Režisérka Piussi: Dobre poznáme srdce ochranára, ako však rozmýšľa lesník?

Les je niečo, čo sa podieľa na definícii slovenskej duše. Ako však myslia a cítia tí, čo rozhodujú o osude väčšiny slovenského lesa? Pre niektorých lesníkov sú ochranári najväčšími nepriateľmi a hlucháň, vzácny druh na pokraji vyhynutia, je najväčšou tragédiou, aká sa mohla lesu stať. Myslia si to však všetci lesníci? Najnovší dokumentárny film Hlas lesa, ktorý si možno pozrieť v kinách, je najodvážnejším ponorom do predstáv lesníkov, aký sa kedy podarilo nakrútiť. Režisérka Zuzana Piussi hovorí o momentoch, keď cítila strach, smútok, ale aj nádej.

Andrej Barát

Komu patrí les?
Myslím si, že les by mal patriť všetkým. Všetci by sme mali mať možnosť chodiť do lesa. Niekto sa o les stará, štát alebo súkromník, ale chcela by som do toho lesa chodiť, iba sa prejsť, potešiť sa. Na Slovensku väčšina lesov patrí štátu.

Je naivné myslieť si, že les patrí všetkým?
Mnohí lesníci majú pocit, že keď zastupujú štát, tak les patrí im. Takto som to pochopila. Nám lesníkom patrí les a vy nám plaťte vstupné ako do akvaparku… Ide o zaujímavú tému, ktorá rezonuje asi na celom svete. Komu patrí príroda? Keď sme robili film o Babišovi, jeden poľnohospodár povedal, že Babiš vlastní a obhospodaruje toľko pôdy ako žiaden feudál v dejinách tohto teritória. Čo ak sa on alebo jeho rodina rozhodne tú pôdu predať Číňanom, Rusom… Otvára to obrovské problémy. Som rada, že aj táto téma sa vo filme objavila a bolo to spontánne.

Kto je hlasom lesa?
Vo filme je ním lesník. Všetci vieme, čo si myslia o hospodárení v lesoch ochranári, ale dušu lesníka dobre nepoznáme. Poznáme iba oficiálne výstupy, nejaké oficiálne frázy o udržateľnosti. My chodíme do lesa odpočívať a bolí nás srdce, keď vidíme zdevastovanú krajinu, niektorí trpíme environmentálnym žiaľom. Ako však rozmýšľa lesník? To presne nevieme. Ide o uzavretú skupinu ľudí. Sú v niečom ako vojaci. Niektoré rozhovory, ktoré som chcela s niekým viesť, museli byť odsúhlasené, bolo treba písať žiadosti. Keď človek vojde do lesa medzi nich, vypočuje si, že za lykožrúta a celú tú katastrofu môžu ochranári, pretože im bránia stromy napadnuté lykožrútom spíliť. Ochranárom kladú za vinu aj katastrofu, ktorá sa deje v lesoch na Horehroní, kde to po masívnej ťažbe vyzerá ako mesačná krajina.

A majú na tom ochranári podiel?
Zhovárala som sa s lesníkmi, ale aj s pilčíkmi. Zisťovala som, prečo to je v lesoch na Horehroní také hrozné, a všetci povedali – lebo ochranári. Tak som zháňala dokumenty, pýtala sa na dôvody a zistila som, že na Horehroní ochranári nebránili ťažbe stromov napadnutých lykožrútom. Je to hospodársky les, výkladná skriňa lesníkov.

