Simčera: Sovietsky zväz bol zničený z Moskvy

Simčera, Vasilij Michajlovič, Szimcsera László (*26.2.1940, Podkarpatská Rus - †16.06.2020, Moskva) bol sovietsky a ruský ekonóm-štatistik, profesor, doktor ekonomických vied, čestný pracovník vedy Ruskej federácie r. 2001, viceprezident Ruskej akadémie ekonomických vied, hlavný redaktor časopisu Ekonomika, prezident Medzinárodnej banky Senátor, riaditeľ Medzinárodného inštitútu inžiniersko-ekonomickych badaní - Tretie tisícročie... V r. 2007 ho Medzinárodné biografické centrum (Cambridge, Veľká Británia) zaradilo do katalógu „2000 výnimočných intelektuálov 21. storočia".  

archív 2020

- Vasilij Michajlovič, blahoželáme Vám, nášmu dlhoročnému autorovi, vynikajúcemu vedcovi a pozoruhodnému človeku, ktorý je uznávaný ako jeden z vynikajúcich intelektuálov 21. storočia, k Vašim 80. narodeninám. Nie každému sa podarí dosiahnuť taký vysoký životný míľnik, najmä v dobrom zdraví a s takou veľkou tvorivou aktivitou, akú máte Vy. Svedčí to o vnútornej harmónii človeka a jeho schopnosti usporiadať si vonkajšie okolnosti svojho života. V tejto súvislosti by som vám rád položil neštandardnú otázku - ktorý deň považujete za doteraz najlepší a ktorý deň je pre vás najťažší  vo vašom živote ?

- V prvom rade chcem poďakovať nielen za gratulácie, ale aj za možnosť dlhoročnej spolupráce s novinami „Zavtra“, ktoré sú nasledovníkom novín „Deň“, s Izborským klubom, s televíznym kanálom „Deň-TV“, za možnosť komunikovať s ich zamestnancami, autormi, čitateľmi, divákmi a poslucháčmi, s celým okruhom rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí sa okolo nich a okolo Alexandra Andrejeviča Prochanova zhromažďujú. Neviem o žiadnej podobnej komunite nielen v Moskve, ani v Rusku, ba ani na celom svete, ktorá by bola taká objektívna, adekvátna, kriticky analyzujúca, ale zároveň neuveriteľne optimistická a vlastenecká.

Čo sa týka odpovede na vašu otázku, pochádzam z malého národa, Rusínov, ktorí po stáročia prežívali vo veľmi zložitých a ťažkých podmienkach, kde jedno nesprávne konanie, slovo či dokonca pohľad mohli stáť človeka majetok, zdravie, ba dokonca život nielen jeho samotného, ale aj jeho blízkych a príbuzných, keď vždy bolo treba niečo skrývať a ukrývať. Preto o nejakých úžasných momentoch v mojom živote môžem povedať len veľmi málo. Myslím si, že som mal veľké šťastie, mohol som získať bezplatné vzdelanie, dokončil som školu so zlatou medailou, inštitút s červeným diplomom, dostal som sa na postgraduálne štúdium v Akadémii vied ZSSR v Moskve a celý život som sa venoval svojej obľúbenej vede, o ktorej mnohé generácie mojich predkov nemali ani predstavu a nemohli o nej ani snívať.

Moji učitelia boli: Akademik Stanislav Gustavovič Strumilin, revolucionár, jeden z autorov plánu industrializácie Sovietskeho zväzu, ktorý sa dožil takmer sto rokov; akademik Sergej Vasilievič Nemčinov, skutočný génius, ktorý sa, bohužiaľ, dožil len 70 rokov; akademik Nikolaj Prokofjevič Fedorenko, prvý riaditeľ Ústredného ekonomicko-matematického ústavu Akadémie vied ZSSR, demiurg paradoxnej štatistiky, „profesor profesorov“ Pavel Petrovič Maslov... Dali mi oveľa viac, než som mohol predpokladať. V Kyjeve, v Akadémii vied Ukrajinskej SSR, bola úžasná škola štatistiky, kam som chcel ísť, ale po inštitúte ma ako postgraduanta nevzali, lebo Chruščov vydal príkaz, že postgraduanti majú mať dva roky pracovnej praxe, a len pre ústavy Akadémie vied ZSSR sa urobila výnimka. Od roku 1962 do roku 1991 môžem asi všetky svoje roky nazvať šťastnými.

