„Tu Washington, Hlas Ameriky.“ Stanica, ktorá prelomila železnú oponu

Prokop Tomek, historik Ústavu pre štúdium totalitných režimov, hovorí o „pozabudnutej histórii“. Pred rokom 1989 bola táto americká rozhlasová stanica pre milióny Čechov a Slovákov oknom do sveta, zdrojom zakázaných správ i útechou v čase normalizácie. Dnes si na ňu málokto spomína.

Bol február 1942. Spojené štáty práve vstúpili do druhej svetovej vojny a spustili rozhlasové vysielanie, ktoré malo zasiahnuť svet. Voice of America – Hlas Ameriky – odvysielal svoju prvú reláciu. O niekoľko mesiacov neskôr vzniklo aj vysielanie v češtine a slovenčine, jedno z prvých národných vysielaní stanice vôbec. Pri mikrofóne stáli herci Jan Werich a Jiří Voskovec, vtedy v americkom exile. Humor a kultúra išli ruka v ruke s protinacistickou propagandou.

Málokto vtedy tušil, že táto stanica bude slúžiť ešte ďalšie polstoročie – tentoraz nie proti nacizmu, ale proti komunizmu.

Hlas vo vojenskej službe
Voice of America nebola nikdy neutrálnou stanicou v bežnom slova zmysle. Bola nástrojom americkej zahraničnej politiky, financovaným zo štátneho rozpočtu, od roku 1953 začleneným pod United States Information Agency (USIA). Jej ciele boli jasne formulované: budovať dôveru v slobodnom svete, prezentovať morálnu silu Ameriky, potláčať sovietsky vplyv.

Charta stanice, ktorú v roku 1976 podpísal prezident Gerald Ford, to vyjadrovala o niečo diplomatickejšie: Hlas Ameriky mal byť spoľahlivým zdrojom správ, reprezentovať celé Spojené štáty – nielen určitú vrstvu spoločnosti – a predkladať americkú politiku v jasnej a účinnej podobe. Tri zásady, za ktorými sa skrývala jedna základná ambícia: získať si dôveru tých, ktorí žili za železnou oponou.

Tu sa Hlas Ameriky líšil od svojho blízkeho – a v niečom konkurenčného – suseda, Rádia Slobodná Európa (RFE). Kým RFE sa zameriavalo predovšetkým na dianie v cieľových krajinách, VOA mal vo svojom mandáte najmä informovanie o Amerike a jej politike. Bol teda stanicou obrátenou dovnútra – Amerika sa ním predstavovala svetu. No v praxi sa táto hranica postupne stierala.

Dvadsaťosem rokov za mikrofónom – a tajomstvo mena
Najdlhšie vysielanou reláciou československého programu bol bezpochyby Nedeľný zápisník Martina Čermáka. Sprevádzal poslucháčov od októbra 1949 plných tridsaťdeväť rokov. Za pseudonymom „Martin Čermák“ sa skrýval novinár a politik Ivo Ducháček – poslanec za Československú stranu ľudovú, ktorý po februári 1948 radšej odišiel do exilu.

Svoj zápisník ukončil statočne: v poslednej časti odkryl vlastnú identitu. Hovoril o nevyliečiteľnej chorobe a o živote exulanta v Amerike. Záznam sa vysielal krátko po jeho smrti v marci 1988. Tí, čo ho roky počúvali, zrazu vedeli, komu patrí ten hlas.

Podobne pracoval s pseudonymom aj ďalší výrazný hlas stanice – Pavel Pecháček, neskorší riaditeľ československej redakcie, ktorý sa v éteri predstavoval ako „Pavel Skála“. Práve on priniesol do vysielania hokejové reportáže zo zámorskej NHL – s rozhovormi s českými a slovenskými hokejistami a so záznamami kľúčových momentov zápasov. Vysielali sa len niekoľko hodín po skončení stretnutí. Pre poslucháčov doma, pre ktorých bola NHL z ideologických dôvodov takmer tabu, to bol zážitok nevídaný.

Nie je to len politika
Jednou z najsilnejších stránok vysielania Hlasu Ameriky bola jeho tematická šírka. Program pokrýval kultúru, vedu, náboženstvo, šport, literatúru – žánre, v ktorých si komunistické médiá dávali záležať na filtrovaní reality. Práve preto mali tieto témy v podaní VOA zvláštnu váhu.

Náboženstvo patrilo k osobitne citlivým oblastiam. V krajine, kde bol duchovný život systematicky potláčaný, prinášali vatikánske správy, reportáže o prenasledovaní veriacich vo východnom bloku či záznamy ekumenických bohoslužieb slovenských a českých krajanov z Washingtonu niečo, čo štátne médiá nedokázali a ani nechceli poskytnúť – pocit, že viera nie je závetrím minulosti.

Spisovateľ a exilový vydavateľ Josef Škvorecký pravidelne recenzoval knihy z amerického kontinentu, ktoré boli v Československu prakticky nedostupné. Ivan Medek, nútený emigrant z roku 1978, sa z Viedne stal čoskoro cenným zdrojom správ o opozícii a jej prenasledovaní. Priame správy z disentu – o procesoch, o Charte 77, o Jazzovej sekcii – získavali autentickosť a váhu, akú domáce médiá nemohli mať.

Keď nesmela zaznieť správa o Navrátilovej
Nie všetko, čo sa dialo, smel VOA slobodne pomenovať. Keď v septembri 1975 požiadala Martina Navrátilová o azyl práve na záver tenisového turnaja vo Forest Hills, Pecháček túto správu pripravil. Šéf európskej divízie VOA mu jej odvysielanie zakázal. V scenári zostali vety o redaktorovi „Pavlovi Skálovi“ prečiarknuté.

Bol to výrečný detail. Hlas Ameriky mal svoju inštitucionálnu logiku – bol štátnou stanicou a ako taká musel niekedy brať ohľad na diplomatické záujmy. To, čo si mohlo dovoliť RFE, si VOA v niektorých momentoch dovoliť nemohol.
A predsa – práve toto napätie medzi inštitucionálnymi obmedzeniami a snahou hovoriť pravdu dáva histórii stanice osobitný rozmer.

Sledovaní, vypočúvaní, prenasledovaní
Záujem Štátnej bezpečnosti o Hlas Ameriky nebol taký intenzívny ako v prípade Slobodnej Európy – VOA mal otvorene vládny charakter, čo mu paradoxne poskytovalo istú ochranu. Československá rozviedka naň nezaložila objektový zväzok ako na RFE. No to neznamená, že ŠtB sa prizerala nečinne.

Stanica bola v Československu rušená v rokoch 1950 – 1964, potom znova po augustovej invázii 1968 až do roku 1973. Od tej chvíle sa však jej signál nerušil – a to bol kľúčový faktor jej úspechu.

Krajania, ktorí stanici písali listy, riskovali. ŠtB sledovala korešpondenciu do zahraničia a listy adresované na kryciu adresu redakcie zachytávala. Správa hradeckého krajského riaditeľstva z rokov 1975 – 1976 zaznamenáva najmenej osem operatívnych zväzkov otvorených na poslucháčov, ktorí VOA písali – väčšinou prosiac o pohľadnice s americkými prírodnými krásami alebo fotografie astronautov. Každý prípad bol ukončený „preventívno-výchovným opatrením“ – zastrašujúcim pohovorom.

Jeden z predvolaných, železničný robotník a člen KSČ, podpísal vyhlásenie, v ktorom ľutoval svoje konanie a prisľúbil, že podobné prípady bude hlásiť bezpečnosti. Žiadal len o fotografie z kozmických letov, pretože to bol jeho koníček.

Čísla, ktoré hovorili jasne
Počúvanosť Hlasu Ameriky v Československu bola pozoruhodná. Interný prieskum RFE z rokov 1978 – 1979 ukázal, že VOA počúva 24 % Čechoslovákov starších ako štrnásť rokov – takmer 2,75 milióna ľudí. Bolo to zároveň najvyššie percento spomedzi všetkých sledovaných krajín sovietskeho bloku.

Výskum z roku 1986 – ojedinelý, vykonaný skupinou nezávislých sociológov priamo v Československu – zaznamenal, že zahraničný rozhlas počúva 86 % z 342 opýtaných. Suverénne viedol VOA, s polovičným odstupom nasledovala BBC.

Do konca osemdesiatych rokov sa čísla ešte zlepšili. Prieskum RFE za obdobie jún 1988 – január 1989 ukázal, že VOA počúva 51 % dospelých Čechoslovákov – viac ako päť miliónov ľudí. Bolo to o dvanásť percent viac ako v predchádzajúcom meraní.

Štátny Ústav pre výskum verejnej mienky uvádzal čísla nižšie – zhruba na polovici. Ale poradie staníc zostávalo rovnaké. Popularitu VOA potvrdili obe strany železnej opony.

Záver bez nostalgie
Hlas Ameriky nepredstavoval len propagandistický nástroj studenej vojny. Bol tiež – a možno predovšetkým – priestorom, kde zazneli hlasy, ktoré doma zaznieť nemohli. Hlasy disidentov, emigrantov, kňazov, hokejistov, spisovateľov. Správy o svete, ktorý existoval a žil, hoci ho domáce médiá ignorovali alebo prekrúcali.

„Takto vlastne ušľachtilú materčinu počúvame z Ameriky – a doma sa musíme uspokojiť s vyrobenými frázami na jedno kopyto v hrbolatej češtine,“ 
napísal v roku 1985 poslucháč Alex Čierny z Českých Budějovíc redakcii VOA. Bolo to možno ten najúprimnejší kompliment, aký mohla stanica dostať.

Článok vznikol na základe štúdie historika Prokopa Tomka „This is the Voice of America“, publikovanej v časopise Paměť a dějiny (1/2014).

Zostavil: jL