Psychiater Péter Hunčík: Ak chce Maďar na Slovensku niečo dosiahnuť, má pocit, že mu to pôjde ľahšie, ak sa stane Slovákom

Iveta Tanoczká

Za otvorenú kritiku maďarského premiéra Viktora Orbána si na mítingu v Budapešti medzi priaznivcami opozície vyslúžil potlesk. „Potom prídem sem a zrazu si nie som istý, či by som bol taký odvážny, aby som tu na námestí povedal rovnaké slová. Na Slovensku by totiž mohli zaváňať zradou voči Maďarom,“ hovorí psychiater Péter Hunčík, ktorý je aj odborníkom na mediáciu medzi príslušníkmi národnostných menšín.

Teória, že národná identita je čosi stále a nemenné, je podľa neho prekonaná. Národné cítenie človeka určuje jazyk, kultúra, rodinné vzťahy, ale aj politika a spoločenské udalosti.

„Nemali by sme mať hlúpy pocit, že sme zradcovia, ak naša národná identita nie je krištáľovo čistá. Zmiešaná identita nie je mínus,“ hovorí.

V rozhovore s psychiatrom Péterom Hunčíkom sa rozprávame aj o tom:
ako si po prvý raz kládol otázky o vlastnej národnej identite pri debate s maďarským majorom stojacim v tanku vojsk Varšavskej zmluvy;
aký je rozdiel medzi národnou a sociálnou identitou;
prečo chce mať možnosť verejne povedať, že sa mu nepáči nová verzia slovenskej hymny;
či sa Slováci a Maďari obávajú viacnárodnosti skôr z politických alebo zo psychologických dôvodov;
ako spolu hovoriť o rozdielnych názoroch na spolužitie a práva Slovákov, Maďarov či príslušníkov iných národnostných menšín.

Kolega z Napunku Márk Finta nedávno napísal text o pocite vylúčenia z verejnej diskusie o novej štátnej hymne. V článku okrem iného konštatuje: „Ľahko sa ti hovorí, veď si Maďar – povedia si Slováci. Toto je nový variant slovenskej hymny. Ergo nie je moja. Som Maďar zo Slovenska a v tejto hre mi o nič nejde…“ Čia je štátna hymna a aký pocit vyvolávala verejná diskusia k jej novej verzii medzi občanmi inej ako slovenskej národnosti?

Odpoviem príbehom o sebe. Jeden kolega mi raz povedal, že hoci žijem v Dunajskej Strede už 45 rokov, niektorí Slováci aj niektorí Maďari sa na mňa dívajú cez prsty. Keď mi vyšla kniha Határeset, po slovensky Hraničný prípad, viacerí tvrdili, že som ju napísal po slovensky a až potom bola preložená do maďarčiny, lebo som vraj Slovák (Kniha Határeset vyšla v roku 2008 pôvodne v maďarskom jazyku – pozn. red.). Mal som z toho vtedy čudný pocit. Ľudia vnímajú jeden druhého subjektívnymi očami a selektívne vidia najmä to, čo chcú.

Takže pokiaľ ide o vašu národnú identitu, nie ste Slovák, ste Maďar. Je to tak?

Narodil som sa v Šahách do zmiešanej rodiny. Starý otec z jednej strany aj stará mama z druhej strany boli Slováci. Z otcovej i maminej strany som mal slovenských predkov. Stará mama a druhý starý otec boli Maďari. Chodil som do maďarskej škôlky aj školy, maturoval som na šahanskom gymnáziu. Musím priznať, že do svojich 15 – 16 rokov som si nemyslel, že by pre mňa mohla existovať aj iná ako maďarská národná identita.

V roku 1965 som medzi pioniermi v Prahe vyhral štvorboj a poslali ma ako 14-ročného do Anglicka reprezentovať Československo. Doma som sa pýtal rodičov, čo mám ja spoločné s Československom. Po anglicky som vedel perfektne, no moja slovenčina nebola dobrá. Po česky som dovtedy ani len nepočul nikoho rozprávať. Mesiac, ktorý som strávil vo Veľkej Británii, bol veľmi čudný.

Ako dieťa ste neuvažovali, že by ste mohli vnímať svoju národnú identitu inak ako čisto maďarskú. Neskôr došlo k zmene?

Ak by v mojom živote nehral takú významnú úlohu šport, moja životná dráha by sa pravdepodobne vyvíjala úplne ináč. Po štvorboji som začal hrať futbal. Bol som v mužstve dorastencov Slovan Šahy v druhej lige. Medzi spoluhráčmi boli aj Slováci. Aj vďaka nim som postupne prišiel na to, že to s národnou identitou nie je až také jednoduché, ako som si dovtedy myslel. Zlomový moment prišiel v roku 1968.

