Príbeh matky Andyho Warhola očaril šperkárku Petru Tóth

Ako sa rusínska dedinka Miková vďaka koreňom pop artu môže zviditeľniť

Dva roky hľadania zdrojov o starých rusínskych krojoch po dedinách na východnom Slovensku i v archívoch. Dva roky štúdia o pop arte a jeho zakladateľovi Andym Warholovi. Prácne rešerše o vysťahovalectve zo Zemplína, Šariša či Spiša a pátranie v rodnej dedine Warholových rodičov – v Mikovej v dnešnom okrese Stropkov. A tiež odhalenie životného príbehu Warholovej matky Júlie Zavackej (Júlia Warhola). To všetko s cieľom uskutočniť jedinečné putovanie po stopách Júliinej vysťahovaleckej anabázy so štartom v Mikovej, cez Poľsko, Belgicko, Anglicko, a skončiac v USA. Túto cestu absolvovala aj slovenská dizajnérka a šperkárka Petra Tóth presne v šľapajach Júlie Warhola počas niekoľkých týždňov na prelome tohto augusta a septembra. Zdokumentovaním púte na Facebooku sa však Petrina cesta nekončí. Jej projekt  – Po stopách koreňov pop artu – totiž sleduje ako hlavný cieľ podporiť a zviditeľniť rodnú obec rodičov Andyho Warhola, Mikovú, na mape Slovenska. Pre samotnú Petru Tóth – okrem jej ľudského a umeleckého nasadenia – je to však aj obrovská inšpirácia pre jej šperkársku tvorbu.

Iniciovali a vytvorili ste veľmi zaujímavý, originálny projekt o odkrývaní koreňov pop artu. Uchopili ste ho ako príbeh, ale z celkom iného konca, než je doterajšie mediálne premieľané klišé o živote a diele Andyho Warhola. Prvopočiatky pop artu približujete cez život, talent a charakter Warholovej matky Júlie. Tá v roku 1921 opustila rodnú dedinu Mikovú a vydala sa putovať niekoľko tisíc kilometrov cez oceán do Ameriky – za milovaným manželom. Čo vás priviedlo k takémuto nápadu?  

Po začatí vojny na Ukrajine (v roku 2022 – pozn. red.) som práve tie prvé hektické dni strávila ako dobrovoľníčka v stane s jedlom a šatstvom na ukrajinských hraniciach vo Vyšnom Nemeckom. Ja aj manžel sme tam pomáhali v rámci časových možností, ktoré mi deti v Bratislave dovolili. Na tú hektiku, paniku, beznádej, strach a chaos v očiach žien, ktoré prechádzali do bezpečia našej krajiny, nikdy nezabudnem. Náš štát vtedy zlyhal pri organizácii pomoci na hraniciach a každým ďalším dňom, čo som na hranici strávila, nám, dobrovoľníkom, všetko čoraz viac padalo na hlavu. Vtedy som zohnala cez našu fanúšikovskú stránku na Facebooku kontakty na všetky vládne špičky, na všetkých predsedov strán, predsedu parlamentu, na ministrov, aby som ich kontaktovala a povedala im, že na hranici na nás čaká medzinárodná hanba. 

To musela byť pre nich riadna rana medzi oči. Čo nasledovalo?

Namiesto pomoci si ma do hodiny zavolali na koberček do teplého vyhrievaného stanu. Bol marec, ja som mala na sebe tri vrstvy oblečenia a moja šichta sa začínala o piatej ráno a ťahala sa do noci. Našťastie mi zima nebola, pretože keď makáte, zima vám nie je. Po piatich dňoch som zistila, že v tom teplom stane celú dobu sedel arogantný pán, ktorému sa príliš nepáčila moja verejná kritika systému, lepšie povedané nesystému, aký „fungoval“ na hraniciach.

Za niekoľko dní ste získali skúsenosť, na ktorú by ste inokedy potrebovali roky.