Kto zarába na masívnej ťažbe v okolí Čierneho Balogu?
Človek by si pomyslel, že aspoň miestni z toho niečo majú… Žijú v strašnom hluku a prachu. Všade počujete píly, všade jazdia kamióny, obyvateľom sa znižuje životná úroveň. Ťažia tam zhruba tie isté firmy, ktoré ťažia všade inde. A tieto veľké firmy, ktoré dostali štátne zákazky, majú sídla všelikde inde, ale nie na Horehroní. Nezáleží im na miestnych ľuďoch, pretože s nimi nežijú. Nerozmýšľajú, ako regiónu pomôcť, chcú ušetriť, zarobiť. Preto ak majú možnosť platiť menej, zoberú ukrajinského, bulharského alebo rumunského robotníka. Takže miestni z toho veľa nemajú… Potom sa budeme po voľbách čudovať, prečo v určitých regiónoch vyhrávajú tie strany, ktoré podnecujú k nenávisti. Lebo ľudia, bohužiaľ, obrátia svoj hnev proti Ukrajincovi, ktorý beztak zarába ešte menej ako oni… Je tu tak veľa problémov, ktoré súvisia s tým, že sa o regióny na Slovensku vôbec nestaráme.

Čo máte na mysli?
Sú hladové doliny, kde ľudia žijú len z ťažby dreva, lebo iné možnosti tam nie sú. Nevybudovali sa tam žiadne fabriky. Alebo tie, čo tam boli, už neexistujú. Mnohí ľudia z mesta si neuvedomujú, že títo ľudia naozaj nemajú nič iné okrem stromov. Preto ak chceme zabrániť výrubu, mali by sme sa o regióny starať úplne inak.

Mal by im štát pomôcť rozvíjať príležitosti?
Funguje to často napríklad tak, že drevo vyťažené u nás vozíme do Poľska. Poliaci z neho vyrobia nábytok a my ten nábytok na Slovensku kupujeme. Ale keď máme toľko dreva, prečo si nábytok nevyrábame sami? Malo by sa viac hovoriť o firmách, ktoré ťažia v regiónoch, ktoré vyhrávajú súťaže. Prečo to nie sú miestne firmy? Prečo sa výberové konania nepostavia tak, aby zarábali viac miestni, veď kalamitou trpia najviac. Prečo firma, ktorá tam ťaží najviac, nemá slovenských majiteľov? Je to rečnícka otázka. Ale všetci vedia, prečo sú „najlepší“.

Čo prezrádza les o slovenskej duši?
Zakaždým narážame na akúsi nevzdelanosť. A že nám nejde o to niečo spoločne zveľaďovať… Neodsudzujem ľudí za to, čo si myslia, rada si ich vypočujem a snažím sa pochopiť, prečo si myslia, čo si myslia. Nahrala som napríklad rozhovor, ako sa jeden lesník sťažuje druhému lesníkovi – predstav si, čo sa mi stalo. Zahniezdil sa u mňa hlucháň! A ostatní ho ľutovali a hovoria mu, jáj, tak to musíš nejako vyriešiť, len aby si to ochranári nevšimli.

Mimoriadne vzácneho hlucháňa vo svojom lese považoval za niečo zlé?
Bola to pre neho katastrofa. Ochranári boli pre neho tí najnebezpečnejší ľudia, lebo kvôli nejakým „bláznom“, čo chcú chrániť hlucháňa, on teraz nebude môcť ťažiť.

Film ste začali nakrúcať pred deviatimi rokmi. Ale nepokračovali ste v tom. Prečo?
Vtedy sa rozbiehala kampaň My sme les. Vrcholil výrub lesov, rozširovali sa holiny a ľudia sa, prirodzene, vzbúrili. Pod kampaň sa podpísalo vyše 100-tisíc ľudí. A lesníci zrazu začali byť napádaní. Téma bola všade. Mňa to tiež zaujímalo, niečo som natočila, ale potom som v tom nevidela žiaden posun, myslela som si, že to na film nestačí. Venovala som sa medzitým justičným veciam, a tak ten materiál čakal…

A čo vás vyprovokovalo, aby ste sa k téme vrátili?
Objavila sa téma s medveďom a SNS prišla do vlády. Vtedy ma to začalo znova zaujímať, ale to podstatné sa udialo na Horehroní, išli sme tam spolu s lesníkom Tonkom, ktorý vystupuje vo filme, a boli sme šokovaní. Taký katastrofický výrub sa nám zdal nemysliteľný, že sme dopustili až takú obrovskú kalamitu. Keď si zoberiete, koľko zamestnávame ľudí, ktorí sa majú starať o les, veľa odborníkov, mnoho inštitúcií, ktoré dohliadajú na lesy, a my urobíme takúto mesačnú krajinu… Nedá sa vyhovárať na našich predkov.

