Tomáš Forró a jeho ukrajinský Spev sirén

08.06.2024


Veľa hrdinstva, utrpenia, maskulinity, zlyhaní a najmä zemitej reality

Reportér Tomáš Forró je podivuhodný zjav v slovenskom novinárskom svete. 

So svojimi dvoma metrami, pánskymi trakmi a košeľou nekompromisne zapnutou až ku krku je solitérom, ktorý všade prirodzene vytŕča. Nemusí sa ani veľmi snažiť. Ale vyčnieva aj inak.

Nie je súčasťou nijakej redakcie a sústreďuje sa najmä na knižné reportáže, čo je v slovenských pomeroch dosť výnimočná vec.

Isto to ani existenčne nie je jednoduchá vec, ale Forró sa naučil fungovať inak ako novinári s redakčnými záväzkami či úväzkami.

Má za sebou úspešné knihy, vyšli aj v zahraničí, lebo zjavne nie je jeho ambíciou zaujať iba slovenského čitateľa.

Tie ambície sú akosi prirodzene vyššie, ako keď nejaké slovenské futbalové mužstvo ide hrať Ligu majstrov. Občas sa to stane aj v novinárskej lige. Ale je to vždy výnimočná vec.

Pozoruhodné je, že Forró nie je ani fotograf, ani filmár, tam je tá cesta do sveta priamočiarejšia. Ale on je novinár, ktorý sa spolieha na silu písaného slova. Pestuje reportáž ako literárny žáner, čerpajúc inšpiráciu najmä z poľskej reportážnej školy.

Akoby nám hovoril, teraz zabudnite na fotky, dokumenty, storky či reelsy na sociálnych sieťach a čítajte knihu. V tomto je to veľmi staromódny prístup, podobne ako tie pánske traky či golier upnutý až po krk.

Forró napísal novú knihu Spev sirén. Putovanie do srdca ukrajinskej vojny.    Má takmer šesťsto strán. 

To chce veľmi sústredené čítanie či pozeranie do mapy.

A ešte toto: tušíte to, ale aj sa vám to potvrdí. Kniha nemá žiadny veľkolepý záver, lebo vojna trvá. A trvať ešte bude. Zmysel toho utrpenia a ťažkého zápasu je nejasný.

Možno autor s takýmto vývojom, keď sa púšťal do knihy, ani nerátal. Možno dúfal v efektnejší záver, aký napokon vedel čitateľovi ponúknuť.

Knihu začína tým, že nadviaže na príbehy ľudí, ktorých sledoval ešte v rokoch 2016 a 2018 na oboch stranách vojnového konfliktu v Donbase a o ktorých napísal svoju prvú knihu Donbas. Svadobný apartmán v hoteli Vojna.
A ukáže, ako sa ich život vyvíjal ďalej, a možno počítal s tým, že opäť bude prinášať príbehy z oboch strán zákopov, ako sa mu to darilo predtým.

Ale toto nevyšlo. Hoci poznal Slovákov bojujúcich na ruskej strane, už za nimi nemohol ísť – a ani nemal chuť. Dokonca sa priznáva, že po tom všetkom, čo sa od februára 2022 na Ukrajine udialo, už týchto mužov bojujúcich v ruskej armáde nenávidí. „Zavše si predstavujem, že ich nájdem kdesi na zablatenej krajnici novooslobodených území v rozpadávajúcich sa uniformách a s hnijúcimi telami.“

Forró napokon priznáva aj inú vec: „Strácam schopnosť pracovať ako novinár, chýba mi objektivita a odstup.“ Cíti profesijnú schizofréniu, už nie je len pozorovateľ, ale aj dobrovoľník a napokon sprevádza vojakov do prvých aj nultých línií.

Vie, že „toto by nestranný novinár nemal robiť“, no skonštatuje, že „tvárou v tvár utrpeniu, dilema stráca na dôležitosti".

Zároveň však odmieta byť nástrojom ukrajinskej propagandy. Hneď na začiatku napíše aj to, že „ukrajinská vláda pri príprave na vojnu trestuhodne zlyhala, dnes niet žiadnych pochýb“. 

Nepodľahol teda tvárou v tvár utrpeniu ani totálnej autocenzúre, akú si dobrovoľne uložili ukrajinskí novinári. A rýchlo zisťuje aj to, že zahraniční novinári nie sú celkom vítaní, ak teda chcú ísť po vlastnej linke a nie tam, kam ich zavezú ľudia zo štátneho úradu pre informácie.