A najtemnejšie spomienky sa, samozrejme, spájajú so zničením Sovietskeho zväzu. Nebol to len a ani nie tak kolaps života - stalo sa niečo, čo sa nemalo a navyše ani nemohlo stať. Ešte aj dnes, po tridsiatich rokoch, v hĺbke srdca nemôžem uveriť, že to všetko je skutočnosť, a nie nejaký strašný sen. Stratiť svoju vlasť, a to nie raz a nie z vlastnej vôle - nikto by si neželal zažiť niečo také....

- Môžete nám povedať niečo viac o svojich rusínskych koreňoch? V našej krajine je história a kultúra Rusínov, žiaľ, nedostatočne známa.

- Nás, Rusínov, je v Zakarpatsku v súčasnosti len 650-tisíc, to je niečo viac ako polovica obyvateľov tohto regiónu, kde žijú ľudia rôznych národností, vrátane 300-tisíc Ukrajincov a 200-tisíc Maďarov. Ale ukrajinské úrady od sovietskych čias, keď Podkarpatskú Rus Československa po vojne premenovali na Zakarpatskú Ukrajinu a začlenili do ZSSR, Rusínov ako národ neuznávajú, zapisujú nás ako Ukrajincov. Ale čo sme to za Ukrajincov - máme iný jazyk, inú kultúru, dokonca aj inú abecedu? Dejiny Rusínov a dejiny Ukrajiny sa prelínajú, ale sú to úplne odlišné cesty a osudy.

Rusíni sú najstarším slovanským obyvateľstvom Karpát a Podkarpatska, žijú v Poľsku, Maďarsku, na Slovensku, v Rumunsku a srbskej Vojvodine. Podľa tradície pravoslávne kresťanstvo prijali ešte pred Cyrilom a Metodom, približne v čase vzniku Veľkej Moravy, ide o samý začiatok IX. storočia, asi 150 rokov pred pokrstením Ruska Vladimírom Veľkým.

Keďže podľa súčasných historických predstáv Slovania putovali zo západu na východ a zo severu na juh, mali sme sa my, Rusíni, usadiť na našom súčasnom sídelnom území skôr ako ostatné východoslovanské kmene - na ceste „od Varangov ku Grékom“, od Novgorodu ku Kyjevu. Nikdy sme však nemali vlastnú štátnosť - aspoň nie v písaných dejinách. A Rusíni museli vždy prežiť a zachovať si svoju identitu v tých najnepriaznivejších a najťažších podmienkach.

Podľa Saint-Germainskej zmluvy z roku 1919 sa Podkarpatská Rus (Rusínsko), ktorá bola súčasťou Rakúsko-Uhorska, stala súčasťou československého štátu ako samostatná krajina. Po Mníchovskej dohode z roku 1938 a odtrhnutí Sudet od Československa bola naďalej súčasťou československého štátu až do 15. marca 1939. Po anexii Čiech a Moravy Treťou ríšou bola vyhlásená nezávislosť Podkarpatskej Rusi, ale do troch dní ju obsadilo Maďarsko a stala sa súčasťou maďarského štátu. Preto je v mojom rodnom liste napísané, že som László Szimcsera.

Od novembra 1944, keď Červená armáda obsadila tieto krajiny, nebola určená ich štátnosť a o osude Podkarpatskej Rusi sa rozhodlo len tak mimochodom na Jaltskej konferencii, existuje záznam prepisu, keď Churchill kladie príslušnú otázku, Roosevelt navrhuje preniesť právo rozhodovania na Stalina a ten odpovedá: „Nemám námietky.“ Zakarpatsko teda nebolo pripojené k Ukrajine, ale k Sovietskemu zväzu a stalo sa súčasťou Ukrajinskej SSR na základe Stalinovho rozhodnutia. Königsberg a priľahlé územia Východného Pruska, dnešnú Kaliningradskú oblasť, začlenil nie do Litovskej SSR, ale do Ruska. So Zakarpatskom však urobil niečo iné. A v roku 1991 mohli Rusíni nastoliť otázku svojej nezávislosti alebo autonómie. Dokonca si teraz myslím, že bolo márnosťou, že som sa aktívne nezúčastnil na procese politického sebaurčenia Rusínov, na príprave zakarpatského referenda, ktoré sa konalo 1. decembra 1991 - mal som také návrhy, a to veľmi vážne... Možno by sa potom celá Ukrajina vydala inou cestou - vytvoriť nie unitárny, ale federatívny štát?

