Slovo, ktoré nezomiera: 75 rokov od narodenia Márie Maľcovskej

Prešov, 5. máj 2026 — Dnes si pripomíname 75. výročie narodenia Márie Maľcovskej, rod. Paraskovej, publicistky, prozaičky, poetky, redaktorky a pedagogičky, ktorá patrí k výrazným osobnostiam rusínskej literatúry na Slovensku.


Narodila sa 5. mája 1951 v Ruskom Potoku v okrese Snina a zomrela 25. septembra 2010 v Prešove.

Hoci nás navždy opustila, jej slovo naďalej žije — v knihách, rozhlasových archívoch, školských textoch, recitačných súťažiach i v pamäti tých, ktorí ju poznali. Mária Maľcovská patrila k autorom, ktorí nepísali iba o svojom kraji, ale z jeho vnútra: z jazyka, pamäti, viery, každodennosti a skúsenosti rusínskeho človeka.

Rodáčka z „centra sveta“

Mária Maľcovská pochádzala z obce Ruský Potok, ležiacej v srdci Bukovských hôr. Rodná dedina pre ňu nebola iba miestom narodenia, ale trvalým duchovným a tvorivým zázemím. Sama ju vnímala ako svoj osobný stred sveta — priestor, kde sa spájali rodinná pamäť, príroda, jazyk, viera a život obyčajných ľudí.

Jednoduchosť, vnútorná sila, múdrosť a štedrosť vidieckeho človeka sa stali jedným zo základných prameňov jej literárnej tvorby. Z rodného prostredia si odniesla cit pre rozprávanie, obraznosť jazyka a hlboké vedomie spolupatričnosti s rusínskym svetom, z ktorého vyrástla.

Po maturite študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, kde získala akademický titul PhDr. Vzdelanie ju priviedlo k jazyku, literatúre a kultúrnej práci, ktoré sa neskôr stali jej celoživotným poslaním.

Redaktorka s presvedčením

Svoje profesionálne pôsobenie spojila Mária Maľcovská s novinárskou a redaktorskou prácou. Pôsobila v redakciách periodík Dukľa, Nove žytťa a Družno vpered. Po spoločenských zmenách po roku 1989 sa aktívne zapojila aj do formovania rusínskeho tlačeného slova v nových podmienkach.

Pracovala pri periodikách Rusyn a Narodny novynky, čím významne prispela k rozvoju modernej rusínskej publicistiky na Slovensku. Jej redaktorská práca nebola iba zamestnaním. Bola prejavom presvedčenia, že Rusíni majú právo na vlastný jazyk, vlastnú kultúru, vlastnú tlač a dôstojné miesto vo verejnom priestore.

Literárna tvorba: pamäť, jazyk a človek

Písať začala už počas stredoškolských a vysokoškolských rokov. Postupne sa vyprofilovala ako autorka krátkych prozaických útvarov, poviedok, noviel a autobiograficky ladených próz. V jej tvorbe sa konkrétny rusínsky svet stretáva s univerzálnymi témami ľudského života: domovom, pamäťou, stratou, vierou, humorom, bolesťou i nádejou.

Jej prvou knižnou prózou bola Juľčyna tajna z roku 1988. Nasledovala kniha Potočyna z roku 1991. Mimoriadne dôležité miesto v jej tvorbe má zbierka Manna i oskomyna z roku 1994, ktorá vyšla v období formovania novodobého rusínskeho literárneho jazyka. Ide o dielo, ktoré patrí k významným textom rodiacej sa modernej rusínskej literatúry na Slovensku.

K jej ďalším knižným titulom patria Prypovidkova lučka z roku 1995, Pid rusyn'skym nebom z roku 1998, Rusyn'sky arabesky z roku 2002 a Zelena fatamorgana z roku 2007. Tieto diela potvrdili jej schopnosť spájať osobnú skúsenosť s kolektívnou pamäťou rusínskeho človeka. Maľcovská nepísala o Rusínoch zvonka. Písala zvnútra ich sveta — z jeho reči, rytmu, bolesti, humoru a dôstojnosti.