Filmom Hlas lesa ste sa vrátili k environmentálnym témam, ale zmenili ste trochu štýl. Ste viac v úzadí, menej vyjadrujete vlastný postoj, vlastnú iróniu. Prečo?
Materiál si vždy vypýta formu. Filmy robím už skoro 20 rokov a myslím si, že človek má byť v tomto slobodný. Otvorený novým myšlienkam, lebo to je na tom to krásne, keď vás niečo nadchne, zaujme, ako keď si vymyslíte tému od stola. Je chyba režisérov, keď majú pocit, že si niečo vymyslia vo svojej hlave a potom sa toho držia. Ja rada skúmam, rada spoznávam iné myslenie a práve to mi prináša ďalšie roviny vo filme. Napríklad tá o osobnom vlastníctve. Čo to znamená, keď si niekto kúpi časť krajiny? Čo to znamená pre ľudí, čo v nej žijú? Narážame na tento problém všade vo svete.

Ako sa dá s materiálom pracovať slobodne?
Ja s tým materiálom žijem. Niekedy trpím insomniou. Nemôžem spať, tak si film strihám v hlave. Prisní sa mi to v podvedomí a veľmi rada to takto robím. Ľahnem si spať a zrazu viem – toto je dôležité, a toto… Takže keď potom prídem do strižne, nestane sa mi, že sa utopím v nakrútenom materiáli. Lebo už presne viem, ako to postrihať.

Ako si filmársky obsah pýta formu?
Keď som nakrúcala Pachovú stopu, pochopila som, že je nutné, aby som do toho vstupovala viac a niektoré veci vysvetlila. Pri príprave Ukradnutého štátu som zas videla, že niektoré rozhovory sú lepšie, keď ich sama vediem pred kamerou. Dala som si krikľavé pančušky, robila som si zo seba „srandu“ a rozprávala sa s policajtmi, novinármi, siskármi. Nakrúcali sme to s Mirom Remom a spoločne sme vymysleli aj scénu na gauči, že si tam ľahnem vo výstredných čižmičkách.

K tejto scéne sa zniesla aj časť kritiky…
Ten človek sa práve vrátil z nejakého kokaínového večierka, unavene ležal. Tak som si ľahla aj ja na gauč oproti. Urobili sme rozhovor, a bol výborný. Veľa vecí vyplynie zo spolupráce s protagonistom a s kameramanom. A keď si kameru robím sama, je jasné, že nemôžem byť v obraze. Väčšinu filmu Hlas lesa som robila s kamerou v ruke, výsledkom boli intímne rozhovory. Ja a lesník.

Boli počas natáčania momenty, keď ste cítili strach?
Samozrejme. Keď som šla za medveďmi, nebolo mi všetko jedno. Zotmelo sa, prišla noc a ja som zrazu cítila, že tam nemám čo robiť. Bola som na medvedej cestičke. Keby bol deň, tak sa nebojím, ale bola noc a ja som sa naozaj bála. Počula som medvede a vôbec mi to nebolo príjemné.

