Rozhovor. Známy mysliteľ, ktorý zaviedol termín "nový stredovek"

Nemecko sa prebúdza, ale Poľsko už beží

Parag Khanna, jeden z najznámejších geopolitických mysliteľov na svete, ktorý radil okrem iného aj Pentagonu, v rozhovore pre Business Insider Poľsko hovorí o impozantnom rozvoji Poľska. "Dnes bojujete nad rámec svojej váhovej kategórie, takže len tak ďalej," hodnotí. V kontexte budúcnosti nášho regiónu komentuje aj kroky Kremľa a diagnostikuje problémy nemeckého hospodárstva.

S Paragom Khannom, stratégom, geopolitickým poradcom, autorom mnohých kníh a zakladateľom a CEO spoločnosti AlphaGeo, sa rozpráva Marta Roels.

Parag Khanna má za sebou okrem iného poradenstvo pre Pentagon počas vojen v Afganistane a Iraku a pre Baracka Obamu počas jeho volebnej kampane. Medzinárodnú slávu mu priniesla kniha "Druhý svet". Tento "druhý svet", teda mnoho malých a stredných krajín medzi mocenskými blokmi, rozhodne o budúcnosti Zeme – napísal Khanna v roku 2008. Zaviedol tiež pojem "nový stredovek". Dnes sa s ním v Business Insider Poľsko rozprávame o súčasnej a budúcej situácii nášho regiónu. O Nemcoch hovorí, že sa ešte len prebúdzajú, ale Poľsko už beží a bojuje "nad rámec svojej váhovej kategórie".

Mohla by som sa opýtať na ktorúkoľvek krajinu na svete, ale keďže som z Poľska, chcela by som začať budúcnosťou nášho regiónu – ako hodnotíte vývoj vojny na Ukrajine? Mierové rokovania zlyhali a všetko nasvedčuje tomu, že v lete Rusko uskutoční ďalšiu ofenzívu. Pravdepodobne si privlastní kontrolované ukrajinské územia, ale čo potom? Zaútočí na ďalšie krajiny, keďže jeho hospodárstvo bolo prestavené na vojnový režim?

Parag Khanna: Nemyslím si, že Rusko je dnes v pozícii, ktorá by mu umožňovala ofenzívne akcie mimo Ukrajiny. Keďže sústreďuje svoje zdroje na ofenzívu na východe Ukrajiny a prehlbuje spoluprácu s Bieloruskom, práve to určuje dosah jeho medzinárodnej expanzie. Moskva si je veľmi dobre vedomá, že sily NATO posilňujú svoju prítomnosť v pobaltských štátoch a tie spolu s Poľskom a Škandináviou dodávajú čoraz viac vybavenia tak Ukrajine, ako aj vlastným armádam. Nemyslím si teda, že by si Rusko v tejto chvíli mohlo dovoliť otvoriť ďalší front. Chýbajú mu ľudia aj zdroje. Najlepším spôsobom, ako môže Západ takémuto scenáru zabrániť, je naďalej podporovať Ukrajinu a pobaltské štáty, aby prinútil Rusko sústrediť svoje sily len na jednom mieste – vnútri Ukrajiny.

Neviem, ako sa táto vojna skončí, ale ak sa budeme riadiť vzorcom posledných troch rokov, pravdepodobný je scenár stagnácie alebo malých územných posunov. Možno sa podarí vytlačiť Rusov z časti území. Neverím však, že Rusko môže postúpiť ďalej – moderné západné zbrane, rakety, drony a ďalšie technológie sú schopné zničiť ruské jednotky, ktoré by sa pokúsili dostať za súčasné frontové línie. To sú podľa mňa najrealistickejšie scenáre. Žiaľ, v súčasnosti nevidím šancu na dohodu, hoci osobne som k nej vyzýval už pred tromi rokmi. Hneď po začiatku vojny som publikoval esej s názvom "Settlement is Not Appeasement" ("Urovnanie nie je ústupčivosť" — pozn. red.), v ktorej som navrhoval formálne uznanie status quo. Dnes, po troch rokoch, sa tento status quo v podstate udržal – Ukrajina bola zničená a svet utrpel početné následky.

