Tretí rozpad Československa – susedské vzťahy v kríze

Česko a Slovensko tvorili počas väčšiny tohto storočia také blízke spojenectvo, že sa dalo hovoriť o akomsi obrodení Československa. Teraz sú vzájomné vzťahy v obrovskej kríze. Čo rozdelilo našich susedov?

 Krzysztof Dębiec

Súčasná doba nepraje tradičným priateľstvám štátov a národov. Rozdielny pohľad na rusko-ukrajinskú vojnu rozdelil Poliakov a Maďarov. Častejšie ako o „bratankoch“ sa hovorí o najhorších vzťahoch medzi Varšavou a Budapešťou po roku 1989. Vyhlásenie colnej vojny Kanade zo strany administratívy Donalda Trumpa spôsobilo, že vlády, ktoré si boli tradične blízke a často spolupracovali na rôznych úrovniach, vstúpili do ostrého sporu. V nadväznosti na to sa objavujú správy o roztáčajúcej sa špirále antiamerikanizmu v Krajine javorového listu. Problémy neobišli ani Čechov a Slovákov.
Počas väčšiny tohto storočia obe krajiny tvorili také blízke spojenectvo, že sa dalo hovoriť o akomsi obrodení Československa – bez reálnej hranice medzi nimi, s členstvom v NATO a s európskym právom platným v oboch štátoch. Ale aj s jazykovou blízkosťou a liberálnou legislatívou, ktorá tento faktor zohľadňuje, vďaka čomu sa Slováci môžu v Česku cítiť ako doma a naopak. V posledných rokoch však v tomto vzťahu došlo k výrazným prehodnoteniam.

Selektívne nezasahovanie
V posledný januárový deň sa predseda vlády SR Robert Fico stretol s vedúcimi diplomatických misií v Bratislave. Nechýbali ubezpečenia, že Slovensko zostane „pevne ukotvené“ v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. Štyridsaťminútový prejav bol popretkávaný pozitívnymi poznámkami týkajúcimi sa rôznych štátov. Spojené štáty? „Chceme udržiavať nadštandardné vzťahy.“ Rusko? „Prajeme si, aby sa po skončení konfliktu vzťahy vrátili na pôvodnú úroveň.“ Ukrajina? „Je v našom záujme, aby bola demokratická, stabilná, suverénna a prosperujúca.“ Poľsko? Pochvala „odvahy poľského premiéra“ a súbor politických príbuzností. Niekto dôležitý však v tomto výpočte chýbal.

Relatívne najhoršie sa zaobchádzalo s českým veľvyslancom Rudolfom Jindrákom, na ktorého sa Fico napokon priamo obrátil. Zaslúžilý diplomat si musel vypočuť tirádu o tom, že Slovensko odmieta „zasahovanie českej politickej a mediálnej scény“ do vnútornej politiky Slovenska. Pred necelým rokom som mal tú česť, aby ma jeho excelencia v Bratislave prijal. Dojem z tohto stretnutia bol jednoznačný – je to človek, ktorému úprimne záleží na tradičnej blízkosti medzi týmito štátmi a národmi. Určite je jedným z posledných ľudí, ktorí si zaslúžili vypočuť si podobné komentáre.
O tom, ako silne ideovo (ne)presvedčený je Fico o zásade nezasahovania do vnútorných záležitostí iného štátu, môže svedčiť ďalší krok slovenského premiéra. Ešte v ten istý deň vyslal šéfa diplomacie do Prahy na stretnutia s osobami, ktoré sú všeobecne známe svojou nevôľou voči vládnucej stredopravici pri Vltave. Slovenský minister Juraj Blanár sa stretol s dvoma bývalými českými premiérmi a prezidentmi: Václavom Klausom a Milošom Zemanom. To umožnilo bombastické vyhlásenia o „česko-slovenskom priateľstve“ a vzťahoch, ktoré „boli, sú a vždy budú blízke a srdečné“. A tieto stretnutia blednú v porovnaní s ostentatívnym prijímaním podpory od časti českej politickej scény Ficom pred parlamentnými voľbami v roku 2023.

O rozsahu nezhôd medzi šéfmi oboch vlád svedčí výmena názorov na ich stretnutie, či skôr minutie sa, pri príležitosti neformálneho summitu Európskej rady v Bruseli 3. februára. Fico poprel, že by medzi nimi došlo k akejkoľvek debate – mali si len „s úctou“ podať ruky a nič viac. Čoskoro na sociálnych sieťach zareagoval český premiér Petr Fiala, ktorý tvrdil, že predsa vyjadril nespokojnosť s Ficovými obvineniami zo zasahovania, a ten ich nielenže dobre počul, ale mal na tieto poznámky dokonca reagovať.