— S čím spájate taký nárast ukrajinského ultranacionalizmu, ktorý viedol k „Euromajdanu“ a k štátnemu prevratu v roku 2014 v Kyjeve?

— Viete, moje hodnotenie toho, čo sa dnes deje na Ukrajine, sa absolútne nezhoduje ani s tým, čo sa hovorí tam, ani s tým, čo sa hovorí tu. Veď „páni sa bijú a sedliakom praskajú hlavy“. V Moskve aj v Kyjeve predstierajú, že krach ZSSR s tým nemá nič spoločné, že „privatizácia“ s tým nemá nič spoločné, že „trhové vzťahy“ s tým nemajú nič spoločné, že „demokratické reformy“ s tým nemajú nič spoločné. Že to všetko bolo „dávno, v inej galaxii“. A to je lož.

Často počúvam: pred 30 rokmi bola Ukrajina 50-miliónovou krajinou s rozvinutým priemyslom a vysokou životnou úrovňou, do čoho ju doviedli nacionalisti-banderovci! Ale nič také! Pred 30 rokmi bola Ukrajinská SSR súčasťou 300-miliónovej krajiny, druhej svetovej superveľmoci, s rozvinutým priemyslom a vysokou životnou úrovňou. A zničili ju zvnútra a „zhora“, z Moskvy, dnes je to už všetkým známe, ale všetci okolo mlčia. Gorbačov je hrdina, Jeľcin je hrdina. Gorbačovove fondy, Jeľcinove centrá...

Tu môžeme stavať tisíce teórií, ale fakt zostáva faktom: ak je krach ZSSR naozaj najväčšou katastrofou 20. storočia, potom táto katastrofa, ako každé zločin, musí mať mená, priezviská a rodné mená. Alebo to nie je zločin, všetko sa nejakým spôsobom samo, prepáčte, udialo? Preto už 30 rokov chodíme vo vzájomných výčitkách a obviňovaniach?

Nerobme si ilúzie: bez príkazu z Moskvy by v Kyjeve a iných hlavných mestách sovietskych republík nikto v rokoch „perestrojky“ o suverenite ani nehovoril. Všetci títo „národní vodcovia“ boli agentmi KGB, ktorých potom v rámci nejakých dohôd vymenili za amerických „kurátorov“. A kto najviac trval na rozpade Sovietskeho zväzu? Kravčuk? Šuškevič? Nie, Jeľcin! Áno, zrušil dlhy, opustil Krym, ale všetky väzby v rámci sovietskej ekonomiky boli zničené, ľudia boli okradnutí, nebolo práce, otvorili sa hranice... Spomeňte si na „rozšafné deväťdesiate roky“, ktoré Naina Josifovna Jelcinová nie tak dávno nazvala „svätými“. Vojna všetkých proti všetkým, chudoba, milióny ľudí oklamaných, ožobráčených a zabitých „trhovými reformami“, prepad pôrodnosti, medzietnické a sociálne konflikty...

Rusko malo stále aspoň nejaký potenciál vnútorného rastu, ropu a plyn plus arzenál jadrových rakiet. Ukrajina však bola odsúdená na zánik. Nie náhodou som hovoril o svojich rusínskych koreňoch a historickom zvyku môjho národa prežiť v tých najnepriaznivejších podmienkach. Presne to isté sa deje s Ukrajinou teraz - prežíva, ako sa dá. Nie je to pekné, možno dokonca - najmä z ruského pohľadu - zločinné a podlé. Ale boli ukrajinskí „gastarbeiteri“ v Rusku celé tie roky platení viac a zaobchádzalo sa s nimi lepšie ako v Európskej únii? Je ruský kapitalizmus niečo zásadne odlišné od západného kapitalizmu? Ako Rusko pomohlo v ťažkej chvíli, podporilo Janukovyča, aspoň odmietlo uznať moc „euromajdanu“, samotné právo „neobanderovcov“ hovoriť v mene ľudu a štátu Ukrajiny? Nie, nič také sme nevideli. Prečo? Boli západní „partneri“ oklamaní? Alebo „aha, nie je ťažké ma oklamať - sám sa rád nechám oklamať!“? Ale „Krym je náš“? Nehovorím o Haličanoch, ale väčšina obyvateľov Ukrajiny uvažuje takto: „Rusko sa vzdalo príbuzenského vzťahu s nami, a potom nás ešte aj okradlo“ — ako starší bratia mladšieho v „Rozprávke o kocúrovi v čižmách“. Takže tu nejde len o psychológiu, ale aj o aritmetiku.

— Hovorí sa, že za 30 rokov „nezávislosti“ Rusko sponzorovalo Ukrajinu niekoľkými stovkami miliárd dolárov…

— Ako profesionálny ekonóm-štatistik tieto čísla poznám. A viem, že tieto peniaze sú v podstate „províziami“, ktoré ruské „elity“ vyplatili „elitám“ ukrajinským v rámci spoločných obchodov s „partnermi“ z tretích krajín. Porovnajte aspoň oficiálne colné údaje Moskvy a Kyjeva, ktoré sa dokonca aj dnes, keď je všetko údajne „transparentné“ a „nekompromisné“, líšia o miliardy dolárov. A v 90. rokoch cez Ukrajinu každoročne prechádzalo „šedého“ reexportu za 100 miliárd dolárov len na rope a plyne, nehovoriac o zbraniach a iných „kontrafaktoch“.

Takže to nie je „Rusko dalo Ukrajine“, ale ruské a ukrajinské „elity“ spoločne okradli národy svojich krajín, nazvime veci pravým menom. A tieto kšefty nikam nezmizli – len teraz prebiehajú pod vlajkou nie „priateľstva a bratstva“, ale „vojny až do víťazného konca“. Ale peniaze sú tie isté... Niekomu vojna, niekomu matka rodná!

— USA, Izrael, ďalšie krajiny „kolektívneho Západu“, tá istá Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko — s tým nemajú nič spoločné?

— Všetko na svete je prepojené! Tak samo Čína aktívne pôsobí na Ukrajine aj v Bielorusku. Len ste sa pýtali na príčiny rastu ukrajinského nacionalizmu a rusko-ukrajinských vzťahov — tak som odpovedal. Ale mohli by sme o tom hovoriť veľmi dlho...

— Pokiaľ viem, takéto rozdiely v colnej štatistike, ako s Ukrajinou, ste objavili aj medzi Ruskom a jeho ďalšími zahranično-obchodnými partnermi.

— Napríklad, pri exporte ropy do Nemecka tieto rozdiely v roku 2015 predstavovali 2,5-násobok. Podľa našich dokumentov sme Nemecku predali približne 22 miliónov ton ropy v hodnote 10,9 miliardy dolárov, zatiaľ čo v nemeckej správe je zaznamenaný nákup 54 miliónov ton ruského „čierneho zlata“ v hodnote 27,1 miliardy dolárov. V obchodovaní s ropou medzi Ruskom a USA tento rozdiel predstavuje 3,3-násobok, s Francúzskom 2,5-násobok a s Ukrajinou 1,8-násobok.

— Dobre, Vasilij Michajlovič. Vráťme sa k našej krajine. Čo podľa vás spôsobilo prudké spomalenie sovietskej ekonomiky na konci 60. a začiatkom 70. rokov minulého storočia, ktoré možno považovať za jeden z najdôležitejších faktorov, ktoré viedli k zániku Sovietskeho zväzu? Prečo zlyhala „Kosyginova“ reforma?

