Slováci vnímajú politikov ako blízkych priateľov

...a ich kritiku vzťahujú na seba, hovorí politologička Világi
Slovensko vedie v Európe v tom, ako si voliči vytvárajú psychologické puto k politikom. Tí to využívajú.

Peter Getting
reportér denníka SME


Slováci si nahovárajú, že majú vzťah s politikom. Nový výskum preukázal, že to nie je spôsobené len algoritmami. Súvisí to so silným psychologickým putom, ktoré si slovenskí voliči vytvárajú k politickým lídrom. Útok na politika vnímajú ako útok na blízkeho priateľa, a preto odmietajú akúkoľvek kritiku.

„Parasociálny vzťah opisuje jednostrannú psychologickú väzbu, ktorá vzniká medzi voličom a politikom. Volič má pocit, že politika osobne pozná, rozumie mu, dôveruje mu, tak ako dôveruje priateľovi. Je to však jednostranná väzba od voliča k politikovi. V regióne strednej Európy to politici využívajú veľmi strategicky a populisticky,“ hovorí ANETA VILÁGI z Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
 

"Politikom sa neverí, politici sa kontrolujú. Verí sa v Boha, verí sa v prírodu, verí sa v krásu, verí sa v myšlienku, ideu. V politika sa neverí, a kto v neho verí, je idiot!" 
Karel Kryl

Bola súčasťou výskumu, ktorý tiež preukázal, že Slovensko patrí medzi najviac uzavreté informačné prostredia v Európe. To značí, že naša spoločnosť vykazuje v porovnaní s inými krajinami najvyššiu mieru uzatvárania sa do informačných bublín.

V rozhovore sa dočítate:
čo odhalil nový výskum o Slovensku a v čom sme predbehli krajiny ako Česko, Rakúsko, Nemecko či Švédsko,
čo sa deje s voličmi, prečo sa uzatvárajú do informačných bublín a ktorej časti spektra sa to týka,
ako sa mohlo stať, že Slováci uverili, že politik je ich blízky priateľ,
ako to ohrozuje demokraciu a slobodnú spoločnosť.

V novom výskume ste dospeli k zaujímavým zisteniam o slovenskej spoločnosti. Môžete priblížiť, ako výskum prebiehal?

V posledných troch rokoch sme sa venovali projektu, do ktorého bolo zapojených dvanásť krajín Európskej únie a Ukrajina. Primárne sme skúmali politickú dôveru, chceli sme vedieť, ako sa v čase mení, čo na ňu vplýva a ako ju vnímajú občania aj samotní aktéri, teda politické inštitúcie a politici.

Náš slovenský tím sa venoval tomu, aký majú vplyv na politickú dôveru sociálne médiá a nové digitálne prostredie. Odtiaľ sme sa cez sledovanie komunikácie politických aktérov cez sociálne médiá dostali k tomu, ako funguje vytváranie vzťahu dôvery, aké mechanizmy prebiehajú v pozadí toho, že si vytvárame s politikom nejaký pomyselný vzťah.

V tomto doplnkovom projekte sme porovnávali šesť európskych krajín.

Slovensko z toho porovnania vyšlo ako najviac uzatvorené informačné prostredie. S ktorými krajinami ste ho porovnávali?

S Českom, Rakúskom, Nemeckom, Švédskom a Talianskom. V tomto výbere ide o vzorku krajín, v ktorých existujú rôzne mediálne prostredia, tie výskumne delíme do viacerých typov, napríklad liberálny model reprezentuje Slovensko, polarizovaný model Taliansko, švédsky model má zasa veľmi silné verejnoprávne médiá.

V rámci skúmania politickej dôvery cez sociálne médiá sme podrobnejšie skúmali mechanizmus vytvárania takzvaných parasociálnych vzťahov.

Väčšina z nás ten pojem doteraz nepočula. O čo ide?

Parasociálny vzťah ako fenomén opisuje jednostrannú psychologickú väzbu, ktorá vzniká medzi voličom a politikom. Volič má pocit, že politika osobne pozná, rozumie mu, dôveruje mu, tak ako dôveruje priateľovi.