Stratí Rusko po skončení vojny navždy trh Európskej únie ako odberateľa svojich energetických surovín, alebo sa Európa vráti k "business as usual" (z ang. bežnému fungovaniu)?
Biznis pokračuje, len bol presmerovaný. Európsky export do Ruska sa stále udržiava na vysokej úrovni – lenže teraz prebieha cez Strednú Áziu, napríklad cez Kirgizsko. Rovnako ruský export do Európy je vedený cez Indiu, ktorá spracúva ruskú ropu a plyn. Obchod nezmizol – bol len presmerovaný.

Súbežne Európa intenzívne investuje do alternatívnych zdrojov energie – obnoviteľných a nízkoemisných. Dováža plyn z Arktídy, USA, severnej Afriky, Azerbajdžanu a krajín Perzského zálivu. Oživujeme vlastnú výrobu energie – vraciame sa k jadrovej energetike, rozvíjame solárne a veterné farmy. Preto, aj keď sa export ruskej energie do Európy obnoví – či už cez pozemné plynovody alebo Nord Stream po dne Baltického mora – bude pokrývať oveľa menšiu časť európskeho dopytu ako predtým.

Na druhej strane, európske firmy sa budú chcieť vrátiť na ruský trh a predávať svoje produkty – tak ako ich predávajú Turecku, Saudskej Arábii alebo Indii. Pre nich je to jednoducho ďalší trh so sto miliónmi potenciálnych zákazníkov. Či už v rubľoch, alebo v eurách – na tom nezáleží. Domnievam sa, že do istej miery sa to stane, ale tak obchodná výmena, ako aj podiel ruskej energie na trhu EÚ budú menšie ako pred vojnou.

Raz ste povedali, že Rusko je najizolovanejšou veľmocou sveta – najväčšia krajina na svete, ktorá sa však rozvíja ďaleko pod svojím potenciálom. Jej hospodárstvo má podobné príjmy ako Španielsko. Čo je vlastne s Ruskom "v neporiadku"? Mentalita? Infraštruktúra? Korupcia?

Všetko tak trochu, ale aby sme pochopili Rusko, musíme brať do úvahy historický kontext. Mali sme tam éru cárizmu, ZSSR a súčasný autoritársky režim. Počas posledných storočí sa v Rusku nevytvorila tradícia progresívneho, utilitárneho vládnutia. Chýbali postupné ústavné reformy alebo stabilný inštitucionálny poriadok.

Šok po rozpade ZSSR a následný rozklad trvali celé 90. roky, napriek fasáde demokratického kapitalizmu a modernizácie. V Rusku sa objavili určité investície do infraštruktúry, technológií a trhu. Treba uznať, že v mnohých oblastiach je Rusko sebestačné – má vodu, potraviny, energiu. Nedokáže si však poradiť s priemyselnou výrobou, ale môže to dohnať. Spravidla, keď je krajina zasiahnutá sankciami, musí začať vyrábať sama. Rusko na to má zdroje a technologické kompetencie. Problémom je však reštrukturalizácia hospodárstva, aby sa to všetko dalo financovať. Západ, ktorý veril, že sankcie povedú k zrúteniu Ruska, bol v tejto viere úplne naivný. Veď ani Irán nepadol, a to nemá také zdroje ako Rusko.

Západ príliš dlho podceňoval Rusko. Je to skutočne mocný geografický systém. Práve preto som už v roku 2022 apeloval, aby sa s Ruskom pokúsili uzavrieť dohodu. Pretože jeho transformácia na vojnové hospodárstvo znamená systém, ktorý má prakticky neobmedzené zdroje.