— „Stalinský“ model sociálno-ekonomického rozvoja ZSSR bol zničený Chruščovom už v polovici 50. rokov. Všetko, čo nasledovalo, pripomínalo pomalé topenie obrovského ľadovca v teplom oceáne. Až kým tento ľadovec úplne nezmizol. Rozumiete, hlavný úspech Stalina nebol ani tak v industrializácii krajiny, ani v ročnom ekonomickom raste 10 a viac percent, ani v víťazstve v roku 1945 či v raketovo-jadrovom prielome. Toto všetko boli len dôsledky toho spoločenského pokroku, tej kultúrnej revolúcie, ktorá bola za neho v našej krajine uskutočnená. Vytvorenie nového typu človeka, zameraného na tvorivosť, na pravdu, na česť — na to najlepšie, čo bolo, je a môže byť v človeku. Naučil ľudí pracovať nie zo strachu, ale svedomite, naučil ich neklamať, pretože „ak klameš — ideš do väzenia!“, naučil ich považovať sa za plnoprávneho člena veľkej rodiny sovietskeho národa. Tento typ človeka ani dnes, po dvoch tretinách storočia od Stalinovej smrti, napriek všetkému úsiliu, nebol zničený. No už neurčuje situáciu v našej krajine. A všetko to začalo s Chruščovom, s jeho zradou — nie ani tak Stalina samotného, to je zanedbateľné, ale tých princípov, na ktorých bol budovaný stalinský Sovietsky zväz.

Každý hovorí o pôžičke, o Marshallovom pláne pre povojnovú Európu. Viete, koľko stala pôžička pre ZSSR? Menej ako 10 miliárd dolárov. A Marshallov plán? 17 miliárd dolárov. A koľko investoval ZSSR za Stalina v rokoch 1946 - 1953 do hospodárskej obnovy východnej Európy? Asi 200 miliárd dolárov. Bez toho, aby sme kričali alebo robili rozruch. Pretože Stalin nehovoril, ale robil. A uznali to dokonca aj škodoradostné typy ako Churchill.

Čo sa týka samotnej „Kosyginovej“ reformy, známej aj ako „reforma Libermana“, o ktorej sme už veľa hovorili a písali, jej cieľom nebolo prejsť k výrobe spotrebného tovaru, ale konvergencia vnútorného sovietskeho trhu s vonkajšími trhmi. Teraz mnohí moji kolegovia navrhujú prudko zvýšiť objem peňažnej zásoby, vytlačiť niekoľko biliónov rubľov a uviesť ich do obehu. Takúto emisiu by však mal sprevádzať podobný rast objemu tovarov a služieb, ale nič také sa zatiaľ nedeje a ani nedá očakávať.  Potrebujeme 7 % reálny rast, ale zatiaľ nemáme ani 2 % fiktívneho. Výsledkom bude práve reedícia „kosyginskej“ reformy, s rastom nominálnych príjmov obyvateľstva, ale bez rastu reálnej výroby... To znamená, že dôjde k rastu dovozu, vysokej inflácii a tak ďalej. Najprv – nárast dopytu, potom – „stagnácia“ alebo dokonca pokles. To isté bolo počas „perestrojky“, keď na návrh akademikov Abalkina, Aghanbegjana a ďalších autorít sovietskej ekonomickej vedy boli prijímané monštruózne zákony o podnikaní, o družstvách a podobne.

Netvrdím, že môj názor je jediný správny, ale neodporúčam opakovať podobné experimenty. Najmä preto, že na programe dňa už nie je konvergencia, ale globálna kríza s rozpadom svetového trhu na niekoľko segmentov. A túto krízu prežijú len produkujúce ekonomiky, ku ktorým možno súčasnú ruskú ekonomiku priradiť pri značnom vypätí síl.

- Môžeme povedať, že ZSSR sa stal obeťou sprisahania vlastných „elít“ a ich spolčenia so západnými „elitami“?
- Dá sa povedať čokoľvek. Otázkou je, čo robiť. Pre Rusko je predsa životne dôležité prekonať dôsledky rozpadu ZSSR.

- Takže radíte Putinovi, aby sa stal „viac Stalinom“, než je dnes?
- Tu nejde o Putina, ale o potrebu zmeniť model sociálno-ekonomického rozvoja Ruska. Dúfam, že sa to nakoniec stane, a to ešte za môjho života.

(krátené)


Viac príspevkov Vasilija Simčeru najdete TU: https://izborsk-club.ru/author/simchera 


zdroj: Zavtra
Василий Симчера: Советский Союз разрушали из Москвы
https://izborsk-club.ru/18861/2020/02/26/

foto: Vasilij Simčera, Rhodos Forum 2014
zdroj: wikipédia