Talerhofské spomienky

Svedectvo minulosti, bez ktorého je ťažké hľadieť do budúcnosti.

Talerhof v našej histórii je smutná kapitola. Hoci od začiatku útlaku uplynulo už 110 rokov, lemkovská komunita v Poľsku, hoci už roky „zdecimovaná“, si stále uchováva živú pamäť. Nezmenili to ani udalosti z nášho pohľadu ako vysídlenie, obdobie komunistického útlaku, či jednoducho ďalší fakt – koniec generácie ľudí, ktorí si Lemkovinu s jej tradíciami (vrátane tradície talerhofských spomienok) ešte pamätali.

Takisto potomkovia tých, ktorí nielenže boli v talerhofskom tábore väznení, ale aj nasledovníci tých, ktorí si pamäť na Talerhofčanov uchovávali, sa v dňoch 18.-19. októbra 2024 zúčastnili na všeobecnom lemkovskom pútnictve do Talerhofu, ktoré organizoval tzv. Talerhofský výbor.

Púť sa konala podobne ako prvá väčšia púť – skupinová cesta z roku 2004, organizovaná Združením Lemkov. Podobne ako vtedy – do Talerhofu symbolicky prišli Lemkovia z dvoch krajín – rodnej Lemkoviny a západných území – cudziny.

Letisko
Moja cesta do Talergofu viedla cez Viedeň a Graz. Vybral som sa tam so starým otcom Andrejom, ktorý sa narodil v Ždyni a ukázalo sa, že je najstarším účastníkom pamiatkového podujatia. Prvú noc z piatka na sobotu sme ako väčšina pútnikov strávili v hoteli pri grazianskom letisku.

Hoci sme vedeli, že tam, kde sa kedysi nachádzal tábor, je dnes betónové letisko, až keď sme prišli na miesto, pocítili sme, že sme na mieste, ktoré bolo poznačené utrpením predkov. Z vyhliadky sme videli grazianske letisko a v popredí trať, ktorou pred 110 rokmi prichádzali transporty. Asi niekoľko sto metrov od nášho hotela bolo miesto, kde sa ešte v roku 2004 nachádzala stará stanica Abtissendorf. Tam dorazili vlaky s internovanými.

S letiskom sa spája ďalší príbeh, ktorý spomeniem neskôr. Najprv sa však vráťme k sobotnému ránu.

Po raňajkách sa všetci pútnici presunuli do kostola vo Feldkirchen bei Graz, vzdialeného asi dva kilometre, kde sa mali začať spomienkové obrady. Chrám sa nachádza v centre mestečka, neďaleko cintorína, kde sú pochované pozostatky Talerhofčanov.

Spomienka z generácie na generáciu
Plán spoločnej púte bol usporiadaný tak, že sa najprv začala modlitbou v spomínanom kostole. Do chrámu sme vstúpili v symbolickej procesii ako lemkovskí pútnici. Kríž a koruhvy priniesli veriaci z Lemkoviny, ktorí ich niesli v tradičných lemkovských odevoch.





Prítomných v chráme privítal gréckokatolícky kňaz z Vojvodiny, otec Boris Hološňaj, ktorý bežne slúži vo Viedni. Prekvapivo sa k bohoslužbe pridal aj ďalší gréckokatolícky kňaz, otec Bohdan Karpľak, ktorý slúži na ukrajinskej farnosti v Grazi. O udalosti sa dozvedel niekoľko dní predtým a rozhodol sa modlitbovo pripomenúť rusínske obete talergofského tábora.

Svätá liturgia, ktorá bola slúžená na pamiatku obetí Talergofu, prebiehala v cirkevnej slovančine. Spieval zbor zložený z prichádzajúcich pútnikov. Zaujímavé bolo počuť, ako otec Holosňaj používal rusínsku výslovnosť z Vojvodiny, zatiaľ čo zbor spieval spôsobom známym na lemkovských farnostiach.

V kázni zhromaždeným pripomenul, že sa stretli na mieste utrpenia veľkých ľudí. Slovo bolo v rusínskom a nemeckom jazyku. Na modlitbe v chráme sa zúčastnil miestny rímskokatolícky farár a starosta Feldkirchenu, Erich Gosch.

Okrem samotného svedectva pamäti chceli lemkovskí pútnici ukázať kúsok svojej kultúry. Po liturgii predniesli Júlia Došna s Miroslavom Bogoňom a potom so svojou rodinou vystúpil Andrij Peregrin. On tiež spolu s najmladšou generáciou pútnikov na záver dôstojne predviedli rusínsku hymnu „Na Lemkovyňi“. Výnimočne na tomto mieste zneli slová „Na Lemkovyňi i v Talerhofi // Nevynna krov proľata // Naj v našych sercjach na vse ostane // Pamjatka – vičná a svjata“.