Podcenili sme aj spojenectvá Ruska. Má podporu Číny, Indie, Turecka, Iránu v dodávkach zbraní, dronov, počítačových komponentov. Sankcie sa obchádzajú. Nikdy by sme sa nemali tváriť, že Rusko je také slabé, ako by sme si želali. To isté platí pre Čínu – tvrdilo sa, že jej dôjde energia na pohon priemyslu, a pritom ju dováža z celého sveta a je najväčším investorom do OZE. Preto sa nesmieme na krajiny pozerať len ako na "jednotky", ale na ich siete a prepojenia. Aj keď niekto nenávidí Rusko, musí prijať fakt, že existuje a nezmizne.

V Európe máme jednu krajinu zvlášť závislú od ruských surovín – Nemecko. Čítali ste možno knihu "Kaput. Koniec nemeckého hospodárskeho zázraku", ktorá analyzuje zvnútra štrukturálne problémy nemeckej ekonomiky? Z poľskej perspektívy je zaujímavé aj to, že Nemecko začína systémovo upadať. Infraštruktúra sa rozpadá, platby kartou sú zriedkavé, je to krajina, ktorá si dobre počínala v analógovej ére, ale už nie v digitálnej. Ako vidíte budúcnosť Nemecka? Bude jeho pozícia v Európe slabnúť?

Hospodársky úspech Nemecka nevyplýval výlučne z lacnej ruskej energie – rovnako ako úspech Spojených štátov pred finančnou krízou či pandémiou nevyplýval len z nízkych úrokových sadzieb. Do hry vstupovali aj ďalšie faktory: inovatívnosť, kapitálové investície, silné exportné firmy. Nemecko exportuje nielen tovar, ale aj služby – je to veľmi diverzifikovaná ekonomika. Samozrejme, lacná energia z Ruska pomáhala, ale veď aj Poľsko z nej profitovalo, lenže cez spätné dodávky z Nemecka, takže technicky vzaté, profitovali ste z Nord Streamu, len nie priamo. Teraz ste nezávislí, lebo ste si vybudovali infraštruktúru, čo vaši západní susedia neurobili.

Hlavným problémom Nemecka sú veľmi vysoké náklady na prácu a preregulovaný systém. Nemci pracujú málo, zarábajú veľa – príliš veľa – a celkovo sa spoločnosť stala dosť pasívnou. Teraz sa objavil nový investičný plán v hodnote bilión eur, ktorý zahŕňa obrannú infraštruktúru a ďalšie oblasti. Verím, že tentoraz ide o seriózny prístup.

V Nemecku skutočne prebieha vážna debata o reformách a zlepšení efektívnosti. Bude to trvať – nemecká ekonomika nezačne zrazu rásť ako ekonomika Poľska, ale tentoraz Nemci naozaj pochopili, že musia zaviesť zmeny. Posledných 10-15 rokov o nich len hovorili.

Som teda miernym optimistom. Myslím, že investujú viac aj do integrácie migrantov, aby zvýšili produktivitu trhu práce. Napriek obrovskej vlne migrácie od roku 2015 zostal hospodársky rast nízky – práve preto, že mnohí migranti nepracujú. Niektorí, samozrejme, uspeli, ale sú to výnimky. Teraz Nemci začínajú vyžadovať znalosť jazyka a ponúkajú zrýchlenú cestu k občianstvu za 3-5 rokov namiesto 7 rokov alebo nikdy. To je krok správnym smerom.

Takže "drsné priateľstvo" – môžete zostať, ale musíte sa prispôsobiť?

Áno. Ja sám som žil v Berlíne päťkrát, počnúc od 15 rokov. Prakticky som tam vyrástol. Absolvoval som nemecké gymnázium a zložil nemeckú maturitu – Abitur, videl som zblízka pád Berlínskeho múru a transformáciu krajiny. Už 35 rokov sledujem Nemecko zvnútra. A už 20 rokov hovorím, že si nevedia poradiť s integráciou migrantov. Teraz to musia napraviť.

