Šesť storočí spolužitia s Rómami: Odkiaľ vlastne prišli?

Žiadam mestá, kastelánov hradov a barónov, aby Ladislavovi a jeho ľuďom, kdekoľvek prídu, nerobili žiadne ťažkosti. Ide o prvú písomnú zmienku o Rómoch na našom území.

Dalo by sa očakávať, že takéto okrúhle výročie, 600 rokov, sa bude na Slovensku pripomínať. Prinajmenšom rómskymi komunitami a ich organizáciami. Je však vytrvalé ticho, hoci „jubilejný“ rok sa rýchlo chýli ku koncu.

Dôvodom mlčania môže byť aj neistota ohľadne prvej písomnej zmienky. Originál Žigmundovej ochrannej listiny Ladislavovi sa nezachoval, iba jej odpis, urobený rukou kronikára Andreasa Presbytera. Ale podľa staršieho výskumu našej uznávanej romistky Emílie Horváthovej nič hodnovernejšie v písomnej podobe o príchode prvých Cigánov-Rómov na územie Slovenska vlastne nemáme. Sú len rôzne nepotvrdené správy a záznamy o prechode migrujúcich rómskych skupín cez naše mestá v približne rovnakom čase alebo o niečo skôr, ako sa tu objavila skupina vajdu (vojvodu) Ladislava.

Prvé skupiny migrantov používali Uhorsko len ako tranzitnú krajinu a smerovali ďalej na západ. Nie náhodou, už rok po vystavení Žigmundovej listiny sa ňou Ladislavova skupina preukázala vo vyše 800 kilometrov vzdialenom bavorskom meste Regensburg (Rezno).

A odkiaľ do strednej Európy prichádzali?
Dlho sa to nevedelo. Niekde tvrdili, že India je ich krajinou pôvodu, u nás hovorili o Egypte. Preto ich už v 15. storočí volali „egyptskými Cigánmi“.

Muži ovládali tradičné remeslá, najmä kováčstvo. Obchodovali s koňmi a boli vynikajúci psovodi. Vedeli tak vycvičiť psov, že tie dokázali uštvať srnčiu zver. Šľachta preto „egyptských Cigánov“ využívala pri poľovačkách. Ale domáce obyvateľstvo sa ich už na začiatku dosť obávalo.

„Pri zadovažovaní svojich existenčných potrieb nezriedka postupovali agresívne a najmä dedinskému obyvateľstvu spôsobovali značné škody,“ približuje Horváthová.

Kým takýchto skupín bolo málo a kým si vajdovia dokázali s páchateľmi ako-tak poradiť, panovníci nechali voľných vtákov lietať. Keď ich pribudlo a dovoľovali si čoraz viac, prišla tvrdá odveta.

Odobrať deti rodičom
Preskočme tri storočia, píše sa rok 1721 a cisár Karol VI. má už toho plné zuby. Dekrétom vyhlasuje „Cigánov“ za vyvrheľov spoločnosti a nariaďuje, aby sa aj na ich ženy vzťahoval trest smrti za túlanie. Karolovej dcére Márii Terézii sa to zrejme nepáči. Po nástupe na trón takmer o dvadsať rokov neskôr to chce zmeniť, ale vie, že sa nesmie unáhliť. Jedna tereziánska reforma strieda druhú a Cigáni-Rómovia prídu na rad až v roku 1768.

„Je zakázané bývať v chatrčiach, v stanoch, sťahovať sa z miesta na miesto,“ stálo v najnovšom nariadení panovníčky. „Cigáni si postavia domy a budú sa živiť riadnym zamestnaním.“

Okrem toho vydala Mária Terézia dekrét, ktorý rušil funkciu vajdu a namiesto označenia „Cigán“ sa zavádzalo iné – „Novosedliak“ (Neubauer) a „Novomaďar“ (Uj – Magyar). Zakazovalo sa používanie rómskeho jazyka. Kočovníci sa mali usadiť medzi ostatnými poddanými a podliehali ako oni miestnemu richtárovi.

Ibaže aj po piatich rokoch ostávali príkazy panovníčky iba na papieri. A tak sa ich v roku 1773 rozhodla presadzovať silou. Nariadila, že kto sa neusadil alebo zostal žiť v provizórnej chatrči či nejakej kolibe, nedostane povolenia na uzavretie sobáša. Najprv sa musí preukázať dokladom o tom, že „je schopný ženu a deti primerane vyživiť a zaopatriť“.

A čo s tými, čo sú ženatí, ale neusadení, kočujú a neživia sa prácou? Takým sa mali deti násilne odobrať, „aby bola zaručená ich lepšia výchova“.

