Svätopluk kráľom nebol...

hovorí historik Ján Steinhübel, ktorý venuje úsvitu našich dejín

Biblické desatoro je aktuálne aj dnes.

Peter Getting,
Redaktor

Jeho práca pripomína skladanie dávno rozsypanej skladačky. Zaoberá sa obdobím príchodu Slovanov, Veľkou Moravou a počiatkami Uhorska. Historik JÁN STEINHÜBEL skúma realitu našich najstarších dejín.

Bol jedným z odborníkov, ktorí namietali voči podobe Svätoplukovej sochy na Bratislavskom hrade, ktorá niesla gardistický kríž a nápis, že ide o kráľa starých Slovákov.

„Jeho socha sa nestala pútnickým miestom, tak ako si to želali jej tvorcovia. Netreba tento historizujúci paškvil stále znova spomínať a takto ho oživovať," hovorí s tým, že Svätopluk kráľom nebol.

Aktuálne mu vyšla nová kniha Veľká Morava a slovanský svet.

„Najvýznamnejším výsledkom dejín je sloboda, presnejšie vnútorná sloboda človeka, nezávislá na vonkajších podmienkach. Slobode sa treba namáhavo učiť a to za cenu malých a veľkých, mnohokrát opakovaných, stále tých istých omylov. Ľudské dejiny sú o človeku. Kto chce pochopiť dejiny, musí pochopiť človeka,“ zdôrazňuje.

V rozhovore sa dočítate:
Prečo Svätopluk nebol kráľ, ale knieža,
fungovala už vo včasnom stredoveku propaganda a krivili sa fakty,
dokážeme vôbec dnes pochopiť mentalitu, názory a pocity vtedajších ľudí,
kedy sa sformoval národ, ktorý sa začal volať Slováci,
či si pri čítaní starých záznamov pomyslí, že nehovoria len o dávno zašlých časoch?
Čo prináša vaša nová kniha o našich najstarších dejinách?

V knihe opisujem slovanské kniežatstvá, približujem Veľkú Moravu, ktorá sa od roku 833 skladala z Moravského a Nitrianskeho kniežatstva, pýtam sa, čo bolo príčinou prevahy Moravy nad Nitrianskom, zaoberám sa veľkými trhmi, ktorých bolo v 9. a 10. storočí v slovanskom svete niekoľko a rozkladali sa v podhradí najvýznamnejších hradov a podobne.

Venujete sa obdobiu Veľkej Moravy a úsvitu našich dejín. Je to práca so starými, vlastne najstaršími prameňmi. Sú to prvé písomné záznamy o území, kde dnes leží Slovensko. Často ide o analyzovanie sotva niekoľkých slov, z ktorých dokážete vydedukovať niekedy až celý zástup údajov a informácií. Aká je to práca?

Informácií o našich včasnostredovekých dejinách máme naozaj veľmi málo. Pomáhame si, ako len vieme. Dômyselne plátame diery a biele miesta, aby sme dali dokopy aspoň trochu súvislý príbeh.

Pred nami stojí naliehavá otázka, ako sa dostať k novým informáciám, keď všetky dostupné pramene sú notoricky známe a zo všetkých strán vyobracané? Vyžmýkať malú kvapku z takmer suchej citrónovej šupky je omnoho väčšie umenie ako vytlačiť množstvo šťavy z dužiny celého, ešte nenačatého citróna.

Včasný stredovek je od nás veľmi vzdialený, dokážeme vôbec pochopiť mentalitu, názory a pocity vtedajších ľudí - povedzme kronikára, ktorého zápisy čítate? Alebo je tá priepasť už priveľká?

Ján Steinhübel (1957)
Pôsobí v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied,
zaoberá sa obdobím príchodu Slovanov, Veľkou Moravou a počiatkami Uhorska,
je autorom početných štúdií v odborných zborníkoch a časopisoch,
bol členom komisie, ktorá namietala voči podobe Svätoplukovej sochy na Bratislavskom hrade,
jeho dielo Nitrianske kniežatstvo vyšlo v dvoch vydaniach a aj v angličtine v holandskom vydavateľstve Brill,
aktuálne mu vychádza nová kniha Veľká Morava a slovanský svet.

