a do slovenskej armády už tentoraz nenarukoval.

Znovu išlo o súhru viacerých faktorov: okrem zlých spomienok na boje na fronte z roku 1941 zohral rolu aj fakt, že si ženatý poručík v zálohe našiel novú partnerku, ktorú nechcel opustiť, a podľa Mariana Uhrina v tomto čase už zrejme aj odmietal bojovať na strane nacistického Nemecka.

Za pomoci priateľov sa skrýval v lesoch, po rôznych horských chatách. „Jeho okruh priateľov, rovnako názorovo orientovaných, bol vždy veľmi široký, takže sa mohol spoľahnúť na ich pomoc. Takto pomaly začalo vznikať podhubie partizánskeho hnutia v oblasti Turca,“ vraví riaditeľ Múzea SNP Uhrin.

V druhej polovici roka 1943 sa v slovenských horách pohybovalo aj mnoho utečencov, väčšinou pôvodom zo Sovietskeho zväzu, ktorých Nemci nasadili na nútené práce na okupovaných územiach, prípadne išlo o vojnových zajatcov, ktorým sa podarilo ujsť, ale pri presune domov uviazli na území Slovenskej republiky. Takto okolo Žingora a jeho priateľov vznikla neveľká skupina, ešte v marci 1944 išlo o 15 až 20 ľudí.

Nakoniec vytvorili partizánsku jednotku, ktorá sa postupne rozširovala o nových členov. Zlomový okamih pre ňu nastal na prelome júla a augusta 1944. V lete 1944 začali Sovieti na naše územie vysadzovať vlastné partizánske skupiny, ktoré tvorili nielen príslušníci sovietskych národov, ale aj slovenskí dezertéri, ktorí zbehli k Sovietom.

V noci z 25. na 26. júla sa pri Liptovskej Osade objavil výsadok jedenástich mužov, ktorým velil nadporučík Piotr Alexejevič Veličko. Tento dôstojník Červenej armády sa narodil v roku 1911 a do roku 1935 pracoval ako učiteľ, no potom prešiel na vojenskú kariéru. Keď nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz, pridelili ho k 15. výsadkovej brigáde, neskôr pôsobil ako veliteľ partizánskej diverznej skupiny.

Veličkovou úlohou bolo pomôcť organizovať partizánsky odboj na Slovensku. „Žingorovci, ktorí mali v tomto čase v regióne Turca, vo Veľkej a Malej Fatre už vytvorenú funkčnú sieť lesných táborov, o výsadku vedeli vopred. Cez rôzne odbojové skupiny boli v spojení s predstaviteľmi domáceho odboja v regióne aj na celom Slovensku, mali kontakty aj na okresné veliteľstvo žandárstva v Martine,“ vysvetľuje Marian Uhrin. „Vďaka tomu zabezpečili prijatie Veličkovho výsadku a jeho presun do Turca. Sovieti v podstate prišli na hotové.“

Spojením Žingorovej skupiny a Veličkovej malej jednotky vznikla I. partizánska brigáda M. R. Štefánika: veliteľom sa stal Veličko, Žingor dostal za úlohu viesť jej slovenský oddiel. V tomto čase už vrcholili prípravy na Slovenské národné povstanie, no Veličko sa ukázal ako neriadená strela a aktivity svojej skupiny nechcel podriaďovať taktike jednotného velenia. Po vojne na to spomínal aj člen ilegálneho vedenia komunistickej strany a odbojovej Slovenskej národnej rady Gustáv Husák.

„Nedohodli sme sa ani s Veličkom, ani s inými, po každom úspechu im stúpal apetít,“ napísal Husák s odstupom. „Mali bojové úspechy – bez nepriateľa, lebo Slováci proti nim nič nepodnikali a z Nemcov iba civili tam boli. Medzi vojskom a obyvateľstvom žali úrodu z toho, čo sme dlho našou prácou zasiali, a domnievali sa, že oni prebudili Slovensko.“

Historik Marian Uhrin vraví, že Veličko prišiel z Ukrajinského partizánskeho štábu s vlastnými rozkazmi: organizovať partizánov, diverzné akcie, sabotáže. No politickému a vojenskému veleniu budúceho Povstania mohla prílišná aktivita partizánov spôsobovať problémy.