Dva roky po prijatí týchto drakonických opatrení cisárskym dvorom začal spišský vzdelanec Samuel Augustini ab Hortis vydávať na pokračovanie v jednom odbornom časopise svoj spis „O dnešnom stave Cigánov v Uhorsku“. Zmienil sa v ňom aj o odoberaní detí rodičom.

Denník Wiener Zeitung priniesol správu tohto znenia: „V obci Fragendorf (dnes Vrakuňa) pri Prešporku vyslanci veliteľa naložili v noci 21. decembra 1773 detí Novosedliakov, ktoré mali viac ako päť rokov, na vozy a odviezli ich na vzdialené a odlúčené od rodičov miesta, kde majú zbaviť sa vrodenej neposlušnosti, dostať lepšiu výchovu, a majú sa priučiť práci. Sedliaci, ktorí sa rozhodli vziať si takéto deti na výchovu, dostanú na najvyšší rozkaz ročne 18 zlatých“.

Panovníčka to podľa Augustiniho myslela dobre. Nariadenia, ktoré vydala, síce „zasiahnu srdce Cigánov na najcitlivejšom mieste“, pripúšťal, lebo berú im slobodu a ich odveký spôsob života, ale jedným dychom dodával - "niet inej cesty na polepšenie tohto ľudu".

Ako horlivý stúpenec tereziánskych reforiem Augustini nepochyboval o rýchlej asimilácii Rómov. Vo svojom spise však zároveň musel konštatovať, že „múdre a liečivé“ nariadenia Márie Terézie sa nedarí pre „odpor Cigánov“ realizovať.

Z novinových správ vyplynulo, že väčšina detí odvlečených „na prevýchovu“ utekala naspäť k svojim rodičom, ktorí sa ukrývali v lesoch alebo na šírych pláňach Žitného ostrova.

Etnografka Viera Urbancová, ktorá pred 30 rokmi objavila a sprístupnila slovenskej verejnosti Augustiniho priekopnícke dielo (vydané pôvodne v nemčine), nabádala vnímať prístup Márie Terézie k „cigánskej otázke“ v kontexte jej drsnej doby. Kým v nemeckých krajinách vtedy s obľubou organizovali Heidenjachten, čiže „pohon na cigánskych pohanov“ s cieľom ich zlikvidovať, v Habsburskej ríši sa Rómov vlastne usilovali zachrániť začlenením do majoritnej spoločnosti.

„Otrhaní a polonahí sa tešia zo života“
Syn Márie Terézie a následník trónu Jozef II. pokračoval v matkinej politike „regulácie“ Rómov. Niektoré jej nariadenia zopakoval, ale kládol väčší dôraz na povinnú školskú dochádzku a na zlepšenie hygieny. Nariadil prijímať rómske deti do učenia v cechoch, prikázal poskytnúť opustené usadlosti rómskym rodinám, dokonca dal postaviť niekoľko vzorových osád na juhovýchodnej Morave.

Jozef však vládol krátko, len do roku 1790, lebo už mladý nečakane zomrel. O tri desaťročia neskôr situáciu uhorských „Cigánov“, priblížil jeden z prvých významnejších slovenských etnografov Ján Čaplovič: „Obyčajní Cigáni sa stále potulujú. Na konci niektorej dediny si pozbíjajú naničhodné chatky, zriadia si malú kováčsku dielňu, položia malý mech a kujú klince a všetko, čo príde. Otrhaní a polonahí sa tešia zo života a kradnú, kde čo môžu. Ešte viac však kradnú ich ženy.“

Čiže čo sa vlastne zmenilo na položení Rómov v Uhorsku po tereziánskych reformách? Nebolo toho veľa, ale niečo predsa len áno. Historička Anna Jurová skúmala svojho času problémy vzniku rómskych osád na Spiši a prišla k záveru, že najviac ich pribudlo práve v 18. storočí. Dokonca aj zárodky niektorých súčasných osád sa tam formovali už vtedy.

Pravda, väčšina Rómov sa nariadeniam Márie Terézie a jej syna nepodvolila. Podľa Augustiniho práve v tom treba hľadať pôvod starej otázky, či má štát trpieť stále sa zväčšujúcu neproduktívnu skupinu ľudí, ktorá sa odmieta podieľať na jeho zveľaďovaní prácou a vyberá si radšej kočovnícky život. Značná časť majoritnej spoločnosti odpovedala už vtedy na položenú otázku jednoznačne odmietavo. A žiadala vyhnať z ich z krajiny „ako parazitov“.