V čom?

Prvé tanky, ktoré smerovali do Československa, prišli do Šiah. Prvý maďarský tank, ktorý vstúpil do mesta, zastavil na hlavnom námestí. Vo veži bol major. Najskôr ma ako príslušníka maďarskej menšiny prekvapilo, že Maďar môže mať vyššiu hodnosť ako práporčík. Oslovil nás po maďarsky: „Prišli sme vám pomôcť, lebo vieme, aký ťažký život tu máte.“ Na námestí nás bolo okolo polnoci asi 100 alebo 150. Viacerí začali prikyvovať. Len pár Slovákov vykríklo, že nemáme žiadne problémy a nechceme pomoc okupačných vojsk. Debata medzi ľuďmi pokračovala asi do jednej do rána. Major totiž musel na námestí počkať na ďalšie tanky z Maďarska, aby mohli vytvoriť prápor. Keďže sme už vedeli, kadiaľ tanky ďalej pôjdu, s kamarátmi sme zatiaľ otáčali tabule na konci mesta, aby sme ich zmiatli.

Počas hodiny, keď som bol súčasťou debaty na námestí, som premýšľal, za koho mám vlastne hovoriť a čo mám cítiť v momente, keď prišiel do môjho mesta maďarský major. Tvrdil, že nám chce pomáhať, lebo vie, aký ťažký život Maďari v Československu žijú. S tým sme my Maďari aj súhlasili. Keď začal hovoriť o tom, že sa nadvláda Dubčeka a Svobodu končí, lebo tu oni urobia poriadok, už sme súhlasiť nemohli. Boli to silné slová. Dubček bol tesne predtým na kúpalisku v neďalekej Santovke. Skákal do vody, vyfotil sa s nami, bol veľký sympaťák. Povedať, že je niekto proti Dubčekovi, bola silná káva. Tabu.

Aký vplyv to malo na vnímanie vašej vlastnej národnej identity?

Nikdy som neprestal byť Maďarom. Mám maďarskú národnosť a maďarskú národnú identitu. V chápaní národnej identity však u mňa nastali po roku 1968 a neskôr po nástupe na univerzitu zmeny.

Môžeme si národnú identitu vybrať?

Sú dva typy identít, a to získaná a daná identita. Je to komplikované a zdá sa, že dané identity pomaly prestávajú existovať. Daná je napríklad sexuálna orientácia a rodová identita, no dnes si už človek môže povedať, že sa narodil ako muž, ale chce byť ženou. Michael Jackson mal pocit, že jeho identita sa nespája s tmavou, ale so svetlejšou pleťou. Pokiaľ ide o národnosť, je to získaná identita a jednoduchá verzia by mala znieť, že máme Slovákov, Maďarov, Poliakov, Rusov a podobne. No sú tu aj hraničné prípady a to sú národnostné menšiny.

Vrátim sa k prvej otázke. Aký pocit teda vyvolala verejná diskusia k novej verzii štátnej hymny medzi občanmi inej ako slovenskej národnosti?

Nerobil som si presnú štatistiku. Moji priatelia a liberálne zmýšľajúce okolie vnímajú novú verziu hymny ako reálny problém a spoločenskú otázku.

Mne sa nová verzia slovenskej hymny vôbec nepáči. Zároveň považujem za blbosť neprotestovať proti jej používaniu len preto, že nie som slovenskej národnosti. Keď mal Rózsa právo to takto škaredo napísať, cítim, že ja mám tiež právo povedať, že sa mi nová verzia hymny nepáči. Súhlasím s Márkom Fintom. No je tu aj časť spoluobčanov maďarskej národnosti, ktorí na túto polemiku reagujú rovnako ako na iné spoločenské diskusie pred desiatimi, pätnástimi, dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. Myslia si, že ich do toho nič, lebo majú maďarskú identitu. Debatu o hymne vnímajú ako komplikovaný problém Slovákov, ktorý by si mali riešiť sami.

Je to klasický príklad správania sa ľudí s menšinovou identitou. Ten, kto patrí k menšine, by mal rozoberať len určité veci a iné nie. Maďari počas komunizmu tancovali a spievali na menšinových podujatiach, mali za úlohu chrániť maďarské školy, maďarský jazyk, maďarské privilégiá a dosť. Nemali svojich expertov vo vláde, starali sa len o menšinové záležitosti a považovalo sa to za normálne. Rovnako dnes niektorí pristupujú k debate o hymne.