Mentalita, správanie a pocity ľudí sa počas doterajších dejín ľudskej civilizácie vo svojej podstate nezmenili. Preto napríklad aj biblické desatoro je rovnako aktuálne dnes tak ako v dávnych dobách. Tých 1100 či 1200 rokov, ktoré uplynuli od doby veľkomoravskej, je málo na zásadnú zmenu ľudskej povahy a správania. Z pôvodného textu získam údaj a ak chcem vedieť viac, musím spoznať, ako autor uvažoval, v akom prostredí sa pohyboval, pracovať s analógiami. Aj tak však nemusím nájsť uspokojivú odpoveď.

Pracovala už vtedy propaganda a krivili sa fakty?

Isteže. Vypuklým príkladom je kronika Gesta Hungarorum, v preklade Činy Uhrov, ktorú začiatkom 13. storočia napísal neznámy notár, pracujúci na dvore uhorského kráľa Belu III.

Tento anonymný autor vo svojom diele oslávil dobývanie Karpatskej kotliny Maďarmi. Vymýšľal si slovanské, bulharské a valašské kniežatá, ktoré stratili svoje kniežatstvá a životy v boji s víťaznými Arpádovými bojovníkmi, ale aj podrobné opisy bitiek plných hrdinstva, vojenskej slávy a veľkých maďarských víťazstiev. To všetko je výplodom jeho fantázie a nemajú historickú hodnotu.

Za pozornosť však stoja jeho správy o starých preduhorských kniežatstvách, napríklad s mnohými podrobnosťami zaznamenal ich územný rozsah.

Uvádzate, že Nitrianske kniežatstvo siahalo až po Malé a Biele Karpaty, teda tie od seba navzájom oddeľovali obe slovanské kniežatstvá, ktoré tvorili Veľkú Moravu, Nitrianske a Moravské?

Všetky slovanské kniežatstvá mali svoj stred, v ktorom sa nachádzala svätyňa, najprv pohanská, potom kresťanská, takisto sídlo kniežaťa, snem a trh. Knieža alebo iný vládca ovládal nielen tento stred, ale aj celú krajinu až po jej okraj. A ten vyznačovali pohraničné hory a lesy, ale aj rieky, jazerá, močiare a pohraničné hrady.

Slovania prichádzajú na scénu dejín až dosť neskoro. Prečo?

Pôvodné slovanské sídla, rozložené medzi Vislou a horným Dneprom, ležali ďaleko za obzorom antickej civilizácie. Slovanov od Rímskej ríše oddeľovali Germáni a kočovníci čiernomorských stepí.

Keď germánske národy v dobe veľkého sťahovania od 5. storočia zaplavili územie Rímskej ríše, vtedy Slovania obsadili opustené germánske sídla a dostali sa k dolnej Labe, ku strednému Dunaju, do východných Álp a na Balkán. Až vtedy sa dostali do pozornosti civilizovaného sveta a odvtedy máme o nich písomné správy.

V knihe sa venujete aj otázke Svätoplukovho panovníckeho titulu. Zhŕňate argumenty, prečo nebol kráľ, ale knieža - v jeho dobe slovanský svet nazýval kráľmi len franských panovníkov. Mala podľa vás zmysel polemika o jeho titule, ktorá sa rozvírila v súvislosti s nápisom na Svätoplukovej soche na Bratislavskom hrade, a aký?

Ľudská fantázia je povoľná. Vidíme a počujeme to, čo chceme vidieť a počuť. Chceme byť klamaní a to najmä samým sebou. Sme domýšľaví a radi nadhodnocujeme. To, čo si falošne domýšľame, radi vyhlasujeme za skutočnosť. Vo vede však ide o pravdu. Vedec musí hľadať, spoznávať a odovzdávať pravdu. A to niekedy aj za cenu ostrej polemiky so zástancami a šíriteľmi falošných predstáv.

