Rozhovor s historikom Petrom Švorcom o začlenení Podkarpatskej Rusi v roku 1918

Plus každodenný život Slovákov za 1.ČSR v kocke

Podkarpatská Rus sa stala súčasťou ČSR 10. septembra 1919. Ako to privítali tunajší obyvatelia?
To záviselo od národnosti. Maďari a Židia to odmietali, obávali sa straty dovtedajšieho výsadného postavenia. Rusíni to zväčša akceptovali ako pozitívnu zmenu, ako možnosť vymaniť sa z maďarského područia. Na druhej strane, väčšina z nich bola natoľko otrávená z neprehľadných politicko-štátnych zmien, že im to už bolo do istej miery jedno. Rusínska politická scéna však nebola jednotná, časť bola orientovaná prouhorsky – tí ČSR odmietli, časť to akceptovala, hoci v jeseni 1918 uvažovali aj o samostatnom štáte – Uhrorusínii, o pričlenení k veľkej Ukrajine alebo o pričlenení k Rusku. Keď padli tieto možnosti, bola pre nich československá alternatíva najprijateľnejšia.
 
V čom si boli Slováci s Rusínmi blízki?
Stáročia sme žili v jednom štáte, v Uhorsku, v rovnako nepriaznivých pomeroch. Tie zbližovali najmä národne orientovanú inteligenciu. Bola tu aj jazyková blízkosť a na východe Slovenska i každodenné kontakty, spolužitie v jednej dedine. A bežné boli tiež rodinné zväzky.
 
Keď však československí politici na vlastnej koži spoznali, že Podkarpatská Rus je vo veľmi zaostalom stave, tak to pripojenie takmer oľutovali.
Niektorí českí politici to spočiatku nevideli ako pozitívum, najmä z ekonomického hľadiska, lebo sem bolo treba veľa investovať. Ale z mocensko-politického a bezpečnostného hľadiska to museli aj skeptici akceptovať ako správne rozhodnutie. Stali sme sa aspoň na chvíľu stredoeurópskou veľmocou, rozšírili sme si slovanské zázemie – v tom čase u nás žilo vyše 3 miliónov Nemcov – a získali za suseda spriatelené Rumunsko, ktorí boli našimi spojencami v zápase proti v tom čase rozpínavým Maďarom.  
 
Takže táto oblasť bola naozaj omnoho zaostalejšia v porovnaní so Slovenskom?
Určite. Chýbali tu surovinové zdroje, okrem soli, istých zdrojov ropy a dreva. Nebola tu vybudovaná ani cestná a železničná sieť, ktoré by podporili rozvoj miestneho priemyslu. Väčšina obyvateľstva sa živila poľnohospodárstvom. Problém bol však v tom, že Rusíni obývali severné hornaté časti územia, kde bolo viac lesa ako ornej pôdy. A na tej hospodárili tradičným trojpoľným spôsobom. Umelé hnojivá boli pre nich neprístupné, nehovoriac už o modernej poľnohospodárskej technike.
 
A naopak, dá sa teda povedať, že Podkarpatská Rus si pripojením k Československu polepšila?
Určite – štát sem veľmi veľa investoval. Napokon, aj musel, nemohol nechávať časť svojej krajiny v takom zúfalom stave. Prebehla tam rozsiahla výstavba zakarpatských miest: Užhorodu, Mukačeva, Chustu... Keď dnes prídete do týchto miest, vidíte tam z obdobia prvej ČSR celé štvrte, nemocnice, školy... Začalo sa so stavbou cestnej a železničnej siete, budovali sa mosty, letisko pri Užhorode, začal sa rozvíjať miestny priemysel, oživil sa turistický ruch.
 
Takže keď Rusíni spomínajú na toto obdobie v pozitívnom duchu, nejde len o spomienkový optimizmus?
Len sčasti. Tamojší obyvatelia to mohli konfrontovať s podmienkami pred vznikom ČSR a potom aj po jej zániku, keď Podkarpatskú Rus okupovalo horthyovské Maďarsko a keď sa po roku 1945 stala súčasťou Sovietskeho zväzu. A viac ako materiálne podmienky porovnávali podmienky občianskej a národnej slobody, či slobody vierovyznania.
 
Faktom však je, že ani prvá ČSR im nezabezpečila autonómiu, o ktorú Podkarpatská Rus tak dlho bojovala.
Áno, to prinieslo veľké sklamanie. Napokon, aj Slováci sa v tom čase pokúšali o autonómiu, oba národy sa vzájomne inšpirovali. Vláda ČSR Podkarpatskej Rusi im prisľúbila autonómne postavenie pod tlakom mierovej konferencie. No faktom je, že ČSR sa potrebovala na začiatku zastabilizovať, žilo tu viacero národností, niektoré mali odstredivé tendencie. Na druhej strane, československá vláda sa právom obávala, že ak by sa Podkarpatská Rus stala úplne autonómnym územím, okamžite by to využili radikálne maďarské skupiny a iniciovali petíciu o tom, či sa obyvatelia nechcú stať súčasťou reformovaného Maďarska. A keďže politická vyspelosť Rusínov nebola na príliš vysokej úrovni, bol predpoklad, že mohli byť zmanipulovaní. Na druhej strane, miestni politici a inteligencia chcela riadiť svoj život vlastnými rukami.
 
Myslíte si, že ak by neprišlo k udalostiam, ktoré viedli k 2. svetovej vojne a vzniku slovenského štátu, Podkarpatská Rus by naďalej zostala súčasťou Československa?
Určite áno. Nebol by dôvod, aby sa menili hranice. V 20. rokoch prebehli tlačou neoverené informácie, že prezident Masaryk naznačil Rusom možnosť odstúpiť Podkarpatskú Rus konsolidovanému ruskému štátu. Vtedy to pobúrilo československú politickú scénu. Masaryk však určite nemal na mysli komunistický Sovietsky zväz, ale demokratické Rusko, a také v tom čase ani neexistovalo a ani neboli vyhliadky, že by sa v krátkom čase také sformovalo.
 