Nedávno "The Economist" písal o fenomenálnom raste Poľska. Ako vidíte budúcnosť našej krajiny? Môžeme sa stať regionálnym lídrom, alebo zostaneme skôr "priemerom"?
Bol som v Poľsku mnohokrát v priebehu rokov a naozaj obdivujem váš veľkolepý rozvoj za posledných 35 rokov. Poľsko dnes dosahuje HDP porovnateľné s Veľkou Britániou (v prepočte na obyvateľa), čo je pôsobivé. Poľsko efektívne využíva zahraničné investície, udržiava dobré vzťahy s rozvíjajúcimi sa trhmi, stavia na dereguláciu a relatívne efektívnu byrokraciu. To všetko funguje. Jediným obmedzením Poľska zostáva jeho veľkosť – nie ste obrovská krajina. Ale dnes bojujete "nad rámec svojej váhovej kategórie", takže len tak ďalej.

Európa sa musí prispôsobiť
Ázia sa nebude obzerať na tzv. Západ; kto zavádza clá, sám na tom stráca; Európa žije de facto v "novom stredoveku"; pobaltské štáty, ako aj Česko a Slovensko by mali zvážiť "konštruktívne zlučovanie"; Poľsko si s migrantmi radí lepšie ako napríklad Nemecko — to je len časť teórií, ktoré v rozhovore pre Business Insider rozvíja Parag Khanna, slávny mysliteľ a geopolitický stratég.

V knihe "The Future is Asian" (Budúcnosť je ázijská) píšete, že budúcnosť patrí Ázii. Ale veď krajiny ako Južná Kórea majú obrovský demografický problém. Nespochybňuje to túto tézu?

Po prvé, Kórea je veľmi malá krajina – menšia ako Poľsko – a z pohľadu celej Ázie je jej demografický význam zanedbateľný. Ázia má 5 miliárd ľudí, hospodárstvo väčšie ako európske. To nie je prognóza – svet je už teraz ázijský. Bez ohľadu na to, či si to Európa uvedomuje alebo nie, Ázia si bez Európy poradí, ale naopak to neplatí. Ázijčania si môžu všetko vyrábať sami. Majú vlastnú technológiu – kórejskú, japonskú, čínsku, indickú. Majú vedomosti, priemysel, peniaze, potraviny, palivo – všetko. Ak Ázijčania nebudú kupovať váš tovar – máte problém. Svet sa nemusí pýtať Západu na povolenie.

Ale veď aj Japonsko a Čína majú katastrofálnu demografiu. Nezostarne Čína skôr, ako sa stane skutočne bohatou ako USA?

To závisí od toho, čo rozumieme pod "bohatstvom". Pre Číňanov je kľúčový pocit blahobytu – nielen čísla. 1,4 miliardy ľudí dnes žije stabilne, lepšie ako pred 5, 10 alebo 20 rokmi. Majú technológie, spoločenský pokoj, bezpečnosť a to je pre nich najdôležitejšie. Neporovnávajú sa s USA, ale s vlastnou minulosťou. Pred 70 rokmi boli v občianskej vojne, dnes žijú v mieri. Áno, demografia sa zhoršuje – ale východiskový bod je 1,4 miliardy, nie 20 miliónov ako v prípade napríklad Rumunska, a okrem toho, Japonsko a Kórea sú stále oveľa bohatšie ako napríklad Poľsko. Japonsko a Kórea sú technologicky najvyspelejšie spoločnosti na svete. Európa – dokonca aj Nemecko – pri nich vyzerá archaicky.