„Mohla prilákať pozornosť či už bezpečnostných orgánov, alebo Nemcov. Preto bol Veličko niekoľkokrát kontaktovaný zo strany odboja s požiadavkou, aby svoje aktivity utlmil,“ pokračuje riaditeľ Múzea SNP. „Ale okrem toho, že mal svoje rozkazy, mal aj svoje – nazvime to – ľudské muchy. Nielen on, ale aj niektorí ďalší členovia výsadku. Dopustili sa krádeží a ďalších vecí, ktoré odboju skôr uškodili.“

Vlastná brigáda
V predvečer Povstania prišlo k udalosti, o ktorej sa učí aj na stredoškolskom dejepise. V Martine 27. augusta 1944 večer vojaci regulárnej slovenskej armády z pluku útočnej vozby zastavili medzinárodný rýchlik R-17 so skupinou nemeckých dôstojníkov, ktorý prechádzal cez Slovensko z rumunskej Bukurešti do Berlína. Skupinu tvorilo 24 ľudí, prevažne dôstojníkov wehrmachtu a jednotiek SS.

Vojaci vedení nadporučíkom Cyrilom Kuchtom, ktorý mal dobré kontakty s partizánmi a úlohou zastaviť vlak ho poveril priamo Veličko, priviedli Nemcov pod zámienkou, že trať je neprejazdná, do kasární. Chvíľu ich ešte držali v domnienke, že vo svojej ceste budú pokračovať, no na druhý deň, teda 28. augusta, na nádvorí kasární väčšinu Nemcov postrieľali. Verzií, čo presne sa stalo, pritom dodnes existuje niekoľko.

Táto udalosť býva občas interpretovaná tak, že viedla k nemeckému rozhodnutiu začať okupovať slovenské územie. Tak to však nebolo a ani byť nemohlo, nemecká operácia sa pripravovala oveľa skôr. Udalosti v Martine poslúžili Nemcom skôr ako potvrdenie toho, že ľudácka vláda a režim Jozefa Tisa už nemajú bezpečnostnú situáciu v krajine pod kontrolou a naplánované obsadenie Slovenska je opodstatnené.

Keď 29. augusta 1944 nemecké vojská začali prenikať na Slovensko, veliteľ povstalcov Ján Golian reagoval rozkazom „Začnite s vysťahovaním!“, ktorý sa stal signálom na ozbrojený odpor slovenskej armády voči postupujúcemu wehrmachtu. Prakticky súbežne so začiatkom Slovenského národného povstania sa Žingorov slovenský oddiel oddelil od Veličkovej I. partizánskej brigády.

K rozdeleniu brigády prišlo po viacerých sporoch medzi oboma veliteľmi. „Sovieti priniesli do Turca obavy zo špiónov, ktoré sa preniesli na zatýkanie Nemcov žijúcich na slovenskom území,“ vysvetľuje historik Marian Uhrin. Vo veľkej väčšine išlo o nevinných ľudí, z ktorých desiatky partizáni postrieľali v Sklabine.

„Slovenskými, ale aj francúzskymi členmi brigády – jej súčasťou bol totiž aj oddiel veliteľa Georgea de Lannuriena – tento postup otriasol. Viedlo to k nezhodám medzi Žingorom a de Lannurienom na jednej strane a Veličkom a jeho sovietskymi veliteľmi na strane druhej. Žingor sa chcel od Sovietov oddeliť a oni sa ho chceli zbaviť. Tak vlastne vznikla II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika.“

Viliam Žingor viackrát proti popravám v Sklabini zasiahol a po vojne medzi prvými priznal, že mnohí mŕtvi boli nevinné obete partizánov. So svojimi jednotkami sa na prelome augusta a septembra 1944 vydal smerom na Považie, kde mal rozvinúť diverzné aktivity proti Nemcom. „Počas ich presunu Turcom na juh a následne cez Fačkovské sedlo do Rajeckej doliny došlo k vyhláseniu Povstania. Čiže Žingorova brigáda prichádza do Rajeckej doliny v momente, keď vypuklo Povstanie, a celú Rajeckú dolinu následne obsadila.“

Partizáni z II. slovenskej brigády zabezpečili priechody do Rajeckej doliny z údolia Váhu. Išlo zrejme o jediný úsek, ktorý počas SNP držali partizánske jednotky bez vojakov regulárnej armády, a darilo sa im ho brániť až do konca septembra.