Osobitné miesto v jej práci má aj projekt 100 vyznamnych Rusyniv očamy sučasnykiv. Prvá časť vyšla v roku 2007, druhá časť v roku 2009. Išlo o ambiciózne úsilie zachytiť osobnosti rusínskeho života a uchovať ich pre pamäť ďalších generácií.

Zostavovateľka, prekladateľka a ochrankyňa literárnej pamäti

Mária Maľcovská sa nevenovala iba vlastnej tvorbe. Významná bola aj jej zostavovateľská, redaktorská a prekladateľská práca. Podieľala sa na sprístupňovaní diel viacerých rusínskych autorov a autoriek, medzi nimi Márie Girovej, Mikuláša Hvozdu a Emila Kubeka.

Pri diele Jedna striča nejde o jej pôvodnú autorskú prózu, ale o výber z prózy Emila Kubeka. Mária Maľcovská sa na ňom podieľala ako zostavovateľka a prekladateľka do súčasného rusínskeho literárneho jazyka. Aj týmto spôsobom pomáhala prepájať staršiu rusínsku literárnu tradíciu s čitateľmi novšej doby.

Jej práca mala preto širší význam než len individuálnu autorskú stopu. Bola súčasťou úsilia zachovať, usporiadať a odovzdať rusínske kultúrne dedičstvo tak, aby nezostalo iba v archívoch a spomienkach, ale mohlo ďalej žiť v knihách, školách a verejnom kultúrnom priestore.

Literárne uznanie doma i v zahraničí

Tvorba Márie Maľcovskej nezostala bez odozvy.  V roku 1999 získala Cenu Alexandra Duchnoviča za rusínsku literatúru a stala sa prvou ženou, ktorej bolo toto ocenenie udelené. Bola to pocta nielen jej osobnej tvorbe, ale aj významu ženského autorského hlasu v rusínskej literatúre.

Ocenená bola aj Cenou Slovenského literárneho fondu za zbierku Rusyn'sky arabesky. Tieto uznania potvrdili, že jej tvorba má hodnotu nielen pre rusínske kultúrne prostredie, ale aj pre širší literárny a spoločenský kontext.

Pedagogička a odovzdávateľka skúseností

V poslednej etape života pôsobila od roku 2008 ako asistentka na Ústave rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity. Svoje literárne, jazykové, redaktorské a kultúrne skúsenosti tak odovzdávala aj mladej generácii.

Jej prítomnosť v akademickom prostredí bola prirodzeným pokračovaním celoživotnej práce pre rusínsky jazyk a kultúru. Nebola iba autorkou, ktorá písala knihy. Bola osobnosťou, ktorá spoluvytvárala priestor, v ktorom sa rusínsky jazyk mohol rozvíjať, vyučovať, skúmať a odovzdávať ďalej.

Odkaz, ktorý prežíva

Mária Maľcovská zomrela 25. septembra 2010 v prešovskej nemocnici. Pochovaná bola v rodnom Ruskom Potoku s obradmi pravoslávnej cirkvi.

Jej odkaz však zostáva živý. Mnohé jej texty boli odvysielané v Slovenskom rozhlase, ukážky z jej tvorby sa dostali do školských textov a zaznievali na recitátorských súťažiach. Jej rozprávanie inšpirovalo aj filmového režiséra Juraja Jakubiska pri práci na snímke Farebné kamienky.

Mária Maľcovská patrí k tým autorom, ktorí nepísali preto, aby sa vzdialili od svojho pôvodu, ale aby ho zachovali. V jej dielach zostal zapísaný svet rusínskej dediny, jazyk domova, pamäť predkov i vnútorný zápas človeka, ktorý vie, odkiaľ prichádza.

Dnes, keď si pripomíname 75 rokov od jej narodenia, možno jej význam vyjadriť jednoducho: bola hlasom rusínskeho sveta, ktorý nechcel zaniknúť. A práve preto jej slovo nezomiera.

Вічная єй память і блаженый спокій!