POP Ivan *1938 †2023

historik (Dr.Sc.), rusínista, bohemista, kulturológ a politológ.
(26. 5. 1938, Strabičovo, Podkarpatská Rus – †14. 9. 2023, Cheb, Česká republika)


Študoval na Historickej fakulte Užhorodskej univerzity. V roku 1960 bol v súvislosti s vykonštruovaným procesom KGB vylúčený z univerzity, označený za politicky nespoľahlivého a poslaný na „prevýchovu“ k robotníckej triede. Napriek týmto okolnostiam sa mu vďaka mimoriadnemu úsiliu a talentu podarilo pokračovať v odbornej dráhe. V rokoch 1963 – 1966 študoval na Ústave slavistiky Akadémie vied ZSSR v Moskve. Od roku 1967 pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slavistiky a balkanistiky AV ZSSR, neskôr AV Ruska.

Vo svojej ranej vedeckej práci sa venoval najmä československým dejinám, diplomacii a dejinám českého umenia. Bol autorom prác o československo-maďarských vzťahoch v rokoch 1935 – 1939, o vzťahoch Československa a ZSSR v rokoch 1941 – 1947, ako aj knihy o umení Čiech a Moravy od 9. do začiatku 16. storočia. Spolupracoval na Krátkych dejinách Československa a publikoval aj práce o kultúrnych a architektonických pamiatkach Podkarpatskej Rusi.

V období perestrojky zažil návrat Andreja Sacharova do sovietskej Akadémie vied a atmosféru postupnej demokratizácie a glasnosti. V rokoch 1989 – 1992 bol zvolený za šéfredaktora slavistického časopisu Slavjanovedenije. Do vedenia časopisu sa tak po prvý raz dostal nestraník, známy kritickým postojom k sovietskemu modelu socializmu.

Po rozpade Sovietskeho zväzu Ivan Pop dúfal, že sa otvorí aj otázka Podkarpatskej Rusi, ktorú chápal ako obeť povojnového jaltského usporiadania a česko-sovietskej zmluvy z roku 1945. Túto zmluvu označoval v rusínskom kontexte za „rusínsky Mníchov“. Očakával návrat rodného kraja do stredoeurópskeho priestoru a nové riešenie postavenia Rusínov. Namiesto toho však nasledoval nezáujem zo strany politických reprezentácií Ruska, Československa, neskôr aj širšej zjednotenej Európy.

V roku 1992 sa vrátil do Užhorodu, kde bol menovaný za riaditeľa Ústavu karpatológie. Spolu s ďalšími osobnosťami sa usiloval o uznanie svojbytnosti Rusínov a o autonómiu Podkarpatskej Rusi v rámci Ukrajiny. Narazil však na centralistické a unitárne tendencie ukrajinskej politiky i na odpor prostredia formovaného ukrajinským nacionalizmom. V roku 1994 bol aj s rodinou donútený odísť z Ukrajiny a usadil sa v Českej republike.

Od začiatku 90. rokov sa sústredil predovšetkým na rusinistiku, najmä na rekonštrukciu dejín Rusínov a Podkarpatskej Rusi, ktoré boli podľa neho sovietskou historiografiou dlhodobo deformované. Výsledkom tejto práce bola rozsiahla Enciklopedija Podkarpatskoj Rusi, vydaná v Užhorode v rokoch 2001 a 2006, obsahujúca približne 1550 hesiel. Dielo vzniklo aj vďaka podpore rusínskej krajanskej komunity v USA. Jeho kulturologicko-historickú podobu pripravil Ivan Pop spolu s Paulom Robertom Magocsim v angličtine pod názvom Encyclopedia of Rusyn History and Culture (Toronto, 2002) a neskôr vyšla aj ukrajinská verzia Enciklopedija rusyns’koji istoriji i kul’tury (Užhorod, 2010).

Tieto publikácie mali široký ohlas nielen vo vedeckých, ale aj v politických kruhoch, najmä na Ukrajine. Nezávislý kyjevský týždenník Zerkalo tyžnja ich označil za „historickú bombu, ktorá vybuchla v Užhorode“. Zároveň však vyvolali ostrú odmietavú reakciu časti ukrajinského politického a akademického prostredia. Proti autorovi a jeho Enciklopediji Podkarpatskoj Rusi bola rozpútaná kritická až štvavá kampaň; zvolané bolo aj mimoriadne zasadnutie Národnej akadémie vied Ukrajiny, na ktorom bolo dielo i jeho autor verejne pranierované spôsobom pripomínajúcim ideologické kampane známe z 30. a 50. rokov 20. storočia.

V českom jazyku publikoval pre vydavateľstvo Libri knihy Podkarpatská Rus (2005), Dějiny Podkarpatské Rusi v datech (2005) a Podkarpatská Rus. Osobnosti její historie, vědy a kultury (2008). O dejinách Podkarpatskej Rusi v období druhej svetovej vojny napísal knihu Podkarpatskaja Rus’ – Karpats’ka Ukrajina – Kárpataljai terület – Zakarpats’ka Ukrajina 1938 – 1945 (Užhorod, 2008). Jej kľúčovou časťou je rekonštrukcia procesu odovzdania Podkarpatskej Rusi zo strany prezidenta a vlády Československa Stalinovmu Sovietskemu zväzu. Popove práce preto nie sú iba príspevkom k dejinám Rusínov a Podkarpatskej Rusi, ale aj k dejinám Československa, najmä k poznaniu povojnových politických rozhodnutí a ich dôsledkov.

Na Slovensku mu vyšli Malé dejiny Rusínov (2009, 2020) vo vydavateľstve Združenia inteligencie Rusínov Slovenska o.z. Bol tiež autorom scenárov k dokumentárnym filmom s rusínskou a podkarpatskou tematikou - Duše Karpát (ZIRS, 2013), V osídlach veľmoci (ZIRS, 2017) a Podkarpatská rusínska maliarska škola (ZIRS, 2018).

Ivan Pop patrí k najvýznamnejším osobnostiam modernej rusínskej historiografie. Jeho odborné dielo spája historický výskum, encyklopedickú prácu, kulturologický pohľad a politickú reflexiu osudu Rusínov v 20. storočí. Výrazne prispel k obnoveniu historickej pamäti Rusínov, k poznaniu dejín a kultúry Podkarpatskej Rusi a k širšiemu pochopeniu jej miesta v dejinách strednej Európy.

zostavil: jLai