„Na tomto území previedli aj mobilizáciu v zmysle rozkazov z Banskej Bystrice, vďaka čomu brigáda narástla na takmer 1500 príslušníkov,“ hovorí Marian Uhrin. „Časť z nich ale museli poslať domov, pretože pre nich nemali dostatok výstroje ani výzbroje. Ďalší boli nespoľahliví, keďže medzi mobilizovanými sa našli aj členovia či priaznivci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorí nemali záujem aktívne pôsobiť v brigáde.“

Viliam Žingor sa osobne zúčastnil bojov o Dubnú Skalu. V Rajeckej doline ho v tom čase zastupoval Konstantin Karpovič Popov, vojenský poradca brigády, ktorému sa pripisuje zodpovednosť za vraždy civilného obyvateľstva v Kunerade. Žingorova brigáda úspešne bránila svoje územie celý mesiac, no po tom, čo Nemci obsadili Turiec, jej hrozilo obkľúčenie, a tak sa partizáni stiahli do Malej Fatry.

Brigáda sa fakticky rozpadla: z pôvodných 1500 mužov zostali tri stovky, ktoré pokračovali so Žingorom, menšia časť zostala v jednotke pod velením Popova, ktorý sa v čase Žingorovej neprítomnosti na partizánskom štábe v Kyjive nahlásil ako veliteľ brigády. Nasledujúce mesiace Žingorov oddiel prečkal v horách.

„Bolo to obdobie, keď partizánske jednotky – nielen Žingorova, ale aj ostatné – bojovali o prežitie. V tom čase ani tak nešlo o to, aby uskutočňovali nejaké diverzné akcie voči nemeckým okupačným jednotkám, skôr hľadali možnosť, ako prežiť a vytvoriť si nejaké zásobovacie možnosti. Žingorovci si vytvárajú rôzne lesné tábory a nadväzujú kontakty s civilným obyvateľstvom, aby mohli ich zásobovať, pretože inak by v horách neprežili,“ vraví Marian Uhrin.

„Takisto sa snažia nájsť zásoby zbraní a munície, ktoré do lesov vyviezla povstalecká armáda. Od decembra 1944, po istej konsolidácii a nadviazaní kontaktov medzi jednotlivými oddielmi, sa ich činnosť znovu zintenzívňuje. Dochádza k rôznym prepadom, či už na železnici, alebo v kasárňach v Martine. Takisto prepadávajú hliadky nemeckých jednotiek, ktoré sa pohybujú v Malej či Veľkej Fatre. Ich činnosť bola adekvátna početnosti, výzbroji, terénu a klimatickým podmienkam.“

O niekoľko rokov neskôr budú komunisti Žingorovi neprávom vyčítať nečinnosť počas zimy 1944/1945, čo dobre ilustruje výsluch partizánskeho veliteľa na súde počas zmanipulovaného procesu v roku 1950. „Vedeli by ste povedať, čo ste od novembra 1944 do marca 1945 vykázali za akcie?“ pýtal sa sudca obžalovaného Žingora.

„Od novembra do marca s výnimkou zásobovacích u nás nijaké akcie neboli. (…) Nemali sme nijaké spojenia, nebolo to proste možné,“ odpovedal on. „Vy ste ani nevedeli, že kde, v ktorej doline ktorá skupina je? A to ste boli veliteľom?!“ pýtal sa sudca sugestívne.

Po vojne legendou
Historik Marian Uhrin hovorí, že po prechode frontu Žingor ako veliteľ partizánskej jednotky na štábe Ukrajinského frontu nahlasoval takzvaný „odčot“, čiže hlásenie o činnosti jednotky. Tam mal uviesť aj to, aké približné straty spôsobili Nemcom, respektíve maďarským jednotkám.

Už v tom čase mu povedali, že má v hlásení veľmi nízke čísla. „Prekvapilo ho, že Sovieti nechcú počuť reálne čísla, a tak ich upravili. Z jedného zostreleného dopravného lietadla sa stal bombardér, z jedného tanku sa stalo 15 tankov a podobne,“ pokračuje historik.

„S tým už boli Sovieti spokojní, no o pár rokov neskôr počas súdneho procesu považovali aj tieto vymyslené čísla za dôkaz, že jeho brigáda nebola aktívna. Nemyslím si, aj v porovnaní s ostatnými partizánskymi jednotkami, že by sme mohli jeho brigáde vyčítať nečinnosť.“

Viliam Žingor po vojne medzi rokmi 1945 a 1947 pôsobil ako major Zboru národnej bezpečnosti a bol zástupcom náčelníka pre stredné Slovensko. V roku 1945 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, za ktorú ho vo voľbách roku 1946 zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady. Popri tom sa v júli 1945 stal generálnym tajomníkom a v auguste 1946 predsedom Zväzu slovenských partizánov. No čoskoro začala Žingorovi prekážať činnosť komunistov, až z ich strany v roku 1947 – pár mesiacov pred tým, ako sa definitívne chopila moci – vystúpil.

„Žingor bol ambiciózny človek a mal trošku idealistické predstavy o tom, ako má fungovať svet či Československo,“ rozpráva Marian Uhrin. „Po vojne bol z mnohých vecí sklamaný. Začali sa objavovať rôzni pseudopartizáni, ktorí nikdy v horách neboli, ale už hľadali funkcie. Žingor mal dojem, že ľudia, ktorí reálne nasadzovali svoje životy za slobodu krajiny, by mali o nej aj nejakým spôsobom rozhodovať alebo aspoň mať nejaký podiel na moci.“

Členstvo v komunistickej strane mu ponúkol Karol Bacílek a partizánsky veliteľ ho z týchto dôvodov prijal. No časom videl, že aj do komunistickej strany prichádzajú rôzni papieroví odbojári. Popri tom sa nevedel stotožniť s programom, ktorý strana presadzovala, a tak ju v roku 1947 opustil a začal sa orientovať na spoluprácu s konkurenčnou Demokratickou stranou. Navyše sa venoval aj publicistickej činnosti, napísal dva spisy, prvý s názvom Organizujme druhé Povstanie, druhý sa volal Zjednotenie národných bojových a tvorivých síl na Slovensku.

V podstate v nich predstavil svoj pohľad na to, ako by sa mali partizáni a odbojári podieľať na obnove Československa. Najmä názov prvej brožúry Organizujme druhé Povstanie môže vyznieť zavádzajúco. Nešlo o výzvu na nové ozbrojené vystúpenie proti rodiacemu sa ľudovodemokratickému režimu, i keď mu to neskôr komunisti podsunú. Vyzýval na obrodenie spoločnosti po vojne.

V texte Zjednotenie národných bojových a tvorivých síl na Slovensku navrhoval vytvorenie aparátu, ktorému chcel dať meno Družina národnej zdatnosti. Opisoval ju takto: „Toto ústredie by vlastne predstavovalo najlepšiu národnú kvalitu a združením spolkovej činnosti jednotlivých obcí Slovenska v rámci odbojovej tradície by reprezentovalo národ ako celok. Fyzickí členovia Družiny boli by zvolení natrvalo okrem výnimiek, keby sa im muselo odňať členstvo pre prehrešenie sa národnej cti alebo verejnej morálke.“

Ďalšie pasáže mohli komunistickej strane prekážať. „Družina národnej zdatnosti ako organizácia získavajúca členstvo výberom jednotlivcov vynikajúcich kvalít a miestnych spolkov s konkrétnym programom zveľadenia ich sídla, pravdaže, musela by mať svoje zastúpenie v zákonodarných sboroch aspoň niektorými svojimi členmi,“ navrhoval Žingor, čím fakticky načrtával konkurenciu Národnému frontu, teda organizácii, ktorá po vojne združovala povolené politické strany a o ktorej ovládnutie sa snažili komunisti.

Tu niekde sa Žingor mohol stávať pre komunistov problémom. Keďže bol ako zrejme najznámejší partizánsky veliteľ veľmi populárny, začali ho vnímať ako konkurenciu. A po prevzatí moci vo februári 1948 sa rozhodli s ním porátať.

Zbavili ho všetkých verejných funkcií a vyhadzovali z jednej práce za druhou vrátane zamestnania v detských domovoch v Mošovciach a Hlohovci. Krátko pracoval v konzervárni v Dolnom Kubíne, no z existenčných dôvodov sa nakoniec utiahol na chatu jedného svojho spolubojovníka Vladislava Kováča v Račkovej doline v Západných Tatrách.

Komunisti to neskôr budú rámcovať tak, že sa pokúsil ukrývať a z podzemia pracoval na ozbrojenom povstaní proti režimu. Poslúžila im na to ešte jedna vec – zbrane ešte z čias vojny. „Išlo o zbrane partizánskej brigády, ktorej Žingor velil, a ktoré boli po vojne uložené na viacerých miestach. V čase, keď bol Žingor členom komunistickej strany, ho vedenie strany nabádalo, aby ich uchoval pre prípad, že ešte budú potrebné,“ vysvetľuje historik Marian Uhrin.

