Prečo sa hovorí o „písaní ikon“?

V čom sú tieto diela nezameniteľné a aký je ich význam?

Ikony pravoslávneho kňaza Jána Pajkoša (66) zo Svidníka nájdete v chrámoch severovýchodného Slovenska. 

Ako ste sa dostali k písaniu ikon (z gréckeho eikón, doslova obraz, pozn. red.)? Spomeniete si ešte na tento moment?

V roku 1980 som nastúpil do zamestnania na mestské kultúrne stredisko vo Svidníku na pozíciu propagačného výtvarníka. Pri zadovažovaní umeleckej literatúry som prišiel do kontaktu s knihou V. N. Lazareva Ruskaja ikonopis (Русская иконопись), ktorá sa stala impulzom pre poznanie ikony a ikonopisectva. Spočiatku ma zaujala z umeleckej stránky a neskôr, keď som mal možnosť napísať ikonu a oboznámiť sa s jej významom a poslaním, oslovila ma hlavne z duchovnej stránky.

V tom čase som robil nejaké veci pre duchovného otca Juraja Richvalského, vtedy správcu farnosti Vyšný Mirošov, ktorý ma poučil a usmernil, že ak chcem písať ikony, treba sa oboznámiť s učením cirkvi, medzi ktoré patrí Sväté písmo, tradícia, dogmy, učenie svätých otcov cirkvi. A tak na jeho odporúčanie som diaľkovo vyštudoval odbor pravoslávna teológia na pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove. Toto štúdium v Prešove ma priviedlo k hlbšiemu poznaniu Boha, čo zmenilo môj život.

Ako poslucháča piateho ročníka ma v roku 1995 prešovský arcibiskup Nikolaj vysvätil na diakona a následne na jereja, teda kňaza. V roku 1995 som sa stal správcom farnosti Varadka s filiálnymi obcami Nižná Polianka a Vyšná Polianka. V týchto porevolučných 90. rokoch po súdnych sporoch a majetkovom vyrovnaní s gréckokatolíckou cirkvou sa začali stavať nové pravoslávne chrámy. Pre mňa a ďalších, ktorí sa zaoberajú ikonopisectvom, to bola príležitosť.

V roku 2000 ma ustanovili za duchovného pravoslávnej cirkevnej obce vo Svidníku. Tu sa od roku 2006 začal rozpis chrámu, v ktorom slúžim, profesionálnym ikonopiscom Adonisom Stergiuom. Tým, že mu odišiel už pri počiatočných prácach pomocník, ponúkol som mu vo voľnom čase svoju výpomoc. Bola to pre mňa veľká škola ikonopisa. Získal som veľa teoretických znalostí a praktických skúseností. Mojou snahou je týmto kresťanským umením predstaviť veriacim vteleného Boha v stvorenom svete, vo viditeľnej podobe a fakty zobrazujúce dejiny našej spásy.

Môže byť autorom ikony hoci­kto, teda bežný človek i takzvaný laik?

Ten, kto by sa chcel venovať tvorbe ikon, mal byť mať trochu talentu, túžbu chcieť a v neposlednom rade vieru v trojjediného Boha, vieru v Isusa Christa (Ježiša Krista) ako Syna Božieho a poznať učenie pravoslávnej cirkvi. V tom prípade môže byť autorom aj laik, len záleží na tom, či vytvorené dielo bude spĺňať požiadavky a kritériá, ktoré charakterizujú skutočnú ikonu.

Prečo sa ikona nemaľuje, ale píše?

Podľa kresťanského ponímania, ikona sa nemaľuje, ale píše. Odlišuje sa totiž od bežného realistického obrazu sústredením na duchovnú podstatu. Je to v určitom zmysle text vyjadrený výtvarnými prostriedkami zobrazujúci vteleného Boha, Sväté písmo, svätú tradíciu a učenie cirkvi. Teda umenie, ktorého poslaním je obrazom sprostredkovať túto vieru. Môžeme povedať, že ikony sa doslova „odpisujú“ jedna od druhej. Hoci každý autor má nezameniteľný rukopis, nejde tu o akési prezentovanie nových zobrazení, vyhľadávanie nových „modelov“ alebo presadzovanie svojho autorstva či umeleckého videnia. Oveľa viac sa dôraz kladie na zobrazovanie večných právd, kde ikonopisec nepresadzuje seba, ale nemenné učenie i vieru. Takisto ikonografia má svoje strohé pravidlá, ktoré sa dosť odlišujú od maľovania bežného obrazu, ako je obrátená perspektíva, symbolika a iné, preto sa častejšie používa slovné vyjadrenie „písanie ikon“.

Z akých postupov vlastne ikona pozostáva a vychádza?