Bol to strach alebo rešpekt?
Veľmi zaujímavo o vzťahu človeka a zvierat k noci a o tom, či by sme mali cítiť strach alebo rešpekt, rozprávajú niektorí protagonisti vo filme Hlas lesa. Ľudsky bol pre mňa veľmi podstatný moment, keď rozpráva o svojich skúsenostiach poľovník, ktorý strieľal zvieratá, ale v istom okamihu si uvedomil, že s dnešnými puškami a nočným videním môže byť človek skoro slepý a zviera vždy trafí. Tento poľovník ich prestal strieľať, začal ich fotiť. Rozpráva o nočnom živote zvierat, že aspoň ten by sme mohli rešpektovať. Aj podľa mňa je absolútne choré strieľať zvieratá v tme. Aj týmto ich vyháňame z lesa. Nemôžu sa už ani v tme v lese cítiť v bezpečí. O živote vo dne a v noci mi rozprával na jednej prechádzke v Nízkych Tatrách aj pán Janík. Pýtala som sa ho na vlky, medvede. Povedal mi, že ich stretol, ale že platí jedno pravidlo: mne patrí deň, im patrí noc. A to je krásne. Musíme rešpektovať prírodu, že jej patrí noc. A vôbec, mali by sme rešpektovať prírodu, zvieratá, ich priestor pre život. Keď si analyzujete úmrtia, ktoré spôsobil medveď, uvidíte, že človek bol tam, kde nemal byť. Keď si analyzujete krajinu, zistíte, že máme v tesnom zázemí obcí veľa vnadidiel, že v podhorských oblastiach sa pestuje vo veľkom kukurica, čo kedysi nebolo. Máme opustené sady, do ktorých medvede chodia. Na jednej strane vyháňame medvede z lesa tým, ako lesy monokultúrne pestujeme a že aj v noci lovíme.

Pán Janík ako jediný z lesníkov povie, že to, ako sa doteraz starali o lesy, bolo nesprávne…
Jeho slová zaznejú na konci filmu. Učil mladých lesníkov na strednej škole a povedal – nerobili sme to dobre a mali by sme sa učiť robiť to inak, mali by sme začať odznova. A toto považujem v živote za podstatné. Pripustiť, že niečo som nerobil dobre. Človek, ktorý to dokáže, je pre mňa vzácny, lebo je to bolestivý proces. Jednoduchšie je do krvi brániť svoje staré zlyhania.

Cítili ste počas nakrúcania aj smútok?
Áno, je mi smutno z toho, akí sme cynickí a pažraví, pre zisk ospravedlníme všetko a najviac si to odnáša príroda. Bolo mi smutno aj z toho, keď vidíte, že ľuďom sa ťažko otvárajú oči, sú neprístupní k iným ako svojim názorom. Čerpajú iba z tej svojej sociálnej bubliny. Buď je niekto s nami, alebo je proti nám. Keď poviem lesníkovi, že lesy na Horehroní, ktoré patrili k výkladnej skrini lesníctva, sa vysekali preto, že v nich lesníci zle hospodárili, a nie preto, že tu ochranári urobili nejaké chyby, lebo som ich nenašla, povie, že nemám pravdu, on to vie lepšie. Bohužiaľ, pochopila som, že niektorí lesníci si dokonca lykožrúta aj trochu pestujú. Nechajú ho do určitej miery pôsobiť, aby mohli viac ťažiť.

A videli ste niekde aj nádej?
Vždy vidím nádej. Ja som sa snažila natočiť lesníkov, ktorí majú najväčší vplyv, ale neznamená to, že všetci rozmýšľajú rovnako. Je tu skupina lesníkov zo združenia Pro Silva, ktorí obhospodarujú asi šesť percent slovenských lesov. Hospodária v súlade s prírodou, nerobia holiny. Keď sa prechádzate po týchto lesoch, ani si nevšimnete ťažbu. Nakrúcala som ich v Česku, nahrávala som si zakladateľov tohto združenia, ktorí to spustili v 90. rokoch 20. storočia. V Klokočne pri Prahe sa v lese prechádzalo asi 200 lesníkov, zastavovali sa pri každom strome, zhovárali sa o ňom, prehovorili o vlastných chybách. Bolo to veľmi pekné a tu som cítila nádej, že keby sme takto hospodárili vo väčšine lesov, bolo by to lepšie. Dokonca som sa dozvedela, že týmto spôsobom zarobia viac ako Štátne lesy ČR.