Také zmýšľanie posilňuje rozdelenie na jedných a druhých – Slovákov a Maďarov. Človek, ktorý cíti, že by sa nemal vyjadrovať k určitej veci, napríklad k hymne štátu, ktorého je občanom, asi zažíva pocit vylúčenia. Je to tak?

Samozrejme. Pocit, že Maďari sú menšina a mali by sa podľa toho správať, v spoločnosti nevyvolávajú len Slováci. Bohužiaľ, takto sa k menšinovým Maďarom na Slovensku správajú aj Maďari z Maďarska. Mnohí nám dávajú najavo, že našou úlohou je len zachovať maďarskú identitu, chrániť kostol, školu – píše sa to tak aj v básňach. Túto úlohu nám prisúdili. Nepremýšľajú alebo nechcú premýšľať o tom, že takéto zmýšľanie prisudzuje Maďarom na Slovensku aj sociologickú kategóriu. Podľa nej patríme do „nižšej“ spoločenskej kategórie a nie sme plnohodnotní občania, nemáme právo starať sa do iných ako menšinových záležitostí a máme zostať na periférii s presne určeným poslaním. Takto som to vnímal a viac-menej akceptoval aj ja do roku 1989.

Čo zmenila Nežná revolúcia?

V roku 1988, na 70. výročie vzniku Československa, asi 300 Maďarov podpísalo petíciu, v ktorej sme ako plnohodnotní občania Československa nežiadali práva len pre menšinu, ale aj slobodu tlače, slobodu slova, možnosť zhromažďovať sa. Žiadali sme teda demokratickú zmenu Československa. No väčšina slovenských Maďarov si myslela, že o to by sa mal starať väčšinový národ, Havel a Slováci. Menšinoví Maďari zastávali názor, že my Maďari by sme mali v ČSSR riešiť menšinové práva a menšinovú identitu Maďarov.

Posilnilo to v ľuďoch pocit odčlenenia na základe národnej identity?

Áno. Po roku 2010, keď sa dostal k moci Viktor Orbán, som na adresu Maďarska viackrát napísal, že politikou, ktorú Maďarsko robí, určuje nám, Maďarom žijúcim na Slovensku, nižšiu občiansku kategóriu. Maďarskí politici nám dávajú najavo, že ak bude nejaký „zložitejší“ problém, Budapešť sa dohodne s Bratislavou, nie s nami. Príkladom je nová verzia jazykového zákona. Pán Szijjártó (Péter Szijjártó, minister zahraničných vecí Maďarska – pozn. red.) vedie rozhovory s predstaviteľmi slovenskej vlády. Maďarov žijúcich na Slovensku ani oficiálne neosloví. Je to paralela k aktuálnym rokovaniam o Ukrajine. Amerika sa dohodne s Ruskom a Ukrajina sedí vzadu, aj keď bola sama napadnutá. Rovnako to platí aj o menšinách. Ak sa rokuje o menšine bez nej, stráca imunitný systém a schopnosť brániť sa proti asimilácii.

Podľa sociopsychologických teórií je príslušnosť k národu súčasťou sociálnej identity človeka. Čo je sociálna identita?

Sociálna identita je získanou identitou. Odráža vzťah jednotlivca k rodine, priateľom, teda k mikrosociete, ale aj k makrosociete teda ku krajine, v ktorej žije. Za normálnych okolností je vzťah človeka ku krajine bilaterálny, vyvážený. V rámci neho človek vie, čo krajina od neho očakáva a čo on môže očakávať od nej. Vzťah medzi sociálnou a národnou identitou môže byť v niektorých prípadoch veľmi čudný.

Podobne ako mnohí moji rovesníci, aj ja som bol na vojne, bol som vojakom Československej armády. Neprotestovali sme, lebo sme si mysleli, že je normálne ísť na vojnu, keďže sme tu žili, platili dane, pracovali a boli sme po tejto stránke plnohodnotnými a vernými občanmi Československa, neskôr Slovenska. Nikto proti požiadavkám krajiny neprotestoval. No povedať, že som z politického hľadiska Slovák len preto, že som občan Slovenska, by pre mňa bolo veľmi problematické. Ak by som to takto definoval, mnohí by povedali, že som zradil svoju národnosť.

Na druhej strane sa však občianstvo ako politická alebo sociologická kategória všade na svete odvodzuje od krajiny, z ktorej človek pochádza. V strednej Európe sa pritom tento pojem chápe trochu iným spôsobom. Každý Maďar z Rumunska, z krajín bývalej Juhoslávie, z Ukrajiny aj zo Slovenska išiel v minulosti na vojnu, plní si svoje povinnosti, pracuje, platí v krajine, kde žije, dane. No ak by mal jasne a zreteľne vyjadriť, že jeho národná identita je – v tomto prípade – slovenská, bolo by to pre neho veľmi problematické.