Presne tak. Táto skúsenosť mi otvorila oči. Začala som oveľa intenzívnejšie chodiť po východnom Slovensku a začala som ho oveľa viac a do hĺbky spoznávať. Pri tej
príležitosti som objavila tému vysťahovalectva, ktorá bola taká podobná migrácii, akú som na vlastné oči spoznala na hraniciach. Len mi chýbala hlavná hrdinka. 

A tú ste našli v Júlii Varcholovej, matke Andyho Warhola. Keďže v šperkárskej tvorbe sa inšpirujete ľudovými motívmi a krojmi a Júlia mala blízko práve k ľudovému umeniu, tu ste našli styčný bod. Uvedomili ste si, aký musela mať vplyv na umelecký vývoj syna, ktorého tvorba sa pretavila do pop artu. Popritom ste rozvinuli i ďalšiu tému, pre vás osobitne dôležitú – objavovanie mikovského kroja zapadnutého v zákrutách dejín. Čo bolo v projekte prioritou, „rekonštrukcia“ rusínskeho kroja a od neho posun k pop artu, alebo odkryť príbeh Júlie a jej vplyvu na syna? 

Pre ostatných je to možno nelogické, ale pre mňa bolo jednoznačne prvé hľadanie kroja z Mikovej. A nesúvisí to len s Mikovou. Na východnom Slovensku je väčšina dedín, ktoré o svoje kroje prišli. Miková má však obrovské šťastie – je jediná na svete, odkiaľ pochádzajú rodičia najslávnejšieho pop artového umelca. Na príbehu strateného kroja som chcela demonštrovať príbeh, aký čaká možno všetky naše dedinky, keď sa o naše bohatstvo nebudeme starať. A nielen starať, ale ho aj vedieť zachrániť v prípade, keď napríklad príde doba, že celé generácie budú musieť utiecť. 

Ako prípad dnešnej Ukrajiny.

Áno. Na Ukrajine sa to stalo. A pred pár týždňami napríklad aj v Náhornom Karabachu. Sme si istí, že sa to už nikdy nemôže stať aj na našom území? Teraz budem parafrázovať Andyho Warhola: „Sloboda je to najcennejšie, čo máme“. Jeho tvorba je zhmotnená sloboda. Väčšina Rusínov opustila naše územie práve kvôli utláčaniu, neslobode a obrovskej chudobe.  

Čo ste vedeli o Rusínoch pred týmto projektom? Viac než len poznatky pochytené v škole, knihách či médiách? Počuli ste predtým napríklad živý rusínsky jazyk? 

Priznám sa, že v porovnaní s tým, čo som sa za posledné dva roky naučila, som dovtedy nepočula nič. Som rodená Bratislavčanka a poviem vám úprimne, že kým som sa nezačala sama od seba zaujímať o zvyšok Slovenska, neprenikalo ku mne vôbec nič. Slovensko bola tá neobľúbená abstraktná slepá mapa, ktorú som sa nevedela naučiť. Až moja práca ma prinútila spoznávať, pýtať sa a študovať. Žila som 12 rokov pri Štúrove, kde je silná maďarská menšina a Rusínov som nestretla ani raz. Ale vďaka môjmu súčasnému častému pobytu v rusínskych oblastiach som sa mnohé naučila. Naučili ste sa to kde – skôr z praxe, zo života, alebo inak?
Prečítala som si dejiny Rusínov a ak sa hovorí napríklad o židovskom národe, ako to mal historicky ťažké, tak odporúčam každému prečítať si dejiny Rusínov. 
 
Po dvoch rokoch máte nepomerne väčšiu mieru poznania o rusínskej menšine – nielen ako väčšina Slovákov, ale aj než mnohí Rusíni. Čím si vysvetľujete, že Slováci všeobecne o Rusínoch takmer nič nevedia?