To Forró odmieta, lebo potrebuje sebaúctu. 

Ale keď sa začne ofenzíva, má viac roboty na Slovensku ako v Ukrajine (v knihe sa používa toto spojenie namiesto zaužívaného „na Ukrajine“, ale zase je tu Kyjev, nie Kyjiv).

Musí pomôcť na Slovensku ukrajinským kamarátkam, ktoré sem utiekli po vypuknutí invázie. Má radosť, keď majú bývanie, prácu, ale potom vidí aj iné veci: rozpad rodín a akúsi urýchlenú emancipáciu ukrajinských žien, ktoré predtým boli oveľa viac závislé od svojich manželov.

Zrazu zistili, že sa vedia samy uživiť, postarať sa o deti, zaobídu sa aj bez živiteľa rodiny. A toto prežije len málo vzťahov. Ženy akoby už nepotrebovali svojich mužov alebo už majú nových mužov.

Predtým než začne svoje reportáže, čitateľa zorientuje v tom, ako sa Ukrajina dostala až do vojny s Ruskom. 

No a potom už sú tu cesty na ukrajinské územia. Forró nemôže ísť naprázdno, vozí so sebou aj humanitárnu pomoc. A čím je bližšie k armáde, tým je aj jeho pomoc sofistikovanejšia. Vie, čo ukrajinskí vojaci potrebujú, vidí ich biedne oblečenie či topánky.

Zoženie nové uniformy, obuv a aj vďaka tomu si získava dôveru veliteľov, nadväzuje s nimi blízke vzťahy, s gruzínskym veliteľom Mamukom sú priatelia.

Forró vie, že tu sa to inak nedá: „Ukrajina funguje cez neformálne vzťahy a osobnú dôveru. Nie vďaka dôvere v systém, slušnosť a prirodzené dodržiavanie pravidiel.“

Vďaka tomu, že mu vojaci dôverujú, môže s nimi chodiť aj do bojových akcií. Ale to má svoj vývoj, lebo po toľkých mesiacoch za bojovými líniami napokon zatúžil aj po vôni pušného prachu. 

Píše, že od istého času už nechodil na Ukrajine v civilnom odeve, dostal multicamovú uniformu a vstúpil do „bratstva ľudí, ktorých každodennou prácou a poslaním je zabíjať a zomierať“. Keď idú do bojovej akcie, nehovoria „ideme do boja“, ale „ideme do práce“.

Forró nechce, aby jeho reportáže boli z druhej ruky či z druhej línie. Napokon ide aj do tej nultej, Rusi sú teda na dohľad a on môže do detailu opísať, ako sa bojuje v tejto vojne, kde sú dôležité aj presne navádzané drony, aj obstarožné sovietske tanky.

Zažíva s vojakmi bojové akcie, ale aj to, keď oddychujú, pozerajú do mobilov, rolujú Tinder alebo hrajú počítačové hry. Sedí s nimi na pive, keď si obzerajú dievčatá, ktoré sa kúpu pri jazere v Mykolajive, a pri pive vedú také klasické mužské reči. „Jedným slovom, všetko je, ako má byť: toxická maskulinita prechádza z bojového režimu do svojich pokojnejších podôb.“

Ono to tak asi je, že muži, ktorí už roky bojujú a sú základom profesionálnej ukrajinskej armády či jej špeciálnych zložiek, sú práve takíto – s toxickou maskulinitou.

V knihe je niekoľko takýchto hrdinov, napríklad Skifa bojuje už od roku 2015 a pôvodne študoval pedagogiku. Keď jeho mesto začali obsadzovať Rusi, šiel bojovať.

Ale potom je tu veľa aj iných typov, muži aj ženy, ktorí odmietajú opustiť zničené mestá. Ostávajú a odovzdane žijú v hrozných podmienkach. Niekedy sú sami v celom činžiaku alebo na celej ulici. Zmierení so všetkým, odhodlaní dožiť doma, muži sa často opíjajú do nemoty. Reportér vidí aj babku na bicykli v dedine uprostred bojového poľa. Kam by chodili? Sú odovzdaní osudu alebo jednoducho nemajú kam ísť.