Sčítanie obyvateľov v roku 2021 sa spájalo s búrlivou diskusiou o tom, či a prečo by mali mať obyvatelia Slovenska možnosť uviesť dve národnosti. Prečo téma svojho času vyvolala medzi politikmi aj predstaviteľmi národnostných menšín také vášne?

Národná identita sa kedysi vnímala podobne ako číslo domu, čosi stále, nemenné, navždy identické. No v skutočnosti to nie je tak, že sa človek narodí s určitou identitou a má ju do konca života. Národná identita sa môže meniť. Žijeme vo svete akceleračných pochodov a veľkých zmien. Myslím si, že sa aktuálne nachádzame v období epochálnych zmien, ktoré kvalitatívne zmenia svet. Prečo by práve národná identita bola čímsi, čo bude skalopevne držať bez zmeny? To sa nedá.

Ľudia, ktorí patria k veľkým národnostiam, obvykle nemajú žiadny problém byť hrdí na svoju národnostnú príslušnosť. Američania často hovoria, že sú „hrdí Američania“. Podobne Rusi nemajú problém bojovať za svoju vlasť a za rodinu. Sú spokojní s tým, kým sú. V prípade menších národov, národností a národnostných menšín však často platí fluidná teória. Podľa nej sa môže národná identita za konkrétnych okolností a do určitej miery zmeniť. Nemyslím to tak, že sa teraz postavím a poviem, že môj doterajší život neplatil a v 74 rokoch som zistil, že som v podstate Slovák a podľa toho budem odteraz žiť. To by bolo patologické. Ale okolnosti, ktoré som zažil v roku 1968, keď som mal len 17 rokov, alebo udalosti z rokov 1988 a 1989 zmenili v tomto zmysle môj pohľad na svet. Začal som vnímať, aký pohľad naň majú príslušníci väčšiny. Národná identita menšinového Maďara sa trošku líši od identity Maďara z Maďarska.

Ako sa menil váš pohľad na svet?

Dovtedy som príslušníkov väčšiny, teda Slovákov, vnímal ako agresorov, ktorí nás Maďarov často brutálne utláčali s presvedčením, že nás treba asimilovať. Keď som sa stretol s Havlom, Fedorom Gálom, Martinom Bútorom, Ferom Šebejom či Jánom Langošom, zrazu som zistil, že oni nie sú moji nepriatelia. Mali jednoducho iný pohľad na niektoré veci, než som mal ja. To, že ho majú odlišný, však neznamená, že ignorovali môj pohľad. Napríklad vnímanie roku 1848. Pre nás Maďarov znamenala revolúcia čosi veľmi vážne. Habsburgovci museli zavolať ruského cára, aby ju prišiel potlačiť. My Maďari sme pyšní na vyčlenenie Uhorska z rakúskej monarchie.

Ak sa na tieto udalosti dívam očami Slováka, zrazu zistím, že existovali konflikty medzi Štúrom a Košútom. Ani jeden z nich nemal flexibilitu a ochotu od čohosi upustiť alebo sa snažiť o spoluprácu. Maďari aj Slováci boli pritom v monarchii menšinami a zdalo by sa celkom normálne, ak by sa rozhodli spolupracovať proti Habsburgovcom. To, že má niekto iný názor, ešte neznamená, že je automaticky proti nám.

Človek by povedal, že sme sa medzitým posunuli bližšie k modernému chápaniu spoločnosti a už sme si osvojili koncept fluidnej národnej identity. Debaty týkajúce sa sčítania obyvateľstva spred štyroch rokov však ukázali opak. Ako to, že sa v mysliach mnohých ľudí nič v tomto ohľade nezmenilo?

Podporoval som myšlienku, aby bolo možné uviesť v sčítaní obyvateľstva dve národnosti. Neviem presne, koľko je na Slovensku zmiešaných manželstiev, no číslo sa určite pohybuje okolo 100-tisíc. Párom, v ktorých je Slovák a Maďarka alebo naopak, sa narodia deti, ktoré nedokážu jednoznačne povedať, že sú Slováci alebo Maďari. Kladú si otázku, ako by zareagoval ich otec alebo mama maďarskej národnosti, ak by povedali, že sú Slováci. Otec im večer číta rozprávky a ony nemajú pocit, že by im klamal alebo že by s nimi necítil, aj keď je Maďar. A teraz si položme otázku, ako maďarská menšina pristupuje k týmto deťom. Boli časy, keď sme ich my Maďari spomedzi seba vylučovali s tým, že k nám nepatria. Jedna politická skupina kedysi otvorene hlásala, že nič to, že počet Maďarov klesá. Dôležité je, že sú medzi nami len tí „skalopevní“. To je predsa absolútna ignorancia faktov a existencie zmiešaných manželstiev.