Treba pripomenúť, že v tereziánskej dobe žilo na území dnešného Slovenska relatívne málo Rómov. V roku 1770 ich tu bolo okolo 20-tisíc, pričom najviac v južných oblastiach. Napríklad v Bratislavskej stolici približne 2500, v Nitrianskej – 2000, v Gemeri – 1800, v Šariši – 1500, na Spiši – 500, ale v Turci ani nie 100.

Vďaka postupnému usádzaniu Cigánov-Rómov sa mohol o 17 rokov vykonať ich už presnejší súpis podľa jednotlivých miest. Vyplýva z neho, že napríklad v Moldave vtedy žilo 134 "cigánskych“ rodín a v Košiciach 95. Až 78, respektíve 59 živiteľov týchto rodín boli kováči a 44 (35) manuálne pracujúci.

Len aby neboli na očiach
Samozrejme, Rómovia aj v nasledujúcich desaťročiach migrovali, stále viac sa ich však usádzalo aspoň na prechodný čas. Aj to zrejme viedlo k rastu ich populácie. Koncom 19. storočia žilo na území Slovenska (Horného Uhorska) takmer 40-tisíc Rómov. Prekvapuje však iný údaj – z nich kočovalo iba 9-tisíc, čiže ani nie desať percent.

Československý zákon "o túlavých Cigánoch“ z roku 1927 kočovanie výrazne obmedzoval, napríklad predpisovali potulným Rómom presnú trasu. Mnohé mestá a dediny zakazovali vstup alebo táborenie kočujúcich vo svojom katastri, čo ich tiež nútilo zvoliť si usadlejší spôsob života.

Ale priťažilo sa aj usadeným Rómom. Mnohé miestne samosprávy sa snažili zbaviť "neprispôsobivých“ spoluobčanov premiestňovaním rómskych osád mimo katastra svojich obcí. Úradom slovenského vojnového štátu nestačilo ani to. Pred 80 rokmi v auguste 1943 vydalo Machovo ministerstvo vnútra vyhlášku, podľa ktorej sa rómske osady museli sťahovať aspoň dva kilometre od obce i od hradskej. Aby neboli na očiach. Tak prichádzali mnohé komunity o svoje pôvodné pozemky, ktoré Rómovia dostali ešte od panovníkov.

V roku 1958 prišlo vedenie KSČ s novou stratégiou riešenia „cigánskej otázky“. Išlo o takzvaný organizovaný rozptyl. Rómovia mali opustiť osady s chatrčami a usadiť sa medzi ostatnými obyvateľmi v opustených alebo novopostavených bytoch. Proti tým, čo sa odmietli prispôsobiť, mohli štátne orgány použiť násilie. V priebehu troch rokov malo zaniknúť vyše 600 rómskych osád. Bola to utópia a zámer navyše vyvolával pobúrenie medzi čakateľmi na pridelenie bytu v poradovníkoch.

Podľa zistení Jurovej sa na východe štátu, kde bolo takmer 480 samostatných osád, podarilo do roku 1962 zlikvidovať len tri z nich. Chýbali stavebné kapacity i financie na výstavbu bytov pre tisíce rodín z chatrčí, kolíb a zemníc.

Vznikol teda nový plán: v rokoch 1966 – 1969 bolo treba presťahovať na Slovensku z osád takmer 70-tisíc Rómov. Z nich 14-tisíc chceli úrady vysídliť do Čiech a na Moravu. Dostupné štatistiky hovoria o podstatne skromnejších výsledkoch. V roku 1971 bolo na Slovensku stále 930 osád s takmer 100-tisíc obyvateľmi.

Samozrejme, medzitým sa množstvo Rómov integrovalo a prispôsobilo, vychodili stredné i vysoké školy, uplatnili sa v rôznych sférach ľudskej činnosti. Väčšina však ostávala na okraji spoločnosti.

Dve vzorové osady to nezachránia
Po roku 1989 štát priznal Rómom postavenie národnostnej menšiny a tým akoby "cigánska otázka“ prestala preň existovať. Otázka možno áno, problém však zostal, aj keď už rómsky, zato vyhrotený a nabaľujúci sa rokmi ako snehová guľa.

Trhové hospodárstvo zastihlo vari najmenej pripravených práve Rómov, konštatovala vo svojej analýze Svetová banka. S nedostatočným vzdelaním a nízkou kvalifikáciou nemali na trhu práce takmer žiadnu šancu. "Nie je práca pre gadžov, ako môže byť pre Rómov?“ bolo počuť najmä v ekonomicky zaostalejších regiónoch.

Tisíce Rómov prišlo o strechu nad hlavou, keď stratili prácu a po tom, čo sa byty na sídliskách začali odpredávať do osobného vlastníctva. Kam sa pobrať? Najskôr k príbuzným a známym do osád Staršie osady sa tak rýchlo preľudňovali a začali vznikať nové. V Prešovskom kraji na začiatku tohto storočia zistili, že im ročne pribúda až desať rómskych osád, postavených načierno.