Je to však jednostranná väzba od voliča k politikovi. Tento efekt v súčasnosti masívne zosilňujú sociálne siete.

Vzťah predsa nemôže byť jednostranný. Čiže je to niečo, čo sa len javí ako vzťah?

Preto ten názov. Nie je to štandardný sociálny vzťah, ale parasociálny. Aj keď zdieľa viacero charakteristík s primárnou sociálnou interakciou, zostáva v podstate asymetrický a jednostranný.

V správe z výskumu uvádzate, že parasociálne vzťahy nevznikli s nástupom digitálnych médií. Začali sa skúmať už po druhej svetovej vojne. S čím to súviselo?

Sociálni vedci začali skúmať tento fenomén v dobe, keď začalo masívne vstupovať do hry televízne vysielanie. Skúmali, aký typ vzťahov si vytvárajú sledovatelia televízie k známym osobnostiam.

Teoretické základy teda položili vedci už v 50. rokoch minulého storočia, definovali to ako „intimitu na diaľku“, hovorili o parasociálnej interakcii. Všimli si, že televízia môže vytvárať u divákov ilúziu priameho vzťahu so známou osobnosťou. Mali pocit, že tieto osobnosti poznajú rovnako dobre ako svojich priateľov, pretože ich často pozorovali a časom dobre poznali ich gestá, správanie a hlas v rôznych situáciách.

Táto „známosť“ pochopiteľne nebola recipročná, ale budoval sa tu emočný vzťah. To, čo vidíme v súčasnosti, je výrazný posun vďaka sociálnym médiám.

Teda tá ilúzia o akomsi „vzťahu“ sa s ich príchodom ešte umocnila?

Tento koncept sa začal podrobnejšie testovať na konci 20. storočia a podstatné bolo rozlíšenie medzi parasociálnou interakciou a parasociálnym vzťahom. Oproti parasociálnej interakcii už nie je parasociálny vzťah viazaný len na samotný akt sledovania videa, je to dlhodobý pocit „intimity“.

Hovoríme aj o kognitívnej a emočnej väzbe, ide vlastne o psychologické puto. To je dôležité pre politickú psychológiu.

Aj predtým však ľudia drukovali svojej obľúbenej strane, nie?

Tá väzba medzi politikmi a voličmi fungovala predtým ako väzba na politickú stranu či ideológiu, čo dokázalo do veľkej miery vysvetliť, prečo voliči podporujú tú-ktorú politickú stranu.

Parasociálny vzťah však prichádza ako doplnková väzba k tej straníckej lojalite, posilňuje ju a dokáže ju aj nahradiť. Volič potom ani nepotrebuje zdieľať ideologické zázemie, ako sme to vždy doteraz vnímali.

Čiže už nezáleží na tom, že niekto je ľavičiar alebo pravičiar, skrátka sa naviazal na „svojho“ lídra?

Áno, parasociálny vzťah má schopnosť suplovať úlohu ideológie alebo hodnôt. Kľúčovým zistením je, že samotné sociálne siete a ich sledovanie nepodporujú uzatváranie sa do informačných bublín. K tomu vedie práve až vytvorenie emocionálneho a kognitívneho puta k politickému lídrovi.

Kľúčovým zistením výskumu je, že Slováci sú v porovnaní s inými krajinami uzatvorení do informačných bublín. Ako ste to zistili?

Analyzovali sme vzťahy medzi používaním sociálnych sietí, intenzitou psychologickej väzby k politickým lídrom a selektívnym vyhýbaním sa nesúladným informáciám. Hovoríme o takzvanej selektívnej expozícii.

A porovnanie s inými krajinami ukazuje, že slovenskí respondenti dosahujú suverénne najvyššie hodnoty selektívnej expozície. Týka sa to rôznych voličských skupín. Index tejto selektívnej expozície je vysoko nad hodnotami v krajinách ako Švédsko či Nemecko.

To znamená, že žijú v akejsi selektívnej realite, v ktorej prijímajú len to, čo sa im hodí do obrazu?

K selektívnej expozícii vedie práve vytvorenie emocionálneho a kognitívneho puta k politikovi. Musíme si uvedomiť, že slovenský informačný priestor je extrémne fragmentovaný, polarizovaný a občania majú výraznú tendenciu sledovať len im názorovo blízke médiá.

To by však samo osebe nestačilo, podstatné je, ak už majú vytvorený kognitívno-emočný vzťah k nejakému lídrovi. Vtedy sú náchylnejší vyhľadávať informácie, ktoré sú v súlade s týmto nastavením a vytesňovať tie, ktoré nesúladia.


Fakty o výskume:
- výskum realizovali členovia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v rámci projektu Trust in Media in Digital Age, skúmali aspekty súvisiace s dôveryhodnosťou politických inštitúcií vrátane komunikácie politických lídrov s verejnosťou, nadväzoval na európsky výskumný projekt TRUEDEM,
- vo výskume využili dáta z rozsiahleho prieskumu realizovaného v šiestich európskych krajinách, inováciou projektu bolo využitie kvalitatívnej štúdie prostredníctvom online komunít a blogov, teda zber dát v dlhších časových úsekoch a prehĺbenie poznania v oblasti vplyvu sociálnych médií,
- porovnanie s inými krajinami preukázalo, že slovenský informačný priestor je extrémne fragmentovaný a občania majú výraznú tendenciu sledovať len im názorovo blízke médiá,
- kľúčom je fenomén parasociálnych vzťahov, teda jednostrannej psychologickej väzby, pri ktorej má volič pocit, že politika osobne pozná a dôveruje mu ako priateľovi,
- dáta potvrdili, že čím častejšie ľudia sledujú politiku na sociálnych sieťach, tým silnejší je pocit blízkosti k politickému lídrovi, napríklad podporovatelia Roberta Fica na Slovensku dosahujú v indexe tohto vzťahu mimoriadne vysoké skóre (69 bodov), voliči opozície majú k lídrovi koalície vzťah takmer nulový (17 bodov).

Výskum ukazuje, že sa to netýka len jednej časti voličov. Týka sa teda voličov koalície aj opozície?

Presne tak. Zaujímavé je, že najuzavretejšou skupinou nie sú voliči najväčšej koaličnej strany, ale menších strán koalície. Vykazujú najvyššiu tendenciu ignorovať nesúladné informácie, možno preto, lebo potrebujú „obhajovať“ svoju politickú voľbu v kontexte vládnej koalície.

Na Slovensku však podľa výskumu neexistuje skupina, ktorá by bola imúnna voči informačným bublinám. Tú vysokú mieru uzavretosti vykazujú aj priaznivci opozície. Je to akási dvojitá fragmentácia, oba tábory sa navzájom nepočúvajú a aktívne sa vyhýbajú konfrontácii s iným názorom.

My sme vždy tí správni a tí druhí sa mýlia?

Rozhodne to nie je o jednom prototype človeka. Z výskumu vyplynulo navyše aj to, že nejde len o parasociálny vzťah, ktorý si ľudia vytvárajú k svojmu lídrovi.

Ďalším efektom je, že to ovplyvňuje aj spôsob, akým vyhľadávate a spracovávate informácie. Ľudia so silným parasociálnym vzťahom vo väčšej miere odmietajú informácie, ktoré idú proti ich očakávaniam. Práve tým sa uzatvárajú do informačných bublín.

Táto inklinácia sa na Slovensku týka voličov z celého spektra. Pri ostatných porovnávaných krajinách vyšlo z toho Slovensko ako premiant.
 

Úspešný v budovaní parasociálnych vzťahov s voličmi a odkláňaní nepríjemných tém je aj premiér Robert Fico, napríklad keď hovorí o príprave prevratu, ktorý doteraz žiadne vyšetrovanie nepreukázalo. 

Môžete uviesť čísla?

Napríklad volič švédskej vládnej strany je takmer o polovicu menej náchylný uzavrieť sa do svojej bubliny, v tomto prípade je index selektívnej expozície 34, než volič slovenskej koalície, tam je index 61.

Slovenskí respondenti dosahujú suverénne najvyššie hodnoty selektívnej expozície naprieč všetkými voličskými skupinami - na Slovensku dosiahol index 54 bodov, čo je vysoko nad hodnotami v krajinách ako napríklad Nemecko, kde je index 39 bodov. Pri takzvanej afektívnej polarizácii totiž vstupuje do hry emočnosť a vytváranie táborov - nie však táborov oponentov, ale nepriateľov.

Táto polarizácia začala intenzívne penetrovať do rôznych vrstiev spoločnosti, okrem politikov je to aj vnímanie médií, čo sa prelieva aj do používateľov týchto médií. Celok sa potom vníma cez optiku „našich“ médií a tých „nepriateľských“.

Hovoríte o jednostrannom vzťahu k politikovi. Zrejme každý z nás už zažil situáciu, keď sa zhováral so známym a prišla reč na politika - nech už z ktoréhokoľvek tábora - ten to odrazu bral veľmi osobne, vzťahovačne, pri náznaku kritiky sa taký človek urazí či rovno zdvihne a odíde, ako keby ste urazili jeho matku či dieťa. To myslíte?

Práve ten parasociálny vzťah spôsobuje, že kritiku či útok na politika vnímajú jeho voliči ako útok na blízkeho priateľa či na samého seba. Preto aj odmietajú akúkoľvek kritiku.

V minulosti bola väzba na politickú stranu do značnej miery racionálna, v tom zmysle, že reprezentovala napríklad vaše záujmy ako pracujúceho, bola v tom nejaká logika. V parasociálnych vzťahoch však zohrávajú veľmi veľkú mieru práve emócie.

Emócie vás naviažu iným spôsobom. Ťažko sa to vysvetľuje, ale ľahko sa to zažíva. My ako voliči si typ vzťahu k politikovi nebudujeme úplne uvedomelo.

Zmenila sa aj samotná politická komunikácia, nie?

Zbehlo sa tu viacero faktorov. Politika sa v posledných rokoch stala oveľa personalizovanejšou, politické strany ako štruktúry išli do úzadia a oveľa dôležitejšími sa stali lídri. Zároveň sme zaznamenali nástup informačných technológií, ktoré umožnili zmeniť politickú komunikáciu.

Toto všetko na nás vplývalo bez toho, aby sme si to uvedomovali. Tak sa začali vytvárať parasociálne vzťahy, aj v závislosti od toho, koľko času trávime na sociálnych sieťach a dávame im priestoru v našich životoch.

Do akej miery sa na tom mohla podieľať pandémia, keď sme boli zatvorení v umelom digitálnom svete, komunikovali sme bez toho, aby sme sa stretli?

Z rôznych výskumov vyplýva, že pandémia zohrala úlohu v tom, že online prostredie sa stalo oveľa prijateľnejším pre väčšiu skupinu ľudí.

Už aj pred pandémiou boli ľudia, ktorí veľmi často boli na sociálnych sieťach. Keď však nastupovali sociálne siete, slúžili primárne na to, aby sme udržiavali kontakt s rodinou či kamarátmi, boli to reálne vzťahové a súkromné väzby, ktoré sa takto udržiavali.

S tým, ako politici začali využívať sociálne siete na svoju politickú komunikáciu, a ako do toho vošla pandémia, upriamila sa celá pozornosť do online sveta. Nesporne to malo dopad na to, ako sme si adaptovali sociálne médiá, niektorým ľuďom úplne nahradili dovtedajšie trávenie voľného času.

Hovoríte o intimite na diaľku. Aj to je oxymoron, nie?

Priateľ alebo blízky človek vám rozumie, hovorí vám z duše, zdieľate s ním svetonázor. A práve toto je ten pocit, to je tá interakcia, ktorú dnes umožňujú sociálne médiá, podobne ako predtým televízia.

Už aj televízne osobnosti takpovediac vstupovali z obrazovky do vašej obývačky, rozoberali sa ich súkromné vzťahy, práca, dovolenky. Toto sociálne siete masívne zosilnili. Politika máte vždy na dosah ruky. Nosíte ho vo vrecku.

A navyše je vždy k dispozícii, nie? Kým v televízii to bolo dávkované, tu je to mentálna masáž 24 hodín denne, kedykoľvek siahnete po mobile.

A hneď máte pocit, že politik sa k vám prihovára. Závisí aj od toho, ako politici budujú tieto vzťahy. Tí, ktorí sú veľmi aktívni na sociálnych sieťach, umožňujú akoby celodennú väzbu, niekoľkokrát do dňa vám cinkne od politika niečo nové, čo publikoval.

Politici cielene budujú tento jednostranný vzťah?

Nie úplne všetci, ale mnohí to robia cielene. Snažia sa pôsobiť autenticky a v rámci tej autenticity - mohli by sme povedať aj populizmu - sa snažia priblížiť ľuďom, ktorých chcú reprezentovať, podsunúť názor, že sú jedným z nich. Na to sa využívajú viaceré stratégie politickej komunikácie.

Sociálne siete umožňujú zverejniť obsah, ktorý sa javí ako zákulisný, akoby zo súkromia, oblečú sa inak, neformálne, zložia si sako, sú to zábery so psíkom, pri behu či na bicykli, ukazujú vzťahy s blízkymi príbuznými. A takisto prispôsobia aj jazyk, aby bol hovorový, aby súznel s ich cieľovou skupinou.

Volič má pocit, že mu politik hovorí z duše. Je to celá stratégia „sprostredkovanej“ či predstieranej autenticity. Toto vo veľkom umožňujú práve sociálne médiá.

Náznak tu bol, keď sa zjavili tabloidné bulvárne denníky, ale s rozmerom, ktorý ponúkajú digitálne médiá, sa to nedá porovnať.

Zhrňme si to: mám teda „blízky“ vzťah s niekým, koho som v živote nestretol, dokonca s politikom, ktorého som ako občan delegoval a ako svojho zástupcu ho mám kontrolovať. No ja namiesto toho k nemu vzhliadam, som nekritický a aj akúkoľvek kritiku odmietam. Taký vzťah sa potom môže aj upevňovať?

Dáta nám potvrdili, že čím častejšie ľudia sledujú politiku na sociálnych sieťach, tým je ten pocit blízkosti k lídrovi silnejší. Mimoriadne vysoké skóre dosahujú v indexe tohto vzťahu na Slovensku napríklad podporovatelia Roberta Fica.

Pri akomkoľvek vzťahu záleží aj na intenzite, ako často a veľa informácií o sebe si vymieňate. Sociálne siete to politikom umožňujú neustále kŕmiť.

V tomto prípade je to pokrivené tým, že recipient, teda volič, nemá v drvivej väčšine možnosť si vymieňať informácie. Stačí však už pocit, že môže nejako reagovať. Dá emotikon, páčik, prepošle známym. To už je interakcia, a teda nejde vyslovene o jednostranný vzťah, prinajmenšom recipient to tak nemusí cítiť.

Úspešní sú v online prostredí demagógovia. Neonacisti šírili agresiu na uliciach, dnes to robia na videách a čísla im rastú. To je však problém celej Európy, nie?

Keď sme pri širšom výskume študovali politickú komunikáciu vybraných lídrov v daných dvanástich krajinách, videli sme, že online priestor využívajú rozdielnym spôsobom. Kým niektorí politici vedome budovali parasociálny vzťah, iní ho využívali skôr informatívne ako akýkoľvek iný informačný nástroj.

Viacerí sledovaní politickí lídri na Slovensku s týmto strategicky pracujú. V regióne strednej Európy, teda nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, Poľsku, Česku, to politici využívajú veľmi strategicky a populisticky. Podobne v Taliansku.

Napríklad aj vo Švédsku síce politický líder poodhalí niečo zo súkromia, ale nepomer je v tom, ako často a akým spôsobom to robí. Švédsky premiér využije zverejnenie pohľadov do zákulisia, ak sa to týka návštevy rôznorodých ľudí v jeho sídle, stále je tam však ten všeobjímajúci charakter, zdôrazňuje sa potreba tolerancie, vzájomnej komunikácie, teda presný opak toho, čo prináša polarizácia.

Samotná existencia sociálneho média vám ako politikovi nič nezabezpečí, záleží od toho, aký obsah vytvoríte a posúvate verejnosti.

Dnes však politika pripomína skôr preteky o počet sledovateľov a interakcií.

Už sme hovorili, že politici budujú vzťah intimity k svojim podporovateľom cez viacero mechanizmov. Kedysi sa od politika očakávalo, že reprezentuje časť verejnosti, používa učené výrazy, že by mal byť odborníkom, dnes to nezohráva až taký prím.

So zmenou komunikácie politikov súvisí aj to, ako dnes obchádzajú novinárov. V minulosti fungovali médiá v ideálnom prípade ako sprostredkovatelia, ktorí upriamovali pozornosť na dôležité veci, súčasne sa tak strážil obsah z hľadiska toho, čo je a nie je relevantné, čo si zaslúži kritický pohľad a podobne.

Táto zmena má zásadný dopad, pretože dnes politici môžu obísť tradičných „strážcov“ komunikácie, komunikovať priamo, čo vytvára zdanie bezprostrednosti.

Nie je to vyhýbanie sa kontrole moci?

Na online priestor sa nevzťahujú mnohé regulácie, ktoré sa vzťahujú na bežné médiá, pôsobí ako hotové eldorádo. Kým nebudeme regulovať tento priestor rovnako prísne ako tradičné médiá, umožňuje to tvorcom obsahov - a to nielen politikom, ktorí tvoria len časť tvorcov obsahov - aby zásobovali konzumentov bez edukácie v oblasti mediálnej gramotnosti ľubovoľným, nekontrolovaným obsahom, ktorého kvalitu nikto negarantuje.

Nie je ohrozená samotná podstata demokracie?

V totalitách ste automaticky pristupovali k tomu, že to, čo sa píše v novinách a čo hlási z rozhlasu, ide cez ideologický filter, a je to propaganda. Ale keďže ste vedeli, že je to propaganda, mohli ste s tými informáciami nejako pracovať, čítať medzi riadkami.

Dnes sme sa ocitli v novom prostredí bez toho, aby s ním boli ľudia socializovaní, aby si vôbec uvedomili, že majú k nemu pristupovať s vedomím, že na nich číhajú tieto nášľapné míny. Ak je dôvera k politikovi postavená na spomenutom pocite intimity, overovanie faktov a racionálne argumenty strácajú na sile. A ak sa politika mení na súťaž o najsilnejšiu emočnú väzbu, diskusia o riešeniach a argumentácia sa stávajú druhoradými.

Na Slovensku sa ocitáme v situácii, keď prelomenie informačných bublín je mimoriadne náročné, sú totiž chránené silným pancierom emócií a lojality.
 

Minister životného prostredia Tomáš Taraba patrí medzi politikov, ktorí sa vyhýbajú otázkam médií a verejnej kontrole uteká tým, že si natáča videá...

Napríklad pri nedávnom článku o zonáciách národných parkov, ktoré smerujú proti ochrane prírody, som oslovil ministerstvo životného prostredia. To však od nástupu Tomáša Tarabu nemá hovorcu, na všeobecný email nikto neodpovedá, hoci ide o otázky vo verejnom záujme a verejnosť má právo na odpovede. Po publikovaní článku minister natočí video, v ktorom zavádza o téme a aj priamo klame, že novinár je hlupák, lebo sa vraj „stačilo opýtať“. To je už vybudovaný mechanizmus, ako to celé obísť?

Práve takéto zneužívanie jednostrannej komunikácie umožňujú sociálne médiá. Politici môžu jednostranne komunikovať bez toho, aby im ktokoľvek nastavil zrkadlo.

To podhubie, teda to, aby ľudia akceptovali takéto videá ako náhradu informačného zdroja, sme tu mali už istý čas. Najprv to bolo plazivé a nenápadné, postupne vytvorili prostredie, v ktorom zneistili kredibilitu tradičných médií a naopak podporovali to, čo oni nazývajú alternatívne médiá.

Vo výskumoch vidíme, ako voliči ešte pred desiatimi rokmi témy z takzvaného alternatívneho prostredia odmietali ako pochybné. S nárastom intenzity online prostredia došlo k ich legitimizácii a nová vláda ho začala úplne účelovo vťahovať do hry.

Tým sa legitimizuje, že politik nepotrebuje kritické filtre ani diskusiu, ktorá by ho konfrontovala. Sociálne médiá sú dnes súčasťou života všetkých vekových skupín a politici si vystačia s jedinou kamerou.

Spočiatku to asi nebol zámer, ale snaha prilákať ľudí, na ktorých sa dá zarobiť. Dnes vidíme negatíva sociálnych médií. Dá sa konštatovať, že ľudia sú vlastne manipulovaní?

Toto by posúdil skôr znalec z oblasti psychológie. To, čo v praxi politickej komunikácie dlhodobo vidíme, je, že politici si uvedomujú, že takto strategicky pracovať sa im vypláca a dosahujú úspechy.

Už v minulom storočí existovali „spin doktori“, experti na komunikáciu, ktorí pripravovali politika, aby dokázal otočiť tému, ktorá nie je v jeho prospech, poskytovali skreslené informácie, aby upriamil pozornosť na to, čo sám chce, aby ovládol komunikáciu. Ak toto nazvete manipuláciou, tak ľudia sú dlhodobo manipulovaní.

Na Slovensku máme skúsenosť, ako sa manipulovalo s verejnosťou prostredníctvom propagandy, nie je to teda nový nástroj. Sociálne siete umožnili individualizáciu politickej komunikácie. Aj tak si však myslím, že stále záleží aj na recipientoch.

„Mať obľúbeného politika, je ako mať obľúbenú chorobu...“ Peter Breiner

Manipulovaný človek si málokedy uvedomuje, že je manipulovaný. Ako z toho von? Ako dekonštruovať tie parasociálne väzby, ak chceme zachrániť slobodnú spoločnosť?

Ten vzťah nie je automatický. Vytvára sa na oboch stranách, jeden vysiela a druhý prijíma. Dvaja ľudia vystavení rovnakému obsahu naň nemusia rovnako reagovať. Aj pri našich študentoch vidíme, že hoci mladí ľudia trávia veľa času v online prostredí a konzumujú tie obsahy, neznamená to, že automaticky si vytvárajú emočnú väzbu.

Vytváranie parasociálnych vzťahov nepovažujem za šťastný vývoj v politickej komunikácii, pretože ak sa posúvame od racionálneho uvažovania k emočnému, oveľa ťažšie sa hľadajú kompromisy. Ak má byť demokracia určená pre čo najväčšiu skupinu ľudí, hľadanie kompromisov je nevyhnutné.

Demokracia je diskusia, tvrdil Tomáš Garrigue Masaryk

Čo teda môžeme robiť?

Najprv potrebujeme problém diagnostikovať, aby sme mohli hľadať liečbu. Nemôžeme všetko pripisovať algoritmom a technologickým nastaveniam.

Náš výskum hovorí, že úlohu hrá aj to, ako tento priestor využívajú aktéri. Zodpovednosť sa musí opäť prinavrátiť tvorcom obsahu. Etické princípy si vytvárame vždy my, ľudia, stanovujeme si hranice a tu máme novú oblasť, v ktorej ich musíme stanoviť.

Momentálne sa môže zdať, že všetky hranice a stáročné princípy o morálnom správaní a čestnosti sú rozpustené a neplatia, ale v histórii často pozorujeme túto sínusoidu. Náš apel spočíva v tom, aby sme pomenovali problém, odkryli, čo za ním je, a obnovili štandardy, ktoré by sa znovu mali vrátiť do politiky.

Aneta Világi
Slovenská politologička, pôsobí na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave,
vo svojej akademickej práci sa zameriava na oblasti ako európska integrácia, správa vecí verejných a vplyv sociálnych médií na demokratické postoje,bola súčasťou výskumu, ktorý preukázal existenciu parasociálnych vzťahov medzi slovenskými voličmi aj to, že Slovensko patrí medzi najviac uzavreté informačné prostredia v Európe.

zdroj:
https://www.sme.sk/kultura/c/slovaci-vnimaju-politikov-ako-blizkych-priatelov-a-ich-kritiku-vztahuju-na-seba-hovori-politologicka-vilagi

foto: Propagandou masírovali verejnosť už v 20. storočí. Ale aspoň sme vedeli, že ide o propagandu. 
zdroj: TASR