Slovenský kňaz vo Vatikáne

Denne komunikuje s cirkvami v Afrike aj na Sicílii. Rozhodnutie pre celibát by nemenil

Rozhovor s gréckokatolíckym kňazom Jaroslavom Lajčiakom, ktorý pracuje v Dikastériu pre východné cirkvi.

Imrich Gazda

V rozhovore Jaroslav Lajčiak odpovedá aj na tieto otázky:

Ako a kde prežíval smrť pápeža Františka?
Čo sú to východné katolícke cirkvi?
Aká bola jeho životná cesta zo Zemplína do Vatikánu?
 
Stretáme sa v mimoriadnom čase sede vacante, teda v období medzi smrťou pápeža a zvolením jeho nástupcu. Ako prežívate tieto pohnuté dni?
Keďže som pápeža Františka poznal osobne, jeho odchod sa ma dotkol nielen ako smrť hlavy cirkvi, ale aj ako smrť blízkeho človeka.

Keď ho vo februári hospitalizovali v nemocnici Gemelli, takmer každý večer som chodil na Námestie svätého Petra, aby som sa spolu s ostatnými zamestnancami Rímskej kúrie a jubilejnými pútnikmi modlil zaňho svätý ruženec.

Kedy ste ho videli naposledy? 
Na Kvetnú nedeľu, keď nás prišiel po svätej omši na námestí osobne pozdraviť. Mal som vtedy naozaj pocit, že jeho zdravotný stav sa postupne zlepšuje. Preto som na Veľkonočný pondelok po oznámení jeho smrti ostal nielen smutný, ale aj zaskočený.

Kde vás zastihla tá správa?
Na Slovensku som práve slúžil svätú liturgiu a v jej závere mi prišli pošepkať, že Svätý Otec zomrel. Hneď som to oznámil ostatným veriacim a spolu sme sa zaňho pomodlili.

Mali ste možnosť sa s ním aj osobne rozlúčiť?
Keď som sa vrátil do Ríma, bolo už jeho telo vystavené v Bazilike svätého Petra. Prišiel som tam za ním každý deň – v stredu, vo štvrtok aj v piatok. Potom som bol, samozrejme, aj na pohrebnej omši.

V jej závere nastal jeden zo silných momentov, keď k rakve pristúpili najvyšší predstavitelia východných katolíckych cirkví, aby sa modlili za zosnulého...
Keďže pápež nie je iba rímskym biskupom, ale je najvyššou hlavou celej univerzálnej cirkvi, tak pri pohrebe sa zaňho modlia aj hlavy východných cirkví.

Keďže som sprevádzal našich patriarchov, vyšších arcibiskupov a metropolitov počas celého pohrebného obradu, tak som mal možnosť modliť sa spolu s nimi východnú panychídu, teda modlitbu za zomrelého. Predsedal jej patriarcha Melchitskej cirkvi Youssef Absi z Libanonu, ktorý je v našom byzantskom obrade najvyššou autoritou.

Dostali sme sa k téme východných katolíckych cirkví, tak skúste v krátkosti vysvetliť, čo si máme pod tým predstaviť.
Do Katolíckej cirkvi nepatria len veriaci západného, latinského obradu, ktorý je najväčší, ale aj ďalších 24 východných katolíckych cirkví sui iuris.

Sú medzi nimi patriarchálne cirkvi, ktoré majú starobylú tradíciu siahajúcu až do obdobia pred prvým všeobecným snemom, Nicejským koncilom v roku 325. Potom tam patria cirkvi vyšších arcibiskupstiev a metropolitné cirkvi, kam patrí aj Gréckokatolícka cirkev na Slovensku.

Silnou témou tohtoročnej Veľkej noci bolo spoločné slávenie týchto sviatkov, ktoré kalendárnou zhodou slávili v tomto roku naraz katolíci aj pravoslávni, no ináč sa slávia v rozličných termínoch. Zosnulý pápež, ale aj konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej sa veľmi angažovali za to, aby v tejto otázke došlo k spoločnému konsenzu. Budú raz katolíci a pravoslávni sláviť veľkonočné sviatky jednotne?
Nádej tu vždy je. No kým my katolíci máme jednu hlavu, ktorá rozhoduje, pravoslávne cirkvi, ktoré sú autokefálne, majú každá svoju hlavu a synodálne zhromaždenie. Nachádzanie všeobecnej zhody je preto veľmi zložité, musí sa na to ísť postupne od cirkvi k cirkvi.

Náplňou vašej práce na Dikastériu pre východné cirkvi je vybavovanie agendy súvisiacej s cirkvami v Eritrei, Etiópii a južnom Taliansku. O čo presne ide?
Na dikastériu pracujeme niekoľkí ufficiali, úradníci, ktorí máme medzi sebou rozdelené všetky východné katolícke cirkvi. 

Metropolitné cirkvi v Eritrei a Etiópii sú toho istého rítu nazývaného ge'ez, ktorý je veľmi podobný alexandrijskej koptskej tradícii. Kedysi tvorili jednu cirkev, ale v roku 2015 z politicko-spoločenských dôvodov došlo k ich rozdeleniu. Obe sú vo svojich krajinách menšinové, dominuje tam pravoslávna cirkev.

Na juhu Talianska zasa existujú dve italo-albánske eparchie v Lungro a v Piana degli Albanesi na Sicílii.

Predtým mal túto agendu na starosti iný Slovák, otec Marko Durlák, po ktorom som ju prebral ja.