„Mali byť využité pre možný komunistický puč. Keď k tomu nedošlo, Žingor, ale aj ďalší členovia brigády viackrát žiadali úrady, aby si tieto zbrane prišli prevziať. Čiže nebolo to tak, že ich ukrývali. Úrady na ich žiadosti ale nereagovali a až po Žingorovom zatknutí s veľkou pompou odhalili údajne ilegálne držané a schovávané zbrane vo veľkom počte, ktoré boli potom prezentované aj v rámci procesu – ako príprava druhého povstania.“

Vhodným dielikom do skladačky tohto príbehu bol aj názov Žingorovej brožúry Organizujme druhé Povstanie. Všetko, skrátka, do seba dobre zapadlo.

Popravený partizán
Viliama Žingora zatkli 27. novembra 1949, teda päť rokov po ústupe povstalcov do hôr. Počas príprav procesu proti Viliamovi Žingorovi obvinili viac ako 70 ľudí.

„Kto sedí na lavici obžalovaných v tomto procese? Je to čelný predstaviteľ slovenskej buržoázie Lichner, sú to typickí príslušníci tejto cudzopasnej triedy Kubík, Hrušák, Bibza; a všetkého schopní karieristi a najatí žoldnieri kapitalizmu ako Žingor a Nosák,“ rečnil počas záverečnej reči štátny prokurátor. „Aké pohnútky ich viedli k zločinnej činnosti? Ktoré sú zákony kapitalizmu, aké sú najvyššie zákony buržoázie? Je to vykorisťovanie človeka človekom, bezuzdná honba za ziskom, v ktorej človek nepozná človeka.“

Žingora vinili aj z podpory „titoizmu“, čo bol v tom čase módny prehrešok; Josip Broz Tito stál na čele socialistickej Juhoslávie, ktorá sa však dostala do konfliktu so Sovietskym zväzom. Tito stál na čele partizánskej armády, ktorej sa podarilo oslobodiť podstatnú časť krajiny svojpomocne, i keď, samozrejme, podporu zo Sovietskeho zväzu dostávala.

Príbehom partizánskeho veliteľa, ktorý sa postavil na čelo štátu, mohol Tito ambicióznemu Žingorovi trochu imponovať. „Ale určite by sme ho nemohli nazvať stúpencom Josipa Tita. Skôr bol ním inšpirovaný. Ale aj toto zapadlo do ťaženia proti Juhoslávii a jej sympatizantom po tom, čo došlo k rozkolu medzi Juhosláviou a Stalinom,“ vraví Marian Uhrin.

Proces s „Viliamom Žingorom a spol.“ sa uskutočnil 18. až 21. októbra 1950 v Bratislave. Potrestanie veliteľa II. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika žiadali nielen šamorínski družstevníci, ale aj mnohí ďalší bývalí partizánski velitelia: Ernest Bielik, Ján Zeman, Ladislav Kalina, Juraj Špitzer, Ján Frtús, Ján Zdražil, Karol Tomaščik a ďalší; i keď Ladislav Kalina po rokoch hovoril, že jeho podpis pod rezolúciu partizánov sfalšovali.

Žingor si ako verdikt vypočul trest smrti, obesili ho 18. decembra 1950. „Odsúdili ho, lebo svojím spôsobom zradil komunistov a prešiel k demokratom. Systém a štýl ich politiky mu nevyhovoval,“ vraví riaditeľ Múzea SNP Uhrin. „Pri vyšetrovaní bol podrobený brutálnemu výsluchu a mučeniu, až do momentu, kým nevypovedal tak, ako vyšetrovatelia potrebovali. Preto sa počas procesu aj priznal. Keď si pozrieme fotografie Žingora v časoch najväčšej slávy, krátko po vojne, vidíme iskru v očiach a úsmev. Na fotografiách zo súdneho procesu zrazu vidíme zlomeného a vychudnutého človeka.“

Ako by sme si podľa historika mali Viliama Žingora pamätať dnes? „Mali by sme ho pripomínať ako partizánskeho veliteľa, ktorý bol ochotný riskovať svoj život za slobodu tejto krajiny. Napriek všetkým okolnostiam, ktoré ho sprevádzali, napriek chybám, ktoré mal. Bol jeden z mála, ktorý bol do toho ochotný ísť a bol schopný to urobiť. A nakoniec to naozaj aj urobil,“ dodáva Marian Uhrin.

Dušan Mikušovič

zdroj:
https://dennikn.sk/4145877/legendarny-partizansky-velitel-viliam-zingor-opustil-komunistov-tesne-pred-ich-pucom-pomstili-sa-mu-popravou/

foto:
Proces so Žingorom a spol. zdroj – TASR