Hlas lesa je druhým dielom vašej dokumentárnej trilógie Environmentálny žiaľ. Prvým bolo Obliehanie mesta o ťažobnom priemysle. Vraciate sa niekedy aj k tejto téme, stretávate sa s ľuďmi, čo sa snažia chrániť krajinu pred ťažobným priemyslom?
Po nakrúcaní neprerušujem kontakty. Niektorí z ľudí z Kremnice boli aj na premiére Hlasu lesa v Bratislave. Vždy mi hovoria, čo je nové, rozprávajú, ako stále nad nimi visí hrozba ťažby. Ako si zase chce niekto kúpiť časť zeme…

Kedy uvidíme posledný diel trilógie venovaný vode?
Začali sme ho nakrúcať s kamarátkou a dokumentaristkou Lenkou Kušnierikovou. Venujeme sa podzemnej vode Žitného ostrova, je tam toľko problémov. Začali sme točiť v čase, keď sa vo vode našiel atrazín. To bol spúšťač. A potom Lenka začala rodiť deti… Pokračovala som sama a teraz budeme opäť spolu. Každá vláda sa snaží riešiť vrakunskú skládku. Vždy pred voľbami majú politici riešenie a potom sa nič nedeje. Ide o šialenú ekologickú záťaž, ktorá znečisťuje podzemnú vodu. Chceli by sme to dokončiť čo najskôr. Ale problémom sú financie.

Prečo?
V Audiovizuálnom fonde vám povedia, že je to veľmi zaujímavá téma, ale nakoniec vám na to nedajú ani 20-tisíc eur na celý film aj s postprodukciou, a to je ťažké. Na film Hlas lesa sme dostali 30-tisíc eur z Audiovizuálneho fondu. Sú to peniaze na produkciu, postprodukciu so zvukom, ktorý je v kvalite 5.1 Dolby surround, tak sa musí mixovať v hale. To sú drahé položky. Niekto sa ma opýtal, prečo dokumenty robia už len ženy, prečo z dokumentov odchádzajú chlapi. Odpoveď znie, že tam nie sú peniaze, iba kopec práce a ani distribútor nezarobí. Preto sa teším a vážim si to, že Filmtopia je ochotná distribuovať tieto naše dokumenty. Dve desaťročia sa venujem filmom a neuživia ma, vždy popri tom robím aj niečo iné. Nakoniec aj v umení to začína byť podobné ako v lese. Všade v komisiách sú ľudia, ktorých tam niekto nastrčil. Presne tak ako aj v tom lese. Ten film o lese vlastne nie je iba o lese, vypovedá to o našej krajine, o našom myslení, o zadubenosti. Aj v tom lesníctve ako v kinematografii existujú spriatelené firmy a existujú ľudia, ktorí sú „tí správni“. Ja v poslednom čase dostávam spätnú väzbu, že vždy má niekto lepší projekt ako ja. Ale budeme bojovať, aby sme film o vode nejako dofinancovali.

To vám už hovorili v škole, že dokument nie je pre ženy…
Povedal mi to profesor Slivka. Pýtal sa, prečo idem na dokument? Že by som mala byť v kuchyni. Ja som mu odpovedala, že kuchyňu zvládam, k tomu dve deti, ktoré už chodia do školy… Tak sa pochechtával. V ročníku sme boli dve dievčatá. Keď sa dnes na to pozerám, chlapi už dokumentárny film skoro nerobia. Bola som na zahraničnom pitchingu a bol tam iba jeden režisér. Muži robia viac hrané filmy, chcú zarábať, nemôžu si asi dovoliť robiť dokument za pár korún.

Zuzana Piussi
Režisérka, dokumentaristka. Vyštudovala réžiu na Katedre hranej a dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave. Spolupracovala s divadlami Stoka, SkRAT. Vo filmoch sa venuje problematickým fenoménom slovenskej a českej spoločnosti. Roku 2013 jej bola udelená Morálna cena FITES za tvorivú a občiansku odvahu. Má na konte filmy ako Zošalieť, Očista, Pachová stopa, Ukradnutý štát, Fenomén šmejdi a mnohé ďalšie. Najnovšie predstavila dokument Hlas lesa.

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/756406-reziserka-piussi-dobre-pozname-srdce-ochranara-ako-vsak-rozmysla-lesnik/

foto: Ide o zaujímavú tému, ktorá rezonuje asi na celom svete. Komu patrí príroda? Pýta sa režisérka.
zdroj: Hlas lesa