Ale nech by bol Forró akokoľvek blízko, ak by on sám nebol pre čitateľa zaujímavá osobnosť, ak by v knihe nevidel ani stopy jeho pocitov a nezaregistroval nič z toho, ako vojna mení jeho, tak by čitateľa reportážna kniha nechytila a tých takmer 600 strán by nebol schopný zvládnuť.

Forróova kniha má teda niekoľko línií. Občas sú to len také čriepky, impresie, silné príbehy rôznorodých ľudí. Niektorí bojujú, niektorí opravujú elektrické vedenie či vojenské autá, niektorí rozvážajú humanitárnu pomoc, iní sa opíjajú a ďalší sa snažia prežiť v rozbombardovaných mestách a dedinách. 

Ale nechýba ani nenápadná, decentná, ale dôležitá línia a to je premena samotného reportéra. On na začiatku netuší, čo tá vojna urobí s ním samotným.

A zmena, ktorú na sebe pozoruje, ho aj zaskočí. Muž, ktorý už odvážne chodí na územia, kde sa bojuje, je zrazu kdesi v zničenom meste zasiahnutý jarnou krásou pučiacich stromov alebo fascinovaný nádherou žiariaceho mesiaca.

Ale najprv si musel vypočuť mnoho desivých príbehov utrpenia aj hrdinstva.

Neuveriteľné je rozprávanie o tom, ako civilní zamestnanci černobyľskej atómky dokázali zavádzať ruských okupantov. Rusi si civilných odborníkov netrúfli poslať preč, nebolo ich kým nahradiť. Ukrajinci tak postupne rozvíjali v Rusoch „rádiofóbiu a systematicky ich učili báť sa všetkého, čo bolo okolo nich“.

Rusi hľadali v odstavenej a zhavarovanej jadrovej elektrárni americkú základňu a v nej laboratória na biologické zbrane. Keď našli sklad rádioaktívneho odpadu, boli presvedčení, že konečne našli, čo hľadali, vrúbali sa tam len v uniformách a holými rukami chytali kobalt-60. Až kým im ukrajinskí zamestnanci, ktorí dnu vošli odetí od hlavu po päty v ochranných odevoch, nepovedali, o čo ide.

Mimoriadne silné sú pasáže o ukrajinských elektrikároch, ktorí trpezlivo a invenčne opravujú zbombardované vedenia, transformátory, elektrárne, aby ľudia mali elektrinu aspoň pár hodín denne. 

Ako píše Forró, to sú hrdinovia energetickej vojny, bojovníci v montérkach. 

Forró je užasnutý aj tým, ako rýchlo vedia dať Ukrajinci do poriadku územia, z ktorých ich armáda vytlačila Rusov. Po Rusoch našli v zákopoch plastové fľaše s lacným alkoholom, videli, že niektorí vojaci bojovali v kroksoch a že v prvých líniách boli Buriati, ktorých Rusi berú ako podradnú rasu. A tí neboráci kradli všetko, aj garniže, umývadlá a podobné veci, ktoré z domova ani nepoznali.

Forró vidí v oslobodených mestách aj kruté samosúdy, ktoré miestni robia nad tými, ktorí kolaborovali s Rusmi. Nič pekné, radšej odvráti zrak.

Ťažko sa číta najmä o Chersone. Ruská krutosť, ukrajinské zlyhania, ťažké osudy, zrada, mučenie, bieda, úteky. Neskutočné sú príbehy o tom, ako počas ruskej okupácie pôsobili v Chersone partizánske jednotky a v nich muži, ktorí akoby neboli mali pud sebazáchovy. Zabíjali v ruských tmavých uliciach vojakov dokonca aj nožom. Odboj bol veľký a Rusi si nemohli byť istí nikým. A každý, kto bol len trochu podozrivý, že sympatizuje s Ukrajinou, zmizol v ruských mučiarňach.

Podobne brutálne sú zážitky tých, ktorí prežili ruský útok na Mariupol a buď stihli na poslednú chvíľu ujsť, alebo prežili dlhé týždne v podzemí Azovstaľu a potom v ruskom väzení.

Ak by to boli stále len nové príbehy utrápených ľudí, zničených miest, vyprázdnených dedín, asi by to začalo byť únavné čítanie. Ale potom je tu zdravotne ťažko postihnutá Daria, ktorá neodíde zo svojej rozbombardovanej dediny, aj keď ju tlaková vlna po bombe zhodí z invalidného vozíka. Vyučuje cez internet cudzie jazyky ľudí z celého sveta aj zo svojej pivnice. Je silná a dokonca nájde lásku.