Pripomína mi to príbeh z Biblie. Keď sa Židia vrátili z Babylonu do Izraela, kňaz Ezdráš zistil, že mnohí v Babylone uzavreli manželstvá s nežidmi a nežidovkami a narodili sa im tam deti. Prikázal každému Židovi, aby sa rozviedol so ženou nežidovskou a vyhodil deti z domu, lebo Židia prežijú, len ak budú „čistí“. Myslel som si, že časy spred 2000 rokov sú už dávno preč. Bohužiaľ, pre niektorých ľudí dodnes platia staré pravidlá a hodnotový systém.

Ten, kto sa počas sčítania obyvateľstva v roku 1910, teda v čase vrcholiacej maďarizácie v Uhorsku, prihlásil k maďarskej a nie k slovenskej národnosti, mal šancu sa lepšie uplatniť. Žije v mnohých dodnes táto generačná trauma?

Na papieri bolo určené, že v spoločnej monarchii, teda v Rakúsko-Uhorsku boli od roku 1867 dva dominantné národy. Rakúsky národ neexistoval, považovali sa za členov Habsburskej monarchie, druhým národom boli Maďari. Lenže v rokoch 1880 – 1890 mali Maďari ako národ v Uhorsku len sotva väčšinu. Počty Slovákov, Srbov, Chorvátov a Ukrajincov narastali a Maďari cítili ohrozenie. Mali pocit, že keď v roku 1848 vybojovali Uhorsko, teda Maďarské kráľovstvo, mali by byť rovnocenným národom vo veľkom impériu. Mali veľkú krajinu, no počet Maďarov ubúdal, a preto začali robiť zmeny. V roku 1870 zrovnoprávnili Židov, dovolili im používať svoj jazyk, mať vlastné školy. Očakávali však od nich, aby pomaly menili svoju národnú identitu a stali sa Maďarmi. Židia sa veľmi ochotne asimilovali, čo Maďarov na istý čas uchlácholilo. Stále však cítili obavu, že ich slovanské národy zhltnú.

V rokoch 1900 až 1910 vysvitlo, že Maďari ako národ majú v krajine sotva 50-percentné zastúpenie. Preto začali s násilnou asimiláciou. Najväčšmi tlačili na Slovákov. Je čosi pravdy na tom, že Slováci vybudovali Budapešť. Murári a remeselníci hľadali prácu tam, kde bola. Darilo sa im a zistili, že ľahšou cestou bude prijať maďarskú národnosť. K tomu treba prirátať väčšie problémy, ktoré mali Maďari so Srbmi, s Chorvátmi a Rumunmi, pretože tieto menšiny mali na rozdiel od Slovákov aj vlastný materinský štát.

Počas reslovakizácie po druhej svetovej vojne to zas bolo naopak a lepšie mohol pochodiť ten, kto zaprel maďarskú a radšej uviedol slovenskú národnosť. Leží v maďarizácii a reslovakizácii akýsi základný kameň pocitu ohrozenia, ktorý v maďarských Slovákoch a slovenských Maďaroch vyvoláva téma výberu národnosti?

Slovenský národ sa v roku 1945 po vojne potreboval odlíšiť od Maďarska. Slováci ako prví napadli Poľsko v roku 1939 (spolu s Nemeckom – pozn. red.). Ešte ani nevypukla vojna a slovenské jednotky už boli v Poľsku a nárokovali si niektoré územia. V určitom zmysle boli Slováci tiež vojnoví zločinci, tak ako Maďari a Nemci. Po vojne však potrebovali nájsť vinníka. V Česku došlo k deportácii troch miliónov Nemcov s odôvodnením, že sú vinní za vypuknutie vojny. Aby Slovensko mohlo ostať „čisté“ a pripojiť sa k víťazným národom, potrebovalo nájsť národnostnú skupinu, ktorá zapríčinila rozpad Československa. Našli Maďarov a ľudia sa opäť ocitli pred dilemou. Otázkou bolo, či prijať slovenskú identitu alebo riskovať deportáciu. Časť obyvateľstva bola deportovaná do Sudet a časť do Maďarska. Deportácie Nemcov aj Maďarov boli nehumánne. Je absurdné, že už pred sto rokmi sme vedeli, že to bolo nehumánne, a dodnes k podobným veciam dochádza všade na svete.

Takže nedôvera voči viacnárodnosti má politické korene?

Je to rozmanitá problematika. Ľudia si aj dnes hovoria, že ak budú ich deti Slováci, lepšie sa uplatnia. Život nie je jednoduchý a patriť k väčšej skupine dodáva človeku viac istoty, iné sebacítenie a lepšie sebahodnotenie. Je lepšie patriť k veľkým než k malým. Funguje to aj v zmiešaných manželstvách. Ľudia sa nechcú hádať, či ich deti budú Slováci alebo Maďari, a častejšie sa priklonia k väčšine než k menšine.

To všetko sú psychologické dôvody. Takže tiež hrajú dôležitú rolu?

Áno, psychologické dôvody hrajú významnú úlohu. Pokiaľ ide o tie politické, pôsobia na nás nielen tie z dávnejšej minulosti, ale aj z komunizmu a z neskorších rokov. Za éry Vladimíra Mečiara Maďari pocítili, že sa nevypláca patriť k menšine. Menšina totiž nikdy nebude mať v spoločnosti centrálnu rolu. Ak aj má svoje politické strany, vždy stoja na periférii. Maďari za Mečiara nemohli v slovenskej vláde alebo v parlamente dostať funkciu či ministerstvo. Neskôr sa síce situácia zmenila, ale vo všeobecnosti platí, že ak patríte k menšine, musíte akceptovať akúsi nižšiu periférnu spoločenskú kategóriu. Ak má Maďar na Slovensku ambície stať sa niekým, ľahšou cestou je stať sa Slovákom alebo aspoň neutrálnym.

Na základe čoho a ako teda možno definovať vlastnú národnú identitu?

Na prvom mieste je, samozrejme, jazyk. Básničky v materinskom jazyku v nás až do dospelosti vyvolávajú dobrý pocit. Ďalšou otázkou je, z akej národnej kultúry človek čerpá. My Maďari sme na našu bohatú a uznávanú kultúru veľmi pyšní. Rolu, samozrejme, zohrávajú aj veci a zážitky, ktoré sa dejú vo svete a ktoré človek prežije.

Pred desiatimi rokmi som napísal článok o tom, ako som počas éry Husáka a Kádára chodil do Maďarska so svojimi slovenskými priateľmi a kolegami lekármi. Na Slovensku vtedy panovala tá najhoršia forma normalizácie. V Maďarsku to bol vtedy pomerne liberálny svet. Volal som ich do kina na filmy Piera Paola Pasoliniho, v divadle hrali aj západných autorov, v kníhkupectvách mali na rozdiel od Slovenska romány západných spisovateľov, filozofov. Obchody v Budapešti na ulici Váci utca boli ako tie v Paríži či v Londýne. Mal som dobrý pocit, že som Maďar a že to všetko patrí aj ku mne. Podľa výskumu Karola Tótha (István György Tóth, sociológ a riaditeľ Tárki Social Research Institute – pozn. red.) nebola do roku 1989 takmer žiadna asimilácia. My Maďari sme boli pyšní, že v Maďarsku nie je Husák ani Ceaușescu. Ešte väčšmi to v nás posilňovalo našu maďarskú národnú identitu.

Za posledné roky sa však veci zmenili. Európska únia a istá časť sveta sa nechce stretnúť s Viktorom Orbánom a maďarskými lídrami s odôvodnením, že chcú rozbíjať európsku jednotu a správajú sa v Európe ako cudzí element. Pre mnohých Maďarov je ťažké identifikovať sa s lídrom, ako je Viktor Orbán. Nehovorím, že sa človek začne rovno hanbiť, no má nepríjemný pocit.

Vplývajú na určenie vlastnej národnej identity okrem jazyka, kultúry a politiky aj rodinné a spoločenské faktory?

Áno. A poviem k tomu konkrétny príklad. Keď som bol v Ottawe v Kanade, po prvýkrát v histórii krajiny tam vtedy došlo k streľbe v škole. V televíznej reportáži sa reportérka pýtala ľudí žijúcich v blízkosti školy, kto čo videl a počul. Jedna z oslovených bola Afroameričanka. Odpovedala, že v akomkoľvek prípade brutality alebo agresie v prvom momente myslí na to, aby vinníkom nebol „ich človek“, teda černoch. Takto sa prejavuje špecifická senzitivita menšiny vplývajúca na vlastné sebaurčenie. Ľudia, ktorí nie sú súčasťou menšiny, nič také nepociťujú. Či ide o Afroameričana z Kanady, alebo Maďara zo Slovenska či z Rumunska, najskôr myslí na to, aby sa vinou svojej národnosti nedostal do kategórie, v ktorej nechce byť.

Čo ak cítime pocit vykorenenia alebo sprenevery predkom pre naše meniace sa národné cítenie? Ako naložiť s týmito pocitmi, aby sme v sebe nepriživovali vnútorný konflikt?

Takýto vnútorný konflikt som na vlastnej koži nezažil, no vyskytuje sa. Pramení z vonkajšieho posúdenia inými, kto patrí a nepatrí do ktorej skupiny. Keď ma napríklad pozvali do Budapešti na otvorený míting a povedal som v prejave, že Viktor Orbán čosi pokazil a ja proti tomu protestujem, niektorí ľudia zatlieskali tomu, že aj menšinový Maďar zo Slovenska má takýto názor. Potom prídem sem a zrazu si nie som istý, či by som bol taký odvážny, aby som tu na námestí povedal rovnaké slová. Na Slovensku by totiž mohli zaváňať zradou voči Maďarom.

Boja sa Maďari, ale aj príslušníci iných národnostných menšín, že akoukoľvek kritikou smerovanou na svoj národ zradia svoje cítenie a korene?

Každý člen menšinovej skupiny sa musí denne učiť hrať drobné hry. Je to ako šach. Treba si dávať pozor. Niektoré kroky môžu byť nebezpečné a môžu vyvolať rôzne reakcie. Bežnému Slovákovi alebo človeku patriacemu k štátotvornému národu by ani nenapadlo, aký zložitý môže byť v tomto smere život.

Byť príslušníkom národnostnej menšiny však pre mňa znamená aj obrovské plus. Naučil som sa po slovensky, našiel som si kamarátov aj kolegov lekárov Slovákov. Po roku 1989 som sa začal učiť o slovenskej kultúre, zistil som, čo je česká kultúra. Keď som si veľmi dobre osvojil slovenčinu, oboznámil som sa vďaka nej aj s poľským národom, kultúrou, jazykom. Môj svet sa stal bohatším. Môžem porovnávať a povedať, že hodnotový systém Poliakov, Čechov alebo Slovákov je trošku iný ako hodnotový systém Maďarov, ale to neznamená, že jedine náš hodnotový systém je správny. Iné národy majú pravdepodobne dobrý dôvod na to, aby mali cítenie, aké majú.

Vo svete sa odohráva brutalita medzi rôznymi národmi. V Rwande zavraždili dva milióny obyvateľov (počas genocídy v Rwande v roku 1994 bolo podľa oficiálnych údajov zavraždených asi milión Tutsiov a Hutuov – pozn. red.). V Mjanmarsku došlo ku genocíde Rohingov. Existujú aj ďalšie príklady. V strednej Európe by sme mohli svet učiť o tom, ako sa dokážeme medzi sebou rozprávať. Je to zrejmé aj pri porovnávaní okolností rozpadu Československa a Juhoslávie. Prešlo takmer sto rokov od Trianonu a nemáme tu etnické hroby. Nedošlo k masovému vraždeniu Maďarov alebo Slovákov podobnému etnickému vraždeniu v Rumunsku, Chorvátsku a krajinách bývalej Juhoslávie. Treba si uvedomiť, že my tu u nás dokážeme reagovať na rozdiely inteligentne a zrelo. Nemali by sme mať hlúpy pocit, že sme zradcovia, ak naša národná identita nie je krištáľovo čistá. Zmiešaná identita nie je mínus. Všetci by sme si to mali uvedomiť.

Čistá národná identita existuje asi len veľmi vzácne, ak vôbec existuje.

Presne tak.

Ako by sme podľa vás medzi sebou mali hovoriť o téme národnej identity bez toho, aby sme v druhom človeku vzbudzovali pocity ohrozenia?

Napriek tomu, že národná identita je získanou identitou, je hlboko zabetónovaná v osobnosti človeka. Identita i pohľady na ňu sa menia len veľmi ťažko. Na problematiku sa však možno začať pozerať z iného uhľa pohľadu.

Viac ako dvadsať rokov som viedol skupinovú terapiu. V roku 2003 som dostal ocenenie Najlepší mediátor Európy. Cestoval som po celom svete a robil mediáciu medzi rôznymi národmi a národnosťami. Najproblematickejším prípadom boli Židia a Arabi v Izraeli. Nebolo jednoduché čosi medzi týmito skupinami dosiahnuť. Technikou, ktorá fungovala tam a funguje aj tu, je výmena stoličiek. Ak sa Slovák a Maďar navzájom presviedčajú, mohli by si vyskúšať vymeniť roly. Ak berú obaja diskusiu vážne, zistia, že to, čomu posledných 20 minút oponovali, môže byť z pohľadu toho druhého pravdivé a zároveň sa to nezhoduje s tým, čo si dovtedy jeden alebo druhý o problematike mysleli. Existuje aj ďalšia dobrá technika v rámci psychodrámy.

Aká?

Raz za mnou prišla jedna mladá pani s tým, že sa šťastne vydala. Počas svadby však dobehla do kostola bývalá manželka jej budúceho manžela a urobila počas obradu cirkus. Samozrejme, prisvedčil som, že to muselo byť veľmi trápne. Pani veľmi plakala a sťažovala sa, že bývalá manželka jej muža tam nemala čo chodiť a že je to „krava“. Navrhol som, aby si s ňou pomyselne vymenila rolu a stala sa na chvíľu tou „kravou“ ona. Vyzval som ju, aby sa skúsila vžiť do situácie, že ju jej manžel opustil pre mladšiu ženu, a aby zahrala adekvátnu reakciu opustenej manželky. Pochopenie ju rozplakalo. Mám podobný príklad aj z mediácie v Izraeli.

Použili ste psychodrámu na uzmierenie Židov a Arabov?

V Izraeli sme viedli skupinu spolu s mojou dcérou. Po šiestich-siedmich dňoch došlo k situácii, ktorú sa mi nedarilo vyriešiť. Židovské matky obviňovali Arabky, že dávajú deťom do ruksakov granáty a výbušniny a modlia sa, aby sa nimi dieťaťu podarilo zabiť čo najviac Židov. Z dieťaťa sa potom stal národný hrdina. Židia ma žiadali, aby som sa na to Arabov opýtal. Keď som to urobil, Arabi sa urazili a odmietli to ako lož s tým, že aj u nich je matka matkou a čosi také by neurobila. Zdôraznili, že ak o nich Židia hovoria takéto veci, ďalej s nimi nebudú rokovať. Chceli odísť. Mediácia mala trvať desať dní a ja som si vravel, že to po siedmich dňoch nevzdám. Navrhol som, aby sme teda urobili poslednú aktivitu. Arabov som poslal von. Židov som požiadal, aby psychodramatickými metódami zahrali židovskú svadbu. Na nacvičenie mali 15 minút. Potom som ich poslal von a o rovnakú vec som požiadal Arabov. Vrátili sa, obe skupiny scénku zahrali a zostali stáť s otvorenými ústami. Zobrazili totiž prakticky rovnaký obrad s takmer identickými slovami a dramaturgiou. Zrazu pochopili, že aj na druhej strane sú matky a otcovia, ktorých rovnako zasiahne, keď niekoho z nich zavraždia.

Poslal som ich von druhý raz s tým, aby nacvičili poslednú divadelnú hru – pohreb. Mali ukázať, čo cítia, ak ich rodinného príslušníka alebo 16- či 17-ročného syna niekto na ulici zabije. Scénu sa podarilo zahrať obom skupinám. Potom nastalo obrovské ticho. Všetci si vzali veci, vyhlásili, že nechcú predstavenia komentovať a že sa stretnú opäť na ďalšie ráno. Na druhý deň všetci bez slova prišli. Začali plakať, búchať sa do hrudí a kričať „mea culpa“.

Čo z toho vyplýva pre spolužitie, vzájomné debaty a otázku národnej identity Slovákov a Maďarov u nás?

Vtedy v Izraeli som pochopil, že Slováci, Maďari, príslušníci väčšiny aj menšiny majú až na malé rozdiely rovnaký citový život. Cítime sa rovnako, keď stratíme niekoho z rodiny, keď sa ideme ženiť, vydávať za svoju lásku. Je to skoro rovnaké u každého človeka na svete. Oháňame sa paragrafmi, predpismi a oficiálnymi dokumentami a nimi často rozbíjame nielen rôzne väzby, ale aj citovú jednotu medzi ľuďmi. A to je obrovská chyba.

Péter Hunčík (1951)
Narodil sa v Šahách, je dlhoročný a známy psychiater. Pracoval ako poradca prezidenta Václava Havla, stál pri vzniku televízie Nova, viedol Nadáciu Sándora Máraia, je autorom knihy Hraničný prípad. Patrí k našim najlepším expertom na komunikáciu, komunikačné tréningy realizuje po celom svete, prednáša na zahraničných univerzitách. Je ženatý, má dve dcéry, žije v Dunajskej Strede.

zdroj:
https://dennikn.sk/4478863/psychiater-peter-huncik-ak-chce-madar-na-slovensku-nieco-dosiahnut-ma-pocit-ze-mu-to-pojde-lahsie-ak-sa-stane-slovakom/

foto: Péter Hunčík
zdroj: Foto N – Vladimír Šimíček