Koncert moderoval spoluorganizátor Pavol Hanas, predseda Hlavnej revíznej komisie Združenia Lemkov.





Ďalšie spojenie s udalosťami spred 110 rokov je prítomnosť pravnučky svätého mučeníka Maxima Gorlického, Tatiany Sandovič, ktorá spolu s prítomným zo západných krajín Pavlom Starinským prečítala úryvky z „Denníka Lemka z Talerhofu“ od Dr. Teofila Kurillu. Svedectvo zaznelo po lemkovsky a nemecky – tak, aby bolo zrozumiteľné pre prítomných miestnych rakúskych hostí.

Púť - krátka, no symbolická 
Symbolov, ktoré sme mohli vidieť toho dňa, bolo určite viac. Jedným z nich bola cesta – procesia, ktorú sme absolvovali z feldkirchského kostola na blízky cintorín. Bolo cítiť, že ideme na miesto dôležité, sväté, naplnené akousi hlbšou legendou, a pritom pre nás – miesto, ktoré sme prvýkrát v živote navštívili. Tam, v kaplnke-rotunde, odpočívajú pozostatky talerhofských mučeníkov, vrátane väznených z Lemkoviny, ktorým nebolo súdené vrátiť sa domov. Im sa prišli pokloniť potomkovia, nesúc vence, kvety a sviečky pamäti.

Kaplnka, pod strechou ktorej sú uložené kosti Talerhofčanov, stojí na tomto mieste od roku 1936. Podľa informácií, ktoré sú tam uvedené, odpočívajú v nej pozostatky 1756 rusínskych mužov, žien a detí, bývalých občanov Rakúsko-Uhorskej monarchie. Teda pozostatky nie všetkých, ktorí položili svoj život v tábore. Podľa oficiálnych informácií uvedených na tabuli pri kaplnke – „v dôsledku choroby a hladu zomrelo v rokoch 1914 – 1918 v tábore Talerhof  2093 osôb“. 

Rotunda je miestom, kde boli znovu pochované telá talergofských mučeníkov. Po vojne bolo pôvodné miesto cintorína, nazývané „Pod borovicami“, potrebné pre nové rakúske letisko. Preto boli telesné pozostatky premiestnené do rotundy na cintoríne vo Feldkirchene bei Graz, ktorú postavila Bundesheer. Za projekt kaplnky a jej výstavbu bol zodpovedný nadporučík, diplomovaný inžinier a architekt Heimo Herzog.

Prvú – nám, Lemkom v Poľsku, známu – panychídu za obete tábora slúžili v roku 2004 počas spomínanej združenej púte. Vtedy ju slúžili o. mitr. Roman Dubec z Gorlic a Ľubomír Vorhač z Legnice. Teraz, po dvadsiatich rokoch, lemkovskú pamiatkovú modlitbu predniesol farár pravoslávnej cirkvi v Morochove, o. mitr. Julian Felenčak, sanocký dekan.

Bolo ešte viac symboliky? 
Bolo. Ešte pred naším odchodom z hotela o. Felenčak prezradil, že má so sebou modlitebník Talerhofčanov, ktorý si špeciálne vzal, aby ho priložil k pozostatkom na tomto mieste. Takisto panychída bola slúžená z knižky „Chlieb duše“  Alexandra Duchnoviča, ktorú o. Felenčak dostal od svojho seminárneho priateľa – biskupa Atanáza. Vladyka ju kúpil v Amerike. Modlitebník patrí Talerhofčanovi – Madzeľanovi (takú má vnútornu popisku).

Jedným hlasom 
Po kázni o. Juliana Felenčaka mal za Talerhofský výbor slovo Bohdan Goč, vedúci Múzea lemkovskej kultúry v Zyndranovej. Poďakoval miestnym úradom za účasť na spomienkach, ako aj privítal všetkých, ktorí prišli a pripojili sa k spomienkam Lemkov.





V delegácii z Lemkoviny bol Petro Virchňanský z Gładyszowa (Virchni), ktorý priamo pripomenul tragický osud Lemkov v roku 1914 na príklade (svojich a svojej manželky) starých rodičov. Jeden z nich sa z tábora nevrátil a v skutočnosti sa ukázalo, že nie je známe, kde odpočíva. Na tabuľkách s menami zosnulých, ktoré sa nachádzajú vo vnútri kaplnky, jeho meno nie je.

