Sprevádzalo ich lúpenie majetku a vraždy

 
Za bývalej Československej republiky žilo v okrese Snina veľa Židov, najviac však v Uličskej doline. Keď si túto oblasť po vytvorení Tisovho fašistického štátu od nás odrezalo susedné Maďarsko, občania velebinci Hitlera a jeho poskokov i odtiaľ ich transportovali do koncentračných táborov. Po 2. sv. vojne si na zvyšku tamojšieho židovského obyvateľstva, ktoré ešte prežilo strašné roky v lágroch, začali mstiť a vŕšiť stúpenie Stepana Banderu (zakladateľa organizácie ukrajinských nacionalistov, tzv. povstaleckej armády), ktorí tam prichádzali s jeho odkazom a výchovou z Ukrajiny a Poľska. Našincom rabovali aj z toho posledného, čo im ostalo po krutej vojne. 
 
Na východnom Slovensku sa prví banderovci začali objavovať v jeseni 1945. Popri krádežiach aj s ďalším predsavzatím: Likvidáciou Židov a pokrokových síl. V Novej Sedlici, ktorá je najvýchodnejšie položenou dedinou v republike, už 25. novembra 1945 zavraždili dvoch pokrokovo zmýšľajúcich obyvateľov. Mikuláša Kíreša a Ivana Šiškana. Vasiľ Doda, ktorý bol podpredsedom MNV, dostal za príslušnosť k ZO KSS 80 rán bukovicovými palicami na holý zadok. Presne toľko, koľko bolo u nich členov komunistickej strany. Po spáchaní  ohavného zločinu si so sebou banderovci zobrali „na pobavenie“ miestneho mladého Žida Dávida Delpa, ktorý sa len pred niekoľkými dňami vrátil domov z Osvienčimu. Z ich pazúrov sa tento chudák s podlomeným zdravím už do rodnej dediny nikdy viac nevrátil.

Šiesteho decembra 1945 padli ctiteľom Stepana Banderu za obeť ďalšie štyri ľudské životy z Uliča. Suroví vrahovia tam zastrelili Sendera Steina s manželkou Ruženou, Lýdiu Liedermanovú a Esteru Klehorovu. Chladne skántriť plánovali aj obecného milionára Aróna Teichmana. Ten však bol deň vopred varovaný a tak istej smrti unikol doslova o vlások.

V tú istú decembrovú noc zavítalo ďalšie banderovské komando aj do Kolbasova. V osudné chvíle bolo v prízemnom domčeku Emanuela Polláka, kde mal krčmu a obchod, dvanásť ľudí. Členovia rodiny a príbuzní.

Ozbrojenci najprv žiadali od jeho majiteľa pálenku a cigarety, potom aj večeru. Nakoniec sa im zachcelo aj sexuálnych radovánok. Svoje manželky a dcéry prítomní muži bránili pred ich zneužitím, ako len mohli, ale proti vagabundom nemali žiadnu šancu na víťazstvo.

Keď potom banderovci skolili samopalmi a puškami aj poslednú živú bytosť a videli, že sa už nič nehýbe, naložili zhabaný tovar na dvoje sane ťahané koňmi, pozhasínali petrolejky a vyrazili za hranicu. 

Do obydlia Emanuela Polláka sa susedia odvážili prísť až ráno, lebo nočná neočakávaná streľba ich veľmi vyľakala. V neveľkých izbietkách našli v kalužiach krvi ležať nehybne jedenásť mŕtvol a položivú Helenu Jakubovičovú, mladú dievčinu , ktorá sa pred vrahmi ešte stačila ukryť pod posteľou pod tlstou perinou. Jej pekné dievčenské vlasy boli od prežitého pekla celkom zosivené...

Banderovci lúpili v ďalšom čase aj v Zboji, Ruskom Potoku, Runine i inde. Boli dobre vycvičení, mali dostatok zbraní a streliva a veľkú trúfalosť na všetko. 

Raz v noci sa im dokonca podarilo odzbrojiť celú profesionálnu finančnú stráž uprostred dediny Zboj. Ich vyčíňaniu v tomto kraji urobili koniec až vyslané jednotky Československej ľudovej armády a ministerstva vnútra.

Pri prenasledovaní banderovcov sa našim ozbrojencom podarilo zastreliť, resp. dolapiť viacerých lupičov a vrahov zo susednej Ukrajiny a Poľska nielen z radov mužov ale aj žien. Zadržaných živých postavili pred spravodlivý súd. 

Po zásahu našich uniformovancov prestali banderovské hordy spoza hraníc chodiť rabovať a vraždiť na slovenskú stranu. Po nich však ostali smutné príbehy ľudí, ktoré sa už nikdy viac nesmú zopakovať. Ani u nás, ani inde. A tiež ostali nainštalované pamätné tabule vo viacerých dedinách, ktoré opisujú beštiálne skutky ľudí, ktorí boli oddaní telom i dušou svojmu vodcovi S. Banderovi, v šľapajách, ktorého prinášali jednotlivcom i rodinám len veľké trápenie, biedu a plač. 
 
No a pokiaľ sa týka tej dievčiny – Heleny Jakubovičovej, tú si odviedol do Ameriky uličský milionár Aron Teichman. Jej osud ostal ďalej neznámy. I keď sa za ňou pátralo dlhé roky.

Až Vladimír Jancura, redaktor denníka Pravda, vniesol okolo hľadanej Kolbasovčanky konečné rozuzlenie. 12. decembra 2015 mal totiž v tomto periodiku zverejnený obsiahlý článok pod názvom "Prečo na východe nemajú v láske banderovcov".

V tomto dvojstránkovom materiáli menovaný novinár medzi iným píše nasledovné: ,,Pred týždňom sa nám podarilo objaviť krátky nekrológ v amerických lokálnych novinách Scranton Times. Vyplýva z neho, že Helena Robinson, rodená Jakubovič, zomrela 9. januára 2015 vo veku 87 rokov v meste Scranton na severovýchode Pensylvánie /USA/.”  
 
Všetky životopisné údaje uvedené v nekrológu sa zhodujú s údajmi "našej" Heleny Jakubovičovej. Narodila sa a žila v Kolbasove. Prežila deportácie i koncentrák, rodičov, jednu sestru a brata zabili nacisti v Osvienčime. Ona s druhou sestrou sa síce vrátili z tábora Neuengamme – Salzwedel, ale smrteľné nebezpečenstvo na ne číhalo doma, zo strany nacistických kolaborantov.

Päť rokov po skončení vojny sa Helena Jakubovičová vydala za Arnolda Robinsona a žili spolu, kým nezomrel v roku 2009. Mali syna a dve dcéry. Pani Helena zanechala okrem nich deväť vnúčat a 16 pravnúčat. Nekrológ sa končí slovami: ,,Jej životný príbeh je svedectvom o sile vôle žiť a jej milujúca rozvetvená rodina – dôkazom triumfu nad zlom”. Som nesmierne rád, že sa vysvetlili všetky okolnosti okolo života Heleny Jakubovičovej po jej odchode do USA spolu s niekdajším veliteľom milície v susednom Uliči Aronom Tiechmanom, ktorý bol jej blízkym príbuzným. Nech je teda nebohej Helen Robinson síce nie rodná, ale ďaleká americká zem ľahká... 

Na záver chcem uviesť už len, že Stepan Bandera, neslávny hrdina, má však na dnešnej Ukrajine ešte stále dosť svojich prívržencov a fanúšikov. A tí by nemali mať svoje miesto, ani jeho veľké pomníky v našej modernej a demokratickej európskej spoločnosti. 

Jozef Hrubovčák