Metamorfóza slovenského premiéra
Nie je ľahké dopátrať sa, ako sa začal súčasný spor medzi Ficovým tímom a mocenskými elitami v Česku a aké sú jeho prapôvodné príčiny. Treba začať od metamorfózy, ktorou prešiel súčasný šéf slovenskej vlády počas svojich opozičných rokov. V roku 2020 jeho tím stratil nielen moc. Zo strany odišla aj skupina popredných, umiernenejších politikov, ktorí založili konkurenčný stredoľavicový Hlas. Podpora pre Smer, Ficovu stranu, klesla na jednociferné hodnoty, čo bolo niečo nevídané pre formáciu, ktorá v parlamentných voľbách v rokoch 2006–2016 neklesla pod 28 percent podpory a v roku 2020 dosiahla solídnych 18 percent.

Navyše, vládna stredopravica, ako hlásal populárny slogan, „rozviazala ruky polícii“ a do väzení sa začali dostávať ďalšie osoby z Ficovho okolia. Štyridsať si vypočulo odsudzujúce rozsudky, viac ako sto ďalších obvinenia alebo obžaloby. Fica len dva hlasy vzbúrených poslancov vládnej koalície zachránili pred odobratím poslaneckej imunity a väzbou. Pritlačený k múru líder Smeru sprísnil rétoriku a obrátil sa na antisystémový elektorát, v ktorom videl šancu na politický odraz.

Fico o Zelenskom: „klamár“, „klaun“ a „služobník USA“
Jednou z tém, ktorá u týchto voličov silno rezonuje, je otázka vzťahu k Rusku. Keď bol Fico v opozícii, neváhal nazvať prezidenta Volodymyra Zelenského „klamárom“, „klaunom“ a „služobníkom USA“. Sľuboval, že za jeho vlády na Ukrajinu nepôjde už „ani jeden náboj“. Na štandardnú dohodu o obrannej spolupráci, ktorú Bratislava podpísala v roku 2022 s Washingtonom (tzv. DCA; podobnú predtým uzavrela napríklad Budapešť), jeho strana odpovedala agresívnou bilbordovou kampaňou zobrazujúcou tváre poslancov či prezidentky Zuzany Čaputovej s heslom „Zradili Slovensko! Pozvali armádu USA na Slovensko!“.
Tieto správy vyvolávali pri Vltave o to väčšie znepokojenie, o čo reálnejším sa stával Ficov návrat k moci. Svoje obavy najdôraznejšie formuloval Petr Pavel, zvolený začiatkom roka 2023 na najvyšší post v Česku. „Vyjadril mnoho názorov, ktoré sa skôr zhodujú s perspektívou ruskej propagandy než s naším vnímaním sveta,“ komentoval Pavel. Dodal, že Ficov návrat na post premiéra „by určite do istej miery narušil aj vzťahy medzi nami [t. j. Českom a Slovenskom]“. Istý si volebným víťazstvom, Fico sa zmohol na parlamentnejší jazyk, keď sa len rečnícky opýtal, či je tento výrok „varovaním pre nerozhodnutých voličov, že voľba slovenskej sociálnej demokracie bude mať za následok cielené zmrazenie bilaterálnych vzťahov zo strany českej politickej reprezentácie“.

Najhoršie od roku 1998 – alebo aj odjakživa
Po ďalšom návrate na post premiéra (zastáva ho už po štvrtýkrát) sa Fico v medzinárodných vzťahoch neukázal byť až takým problematickým partnerom, ako sa dalo obávať. A nejde len o to, že spomínaná zmluva s USA naďalej platí a má sa dobre, a Bratislava ohlásila nákup ďalších viacúčelových vrtuľníkov Black Hawk.

Minulý rok sa bilaterálne stretol s ukrajinským premiérom Denysom Šmyhaľom, z toho dvakrát vo formáte medzivládnych konzultácií. Kyjev pritom chválil pragmatizmus Bratislavy, ktorá naďalej dodáva zbrane na Ukrajinu (komerčne, ale predsa), je dôležitým núdzovým dodávateľom elektrickej energie a rozvíja spoločné infraštruktúrne projekty. Prahu to však nepresvedčilo. Fico akoby signalizoval, že predtým hral len rolu v politickom divadle a – podľa správ – chcel sa v Prahe zastaviť už počas svojej prvej zahraničnej cesty na Európsku radu v Bruseli. Česi na to neboli pripravení.