Takže Európa má oveľa ťažšiu úlohu, pokiaľ ide o riadenie migrácie a nedostatok pracovnej sily?
Rozhodne. V Ázii máme pohyb ľudí – Japonci a Kórejčania zamestnávajú Filipíncov, Indonézanov a Číňania prijímajú pracovníkov z Mjanmarska alebo Severnej Kórey. Ázia dokáže plynulo a z vnútorných zdrojov dopĺňať svoje personálne medzery.
Európa to má ťažšie. Musíte sa naučiť integrovať ľudí z iných kultúr – Arabov, Turkov, Alžírčanov, Egypťanov, Sýrčanov atď. A to je ťažšie, pretože v Európe stále existuje silný kultúrny strach – otázka, či sa títo ľudia dajú niekedy skutočne asimilovať.

Skutočne, v Ázii sú spoločnosti do veľkej miery homogénne. Japonsko, Kórea – každá z nich je samostatnou civilizáciou. A predsa tam nie je strach, že imigrácia prinesie nestabilitu. Prečo?

Máte pravdu, v Ázii nie je strach z imigrácie, ale funguje to na niekoľkých úrovniach. Po prvé, existuje kultúrny rešpekt. Migrant v Japonsku alebo Kórei vie, že je hosťom a mal by sa prispôsobiť. Po druhé, pôsobí odstrašujúca sila práva. Spáchaš trestný čin – môžeš skončiť vo väzení, stratiť všetko, byť deportovaný. To sú reálne následky. V Ázii sa právo vždy presadzuje. V Európe – nie nevyhnutne. A práve presadzovanie pravidiel buduje spoločenský poriadok.

Čiže je to otázka tak kultúry, ako aj tvrdého práva?

Áno. Nie je to jeden faktor, ale systém. V Európe chýba aktívne "podmieňovanie" prisťahovalcov. Kľúčový je aj jazyk – v Kórei nikto nebude hovoriť po indonézsky. To Indonézan sa musí naučiť po kórejsky, ak chce prežiť.
Poľsko v tomto zmysle pripomína Áziu – máte národnú hrdosť, vysokú sociálnu súdržnosť, požiadavky voči cudzincom, dodržiavate zákony. Nemecko alebo Taliansko sú zhovievavejšie a majú kvôli tomu problémy.

Európska únia bola kedysi druhou najväčšou ekonomikou sveta. Dnes toto miesto zaujala Čína a EÚ klesla nižšie. Čo sa pokazilo?

To nie je celkom tak. Približne 20 % tohto rozdielu je dôsledkom výmenného kurzu – nie skutočného schudobnenia. Okrem toho sa Európa rozšírila z 12 na 27 krajín – prijala mnoho chudobnejších štátov. To prirodzene znížilo priemernú úroveň príjmov.
Navyše, americký "rast" je do veľkej miery založený na úveroch a pumpovaní peňazí centrálnou bankou. To nie je zdravý, udržateľný rozvoj. Európa má oveľa vyššiu úroveň sociálneho blahobytu – menej dlhov, vyššie úspory, lepšiu úroveň každodenného života. Nemali by sme sa teda pozerať len na čísla. Život bežných ľudí v Európe sa z dekády na dekádu zlepšuje. V USA – na mnohých miestach – práve naopak. Namiesto porovnávania ukazovateľov sa oplatí pozrieť na realitu.

Je problémom Európy príliš veľa regulácií, málo inovácií a starnúca spoločnosť, ktorá chce viac bezpečia ako rizika?

To je dobré zhrnutie. Ale zároveň: máte všetko na to, aby ste to zmenili – stačí konať.

A čo globalizácia? Napísali ste, že "globalizácia zvíťazí", ale veď Donald Trump zavádzal clá a jeho prezidentské obdobie prinieslo zmätok. Je to koniec globalizácie, alebo len dočasný ústup?