Po ňom mala slovo Dr. Miroslava Kopysťjanska, ktorá sa predstavila ako zástupkyňa Lemkov/Rusínov v Spoločnej komisii vlády a národnostných a etnických menšín Poľskej republiky.

Delegáciu Združenia Lemkov zastupovali tajomník hlavného výboru Severian Kosowski a Bohdan Kopča, člen hlavného výboru ZL, ale aj ďalší pútnici, ktorí patria do Združenia Lemkov a zastávajú v ňom rôzne funkcie. Slovo za Združenie Lemkov mal Severian Kosowski, ktorý poďakoval Talerhofskému výboru za organizáciu poduajtia a pripomenul púť v roku 2004, počas ktorej Združenie Lemkov odhalilo pamätnú tabuľu. Privítal medzi prítomnými tri osoby, ktoré sa zúčastnili na prvej púti pred dvadsiatimi rokmi. Pripomenul tiež krátko význam samotného Talerhofu pre neskoršie obdobie Lemkoviny – keď inteligencia, ktorá z neho vyšla, sa hneď pustila do práce na národnej úrovni, prostredníctvom politických aktivít 20. a 30. rokov 20. storočia.

Patriotické kruhy reprezentovali aj členovia iných lemkovských organizácií. Za Združenie „Ruská Bursa“ v Gorliciach boli prítomní vedúca Natália Malecka-Novak a člen výboru Pavel Malecký.

Ako posledný prehovoril člen organizačného výboru – Andrej Peregrin. Podobne ako v kostole, v prevedení jeho a rodiny zaznela pri pozostatkoch Talerhofčanov patriotická pieseň „Hory naše“.

A opäť letisko… 
Po spoločnom obede, poriadnom viedenskom rezni, sme sa pomaly začali rozchádzať. Jedni do autobusu do rodných Hôr, druhí hľadali miesta späť na západné územia. Pred jednými aj druhými bola dlhá a strmá (doslovne) cesta.

Ako som už spomenul, moja cesta do Talerhofu viedla cez Viedeň a Graz – čo bolo jediným možným riešením, keď sa tam letelo lietadlom z krakovských Balíc. Ako sa tam človek dostal, tak sa podobným spôsobom musel aj vrátiť. Na večerný autobus do Grazu sme mali rezervu dobrých troch hodín. Tak sme sa s dedom Andrejom, Natáliou, Pavlom a Bohdanom vydali hľadať ďalšie stopy toho, čo zostalo už len na starých nepočetných fotografiách. Vydali sme sa smerom k gračskému letisku, lebo niečo nám nedalo pokoj.

Na spomínanej tabuli (nazvime ju informačnou), ktorá je umiestnená pri vchode do rotundy, sme sa dočítali, že v roku 2010 malo byť na gračskom letisku odhalené akési pamätné miesto, venované rusínskym obetiam I. svetovej vojny.

Muž, ktorý sedel na takzvanej informácii, vôbec nevedel, že na letisku visí nejaká tabuľa. Myslím, že možno ani netušil, že tam kedysi bol tábor, kde väznili haličských Rusínov. Príjemným prekvapením bolo, že sa do hľadania spomínanej tabule pustil s takým nasadením, že to bolo až trochu zvláštne. Nakoniec sa to však podarilo – Bohdan sa k nám rýchlo vrátil, lebo objavil miesto, na ktoré nás upozornil jeden priateľský turista, ktorý sa najprv započúval do rozhovoru s mužom z informačného oddelenia.

Ak niekedy budete v Grazi, nenájdete ju ľahko. Hoci sa teoreticky nachádza na letisku, treba zájsť na jednu bočnú stranu. Tabuľa, ktorú odhalila ukrajinská menšina, mierne skresľuje obraz historických udalostí. Kto vie – možno raz vedľa nej odhalia aj pamätnú tabuľu pre Lemkov – o čom sa už široko diskutuje v kruhoch Združenia Lemkov.

Naša púť sa skončila až na druhý deň, keď sme nastúpili na lietadlo z Viedne do Krakova. A keď sme sa vrátili domov, myslím, že niečo nás oslovilo. Bolo dobré, že sme tam boli. Všetci, spolu, spoločne. V rámci všetkých Lemkov sme vzdali úctu našim predkom, predstaviteľom nášho národa.

Severian Kosowski »Komentáre Talerhofské spomienky

zdroj:
https://www.lem.fm/talerhofsky-upamyatninya/

foto: 
Přemyslav Polianski, Pavel Malecki, Pavel Starinski, Bohdan Kopča, Severian Kosowski