Na Slovensku sprevádza obdobie Veľkej Moravy aj silná nacionalistická línia. Nie je nacionalizmus obmedzením vo vedeckom bádaní?

História je objektívna veda, preto historik nesmie vo svojej práci skĺznuť do ideologickej, napríklad nacionalistickej zaujatosti. Ideológia zjednocuje hlupákov. Ideológ je kráľom hlupákov. A kto by nechcel byť kráľom? Kto odolá takémuto pokušeniu?

V nápise na soche sa hovorilo aj o „starých Slovákov“. Ako je možné, že toto rojčenie sa odlialo do bronzovej sochy?

„Kráľ starých Slovákov“ prestal byť zaujímavý a jeho socha sa nestala pútnickým miestom, tak ako si to želali jej tvorcovia. Netreba tento historizujúci paškvil stále znova spomínať a takto ho oživovať.

Kto bol teda náš prvý kráľ?

Svätopluk kráľom nebol. Náš prvý kráľ bol až Štefan I. Kráľom sa stal na prelome tisícročí, 1. januára 1001.

Aký bol rozdiel medzi ním a Svätoplukom?

Štefan I. pozýval do Uhorska vzdelaných a európsky rozhľadených cudzincov, Svätopluk sa zbavil vlastnej domácej inteligencie, ktorú vychovali Konštantín a Metod. Štefan dal raziť vlastné mince, Svätopluk nie. Štát, ktorý Štefan I. rozšíril na celú Karpatskú kotlinu, pretrval tisícročie. Svätoplukova ríša sa rozsypala hneď po jeho smrti.

Kde sa končí kmeň a začína sa štát?

Právo a spravodlivosť garantoval najprv kmeň a potom štát. Najstarším štátom bola monarchia. Vznik monarchie bol historický zlom. Tam, kde sa končí stará kmeňová „sloboda“, začína sa štát a s ním aj „služba“. Knieža, kráľ, cisár či ináč titulovaný monarcha vyžadoval služby, vyberal dane, vyhlasoval zákony, bol najvyšším sudcom a najvyšším vojenským veliteľom. Štát má monopol moci a násilia na svojom území. Preto odstránil krvnú pomstu, ktorá tento monopol narúšala. Keď vznikol štát, súkromné výboje a súkromné súboje sa stali nezákonnými. Rozhodovala vôľa panovníka.

Centrom územia, kde sa usadili naši predkovia a ktoré dnes nazývame Slovenskom, bola Nitra. Môžete to priblížiť?

Slovania obsadili územie na severozápade Karpatskej kotliny, ktoré v roku 470 opustili germánski Svébi. Slovanský kmeň, ktorý spomína list bavorských biskupov z roku 900, mal v Nitre svoj vlastný stred a s ním aj svoju vlastnú identitu.

Rieka Nitra, pôvodne zvaná Nitrava, dala meno nielen kniežaciemu hradu, ktorý sa nad ňou vypínal, ale aj celému kniežatstvu a slovanskému kmeňu, ktorému odtiaľto nitrianske kniežatá vládli.

A príslušníci tohto slovanského kmeňa boli Nitravania?

Tak ako obyvatelia susedného kniežatstva Morava boli Moravania, presne tak zas obyvatelia Nitrianskeho kniežatstva boli Nitravania, neskôr Nitrania. Meno Nitrania pretrvalo aj po páde Veľkej Moravy a začlenení Nitrianska do Uhorského kráľovstva. Toto meno zachytil uhorský kronikár v latinskom tvare „Nitrienses“ a pretrvalo určite až do zániku Nitrianskeho kniežatstva na začiatku 12. storočia.

A kedy sa sformoval národ, ktorý sa začal volať Slováci?