Dá sa teda povedať, že dnešné Zakarpatsko (bývalá Podkarpatská Rus) má bližšie k Ukrajine, ktorej sú teraz súčasťou, ako k Slovensku?
Históriou a tradíciami ani nie. Etnicky, keďže sa k ukrajinskej národnosti dnes hlási väčšia časť obyvateľstva, už áno.
 
Desatoro novín a žiadna chladnička. Alebo: Takto sa žilo na Slovensku v 1.ČSR
 
Bývanie
V roku 1921 malo iba 15 obcí viac ako 10-tisíc obyvateľov a len dve vyše 20-tisíc: Bratislava a Košice.
Do roku 1930 počet sídiel nad 10-tisíc obyvateľov vzrástol na 23, tesne nad 20-tisíc mali ďalšie štyri: Nitra, Nové Zámky, Trnava, Prešov.
Mnohé z miest si však nestihli vybudovať vodovod, kanalizáciu, dláždené ulice či chodníky.
Väčšina bytov v mestách bola jednoizbová, najviac dvojizbová, časté boli aj kuchyne ako jediná miestnosť.
V roku 1930 malo 16,8 percenta bytov v nájomných domoch jednu miestnosť, 41 percent bolo 1-izbových, 23,1 percenta dvojizbových. V nájomných domoch boli bežné spoločné sociálne zariadenia a vodovod na chodbe alebo pavlači, prípadne na dvoroch.
Práčky, chladničky a vysávače boli známe, no prístupné len bohatým vrstvám.
 
Ženy
Zamestnanie žien sa stále vnímalo ako „mimoriadny stav“. Hoci v polovici 30. rokov študovalo na stredných školách viac ako 30 a na univerzitách viac ako 15 percent žien. Naďalej pretrvávala prísna deľba práce na mužské a ženské. Muž s kočiarom bol nepredstaviteľný.

Obliekanie
Radikálne sa mení dámska móda: sukňa sa skracuje od členkov po kolená. Celkovo sa dámske oblečenie začalo prispôsobovať mobilnej, často i pracujúcej žene. 
Pánska košeľa sa nosí priemerne týždeň: dojem čistoty zabezpečujú odnímateľné kaučukové goliery. Kravata vytláča motýlika.
V obliekaní je veľký rozdiel medzi mestom a dedinou. Oblečenie sa mení smerom k ľahkosti a praktickosti.
 
Jedlo
Závodné stravovanie takmer neexistovalo, väčšina ľudí zo strednej vrstvy pracovala doma alebo v dosahu pešej chôdze, varili manželky, ktoré až na výnimky nepracovali. Slobodní zamestnanci sa stravovali v hostincoch alebo menej nároční u žien (často u vdov).
Mäso sa zvyčajne jedávalo 2 – 3 razy do týždňa.
Onikanie a tykanie nahradilo vykanie. (V prvých poprevratových rokoch boli vo verejných miestnostiach nápisy: Po slovensky vykáme.)
 
Sťahovanie
Štátni zamestnanci viedli často priam kočovný spôsob života. Prekladanie v rámci celého Slovenska bolo bežné u mladších pedagógov, železničiarov, sudcov, četníkov, štátnych úradníkov. Sťahovanie z Malaciek do Vranova nad Topľou sa akceptovalo ako samozrejmosť.
 
Kultúra
V tomto období vychádzalo na Slovensku 12 až 15 plnohodnotných denníkov, z toho 8 v slovenčine.
Začiatkom 20. rokov tu fungovalo okolo 100, začiatkom 30. rokov už vyše 200 stálych kín. 
V roku 1937 pripadalo na 100 domácností 12 rádioprijímačov.
Kaviarenský život prežíval zlatý vek. Pôvodne sa vyvinul z toho, že stredné vrstvy nemali bytové podmienky na prijímanie návštev, neskôr sa však z toho vyvinul rituál. Rovnako kvitlo korzo.
Platenú dovolenku si mohli dovoliť len bohaté vrstvy: obľúbeným cieľom boli kúpele, Talianska a Francúzska riviéra, Juhoslávia, Alpy.
Čoraz väčšia miera voľného času sa však týkala aj nižších vrstiev. Cenné zážitky ponúkali aj nedeľné výlety za mesto.
 
Ceny.
Vybrané ceny v roku 1927:
 1 kg chlebovej múky: 3,29 Kč, 1 l mlieka: 1,80 Kč, 1 kg bravčového mäsa (priemer): 15,18 Kč, 25 dg masla: 5,54 Kč, 1 kg cukru: 6,08 Kč, 10 dkg zrnkovej kávy: 4,23 Kč, 1 kg mydla: 8,12 Kč1 kWh elektrickej energie: 3,50 Kč, 1 pár topánok (priemer): 80 Kč, konfekčný oblek: 400 Kč
Priemerné mzdy v priemysle a v poľnohospodárstve v roku 1930: 557,5 Kč
Pre porovnanie: pre vtedajšieho Slováka to bolo približne tak, akoby dnes 250 dkg masla stálo 8,5 eura, kilo cukru 8.77 eura a liter mlieka 2,59 eura.
 
Zdroj: Život na Slovensku v medzivojnovom období, autor Ľubomír Lipták, in: Slovensko v Československu 1918 – 1939, Ľudovít Hallon, Historický ústav SAV

Iveta Grznárová

Zdroj: http://style.hnonline.sk/vikend-140/aj-my-sme-boli-mala-mocnost-vdaka-podkarpatskej-rusi-590297