Globalizácii sa darí skvele – len nie v USA. Kto zavádza clá, sám na tom stráca. Čína uzatvára nové obchodné dohody so susedmi, s krajinami Perzského zálivu. BRICS rozvíja vlastné mechanizmy výmeny a dedolarizácie. Európa sa snaží podpísať dohody s Indiou, s Juhovýchodnou Áziou. Problémom nie je globalizácia. Sú to zlé rozhodnutia politikov, ktorí izolujú vlastné krajiny od sveta. A globalizácia medzitým jednoducho pokračuje – bez nich. Ak sa vylúčite z globalizácie, prehráte a nikto sa o vás nebude starať. Poľsko neuveriteľne získalo vďaka otvorenému trhu. Preto si myslím, že návrat k myšlienke ciel a protekcionizmu je cesta nikam – škodlivá a anachronická.

Nemecko dnes podľa niektorých realizuje neomerkantilistickú politiku – viac exportovať ako importovať. Má to ešte zmysel?

Nie, to je zastarané myslenie. Svet už nefunguje v logike obchodných teórií z 18. storočia. To isté platí pre Trumpovu koncepciu – jeho obchodná politika je chaos. Problémom však nie je globalizácia. Problémom sú tí, ktorí sa ju snažia zablokovať – a v konečnom dôsledku škodia sami sebe.

Ako bude vyzerať usporiadanie síl vo svete o desaťročie? Skutočne všetko ovládne Ázia?

Svet je už teraz multipolárny. Superveľmocami zostávajú USA, Európska únia a Čína. Ale aj samotná Ázia je multipolárna – Čína je najdôležitejšia, ale máme tu aj Indiu, Japonsko, Austráliu, Rusko, a tiež mocnosti druhého sledu – Južnú Kóreu, Indonéziu, Vietnam, Pakistan. Podobne ako Severná Amerika – USA, Kanada a Mexiko tvoria de facto kontinentálnu federáciu. Európa je politickou a hospodárskou úniou. Máme teda "viacregionálny" a multipolárny svet – a tak to zostane mnoho desaťročí. To nie sú zmeny, ktoré sa dejú každých päť minút. Písal som o tom už pred 20 rokmi a toto usporiadanie trvá.

Aké globálne trendy budú formovať budúcnosť sveta?

Štyri hlavné:
Globalizácia – stále rastie, bez ohľadu na antiglobalistickú rétoriku.
Demografia a boj o talenty – krajiny, ktoré chcú vyhrať, musia priťahovať a integrovať mladých ľudí.
Technológie – umelá inteligencia, biotechnológia, automatizácia, moderná výroba. Kto ich ovládne, bude produktívnejší a inovatívnejší.
Klíma – kľúčový geopolitický faktor. Buď sa štáty prispôsobia, alebo ich budú ničiť suchá, povodne a požiare. Klimatická adaptácia nie je idea z transparentov, ale reálne výdavky: 100 miliárd eur na modernizáciu energetickej siete, ochranu infraštruktúry, lesníctvo, vodovody. Buď to urobíte, alebo prehráte.

A Afrika? Najmladší kontinent, z ktorého sa však ľudia masovo snažia utiecť. Zmení sa to?

Väčšina Afričanov nikdy neopúšťa kontinent – ročne migruje len asi 100-tisíc ľudí. Pravdou však je, že pre väčšinu afrických krajín nevidím veľa nádeje. Keby kontinent investoval do poľnohospodárstva, priemyslu, vzdelávania, digitalizácie, otvoril vnútorné hranice a znížil korupciu – bolo by to inak. Ale je to 54 štátov, z ktorých mnohé vedú občianske vojny. Afrika ako celok dnes nemá schopnosť strategicky konať.

V jednom z textov ste prirovnali Európsku úniu k "novému stredoveku". Čo ste tým mysleli?

Je to metafora viacvrstvového systému moci. Máme nadnárodné centrum – Brusel, pripomínajúce cisárstvo. Máme silné národné štáty ako Nemecko, ale aj "mestské štáty" ako Estónsko. Máme horizontálne a vertikálne vzťahy – medzi štátmi a Bruselom, medzi štátmi bilaterálne. Je to veľmi stredoveké usporiadanie – pripomína Hanzu. Sám som žil v Hamburgu – ktorý dodnes nesie názov Hanza Hamburg, a váš Gdansk k nej tiež patril. A práve hospodárske siete, a nie vojenské impériá, budú definovať budúcnosť Európy.