Naši predkovia sa vo vznikajúcom uhorskom štáte ocitli v 10. storočí v ostrom etnickom protiklade k neslovanským Maďarom. Až vtedy sa ich slavinita stala kontrastnou a vhodnou pre pomenovanie národa. Tak sa pôvodné širšie celoslovanské meno Slovania, vtedy Slovieni či Sloveni, v neskoršom tvare Slováci, stalo národným menom.

Meno Slováci sa stalo úzko národným menom našich predkov až v kontraste k neslovanským Maďarom v spoločnom uhorskom štáte, ktorý ich oddeľoval od ostatných Slovanov.

Romantickí štúrovci to mali ľahké, mysleli si, že národ je niečo výsostné, jedinečné a dané. Čo však v prípade, že človek sa neuspokojí s lacnými návodmi? Čo je to národ?

Národ je predstava. Jej základom je ideálny obraz, že „my“ sme národ, máme meno a svoj národný príbeh.

Tento aspoň trochu historický ideál zakrivuje do seba silnú iracionálnu zmes pocitov ako vzájomnú náklonnosť súkmeňovcov, pocit výlučnosti, hrdosť na spoločné víťazstvá, žiaľ nad stratami, bolesť z krívd a porážok, a tá mu dáva motivujúcu silu.

Kmeňovú súdržnosť vystriedal štát. Štát stabilizoval národ a veľmi účinne zabezpečil jeho nezávislosť. Historické národy a štáty majú pevný historicko-právny základ, územie v starých hraniciach, starobylé meno a dejiny, ktoré začínajú „od pradávna“.

Písali ste aj o slovanských vládcoch. Napríklad vládca Kyjevskej Rusi Vladimír Veľký (978 - 1015) podnikal výboje a privlastňoval si dcéry pokorených kniežat, ktoré odvážal do svojho obrovského háremu. Známymi zhýralcami boli aj veľkomoravský knieža Svätopluk (871 - 894) a poľský knieža Boleslav Chrabrý (992 - 1025). No ak sa v rovnakej dobe mimomanželskej nevery dopustil bežný obyvateľ, hrozil mu krutý trest, pribili ho za penis k mostu. To sa dosť líši od zidealizovaného obrazu tej doby, nie?

Už vtedy platil dvojitý meter, podľa zásady „čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi“. O drsných pomeroch v slovanskej spoločnosti svedčí aj obchod s otrokmi. Prekvital v celom vtedajšom svete, nielen u Slovanov. Otroci sa spomínajú v zákonníku, ktorý vznikol na Veľkej Morave i v textoch Život Konštantína a Život Metoda.

Bol biznis s otrokmi taký rozsiahly? Niektorí českí bádatelia tvrdia, že práve z neho financovala veľkomoravská elita profesionálnych bojovníkov a expanziu.

Obchod s otrokmi bol vždy rýchlym zdrojom vysokého zisku. Otroci boli tovar, s ktorým sa obchodovalo na významných trhoch a takýto trh bol aj vo Svätoplukovom kniežacom sídle na Morave, najpravdepodobnejšie v dnešných Mikulčiciach.

Slovanských otrokov výhodne nakupovali kupci, ktorí tieto slovanské trhy navštevovali a ešte výhodnejšie ich predávali na trhoch v Stredomorí. Najbližší stredomorský trh bol v Benátkach, ktoré s veľkým trhom na Morave spájala Jantárová cesta.

Zaujímavá vo vašej novej knihe je aj časť o kresťanstve. Vyplýva z nej, že jeho šírenie v 9. storočí nebolo vecou nezištnej kresťanskej lásky. Či už zo strany Franskej ríše alebo Byzancie to bol nástroj na dosiahnutie svojich mocenských cieľov, nie?

Kresťanská cirkev sa pevne spojila s mocou Rímskej ríše a potom s panovníckou mocou európskych štátov, ktoré sa považovali za jej pokračovateľov, predovšetkým s Byzantskou ríšou a Franskou ríšou. S ich podporou expandovala do pohanskej časti Európy. A to po dobrom a po zlom.

Dnes však nepoužívame hlaholiku ani cyriliku, ale latinku. Naše územie patrí do západoeurópskeho kultúrneho okruhu. Ako sa to podarilo?

Byzantská misia, ktorú viedli bratia Konštantín a Metod, pracovala v súlade so záujmami pápežskej kúrie. To umožnilo vznik veľkomoravskej cirkevnej provincie, podriadenej priamo pápežovi.

Do okruhu západnej kultúry toto územie patrilo už vo veľkomoravskej dobe. Franský panovník Karol Veľký, jeho moc, veľké vojenské víťazstvá a civilizačná úroveň jeho ríše urobili na Slovanov ohromný dojem. Už víťazstvá Karola Veľkého nad Avarmi rozhodli o civilizačnej orientácii nášho územia na európsky západ.

Aj dnes sa z prokremeľských kruhov spochybňuje naša orientácia na západ. Hovoríte, že do okruhu západnej kultúry patríme už vyše tisíc rokov?

Veľká Morava bola samostatným kniežatstvom a zároveň okrajovou, veľmi voľnou súčasťou širokého pohraničia Franskej ríše, neskôr Východofranskej.

Táto ambivalencia mala svoje nevýhody aj výhody, a veľkomoravské kniežatá sa snažili lavírovať vo výhodách a vyhýbať sa nevýhodám tohto obojakého postavenia. Moravania sa vďaka misii Konštantína a Metoda opreli o Rím a odklonili tak celý stredoeurópsky vývoj.

Stáva sa vám, že si pri čítaní starých záznamov pomyslíte, že nehovoria len o dávno zašlých časoch?

Spomínam si, ako som počas hlbokej normalizácie čítal dielo stredovekého arabského učenca Ibn Chaldúna, ktorý sa venoval dejinám v diele al-Mukaddima. Jeho teória dejín opisuje fungovanie civilizácií, dynastií, opisuje počiatok, vrchol a zánik štátov, body zlomu a kríz, po ktorých prichádza pád. Čítal som to a vravel som si: veď tie znaky úpadku sú tu! Hovoril som si, že otázkou je už len to, či komunizmus padne do roku 2000 alebo po ňom, ale isté bolo, že padne.

Netajíte, že pri bádaní vám pomáha aj filozofia. V akom zmysle?

Niektorí historici redukujú dejiny na príbeh, na rozprávanie o udalostiach. Pre nich je história pravdivý román. Najradšej by chceli vidieť minulosť priamo, tak ako by tam práve žili. No historické dokumenty, z ktorých čerpajú svoje vedomosti, im to neumožňujú.

Avšak ak by sme aj videli úplne všetko, nie je to všetko. Len vidieť, to je ako lízať med cez sklo. Dotyk so skutočnosťou má tri stupne: vidieť, cítiť a pochopiť. Ak pochopíme a to hoci len na základe čiastkových informácií, máme všetko. Vieme nielen to, čo sa stalo, ale aj prečo sa to stalo. V dejinách nejde o príbeh, ale v príbehu ide o nás. Je jedno, cez aký príbeh čosi pochopíme. Dôležité je, že pochopíme a tým sa vyvíjame. Myslím, teda som, povedal René Descartes.

Hovorí nám niečo táto dávna a toľkokrát zneužívaná minulosť o zmysle našich dejín? Ak áno, tak čo?

Základom ľudských dejín je pomalá, hlboko pod povrchom všakovakých príbehov utajená evolúcia ľudského myslenia a chápania. Táto evolúcia smeruje od neslobody k slobode. Najvýznamnejším výsledkom dejín je sloboda, presnejšie vnútorná sloboda človeka, nezávislá od vonkajších podmienok. Slobode sa treba namáhavo učiť a to za cenu malých a veľkých, mnohokrát opakovaných, stále tých istých omylov. Ľudské dejiny sú o človeku. Kto chce pochopiť dejiny, musí pochopiť človeka.

zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/23414367/historik-jan-steinhubel-svatopluk-kral-velka-morava-slovania.html

foto: Kniha Veľká Morava a slovanský svet 
zdroj: Historický ústav SAV