Český „pohár horkosti“ pretiekol
Nakoniec k rituálnej prvej bilaterálnej návšteve v Česku došlo, ale o niečo neskôr a nie bez problémov. Novinári informovali, že do poslednej chvíle bolo na vážkach tradičné stretnutie Fica s českým prezidentom. Pavel zvažoval demonštratívny protest a len jeho slovenská kolegyňa, končiaca prezidentka Zuzana Čaputová (Ficova politická oponentka), mu mala toto gesto vyhovoriť. V mene vyššieho cieľa, ktorým boli „nadštandardné“ bilaterálne vzťahy.

Diplomatický škandál, ktorý visel vo vzduchu niekoľko mesiacov, sa naplnil na jar 2024. Po stretnutí slovenského ministra Juraja Blanára so Sergejom Lavrovom, šéfom ruského ministerstva zahraničných vecí, na okraj diplomatického fóra v tureckej Antalyi pretiekol český „pohár horkosti“.

Premiér Fiala vyhlásil, že vzhľadom na „zásadné rozdiely v názoroch na kľúčové zahraničnopolitické otázky“ sa cíti nútený zrušiť plánované medzivládne konzultácie. Namiesto toho s vysokými poctami prijal lídra najväčšej opozičnej strany, Progresívneho Slovenska. Slovenský premiér sa revanšoval demonštrovaním dobrých vzťahov nielen so spomínanými Zemanom a Klausom, ale aj so šéfom v českých prieskumoch jasne vedúceho hnutia ANO Andrejom Babišom.

Koniec zamatovej „éry po rozvode“?
Prezident John F. Kennedy zaujímavým spôsobom opísal zblíženie USA s Kanadou: „Geografia z nás urobila susedov, história priateľov, hospodárstvo partnerov a nevyhnutnosť spojencov.“ Ukazuje sa však, že tieto faktory nie sú automatické, a to nielen v tomto konkrétnom susedskom vzťahu.

Česko-slovenské medzištátne vzťahy sú v súčasnosti najhoršie prinajmenšom od čias, keď bol v Bratislave v roku 1998 od moci odstavený Vladimír Mečiar. Človek so silnými autoritárskymi sklonmi, ktorého vládu dobre vystihuje citát Madeleine Albrightovej, vtedajšej americkej ministerky zahraničných vecí, ktorá opísala Slovensko ako „čiernu dieru Európy“. Ani vtedy sa však Klausov kabinet zdržal otvorenej kritiky krokov Bratislavy a hlavnú os sporu tvorili výmeny „zdvorilostí“ medzi prezidentom Havlom a Mečiarom. Teraz je každý, aj ten najmenší spor, skôr zverejňovaný ako tlmený.

Ak voľby do českej Poslaneckej snemovne na jeseň 2025, ako všetko nasvedčuje, vyhrá ANO Andreja Babiša, s najväčšou pravdepodobnosťou sa obnovia aj medzivládne konzultácie. Napriek tomu súčasné obdobie napätia a uvedomených rozdielov v českých aj slovenských elitách nanovo ukazuje, ako veľmi sa obe spoločnosti líšia. Najmä „pražská kaviareň“ akoby opakovala údiv svojich predkov, ktorí s nepochopením vnímali slovenské vzbury a neboli ochotní akceptovať určité rozdiely.

V rokoch 1938–1939 to viedlo k eskalácii, ktorej výsledkom bolo – pod tlakom hitlerovského Nemecka – vyhlásenie nezávislosti Slovenska. Jeho vodcom trvalo približne rok, kým dospeli k záveru, že ide len o bábkový štát. Zasa v rokoch 1990–1992 nanovo prepukli slovenské národné ambície, potláčané komunistickou mocou. Skončilo sa to „zamatovým rozvodom“.

Dnes sa vzťahy „rozvedených“ po dlhšom období dobrého spolužitia, ktoré pomohlo zotrieť zlé spomienky, opäť zhoršili. Budúcnosť ukáže, nakoľko trvalo.

Krzysztof Dębiec
Analytik OSW (Ośrodek Studiów Wschodnich - Centrum východných štúdií) pre Česko a Slovensko.
Predtým pôsobil ako diplomat v Prahe, má doktorát z ekonomických vied.

preložil: jLai

zdroj:
https://kulturaliberalna.pl/2025/03/18/trzeci-rozpad-czechoslowacji-sasiedzkie-relacje-w-kryzysie/

foto: Ilustračné 
zdroj: copilot