Rozhovor. Keby tu mal Erik Kaliňák dom...

...nepovedal by, že Rusi budú spoľahlivý sused, hovorí starosta Uliča

Andrej Bán


Ulič je obec vzdialená od Bratislavy 527 kilometrov. Nachádza sa na hranici s Ukrajinou, neďaleko je aj Poľsko. Ján Holinka (nezávislý) je starosta štvrtej najvýchodnejšie položenej slovenskej obce nepretržite 22 rokov, prvýkrát uspel ešte ako kandidát SDKÚ-DS.

„Je to tu zakliate, predbehli nás Poliaci a predbehnú nás aj Ukrajinci,“ hovorí Holinka o tom, ako Slovensko za susedmi zaostáva, a že rozdiel sa bude podľa neho ešte prehlbovať.

V rozhovore sa dočítate:

že mladí odchádzajú do zahraničia, chlapci už nechcú byť pilčíci a dievčatá dojičky;
že Slováci sa po korone vrátili dovolenkovať k moru a tento kraj ich prestal zaujímať;
ako vidí fungovanie Národného parku Poloniny;
že občas počujú spoza kopca ukrajinské sirény a majú strach;
že migrantov z tretích krajín nahradili ukrajinskí muži, ktorí k nám prechádzajú ilegálne, aby sa vyhli vojne.
Ste jedna z mála dedín, ktoré ešte stále nemajú mobilný signál.

Máme signál, ukrajinský, ten slovenský je slabý.

Ste starostom neuveriteľných 22 rokov, kandidovali ste na začiatku za SDKÚ, čo je v tomto regióne asi výnimka.

Nie celkom, za SDKÚ sme tu boli dvaja starostovia. Ale máte pravdu, kraj to je totálne červený. Dnes to tu valcuje Smer.

Je tu Národný park Poloniny, kde veľa miestnych našlo zdroj obživy pri ťažbe a spracovaní dreva, čo vyvoláva spory s ochranármi presadzujúcimi vyššiu mieru ochrany prírody.  Aký je váš pohľad na túto tému?

Mám možno trochu iný pohľad, ako by ste očakávali. Viete, žijem tu od narodenia, lesníctvo a farmárčenie dalo prácu generáciám miestnych ľudí. Mnohí teraz odchádzajú za prácou do zahraničia. Chlapci už nechcú byť pilčíci a dievčatá dojičky. Tak to jednoducho je. Mladí idú tam, kde im lepšie platia.

Odchádzajú preč natrvalo alebo, ako sa hovorí, na týždňovky?

Ako kto. Dievčatá väčšinou natrvalo, vydajú sa a ostanú v zahraničí. Chlapci sa sem vracajú, robia kade-tade po stavbách, najmä v Nemecku a Holandsku.

To znamená, že tu je veľa domov, ktoré sú prázdne?

Už ani nie. Kedysi tu bolo na predaj do štyridsať prázdnych domov, dnes iba jeden. Zmenilo sa to v čase korony, keď ľudia z okolia začali kvôli krásnej prírode a pokojnému životu skupovať domčeky. Alebo, čo vidím ešte radšej, si tu deti a vnuci začali opravovať rodičovské domy a jazdia sem na víkendy z miest. Je tu však veľa domov, kde žije iba jeden človek.

Na severe máte Poľsko, ako vychádza v porovnaní s ním Slovensko?

Veď to… Ešte pred dvadsiatimi rokmi sme sa na Poliakov pozerali z výšky, dnes nás vo všetkom predbehli. Viem, o čom hovorím, máme tam tri partnerské obce. Kedysi stáli pred každým poľským domom kanvice s mliekom, chovali kravy, dnes sú všade nápisy „noclegy“ a žijú z turizmu. V Poľsku to žije. Sú podnikaví, my sme akísi zaspatí. A najmä, plne využívajú eurofondy, my ich čerpáme zle.

Čím to je, rozdielnou mentalitou?

Zvádza to k týmto úvahám, skutočnosť je však zložitejšia. V Poľsku štát výrazne podporuje turizmus aj podnikanie ako také. Mám tam možno viac dobrých kamarátov ako na Slovensku. Pred dvadsiatimi rokmi ponúkali skromné ubytovanie v súkromí, dnes sú to chlapi, čo zamestnávajú sto ľudí a majú niekoľko hotelov. Ťažia z toho, že Poľsko je sedemnásobne väčšia krajina a hory majú iba na juhu, pri hranici so Slovenskom.

To nie je o tom, že na Slovensku iba plačeme a sme neschopní, v Poľsku majú na podnikanie a turizmus cielenú podporu. Pamätám si časy, keď u nás nebolo nič a Poliaci mali cielenú podporu štátu na výstavbu, napríklad ubytovania do dvanástich lôžok. Vlastník nehnuteľnosti v území národného parku mal zákonný nárok na dotáciu. U nás o ničom takom neviem. To Poliakov naštartovalo, kto nechcel pracovať v cestovnom ruchu, dostal dobrú ponuku na predaj pozemku a domu.

Keď tam prídem, pozývajú ma napríklad na otváranie škôl, vidím inú dimenziu života ako tu. Kedysi tam nebolo nič, chodili k nám obdivovať, čo tu máme. S trpkým úsmevom hovorím, že oni zaradili rýchlosť vpred a my spiatočku. Rozdiely sú markantné a prehlbujú sa. Pred trinástimi rokmi som si urobil výlet, potreboval som si „vyfúkať hlavu“. Išiel som sám popri hranici, prespával som v aute, umýval som sa na pumpách, striedavo som bol v Poľsku a na Slovensku.

Čo ste vtedy zistili?

Obraz bol všade rovnaký. V Poľsku to bolo vysvietené, u nás temné a prázdne. Potom som pokračoval smerom na západ, popri česko-poľskej hranici. Obraz bol podobný, v Česku okolo Harrachova staré hotely s rozbitými oknami, na poľskej strane nové.

Naša vláda počas korony aspoň trochu podporila cestovný ruch, v Uličskej doline to bolo päť miliónov eur pre 32 obcí. Po korone tieto zariadenia – väčšinou nešlo o súkromné, ale vlastnili ich firmy ako možnosť zárobku popri hlavnej činnosti –,  jedno po druhom skrachovali, Slováci sa vrátili k moru a tento kraj ich prestal zaujímať. Jazdia sem väčšinou z dovolenky pri Zemplínskej šírave na jeden, dva dni. Prvýkrát prídu zo zvedavosti, potom sa už nevrátia.

Bratislavčania nepocestujú takmer 600 kilometrov až sem, najmä ak sa diaľnica končí v Prešove. Po ceste majú ďalších osem národných parkov. Alebo za rovnaký čas ako sem, možno ešte za kratší, prídu k Jadranu.

Jazdia sem však Česi. Na konci vašej doliny, ďalej je už iba Poľsko a Ukrajina, je Nová Sedlica, čo bol kedysi konečný bod federácie.

Máte pravdu. Teraz sa to mení, ale ešte pred dvadsiatimi rokmi boli štyria z piatich návštevníkov Česi. Za komunistov bol v Uliči pioniersky tábor, kam jazdili na celé leto, na dva mesiace, české deti. Aby som však iba nefrflal, máme tu aktívne viaceré občianske združenia, tie na rôzne programy v Poloninách lákajú turistov. Ešte sa vrátim k Poliakom. Tamojší národný park a priehrada, najväčšia v Poľsku, majú štyri milióny návštevníkov ročne, to sa s nami nedá vôbec porovnať. Ak by sme iba desatinu z nich pritiahli k nám, bol by to fenomenálny úspech.

Čo by tu Poliaci mohli vidieť a zažiť?

A sme doma, aj ja sa to pýtam. A pýtam sa, prečo tu miestni nemôžu žiť z cestovného ruchu v národnom parku tak, ako je to v Poľsku. Je to tu akoby zakliate. Máme záväzky voči plánu obnovy, sú tam aj financie. Hovorí sa o 820 miliónoch na reformu národných parkov, potom o nejakej 3,5 miliarde z plánu obnovy viazanej na „zelené veci“, kde sme sa niečo zaviazali splniť. Prečo to Tarabov rezort životného prostredia nevyužíva? Keď bol ministrom Ján Budaj, bol som ako starosta proti navrhovanej zonácii Polonín nie pre jej ciele, ale kvôli postupom. Obchádzali a ignorovali sa názory miestnych ľudí. Pýtali sme sa, čo bude s lesmi a ľuďmi tu, odpovede sme nedostali.

Ministerstvo životného prostredia neposkytne prácu v Národnom parku Poloniny a nepomôže s jej hľadaním tým, ktorí o ňu prichádzajú pri ťažbe dreva v lesoch?

To je otázka, ktorú opakujem dookola a nemám na ňu odpoveď.

A čo vám hovoria štátne inštitúcie?

Sme v kontakte s ministerstvom životného prostredia len cez Radu Národného parku. Odpovedajú nám vyhýbavo v štýle, že poľnohospodárska časť, najmä u nás rozšírený chov kráv, ostane zachovaná a nech sa obrátime na rezort poľnohospodárstva. Prehadzujú si nás ako loptičku. Ako to však môže fungovať, ak životné prostredie vezme všetko naokolo a ostane tu iba ostrovček so zopár dojnicami? Ako sa hovorí, na Slovensku je to tak – čo je ďaleko a čo nemá svojho pána tu priamo na mieste, to nebude fungovať.

Mali sme tu schopného riaditeľa Lesopoľnohospodárskeho majetku (LPM) Petra Šišku, ktorý pritom nebol miestny, prišiel z Veľkého Krtíša. Nehodnotím to politicky, ale boli to najlepšie tri roky za posledných 40 rokov. Začal robiť prvé cyklotrasy, chcel zamestnať ľudí vo včelárstve a objednal tisíc úľov na výrobu Poloninského medu. Za jeho éry sa spracovali projekty na výstavbu malej mliekarne, kde by sa z mlieka vyrábalo maslo a iné výrobky s pridanou hodnotou.

Ako tá mliekareň funguje?

Nijako, nedotiahlo sa to. Nahradil ho nový človek a išlo to do stratena. Každé štyri roky príde niekto nový a začína odznovu, niet tu kontinuity. Navrhoval som LPM a národnému parku, aby dali našim chlapom prácu, že môžu robiť altánky z dreva, čistiť chodníky, upravovať vodné toky. Ostalo to bez odozvy. Aj šéf Asociácie súkromných vlastníkov pôdy predložil ešte v roku 2018 viaceré rozumné návrhy, tiež to odišlo do stratena.

Ako poviete chlapom, ktorí si tridsať rokov ničia zdravie ťažkou prácou v lese, ktorí si kúpili na lízing stroje a mechanizmy, že odrazu sa v národnom parku končí lesnícka výroba? Prečo tu ľuďom nepomôže dotáciou desiatok tisíc eur štát, ako to robia v Poľsku, kde podporujú prerobenie prázdneho domu, odkiaľ deti odišli a už sa nevrátia, na súkromný penzión pre turistov?

Myslíte si, že by to dolinu oživilo a ľudia by tu ostali žiť?

Som presvedčený, že áno. Ľudia tu už nikomu neveria. Ani mne ako starostovi, ani VÚC-ke, ani štátu. Od roku 1989 sa tu rozpráva o podpore cestovného ruchu, sú to iba prázdne reči. A to sú na svete iba dve miesta, kde susedia tri národné parky na území troch štátov. Jedno sme my, to druhé je v Afrike.

Z východu, doslova cez kopec, susedíte s Ukrajinou, ktorá už tri roky čelí ruskej agresii. Ako to vnímate?