V stredoveku fungovali obchodné siete a už spomínané hanzové mestá. Vidíte dnes ich obrodenie?

Jednoznačne áno. Dnes pozorujeme návrat "stredovekých sietí" – spojenectiev obchodu a talentu. Pozerám sa na pobaltské štáty, Island, Škótsko, Katalánsko, Amsterdam, Berlín – to všetko sú články siete, podobnej stredovekým zväzom miest. Takéto štruktúry – horizontálne, decentralizované – sú dnes rovnako dôležité ako vertikálne mechanizmy vládnutia. Európa je predzvesťou "globálneho stredoveku". Máme nové Hodvábne cesty, migrácie z Východu na Západ, dominanciu ázijských ekonomík ako vtedy. To nie je metafora – to je najlepší opis našej doby.

Mala by byť EÚ viac decentralizovaná, aby sa mohla rozvíjať?

Otázka stará ako samotná Únia: "rozširovať alebo prehlbovať?" Odpoveď znie: oboje. EÚ je dnes oveľa širšia a oveľa hlbšia ako kedysi.
To isté platí pre centralizáciu a decentralizáciu: oba procesy sú potrebné. Sú oblasti, ktoré by mali byť viac centralizované – napríklad obrana, infraštruktúra, energetika. Ale v iných oblastiach, ako je presadzovanie politiky, by mali prostriedky smerovať priamo do regiónov: na Sicíliu, do Poľska, Baskicka a mali by sa tam vynakladať v súlade s pravidlami.

Možno by ste chceli zlúčiť niektoré menšie štáty regiónu? Máme Litvu – 3 milióny ľudí, Lotyšsko – menej ako 2, Estónsko – 1,3 milióna...?

V skutočnosti – vo svojej poslednej knihe navrhujem regionálnu federáciu, napríklad pre krajiny Vyšehradskej skupiny. Načo majú Slovensko či Česko samostatné zdravotníctvo, armády, ministerstvá hospodárstva, keď sa vyľudňujú? Je to neefektívne. Aj štáty podliehajú zákonom úspor z rozsahu.
Koncepcia "konštruktívneho zlučovania" by mala byť súčasťou rozvoja strednej Európy. To neznamená kolonizáciu – znamená to spoločné investície, lepšie riadenie, optimalizáciu výdavkov.

Nie úplne súhlasím s centralizáciou Európy. Napríklad Poľsko veľmi profitovalo z toho, že neprijalo euro – najmä počas kríz, keď naša centrálna banka mohla reagovať rýchlo a v súlade s našimi záujmami. Je spoločná mena naozaj potrebná?

Máte pravdu – Poľsko a Maďarsko získali vďaka menovej flexibilite. To im prinieslo nákladovú výhodu a prílev investícií. Preto si myslím, že je potrebný dvojaký prístup: na jednej strane máme formálnu Európsku úniu, na druhej strane – Európske spoločenstvo, voľnejšiu štruktúru vzájomnej závislosti. Do nej patria okrem iného Turecko, Švajčiarsko, Ukrajina, Balkán. Nepatria do EÚ, ale sú súčasťou európskeho ekosystému: colnej únie, trhu práce, investícií, migrácie. Je to neformálne, ale reálne spoločenstvo a práve ono bude budovať budúcnosť kontinentu.

preložil: jLai

zdroj:
https://businessinsider.com.pl/wiadomosci/w-jakim-punkcie-znajduje-sie-swiat-ekspert-wielobiegunowosc-i-nowe-sredniowiecze/k1egnw4

foto: Parag Khanna
zdroj: wikipedia