Na jednej strane sú postupy duchovné, na druhej strane technické. Z tých druhých spomeniem aspoň vaječnú temperu na drevených doskách, fresku, teda nanášanie farieb do čerstvej omietky, mozaiku – vytváranie ikon spôsobom upevňovania drobných rôznofarebných kamienkov alebo kociek vytesaných z prírodných kameňov, keramiky, neskoršie i skla do malty na stenu. Dalo by sa dlho hovoriť o príprave podkladu, nanášaní farieb od tmavších po svetlé a mnohých iných detailoch.

Je ešte o ikonopisectvo ako remeslo či záľubu vôbec záujem?

V poslednom období, môžem povedať, že vzrástol záujem o ikonopisectvo nielen ako o remeslo či záľubu, ale aj ako o túžbu spoznať niečo mystické a duchovné.

Máte aj vy obľúbeného autora ikon, ktorým sa inšpirujete?

Konkrétneho nemám, ale inšpirujem sa každým ikonopiscom, ktorého stvárnenie sa mi páči a je mi blízke.

Koľko ikon ste do dnešného dňa namaľovali a kde ich môžeme vidieť?

Čo sa týka ikonopisu, spočiatku išlo o rozpis ukrižovania Isusa Christa, takzvaného rozpjatia, v obciach a mestách na severovýchode Slovenska až po Čechy a Moravu. Potom to pokračovalo návrhmi ikonostasov a písaním ikon, ktoré sme realizovali spolu s Vasiľom Lakatom, mojím bývalým spolupracovníkom z mestského kultúrneho strediska vo Svidníku. Nájdete ich napríklad v Bardejove, v Nižnej a vo Vyšnej Jablonke, vo Varadke a tak ďalej. Môj prvý rozpis na stenu bol zrealizovaný na priečelí pravoslávneho chrámu vo Vyšnej Polianke. No a od roku 2006 sa začala naša spolupráca s už vyššie spomenutým Vasiľom Lakatom rozpisom pravoslávneho chrámu v Kurove a pokračuje rozpisom chrámov v Soboši, vo Fričke, v Stropkove a ďalších cirkevných obciach.

Ako vyzerajú vaše plány do budúcnosti, čo sa týka písania ikon?

V mojom veku si už človek nemôže robiť veľké plány. Niektoré rozpisy chrámov sa robia tri, päť až viac rokov. Záleží na veľkosti cerkvi. Ale keď Boh dá a budem živý a zdravý, chcel by som dokončiť chrám, ktorý momentálne rozpisujem v Kručove, a čaká má rozpis aj v Bžanoch.

Ktorých svätcov ste už zobrazili?

Počnúc presvätou Bohorodičkou, pokračujúc Jánom Krstiteľom, starozákonnými prorokmi, apoštolmi, svätými otcami cirkvi cez mučeníkov a mučeníčky, prepodobných (ctihodných) mužov i ženy až po mironosice (výraz sa tradične vzťahuje na ženy, ktoré skoro ráno prišli s myrhou ku Kristovmu hrobu a našli ho prázdny, pozn. red.) a ostatných svätých ľudí, ktorí svojím životom oslávili Boha. Ak by sme ich menovali, bol by to veľmi dlhý zoznam.

Na ktorých miestach by sa ikony mali v domácnosti nachádzať a prečo?

V prvom rade by to malo byť na dôstojnom mieste. V mnohých pravoslávnych domácnostiach možno vidieť takzvaný ikonný uhol, čo značí nástenný kút, kde nechýbajú ikony Spasiteľa, Bohorodičky a zobrazenia svätých, ktorých mená sme dostali pri krste.

Ktoré ikony nesmú chýbať v pravoslávnom chráme? Napokon, v jednom z nich ste aj vy slúžiacim kňazom.

Sú to ikony Svätej Trojice, Isusa Christa, Bohorodičky, svätého kríža, anjelov, Jána Krstiteľa, prorokov, apoštolov, svätého Nikolaja (Mikuláša) a ikona svätého alebo sviatku, ktorému je zasvätený konkrétny chrám.

Pri ktorých príležitostiach je ikona vhodná, a naopak, kedy je nevhodná ako dar?

Myslím si, že ikona je vhodná ako dar pri každej príležitosti pre človeka, ktorý si ju dokáže vážiť a preukazovať jej úctu. Nehodí sa pre človeka, ktorý nedokáže ohodnotiť jej duchovnú ani umeleckú stránku.

Niektorí pravoslávni veriaci so sebou nosia malé ikonky. Aký to má význam?