Prvý rok, čo sa začala ruská agresia, sem jazdili „instagramoví turisti“ – odfotili sa pri hraničnom stĺpe a dávali statusy, že sú na hranici vojnového štátu. To už, našťastie, pominulo. Mali sme tu na začiatku asi 1 500 odídencov, čo je dvakrát viac ako obyvateľov dediny, pomohli sme im, ako sme mohli. Už sú všetci preč. Boli tu sklady potravinovej a inej pomoci. Potrebovali by sme tu do budúcnosti hraničný prechod, už dlho nám ho sľubujú. Do Uble je to od nás 52 kilometrov, na zelenú hranicu v lesoch kilometer. Občas počujeme ukrajinské sirény a streľby na delostreleckej strelnici, ktorá je hneď za hranicou. Tie zvuky sú rôzne a občas nám naháňajú strach, bojíme sa, aby sem dačo nedoletelo. Poľskí kolegovia tu za hranicou mi vraveli, že z dôvodu vojny na Ukrajine im klesol cestovný ruch o štyridsať percent. Ľudia sa sem boja prísť.

V minulosti aj cez vašu obec prechádzali nelegálni migranti z krajín, ako je Sýria, Irak či Afganistan. Ako to zmenila vojna na Ukrajine?

Z tretích krajín je to dnes minimum, väčšinou sa na Slovensko pokúšajú tajne dostať ukrajinskí muži, aby nemuseli ísť bojovať. Naši policajti ich nevracajú na Ukrajinu. U nás sa nezdržia, idú ďalej. Za celý rok mi iba dvaja ľudia od nás vraveli, že im v noci neznámy Ukrajinec zaklopal na okno s prosbou o informáciu či o pomoc.  Aj tak sa tu však ľudia boja. Z dôvodu hranice na kopci musíme ako obec v noci svietiť, čo stojí peniaze, ktoré nám nikto nepreplatí. Občas vidíme lietať naše vrtuľníky, to robí ministerstvo vnútra nácvik odchytu Ukrajincov, ktorí utekajú v stovkách. Pokiaľ viem, je to tam organizovaná nelegálna činnosť. Skúste sa tu v tejto situácii venovať cestovnému ruchu.

Keď sem v minulosti chodili Afganci či Sýrčania, mali ste v dedine s nimi zlé skúsenosti? Boli nejaké konflikty?

Neviem o ničom takom.

Ako bude podľa vás napredovať Ukrajina, keď sa jedného dňa vojna skončí?

Predbehnú nás ako Poliaci. Aj tam mám kolegov a kamarátov. Vidím, akí sú podnikaví. Investujú tam Poliaci, Francúzi, Kanaďania, celý svet. Stavajú sa tam v Karpatoch lyžiarske strediská. Hovoria nám, aby sme zabudli na naše Tatry. Slovensko, ktoré pritom leží cez kopec, aj v tomto zaspalo. A ešte sa neprebralo, ako sa to spieva v hymne…

Ficova vláda je otvorene proruská, čo vyvoláva v Kyjive pochopiteľnú nevôľu. Bude sa podľa vás Slovensko podieľať na povojnovej obnove a rozvoji Ukrajiny?

Úprimne? Myslím si, že minimálne, pretože Ukrajina uprednostní iné štáty. A tak si to zaslúžime. Poviem to na príklade, ktorému aj naši vládni politici porozumejú. Keby mal taký Erik Kaliňák dom u nás v Uliči, nikdy by nepovedal, že Rusi budú spoľahlivý sused, ak budú v Užhorode. Keby tam prišli Rusi, on by už nebol ani v Bratislave…

Ako vidíte ruskú agresiu na Ukrajine? Ako sa to podľa vás skončí?

Dostal som strach, keď som vo februári videl Trumpa, ako nadradene hovorí so Zelenským. Amerika obetuje Ukrajinu, povedal som si. Medzičasom sa to našťastie mení, obavy zo správania Trumpa mám však naďalej. My tu v Uliči nemôžeme urobiť nič, vojna však ohrozuje aj nás.

Andrej Bán

zdroj:
https://dennikn.sk/4755988/keby-tu-mal-erik-kalinak-dom-nepovedal-by-ze-rusi-budu-spolahlivy-sused-hovori-starosta-ulica/

foto: Starosta Ján Holinka.
autor: Foto N – Andrej Bán