Myslím si, že to je akousi kultúrnou izoláciou. Chyba je na oboch stranách. A začnem tou našou bratislavskou. Máme tu silnú tendenciu povyšovať sa a správať sa elitársky. Skoro každý, kto sa narodil alebo žije v Bratislave, si myslí, že pozná všetku múdrosť sveta a má právo hovoriť zvyšku Slovenska, ako žiť. A ja s týmto skutočne nesúhlasím. Nemám rada aroganciu. A teraz pohľad z druhej strany... Ak sa na to pozriem z druhého kraja, aj Rusíni sa dostali do izolácie, ktorá je pravdepodobne spôsobená ich geografickou polohou. Chápte ma, dnes keď Bratislavčan vycestuje na Slovensko, ide na Donovaly, čo je maximálne dve hodiny cesty autom. Na okraji našej krajiny však takmer nikto nebol a nemá dôvod tam ísť. Ale na tomto musíte zamakať vy. Nemôžete čakať, že vás niekto len tak objaví, takto to nefunguje. Musíte veľa veľa pracovať na tom, aby zvyšok Slovenska objavil benefity východu a ja teraz viem, že ich máte mnoho. Týmto zvyšok Slovenska spozná ako Rusínov, tak aj vašu kultúru. Je to komplexný problém. A ja verím, že sme týmto projektom pustili prvú lastovičku do sveta.

Máte neskutočný elán a guráž brať na seba zodpovednosť za iných. Dali vám Rusíni pri tomto  úsilí aspoň pozitívnu odozvu? Nie všetci Rusíni sú nadšení. Mnohí nám za tento projekt nadávali a nepáči sa im, že sa chytáme niečoho, čo je ich. Júlia Warhola odišla zo Slovenska pred 102 rokmi. 102 rokov mal ktokoľvek šancu, aby sa tejto témy chytil a pokojne ju spracoval ešte lepšie ako my. Vedeli by ste teraz už povedať napríklad vetu či rôzne slová po rusínsky?

Úprimne poviem, že nie. Ja sa veľmi zle učím. Ani po dvanástich rokoch žitia pri Štúrove neviem po maďarsky nič. Takže to neberte osobne. Ja som všetku moju mentálnu kapacitu venovala ukotveniu, uprataniu a učesaniu enormného množstva informácií, aby bol tento príbeh zrozumiteľný pre hocikoho, kto o Mikovej a Warholovi nikdy nepočul. A je nesmierne ťažké robiť veci jednoducho. Ale záleží mi na tom, aby súčasťou projektu bol aj rusínsky jazyk. Preto sme ho dali do názvu, vyrábame pohľadnice v rusínčine, aj všetky tlačoviny, ktoré neskôr vydáme, budú po rusínsky. Rusínsky jazyk je nositeľom kultúry, ktorú Júlia odovzdala všetkým trom synom. 

Keď ste chodili po Mikovej, bolo niečo, čo by vás tam vyslovene, či už kladne, alebo záporne, zarazilo? Z čoho ste mali najsilnejší dojem? 

Boli tam dva momenty a začnem tým zlým. Keď naša etnologička Karin, ktorá je Rusínka, prvýkrát kontaktovala predošlého pána starostu (dnes má Miková novú starostku – pozn. red.), neskutočne ju odbil. Povedal jej, že v Mikovej kroje nikdy neboli a nie je tam nikto, kto by si pamätal kroje. V druhej časti mal pravdu, a v prvej sa kategoricky mýlil. Viem, že starosta nie je etnológ, ale jeho hlboký a obťažujúci nezáujem bol zarážajúci. V Mikovej bol kroj – ľudový odev. Ako inak by predsa chodili ľudia oblečení pred sto rokmi? V kožušine? 

A moment číslo dva?

Aby som nebola až taká negatívna, prejdem k pozitívnemu momentu. Keď som prvýkrát prišla do Mikovej, zastavila som pri dome, kde bola jedna dáma. Spýtala som sa jej, či nevie, kde stál dom Warholových a ona ma nasmerovala k studničke. Pani nebola rodená Mikovčanka, mali tam len chalupu. Keď som sa jej spýtala, ako sa jej páči na chalupe v Mikovej, povedala, že ešte nikde na svete nevidela v lete také krásne a veľké hviezdy na nebi ako v Mikovej. Keď som potom videla kresby Júlie a aj Andyho, na ktorých boli všade samé hviezdy, mala som zimomriavky na rukách. 

Len čo ste zverejnili svoj projekt s výzvou na finančnú podporu na portáli Startlab, rýchlo upútal obrovské množstvo ľudí. Vy ste dokonca požadovanú cieľovú sumu získali za výnimočne krátky čas. Čakali ste aspoň v kútiku duše taký úspech? 

Nechcem, aby to vyznelo namyslene, ale vedeli sme, že prvotný cieľ, ktorý sme si stanovili, za 40 dní zdoláme. Pretože sme vedeli, že ten projekt je spravený veľmi dobre a citlivo. Kedy ho však dosiahneme, sme si netrúfali odhadnúť. V minulosti sme už robili projekty na pomoc obci či súborom, takže sme vedeli, že naši fanúšikovia nám pomôžu. Za to sa im chcem veľmi pekne poďakovať. Celý projekt bol veľmi nákladný. Dva roky sme financovali etnografický výskum, celú cestu aj dokument. Som rada, že vďaka Startlabu mi s týmto bremenom pomohli ľudia, ktorí nás podporili. A sľubujem, že Mikovej pomôžem najviac, ako sa bude dať. Verím, že to aj miestnym
obyvateľom nebude na obtiaž a že nás pri našich aktivitách podporia.

VIZITKA PETRY TÓTH
Petra Tóth je slovenská šperkárka a dizajnérka, toho času na poste art director v rodinnej firme. Narodila sa v roku 1986 v Bratislave. Po neúspešných pokusoch dostať sa na VŠVU padol jej výber na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, ale štúdium nedokončila. Rozhodla sa pre podnikateľskú dráhu a v priebehu 15 rokov vybudovala úspešnú rodinnú firmu známu ako Petra Toth Jewellery. Šperky z jej ateliéru pod značkou Petra Toth sú známe nielen na Slovensku, ale úspešne si nachádzajú cestu aj do zahraničia. Pri tvorbe svojich dizajnových kúskov  vyhľadáva pôvodné slovanské ornamenty, ktoré pretvára do modernej formy. Mimoriadne ju inšpirujú ľudové motívy najmä zo slovenských krojov. Je vydatá a je mamou dvoch dcér.


Zhovárala sa Táňa Chomová-Rundesová
Autorka snímok: Kristína Botlová

……………………………………


Projekt Po stopách koreňov pop artu

Aké výstupy možno čakať vďaka úspešnej kampani venovanej projektu, na ktorý sa Petre Tóth podarilo cez portál Startlab vyzbierať 49 481 eur.

Zoznam výstupov a aktivít plánovaných zafinancovať
zo zbierky:
- vznik krátkeho dokumentárneho filmu o ceste po stopách koreňov pop artu
- informačné tabule na vstupoch do obce
- informačná tabuľa pri pozemku rodného domu Warholovej matky Júlie 
- replika mikovského kroja pre obec Miková aj s figurínou
- zveľadenie pamätnej miestnosti v Mikovej
- etnografický výskum v teréne

Primerane vyzbieraným peniazom sa ďalej bude pokračovať týmito aktivitami:
- rekonštrukcia a darovanie strateného mužského kroja a figuríny
- etnografický výskum
- vydanie viacjazyčnej brožúry k tejto téme
- výroba a umiestnenie fotosteny
- pamätná kniha
- podpora festivalu Andyho Warhola
- premietanie dokumentárneho filmu v pamätnej miestnosti (TV obrazovka)
- marketingové aktivity na podporu turizmu v Mikovej
- populárno-náučné pátracie hry pre deti po Mikovej
- čokoľvek nás napadne na pomoc a popularizáciu Mikovej (rodnej obce rodičov Andyho Warhola)

Ďalšie možné aktivity:
-podpora Múzea vysťahovalectva Kasigarda v Tahyňi

ZDROJ:   startlab.sk