Etnograf Martin Šuvada upozorňuje na nový fenomén, v zahraničí známy pod názvom „white flight“ (biely útek). Podľa našich pozorovaní sa už prejavil v niektorých lokalitách Slovenska. Majoritným obyvateľstvom sa tam stávajú Rómovia

Koľko je ich vlastne na Slovensku v súčasnosti? Oficiálne údaje zo sčítaní ľudí a bytov nám veľmi nepomôžu. Odhady odborníkov sa pohybujú od 300-tisíc do pol milióna. Koľko ich žije v segregovaných, teda od obcí priestorovo oddelených osadách a v rôznych mestských getách, ako je napríklad trebišovské? Tam je situácia veľmi zlá. Pred dvadsiatimi rokmi našli sociológovia pri mapovaní rómskych osídlení na Slovensku 150 osád, dnes je ich zrejme viac.

Výskum sociológov viedla vtedy Iveta Radičová, ktorá upozornila, že v nich žije asi 30-tisíc ľudí v absolútnej chudobe. Takmer všetci boli nezamestnaní, bývali často v chatrčiach, zhotovených bez stavebného povolenia, už preto nemohli mať vodovod ani kanalizáciu.

V ostatom čase prichádzajú z osád správy o šírení žltačky či tuberkulózy, ďalších ochorení „špinavých rúk“ Ale ako sa dá dodržiavať hygiena v preľudnených chatrčiach bez čistej vody? Je vôbec východisko z tohto bludného kruhu? Postaviť s účasťou štátu a čiastočne i svojpomocne lacné byty pre osadníkov? Pár takýchto modelových projektov sa realizovalo. Zopár, ako za čias Jozefa II. Zo súčasných možno spomenúť Nálepkovo alebo Veľkú Lomnicu. Ale čo ďalej?

Ako žili pred 250 rokmi (z pozorovaní Samuela Augustiniho ab Hortis)
Sú navyknutí znášať hlad a nahotu bez toho, aby im to vadilo, a preto prerušia prácu, ktorú robili hneď pri prvých horúčavách a majú sklon preleňošiť celé dni. Sú však schopní putovať z dediny do dediny v najväčšom mraze a zime s nepokrytou hlavou, v starých handrách bez toho, aby čo len zakašľali.
Cigáni zvyknú konzumovať všetky jedlá, jedia aj uhynuté ovce, svine, hydinu bez toho, aby si čo len trochu ohrozili zdravie.
Chybou je, že keď niečo nadobudnú, nedokážu si to podeliť a použiť cez dlhšie obdobie, ale všetko okamžite a s ľahkou mysľou minú.
Svoje deti milujú opičou láskou, ktorá zachádza až tak ďaleko, že ich neposielajú do školy, nevedú k dobrému správaniu, ale odmalička im dávajú úplnú slobodu a povolia im všetky roztopašnosti.
Na jarmokoch, pri obchodovaní s koňmi, na svadbách – vtedy dávajú do zálohu nástroje a všetko, bez čoho sa môžu na krátku dobu obísť, len aby si zaopatrili peniaze, ktoré utratia na šatstvo a radovánky.
Keď ochorejú, nežiadajú o radu nijakého lekára. Niektorí, keď ich rozbolí žalúdok, zvyknú si kúpiť za grajciar alebo dva šafranu, okorenia si ním polievku a veria, že od neho vyzdravejú.
Keďže často vidia, že ich koňom pri niektorých chorobách pomáha púšťanie žilou, liečia aj seba tým istým spôsobom.
Žiaden Cigán si neskráti život sám a úmyselne iba pre starosti, straty a zo zúfalstva. Na to je mu život príliš milý a príjemný.
Ako dôkaz, že Cigáni nepatria k najšpatnejším ľuďom, môže slúžiť aj to, že sa do nich zamilujú príslušníci iných národov, uzatvoria s nimi manželstvo a stávajú sa členmi ich spoločenstva.
Zdroj: Samuel Augustini ab Hortis: O dnešnom stave, zvláštnych mravoch a spôsobe života, ako aj o ostatných vlastnostiach a danostiach Cigánov v Uhorsku, 1775 (slovenské vydanie 1995)

Vladimír Jancura, Pravda

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/688292-sest-storoci-spoluzitia-s-romami-tiene-a-svetla/

Ilustrácia:
Kočovný život Cigánov - voľných vtákov mal aj svoju odvrátenú tvár. 
György Vastagh: Zúbožení Cigáni, maľba 1886.