Ale potom už Forróovi nestačí počúvať príbehy. Mení sa jeho vzťah k tejto vojne.

Už nie je len vojnový nomád, teda novinár, dobrovoľník, už je aj „anonymný prívesok bojových jednotiek“.

Chce vidieť napríklad, ako Ukrajinci bránia Bachmut. Už vie, že ide aj na „zbytočné cesty, šialene nebezpečné“. Už mu nestačí počúvať vojakov, ktorí sa vracajú do svojich základní za frontom.

A potom dostane aj otázku: „Máš chuť zabiť nejakých Rusov?“

Odpovie: „Nie, ale mám chuť byť pri tom, keď to urobíte vy.“

A tak vidí, ako to prebieha. Zažije ešte chvíle, keď niektorí velitelia veria, že príde veľká ukrajinská protiofenzíva, rýchle víťazstvo a potupný pád Putinovho režimu.

Na jar 2023 sa Forró v okolí Záporožia rozpráva s jedným veliteľom a ten mu s tajomným úsmevom naznačuje, že nabudúce sa už stretnú pri Azovskom mori. Vojaci sú nabudení, tešia sa na rýchlu akciu, sú tu nové jednotky, západné zbrane, ale to je len jedna časť frontu.

Forró vidí, že jeho priatelia z gruzínskej légie nemajú čím bojovať, nemajú autá, protilietadlové rakety a Rusi ich neprestajne drvia delostrelectvom, majú obrovské zásoby munície.

Veľká protiofenzíva ukrajinskej armády sa scvrkne na to, že sa podarí získať pár kilometrov.

Forró vidí svojho priateľa Mamuka, profesionálneho a skúseného vojaka na čele gruzínskej légie, ktorý za Ukrajinu bojuje už dlhé roky, aký je depresívny z pomerov v armáde. Počuje zlé príbehy o korupcii, o tom, že darované západné zbrane občas končia v afrických krajinách alebo že sa ktosi snažil predať raketomet HIMARS Iránu. Klebety? Možno áno, možno nie. 

To, že sa na Ukrajine kšeftuje so všetkým, vidí Forró aj na vlastné oči. 

Forró píše aj o korupcii, aj o rôznych podvodných schémach v ukrajinskej armáde, o demoralizovaných ukrajinských vojakoch, o tom, ako si neschopní velitelia robili iba PR, ale vojakov bezhlavo posielali na mínové polia. Zaregistroval, ako téma korupcie vymizla z mediálneho diskurzu v dôsledku autocenzúry novinárov, pritom vidí, ako sa ukradnutá humanitárna pomoc predáva na trhoviskách alebo ako sa ukradnuté uniformy predávajú v army shopoch.

Vidí obrovské zlyhania štátu, tiktokových partizánov, nevyužité príležitosti. Ale potom naďabí na ukrajinskú pechotu zakopanú kdesi v jamách uprostred mokrého poľa pod stálou paľbou a vie, že na západ od Ukrajiny ani v mierovej časti krajiny už takto žiť a bojovať nedokáže nikto.

Bijú sa v ňom rôzne pocity.

Toto všetko reportéra mení. Opíše aj to.

Práve tu v Záporoží, o ktorom v Kyjeve či na západe Ukrajiny hovoria pohŕdavo ako o ďalekom a divokom juhovýchode so sovietskou mentalitou, zažíva pocity zvláštnej krásy.

Vojna je už akousi novou normalitou, vojaci chodia do boja ako do práce, zmierení s tým, že to takto bude ešte dlho.

Aj Forró ide na bojovú akciu skúsených Gruzíncov, ktorí už robia len špeciálne operácie, na aké si neskúsení ukrajinskí vojaci netrúfnu.

Keď urobia svoju prácu, vracajú sa v autách so zhasnutými svetlami na základňu. Reportér s nimi a píše: „Na hviezdnatom nebi svieti nádherný mesiac. Začudovane na seba pozrieme a kocháme sa pokojnou chvíľou.“

A potom berie Forró gruzínskeho veliteľa Mamuka, ktorý je vyhorený a skleslý, na pár dní k sebe domov na Slovensko. Dojemný je opis toho, ako reportér s priateľkou kosia a upratujú veľkú spustnutú záhradu a veliteľ sa k nim pridá, ale nejde mu to. Je to muž, ktorý už nevie fungovať v mierových časoch.