Východné katolícke cirkvi sú známe svojou bohatou liturgiou. Čo by ste vyzdvihli z pohľadu liturgických špecifík na ríte ge'ez?
Etiópska cirkev, ktorá patrí medzi najstaršie na svete, používa veľmi zaujímavý jazyk, počas liturgie sa tancuje za zvuku tamburín, čo z pohľadu iných liturgických tradícií môže pôsobiť zvláštne, ale k tejto cirkvi to oddávna patrí. Používajú taktiež veľmi veľa kadidla.

Zaujímavou je oblasť nazývaná Lalibäla, kde od kresťanských počiatkov žijú mnísi emeriti, ktorí sa zriekajú všetkého, aby žili len s Bohom.

Bohužiaľ, Etiópia aj Eritrea sú poznačené vojnovým konfliktom, zasiahnutý je najmä región Tigraj, odkiaľ nám miestny biskup takmer každý týždeň posiela list, v ktorom apeluje, aby s tým medzinárodné spoločenstvo a cirkev niečo robili.

Jednoducho, sú to krásne starobylé cirkvi, ktoré sú však perzekvované, neprežívajú pokojné obdobie.

Na začiatku sme sa rozprávali o mimoriadnom čase sede vacante, uprázdneného pápežského stolca. Ako to poznačuje fungovanie Rímskej kúrie a konkrétne aj vášho úradu?
Celá Svätá stolica a Vatikánsky mestský štát sú postavené na jednej osobe – pápežovi. Všetci, ktorí tu pracujeme – od prefektov až po posledných zamestnancov –, iba participujeme na tejto jednej moci.

Keď teda pápež umrie, náš chod je ochromený. Vo svojich úradoch končia všetci prefekti a ich kompetencie preberajú sekretári, teda ich zástupcovia. Ideme však len v režime nevyhnutnej údržby, všetky dôležité veci a rozhodnutia sú pozastavené až do zvolenia nového pápeža.

Smrťou pápeža sa skončilo aj pôsobenie kardinála Claudia Gugerottiho na čele vášho Dikastéria pre východné cirkvi. Ako by ste ho charakterizovali?
Je skutočným expertom na problematiku východných cirkví, keďže dlhé roky pracoval na dikastériu ako úradník a postupne stúpal nahor. Neskôr prešiel do diplomacie, ako apoštolský nuncius pôsobil vo viacerých postsovietskych krajinách vrátane Gruzínska, Arménska či Ukrajiny.

Predtým ako ho pápež František v roku 2022 povolal do čela dikastéria, bol nunciom vo Veľkej Británii. Veľmi dobre pozná svet východných cirkví aj svet diplomacie, čo v mnohom uľahčovalo našu prácu.

Na Dikastériu pre východné cirkvi cítiť silnú slovenskú stopu: najprv tu pôsobil arcibiskup Cyril Vasiľ, celých desať rokov dokonca v pozícii „dvojky“, neskôr spomínaný Marko Durlák a teraz vy. No Slováci pracujú aj na iných vatikánskych úradoch. Ste spolu v kontakte?
Nie je to nejaké pravidelné, ale stretávame sa na rôznych spoločných akciách, či už formálnych, alebo neformálnych. Napríklad na káve u otca Martina Jarábeka, šéfa slovenskej redakcie Vatican News, či v Slovenskom historickom ústave, ktorý sídli v niekdajšom byte kardinála Tomka.

Pochádzate z okresu Trebišov, rovnako ako bývalý pápežský sakristián Pavol Benedik, ktorého život je naozaj fascinujúci. Aká bola tá vaša cesta zo Zemplína do Vatikánu?
Za všetko môžem ďakovať biskupom našej Košickej eparchie, či už to bol Milan Chautur, alebo po ňom Cyril Vasiľ. Vladyka Milan ma vždy ochotne uvoľňoval na zahraničné štúdiá – najprv do Nemecka a potom do Ríma, kde som absolvoval cirkevné právo na Pápežskom východnom inštitúte.

V Ríme bol mojou veľkou oporou vladyka Cyril, ktorý sa neskôr stal košickým eparchiálnym biskupom. Ja som v tom čase pôsobil už na Slovensku ako generálny vikár v Košiciach s tým, že do Ríma sa už nevrátim.

Keď však po piatich rokoch prišla ponuka, aby som na dikastériu vystriedal otca Marka Durláka, ktorého si nový prešovský arcibiskup metropolita Jonáš Maxim vybral za generálneho vikára, tak som to prijal. Božie cesty sú naozaj nevyspytateľné, nikdy nemožno povedať nikdy.

Takto disponibilný môžete byť aj vďaka tomu, že nemáte rodinu, ste kňazom celibátnikom. Bol to váš úmysel od začiatku alebo sa to len takto vyvinulo?
Po treťom ročníku teológie som odišiel študovať do Nemecka a popri všetkých povinnostiach som nad ženbou nejako neuvažoval. Postupne som si uvedomoval, že cesta celibátu je pre mňa tou správnou voľbou, a toto rozhodnutie by som nemenil.

Imrich Gazda
Venuje sa náboženským témam, najmä aktuálnemu dianiu v kresťanských cirkvách. Vyštudoval dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. V minulosti pôsobil na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku.

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/175062/denne-komunikuje-s-cirkvami-v-afrike-aj-na-sicilii-rozhodnutie-pre-celibat-by-nemenil

foto: Jaroslav Lajčiak
autor: Postoj/Adam Rábara