Tak ako nosenie svätého krížika na krku, aj nosenie ikonky, pokiaľ človek verí v pomoc a ochranu konkrétneho svätého vyobrazeného na ikone, môže pomôcť. No keďže ikona nie je akýmsi amuletom, v prvom rade náš život by mal byť v súlade s tým, čiu ikonu nosíme. V inom prípade môžeme dopadnúť ako Izraeliti s archou zmluvy, prostredníctvom ktorej im Hospodin pomáhal. Ale keď opustili Boží zákon, Boh odňal svoju milosť a pomoc od týchto ľudí, hoci bola archa medzi nimi. Detailne sa o tom píše v Prvej knihe Samuelovej v tretej a štvrtej kapitole.

Vedeli aj prví Ježišovi apoštoli písať ikony?

Podľa tradície prvým ikonopiscom osvieteným Duchom Svätým bol apoštol a evanjelista Lukáš, ktorý napísal ikonu Matky Božej držiacej v objatí malého Isusa Christa.

Kde všade vo svete a na Slovensku existujú školy ikonopisectva?

Ikonopisecké školy sa nachádzajú viac-menej v zahraničí, hlavne v pravoslávnych krajinách, ako je Rusko, Srbsko, Grécko, Bielorusko, ale aj Poľsko a iné. U nás je to zatiaľ skôr vo forme ikonopiseckých krúžkov.

Ktorý príbeh súvisiaci s ikonou vás najviac oslovil?

Priblížim vám príbeh spojený s ikonou pre mňa osobne najbližšou, ktorou je takzvaný nerukotvornyj obraz, rukou nevytvorená ikona Isusa Christa – Mandylion. Táto ikona sa spája s osobou malomocného kráľa Abgara V. z Edessy. Tento kráľ poslal list Isusovi Christovi, v ktorom ho žiadal o uzdravenie. List poslal po maliarovi Ananiášovi s príkazom namaľovať portrét Isusa Christa, veriac, že prostredníctvom neho sa uzdraví. Posol však nebol schopný portrét namaľovať, pretože tvár Bohočloveka tak žiarila, že ju nebolo možné zachytiť. Z tohto dôvodu Christos odtlačil svoju tvár na kus plátna a poslal ho po Ananiášovi spomínanému kráľovi Abgarovi. Po doručení tohto nie rukou vytvoreného obrazu ho kráľ s úctou a s bázňou pobozkal a hneď vyzdravel. Táto ikona sa v ikonoboreckej dobe stala veľkou záštitou a obhajobou pre vyznávačov a ctiteľov ikon.

V chráme Svätej Trojice vo Svidníku, kde duchovne pôsobíte, sa nachádza vami napísaná ikona známa ako Christos Pantokrator. Čo o nej vieme, teda o jej symbolike?

Ikona Christa Pantokratora je umiestnená v hlavnej kupole chrámu, v ktorom slúžim. Pantokrator je grécky pojem preložený ako Všetko udržujúci alebo Všemohúci. V starej cirkevnej slovančine sa používa pojem Vsederžiteľ. Čiže je to ikona zobrazujúca Isusa Christa ako kráľa, vládcu sveta, vševládcu. Tu je zvýraznená jeho božská prirodzenosť: „Ja som alfa i omega, hovorí Hospodin Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Vševládny.“ (Zj 1, 8). Rovnako sa vzťahuje na Christovu ľudskú prirodzenosť, pričom jeho človečenstvo ani v najmenšom nezmenšuje jeho božskosť ako vševládcu. Svätý apoštol Pavol píše: „Lebo v ňom prebýva všetka plnosť božstva telesne.“ (Kol 2, 9).

Zo stropu v strede chrámu na nás Pantokrator hľadí ako Kráľ kráľov, zároveň však ako zhovievavý Vykupiteľ. Mlčky a s pokojom pozerá na veriacich zhromaždených v chráme a tým dominuje celému tomuto posvätnému priestoru. Ruky má roztiahnuté, pravou rukou žehná a v ľavej ruke drží evanjelium. Kolorit odevu, v ktorom je odetý, poukazuje takisto na jeho dve prirodzenosti. Kráľovská purpurová spodná košeľa, takzvaný chitón, je symbolom jeho ľudskej prirodzenosti, no zároveň poukazuje na jeho kráľovskú dôstojnosť ako vládcu sveta. Vrchný modrý plášť je zas symbolom božskej prirodzenosti a naznačuje veľkosť jeho nebeského božstva. Zlatý nimbus okolo hlavy zobrazuje božské svetlo vychádzajúce od Christa.

Čo by ste odkázali našim čitateľom?

Aby my, ľudia, ktorí sme stvorení na obraz a podobu Boha, sme tento jeho obraz – ikonu, v sebe nikdy nestratili a nezmazali.

Autorka: JANA SAVČÁKOVÁ

zdroj:  https://zivot.pluska.sk/rozhovory/ako-vytvarnika-stal-pravoslavny-knaz-preco-ikony-pisu

foto: Pravoslávny kňaz Ján Pajkoš
autorka: Ivana Trsťanová 
zdroj: archív J.P.