Na posledných stranách vidno, že Forró ani nevie, aký záver má dať svojej knižke.

„Dlhoočakávaná protiofenzíva sa vyčerpala,“ píše. „Na východe to vyzerá ešte horšie. Rusi naďalej vrhajú do útokov tisíce vojakov s vedomím, že ich smrť pomôže dobyť ďalšie metre územia a že Ukrajinci túto nepredstaviteľnú matematiku na väčšiu škálu aplikovať nemôžu.“

Forró cíti, že jeho ponurý záver môže čitateľov sklamať, ale nechce šíriť dezilúziu či beznádej.

„O Ukrajine sa treba začať rozprávať ešte raz a inak,“ píše. „Pokojne, úprimne. Bez obáv, že pravda vymykajúca sa čierno-bielym kontrastom, neľútostná a väčšinou bez zjavných morálnych ponaučení, môže otriasť verejnou mienkou, oslabiť našu podporu ohrozenej krajiny a rozotrieť rozdiel medzi dobrom a zlom.“

Zároveň však odporúča, aby sa naďalej budoval mýtus boja dobra so zlom a ideál slobody, aký Ukrajina stelesňuje. Ale s plným vedomím objektívnych problémov a zemitej reality, s akou máme do činenia pri ruskej vojne proti Ukrajine a civilizovanému svetu.

Takže žiadny bombastický záver, ale „zemitá realita“. No tá je dôležitejšia ako čokoľvek iné.

Eva Čobejová

zdroj:
https://www.postoj.sk/157034/vela-hrdinstva-utrpenia-maskulinity-zlyhani-a-najma-zemitej-reality

foto: 

Aktuality

Zobraziť všetky
17.07.2024

V Užhorode vysvätili nového gréckokatolíckeho biskupa

Po štyroch rokoch a dvoch dňoch bez sídelného biskupa dostala Mukačevská gréckokatolícka eparchia na Ukrajine svojho nového pastiera. Stal sa ním otec Teodor Macapula IVE, člen rehoľného Inštitútu vteleného Slova. Biskupská chirotónia (vysviacka…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Klidný, vyrovnaný, připravený šel před 75 lety generál Heliodor Píka na popravu

Syn Milan Píka strávil s otcem poslední noc před jeho popravou, byl oběšen ráno 21. června 1949. „Není ve mně zloby, studí mne však hořká lítost nad tím, že zmizela spravedlnost, pravda – snad jen dočasně – a šíří se nenávist, mstivost,“ napsal …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Heliodor Píka – celý život ve službě vlasti

V úterý 21. června 1949, právě v den výročí staroměstské popravy sedmadvaceti českých pánů, vyhasl na šibenici postavené v areálu věznice v Plzni na Borech život hrdiny a vlastence generála Heliodora Píky. Muže, jenž se tak stal jednou z prvních o…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Psychologický syndróm obete

V psychológii existuje pojem syndrómu obete – je to stav, pri ktorom človek považuje seba za obeť negatívnych činov iných ľudí alebo okolností. To sa prejavuje nielen v vnímaní sveta, ale aj v správaní. "Obeť" obviňuje z príčin svojich problémov…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Rozhovor. Na Spiši bola v uhorských časoch taká chudoba, že Slováci chceli po príchode do USA zabudnúť na domov

Michael Kopanic Jr. sa narodil v americkom Youngstowne v roku 1954. Babka mu však inak ako „malý Michal“ nepovedala. Rozprávala totiž len po slovensky. Kopanic je americký Slovák, potomok tých, ktorým sa na Slovensku hovorievalo „amerikánci“.…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Prestaňme konečne špekulovať o zhoršení nášho volebného systému

Poučenie zo Západu Pozrime sa na to, aké paradoxy spôsobujú väčšinové volebné systémy vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch. Pred pár dňami prebehli parlamentné voľby vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, ktoré určili,…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Teta Paraska:
-Slovensku potribnŷ sustruźnykŷ, inžinerŷ i učenŷ/vedci, no baby roďať lem blogeriv, influenceriv i fotografiv...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať